Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Ronald, ďakujeme!
08-06-2004 / Lukáš Krivošík, Martin Pener, Peter Frišo / Ideológia

Z pier troch našich autorov:


Volali ho „Holanďan“

„Keď hovoríte s Reaganom, niekedy si kladiete otázku, ako mohlo niekomu napadnúť, že by sa mal stať guvernérom, nieto ešte prezidentom. Avšak vy, historici, musíte vysvetliť, ako mohol taký neintelektuálny muž dominovať v Kalifornii osem a vo Washingtone už takmer sedem rokov“

Henry Kissinger, 1987

Bol to najväčší americký prezident v 20. storočí. Bol to muž, ktorý by mal mať miesto v srdci každého slovenského vlastenca. Náš život by sa totiž bez neho vyvíjal úplne iným smerom. Jeho odhodlanie, ktoré povzbudzovala guráž Margaret Thatcherovej a podporovala vízia pápeža Jána Pavla II. sú hlavnými dôvodmi, prečo z čaše slobody dnes môžeme piť plnými dúškami.

Reaganov život

Ronald Reagan sa narodil v roku 1911 v Illinois. Jeho otec bol katolík, on sa po matke stal protestantom. Rovnako ako Thatcher, ani on nebol z bohatej rodiny. V mladosti často strádali, no Reagan vždy tvrdil, že nijaké sociálne dávky nevyvážia rodinu, ktorá drží spolu.

Jeho otec bol často opitý, ale mal aj veľký talent rozprávača príbehov a anekdot. Syn po ňom tento talent zdedil. V mladosti ho volali „Holanďan“ a na univerzite v Eurece sa viac venoval športu než štúdiu sociológie, ktorú vyštudoval.

Pôsobil ako športový komentátor a neskôr sa uchytil v Hollywoode, kde hral vo viacerých béčkových filmoch, zväčša kovbojov a športovcov. Už veľmi skoro sa angažoval aj v politike. Dlho podporoval New Deal Franklina Delano Roosevelta. Až okolo roku 1960 postupne zistil, že veľká vláda je väčším nebezpečenstvom ako veľký biznis. Pridal sa k republikánom a v roku 1966 sa stal guvernérom Kalifornii. Zostal ním osem rokov.

Konzervatívny revolucionár

Ronald Reagan bol súčasťou širšieho konzervatívneho hnutia, ktoré chcelo zvrátiť výsledky Nového údelu a efektívne čeliť sovietskej hrozbe. V rámci Republikánskej strany sa im v roku 1964 podarilo presadiť kandidatúru arizonského senátora Barryho Goldwatera proti Lyndonovi B. Johnsonovi. Ľavicovo-liberálne médiá ho označili za „rasistu“ a „pravicového extrémistu“ a tak voľby prehral.

Jeho program však nebol extrémistický, v roku 1980 vyhral Reagan voľby takmer s tým istým programom. Reaganovmu zvoleniu napomohol aj posun vo voličských preferenciách.

Od čias F.D. Roosevelta bolo rozloženie síl nasledujúce: republikáni boli stranou „bielych anglosaských protestantov“ (tzv. WASP), kým demokrati boli stranou anglosaských liberálov zo severovýchodu, černochov, katolíkov a židov.

Reaganov apel na tradičné hodnoty a predovšetkým rodinu mu získal katolíkov (medzi nimi aj potomkov slovenských prisťahovalcov, ktorí republikánov volia dodnes) a nanovo prerozdelil voličské tábory tým, že stále väčšiu úlohu začali hrať tzv. štáty slnečného pásma ako Texas alebo California.

Reaganovo prezidentstvo

Do úradu nastúpil 20. januára 1981. Pre Ameriku to bolo kritické obdobie. Kým 60. roky boli desaťročím naivnej viery v budúcnosť, v 70. rokoch prišlo ťažké vytriezvenie: porážka vo Vietname, aféra Watergate, celosvetová ofenzíva komunistickej moci, ekonomická kríza a nerovnováha v najvyšších orgánoch únie. Amerika bola v ťažkej morálnej kríze a nebolo isté, či ešte bude schopná hrať úlohu vedúcej krajiny slobodného sveta. Reaganovo presvedčenie sa opieralo o niekoľko základných pilierov: vieru v Boha, v dôležitosť rodiny a osobnej iniciatívy, nekompromisný antikomunizmus a presvedčenie o misijnom poslaní Ameriky zbaviť svet červeného zla.

Spájal v sebe odkaz Calvina Coolidgea a Theodora Roosevelta. Schopnosťou osloviť voliča zase pripomínal Lincolna.

Reaganomika

Ako prvé bolo potrebné zastaviť ekonomický úpadok. V roku 1981 došlo k radikálnemu zníženiu daní a o dva roky už prišiel ekonomický vzostup. Ten pretrval a kontinuálne rástol až do konca 90. rokov.

Jeho ekonomická politika bola inšpirovaná M. Thatcherovou, podľa vzoru ktorej riešil aj štrajk letových dispečerov. Jeho ekonomická politika niesla názov reaganomika. Sprevádzalo ju zníženie výdavkov na sociálne programy, hoci deficit utešene rástol v dôsledku rastu výdavkov na obranu.

Napriek tomu však inflácia klesla o dve tretiny, nezamestnanosť sa znížila na 5 percent a vzniklo 18 miliónov nových pracovných miest. Reagan vravieval: „Nenahovárajme si, že vláda vyrieši nejaký problém, vláda je súčasťou problému.“ Podobne ako Coolidge bol zástancom sladkého ničnerobenia a zo svojich osem rokov v úrade, strávil takmer celý rok na svojom ranči.

S ekonomickým oživením sa začala vracať dobrá nálada, no tu museli prísť ešte kroky v zahraničnej politike.

Ríša zla

Už v čase, keď pracoval vo filmových odboroch v Hollywoode, spolupracoval s FBI pri odhaľovaní komunistických agentov, ktorých bolo najmä v zábavnom priemysle veľa. Takto sa zoznámil aj so svojou manželkou Nancy Davisovou.

V čase, keď sa stal guvernérom Kalifornie, si o ňom bulharská tajná služba založila spis. Keď sa stal prezidentom, bolo pre neho zastavenie sovietskej expanzie absolútnou prioritou.

Pomenoval Sovietsky zväz ako „ríšu zla“ a navýšil výdavky na obranu v snahe zapliesť ju do pretekov v zbrojení. Hoci sa o Reaganovi vraví, že nebol veľmi analytický typ, intuícia mu určite nechýbala. Tvrdil, že Sovieti sú ekonomicky na dne, s čím však nesúhlasili mnohí jeho spolupracovníci a odborníci. Nakoniec sa ukázalo, že mal pravdu.

Carterova politika ľudských práv Amerike odcudzila problematických spojencov, ako boli vojenské režimy v Argentíne a Brazílií. Reagan s takouto politikou skoncoval a USA podporili antikomunistické sily v Afganistane, v Afrike i Latinskej Amerike.

Sovieti sa snažili preraziť z juhu. V roku 1983 sa pokúsili z ostrova Grenada urobiť popri Kube ďalšiu „lietadlovú loď“ v Karibiku. USA vojensky zasiahli a Fidel Castro dostal svojich vojakov naspäť v igelitových vreciach.

Kontroverzná bola najmä podpora tzv. contras v Nikaraguy. Ľavicovo–liberálne médiá tvrdili, že Washington podporuje tú nesprávnu stranu a že vlastne protikomunistickí bojovníci za slobodu sú v tomto konflikte tí zlí.

V Európe narazila jeho politika na ešte väčšie ťažkosti. Sovieti v roku 1980 rozmiestnili v strednej Európe rakety SS-20, načo Reagan reagoval rozmiestnením Pershingov. Ľavicové západoeurópske vlády a mieroví demonštranti sa paradoxne hnevali na Spojené štáty, a nie na Rusov, ktorí s rozmiestňovaním začali.

Dnes je už dokázané, že západoeurópske mierové hnutie bolo z časti riadené KGB. Do roku 1985 umierali gerontokrati v Kremli jeden za druhým. Potom si konečne zvolili vodcu, ktorý bol pripravený sadnúť si za rokovací stôl. Na Reagana sa často zabúda a verejná mienka je manipulovaná v prospech tvrdenia, že za porážku komunizmu môžeme ďakovať najmä Gorbačovovi. Je to tvrdenie, ktoré popiera realitu. Gorbačov nerobil perestrojku, aby rozložil svoju ríšu. Naopak, reformami ju chcel zachrániť.

Rozloženie Sovietskeho zväzu však celkom určite bolo cieľom, ba priam morálnym záväzkom, kde sa Reagan zhodol s britskou železnou lady i s pápežom Jánom Pavlom II. Práve týmto trom osobnostiam by sme sa mali poďakovať za našu dnešnú slobodu.

Reagan samozrejme nebol ani šialenec ani vojnový štváč. Nukleárnej vojny sa desil. Bez ukázania sily by však Sovieti sotva zasadli za rokovací stôl.

Ronnie a Saddám

Americká administratíva bola v 80. rokoch čoraz viac konfrontovaná aj s problémom terorizmu a moslimského fanatizmu. Dnes sa veľa hovorí o americkej podpore Saddáma Husajna počas iracko-iránskej vojny. V skutočnosti išlo o krátke extempore.

Irak podporoval počas vojny s Iránom asi každý. Podporovali ho Rusi, ktorí sa báli, že sa islamská revolúcia rozšíri do strednej Ázie, podporovali ho oba nemecké štáty, ČSSR a dlhodobo najmä Francúzsko.

Od USA dostal Saddám Husajn väčšiu podporu až po teroristickom útoku v Libanone, kde Iránom podporované hnutie Hizballáh vyhodilo do vzduchu tábor americkej námornej pechoty. Reagan zúril a v duchu hesla „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“ poslal do Bagdadu Donalda Rumsfelda, aby zaručil Saddámovi vojenskú podporu.

Táto podpora však netrvala dlho a už onedlho vznikla aféra Irán-kontra, keď sa zistilo, že niektorí prezidentovi podriadení predali Iránu zásielku zbraní za peniaze, z ktorých sa financoval protikomunistický odboj v Nikaraguy. Prezident sa dostal pred vyšetrovaciu komisiu kongresu, nedokázalo sa však, že by o veci vedel.

V roku 1986 zasiahli Spojené štáty proti Lýbií, ktorá otvorene sponzorovala medzinárodný terorizmus. Keď lýbijské stíhačky neustále provokovali americké vojnové lode v medzinárodných vodách, dal prezident pilotom povolenie prenasledovať ich. „Kam až?“ Pýtali sa admiráli. „Až do hangárov!“ Odvetil Reagan.

Reaganovi kritici

Hoci Američania dnes Reaganovu éru chvália ako šťastné obdobie, vtedy mal mnoho kritikov. Jeho daňová reforma vraj bola len pre bohatých, vyčítala sa mu priemerná inteligencia, mieroví aktivisti tvrdili, že je to šialený vojnový štváč a Európania, že je len kovboj, ktorý nerozumie politickým jemnôstkam.

Vrcholom je film s Jamesom Brolinom v hlavnej úlohe, kde je Ronald Reagan vykresľovaný ako nenávistný fanatik a rasista. Pritom ešte v čase, keď bol guvernérom Kalifornie, vymenoval do funkcie viac černochov ako ktorýkoľvek iný guvernér pred ním.

Reagana skrátka kritizujú a kritizovali najmä ľavicoví liberáli, využívajúci stále tie isté argumenty, ktoré sa voči konzervatívnym politikom vyťahujú aj dnes. On však prežil všetky kauzy a dodnes je zapísaný v srdciach Američanov. Svojou politikou zmenil svet ako nikto predtým. Ako to všetko dokázal?

Veľký komunikátor

Kto číta Reaganovu autobiografiu Život jedného Američana, má dojem, že sa mu zo stránok prihovára prívetivý a čestný človek. Reagan dokázal v Američanoch vyvolať príjemnú náladu, navyše mal veľký zmysel pre humor.

Nevyužíval grafy ani sofistikované argumenty, používal zrozumiteľnú reč a ľudí najčastejšie presviedčal anekdotami, vtipnými prirovnaniami a trefnými poznámkami. V kampani v roku 1980 napríklad hovorieval: „Ekonomický útlm je, keď príde o prácu váš sused, ekonomická kríza je, keď prídete o prácu vy a ekonomický vzostup je, keď príde o prácu Jimmy Carter“.

Keď sa ho pýtali, čo mieni robiť s katastrofálne vysokým deficitom, odpovedal: „Nič, už je dosť veľký, aby sa o seba postaral sám.“ Keďže išlo o najstaršieho prezidenta v americkej histórii, množili sa pochybnosti o jeho vysokom veku. Počas kampane v roku 1984 sa ho moderátor debaty prezidentských kandidátov spýtal, či vek nemôže byť pre kandidáta handicapom. Reagan odvetil: „Určite nemám v úmysle zneužívať vek a neskúsenosť môjho protikandidáta proti nemu“. Táto poznámka mu pravdepodobne zachránila kampaň.

Humorne opisoval aj praktiky ľavice v ekonomickej politike. Tieto slová sú stále aktuálne: „Keď sa to hýbe, zdaníme to, ak sa to ešte stále hýbe, zavedieme nato reguláciu, a ak sa to hýbať prestane, začneme to dotovať“.

V roku 1984 pri skúške mikrofónu v jednej rozhlasovej relácii netušil, že ho počuje celý národ a len tak zo srandy zahlásil, že dal práve na Sovietsky zväz zhodiť atómovú bombu. Priaznivci sa smiali, oponenti boli šokovaní a starci v Kremli púšťali do gatí. Zdalo sa im, že tento kovboj je úplný šialenec.

Reaganovi sa nevyhli ani osobné tragédie. Jeho milovaná žena Nancy prekonala amputáciu prsníka a svojím prístupom veľmi pomohla odtabuizovaniu témy rakoviny v Amerike.

Odkaz pre dnešok

Pôsobenie Ronalda Reagana nesie v sebe viacero odkazov. Predovšetkým dokumentuje, že appeasement je tým najhorším riešením medzinárodných hrozieb. Dokazuje tiež, že jeden charakterný muž, ktorý má jasný cieľ, môže pohnúť dejinami. Reaganovo meno nesie nová lietadlová loď a hovorí sa, že na Mount Rushmore je ešte miesto voľné.

Aj my by sme mohli popremýšľať, ako si nebohého prezidenta uctiť.

Pán prezident, ďakujeme Vám, že môžeme vyrastať v slobodnej krajine!

Lukáš Krivošík


Rytier Ronald

V druhej polovici 90. rokov, keď bola slovenská verejnoprávna televízia silno intoxikovaná mečiarizmom, vypestoval som si zvyk sledovať o 19.00 spravodajstvo našej dominantnej komerčnej stanice. Pretože i ono začalo časom obsahovať niektoré stopy toxických prvkov, naordinoval som si pred nedávnom svojráznu „náhradnú drogu“. Odvtedy si v pracovné dni o siedmej večer púšťam druhý český verejnoprávny kanál, kde reprízujú socialistické Televízne noviny. Zámerom je pobavenie, výsledkom zdesenie. Mimochodom – práve vysielajú spoty z druhého roku mandátu zosnulého prezidenta Ronalda Reagana (1982).

Je smutné, že očistnú kúru od tohto normalizačného spravodajstva by potrebovalo aj výrazné percento populácie – prinajmenej čo sa týka povedomia o menovanom americkom prezidentovi. Reagan bol totiž štátnik, ktorý vstúpil na scénu pre boľševikov maximálne nevhod. Aj preto reagovali hystericky.

Lepší koniec než komunizmus

Koncom 70. rokov bola zóna vplyvu sovietskeho impéria mocensky a ideologicky na svojom vrchole. S obrovskými skvelo vyzbrojenými armádami i zdanlivo výborne fungujúcou ekonomikou. Oproti tomuto impériu stáli oslabené západné demokracie. Amerika v postvietnamskej traume a Európa v rekonvalescencii po šoku z ropnej krízy. Z východného bloku prúdili agenti, financie i zbrane pre kohokoľvek, kto bol ochotný demokratickú poločnosť – pod záštitou mierového hnutia, ekológie, ľudských práv či boja proti chudobe tretieho sveta - zvnútra rozkladať a ničiť.

Keď situácia začínala byť skutočne akútna, objavil sa v Bielom dome Ronald Reagan. Mal recept na záchranu a ako to už býva, v núdzi zaberajú iba recepty založené na nekompromisnosti, tvrdej drine, ochote obetovať sa, čiže recepty nepopulárne. A hoci si Reagan mohol pokojne užívať „guvernérsky dôchodok“, odsťahoval sa z Kaliformie do Washingtonu, aby krédom „radšej premeniť svet na chaos atómov než ustúpiť červenej hrozbe“, zaskočil klub leninských dôchodcov v Kremli.

Ďakujeme!

Keď Reagan zahájil znovuvyzbrojenie západu, ukázalo sa, že východný blok stráca dych. Čo bolo Sovietskemu zväzu platné, že vyslal ako prvý do kozmu družicu i človeka, keď sa mohol len prizerať americkým plánom umiestniť tam prostriedky na ničenie sovietskych strategických jadrových síl? Varšavská zmluva mala síce tankov i lietadiel ako pliev, jej priemysel ich však nevedel adekvátne vybaviť na pomaly, ale isto sa digitalizujúci boj. Moskovskí maršáli vraštili huňaté obočia nad zistením, že scenár z Maďarska či Československa nemá úspech v Afganistane. A celkovo, v teoretickej rovine začínal i marxizmus-leninizmus ako nemilosrdne zlyhávať.

Úpadok komunistického panstva bolo možné aspoň dočasne kamuflovať a agresor sa opäť odvolával na hrozbu západu. A tak som sa i ja dozvedel o Reaganovi. A hneď po ideologickej príprave sme sa v rámci druhého bodu branného cvičenia išli dusiť v plynových maskách. Petrochemický priemysel Bratislavy mal byť totiž jedným z prioritných terčov vzdušných pirátov NATO.

Za nás všetkých, ktorí vieme, že pád komunistického režimu urobil náš život lepším a nádejnejším, chcem sa pokloniť pamiatke tohto veľkého muža.

Martin Pener


Keď odchádza osobnosť

„... pravda je príliš cenná, aby sa stala otrokom módy.
Keď dnes dostávam toto vyznamenanie
(český rád bieleho leva – poznámka autora), rada by som sa zmienila o mužovi, ktorý sa, viac ako ktokoľvek iný – vrátane mňa – môže hrdiť, že vyhral studenú vojnu, bez toho, že by padol jediný výstrel.
Samozrejme mám na mysli Ronalda Reagana.“

„... Reaganova administratíva dokázala viesť spojencov tou správnou cestou.
... skutočnosť, že ja i Ronald Reagan sme hovorili rovnakou rečou, presvedčila priateľov i nepriateľov, že čo hovoríme, myslíme vážne.
Každý z nás prispel podstatným dielom... Ale pretože ľudská povaha je taká, aká je – a akademici sú v tomto ohľade rovnako zvláštna sorta ako politici – na scénu vstúpil istý revizionizmus. Zámerne znižovaná je predovšetkým úloha Ronalda Reagana, úloha Európanov, ktorí sa – až na Helmutha Kohla – v tých najdôležitejších okamžikoch snažili hádzať Spojeným štátom polená pod nohy, je prikrášľovaná a je až absurdné, ako zle chápu ľudia úlohu pána Gorbačova, ktorému sa celkom zjavne nepodarilo dosiahnuť ohlásené ciele: zachovať komunizmus a Sovietsky zväz.“

„Ide o jasnú stratégiu, spoločnú ľavici všetkých zemí: nájdu si únik pred zodpovednosťou za komunizmus, potom si budú získavať uznanie za to, že sa pragmatickejšie, hlbšie zaoberajú svetom, ktorý je dielom tých, ktorí komunizmus porazili. Je nutné, aby sme na toto skresľovanie poukázali prstom a odmietli ho.“

(z knihy Margaret Thatcherovej: Umění vládnout – strategie pro svět v pohybu, PROSTOR: Praha, 452s.)

„V 70. rokoch Sovieti nemali žiadny dôvod k reformám, lebo ich nikto zvonku neohrozoval, v 80. rokoch mali dôvod k reformám veľký, lebo vonkajší tlak bol obrovský. Zásluhu na páde komunizmu mal Ronald Reagan, nie Gorbačov.“

Roman Joch, Občanský Institut, Praha (podľa: Vzpoura proti revoluci 20. století, Academia: Praha, 434 s.)

„Zastávame názor, že permanentná koexistencia s komunizmom, nie je ani ctihodná, ani žiadúca ani možná. Komunizmus by svet zotročil, akýmkoľvek prostriedkom, ktorý vyhovuje tomuto cieľu. My žiadnu obeť nepovažujeme za príliš veľkú, aby sme sa vyhli tomuto osudu. Náporu nepriateľa sme odhodlaní čeliť – ba čo viac: zachovaním americkej vojenskej prevahy a vyvíjaním neúprosného tlaku voči komunistickej ríši hodláme posunúť hranice slobody.“
Vyhlásenie Americkej konzervatívnej únie, 1967

„Dnešnú americkú ľavicu najviac rozhorčujú drobné vojenské víťazstvá vo vojenských akciách prezidenta Reagana, lebo sa nimi do istej miery darí neutralizovať strategicko-výchovné výdobytky sústavných vojenských debaklov prezidentov Kennedyho, Johnsona, Nixona, Forda a Cartera.“
Rio Preisner, v roku 1982 (Americana, Zpráva o velmoci II, ATLANTIS: Praha, 1993, 448s.)

Narodil som sa v roku 1983 v sovietskom bloku. V tom istom roku sa americký prezident Ronald Reagan odvážil pravdivo pomenovať tento blok ríšou zla. Ronald Reagan a Ján Pavol II. dokázali túto ríšu zla poraziť. Ronald Reagan už nie je medzi nami. Piateho júna 2004 odišiel na pravdu Božiu a konzervatívci už beztak dosť smutní, zosmutneli ešte väčšmi. Ronald Reagan nám bude chýbať.

Odchádza od nás len niekoľko minút pred 60. výročím operácie Overlord, v ktorej americké a britské invázne vojská prišli oslobodiť Európu od fašizmu. Ronald Reagan zas oslobodil zvyšok Európy od komunizmu.

Od komunizmu, s ktorým socializmus kolaboroval, komunizmu, o ktorom socialisti písali oslavné elégie (niekoľko názorných príkladov v závere), spoločná podstata komunizmu, socializmu aj nacionálneho socializmu sa nedá prehliadnuť. Práve preto je možno život a najmä dielo Ronalda Reagana, ktorého poradcom bol „liberálobijec“ (každý týždeň v televíznom programe Firing line porážal vo verejnej debate liberálov) a zakladateľ National Review William F. Buckley Jr., príkladom hodným nasledovania v boji za odstránenie socializmu a ľavého liberalizmu z Európy, ktorú v súčasnosti ovláda.

V krátkom zamyslení sa samozrejme nedá spomenúť všetko: od spoločnej podstaty ľavice všetkých druhov a farieb, cez kooperáciu, ba často až obdiv socialistov k Sovietskemu zväzu, cez slabosť amerických prezidentov, od Wilsona až po Cartera.

V čom bola Reaganova veľkosť? V tom, že sa nebál, neuznával kompromis s neľudským režimom, vedel pomenovať to, čo sa všetci relativisti z ľavicových a liberálnych kruhov usilujú za každú cenu zakamuflovať a skryť, za svoje napudrované veľkohubé reči a síce boj medzi dobrom a zlom. V politickom slovníku európskych politikov, v tom ich primitívnom newspeaku, nie je miesto pre slovíčko zlo. Ich jedinou hodnotou je ich vlastná samoľúbosť, v ich relativizovaní a a za ich uhladenými slovami skrývajú len vlastnú prázdnotu. Ale Ronald Reagan sa nebál zlo pomenovať ako zlo, nebál sa v roku 1984 vyhlásiť, že Sovietsky zväz vymaže z mapy. Ako sa vtedy zľakli pacifisti, pre ktorých bolo otroctvo lepšie než sloboda, pre ktorých bolo lepšie Spojené štáty odzbrojiť než sa zlu postaviť. Čo postaviť? Títo ho nevedeli ani pomenovať. Prečo? V konečnom dôsledku by ukazovali na seba.

Nie Michail Gorbačov, nie perestrojka – prestavba komunizmu, ktorý je skazený už svojou podstatou, ale Ronald Reagan bol víťazom. Nezvíťazili tí americkí prezidenti, ktorí skúšali vo vzťahu k Sovietom détente, sabotovali Vietnam, či sa zabávali s brutálnym vrahom Stalinom.

Keby Ronald Reagan nebol vytiahol na Sovietov svoj SDI, možno by dnes tieto texty nevznikali. V televízii by sme počúvali, ako napredujeme s našou komunistickou stranou.

Svet teda stratil veľkého štátnika a dovolím si povedať, že najlepšieho amerického prezidenta v 20. storočí. Spoločne s barónkou Thatcherovou, Helmuthom Kohlom či Johnom Majorom patrili rozhodne medzi najlepších politikov konca uplynulého storočia.

Triumf konzervativizmu

Keď sa Ronald Reagan stal americkým prezidentom, bol to triumf konzervativizmu a konzervativizmus je triumfom normálnosti. Ronald Reagan odišiel, výzvy pre konzervativizmus sú však zo dňa na deň väčšie, keďže dnešní ľudia veria každému pozlátku. V konzervativizme, je totiž vždy dostatok nádeje, rovnako ako v slovách lúčiaceho sa prezidenta Ronalda Reagana: „So goodbye, God bless you.“

Ľavicoví bratia nedajú v súlade so svojim utopizmom na komunizmus dopustiť

„Videl som budúcnosť – a funguje“, povedal v roku 1919 Lincoln Stephens po návšteve Sovietskeho zväzu. Tú vetu by dnes pokojne mohli povedať Jacques Chirac, Gerhard Schröder, či Valéry Guiscard d` Estaign - tvorcovia „nového európskeho domu” s jeho ústavou)

„... celkový telesný stav ľudí je tu lepší ako v Anglicku“, povedal v roku 1932 Julian Huxley pri návšteve Sovietskeho zväzu. Práve vrcholil hladomor, ktorý spôsobil Stalin likvidáciou kulakov. Zanechal milióny mŕtvych.

„Stalin dodal tovar v takom množstve, aké by ešte pred desiatimi rokmi nebolo možné...“, hovoril G.B.Shaw.

„Nikdy som sa nestretol s úprimnejším, spravodlivejším a poctivejším človekom..., ... nikto sa ho nebojí a všetci mu dôverujú“, povedal o Stalinovi H.G. Wells.

„... sovietske väznice umožňujú odsúdeným žiť plným a osobnosť rešpektujúcim spôsobom.“ Takto videl Harold Laski gulagy. Nečudo, že ľavica spustila taký krik, keď Soľženycin o nich povedal pravdu.

„Ruský systém je tak úspešný sčasti preto, že na rozdiel od priemyslových ekonomík Západu plne využíva ľudské zdroje.“ Takto hodnotil profesor ekonómie J. K. Galbraith sovietsku ekonomiku v roku 1984.

(z knihy Margaret Thatcherovej: Umění vládnout – strategie pro svět v pohybu, PROSTOR: Praha, 452s.)

Víťaz

Niet sa teda čo diviť, že pokiaľ špičky Západu robili s komunizmom kompromisy, moc komunizmu, podporovaného ľavicou, ktorá v ňom videla svoje spasenie, rástla. Komunistické režimy sa zvlášť pri svojej brutalite dokážu udržať, aj keď je ich ekonomika na pokraji (Severná Kórea či Kuba). Proti takýmto a podobným obludným systémom sa treba postaviť. Prezident Reagan tak urobil aj napriek tomu, že za to zožal a stále žne nenávisť a prekrúcanie faktov zo strany ľavice. Nič to však nemôže zmeniť na jeho morálnom a faktickom víťazstve.

Peter Frišo

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk