Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Konzervativizmus ako viera v zázrak?
Sloboda z kresťanskej perspektívy

16-02-2004 / Marek Hrubčo / Ideológia

Čo chceš nazývať slobodou, ak niet ciest, z ktorých by si volil?
Nazývaš azda slobodou to, že môžeš blúdiť v prázdnote?
-- Antoine de Saint Exupery

Liberální institut na svojej stránke uverejnil článok Josefa Šímu s názvom „Konzervativizmus ako viera v zázrak“, v ktorom okrem kritiky konzervatívcov a ich „naivnej viery v schopnosť štátu, politiku záujmových skupín” a „dobro konajúci štát“ možno nájsť aj pokusy hľadať rozdiel medzi libertarianizmom a konzervativizmom. Je prekvapujúce, že libertariáni, a to dokonca aj na akademickej úrovni, z akejsi zotrvačnosti z neutíchajúcich bojovných diskusií proti socialistom používajú pri svojej argumentácii tie isté naučené formulky pre každú skupinu ľudí, ktorá uvažuje trochu inak. Hoci sa jednotlivé myšlienkové prúdy do značnej miery prekrývajú, skúsme sa zamyslieť nad rozdielmi týchto politicko-filozofických smerov ako aj nad dôsledkami, ktoré z nich vyplývajú.

Konzervativizmus nikdy netvrdil, že štát je úžasný stroj, ktorý zlepší stav ľudstva (čo je princíp vlastný socialistom). Skôr sa drží tradície a základných hodnôt spoločnosti, medzi ktoré samozrejme patrí aj (ale nie len) sloboda. Každý jednotlivec je zodpovedný sám za seba a pokrok ľudstva v akejkoľvek oblasti života je výsledkom individuálnej snahy, iniciatívy, slobodnej voľby a užívania slobody jednotlivcom – to sú tvrdenia, s ktorými azda môže konzervatívec súhlasiť. Konzervativizmus sa hlási k liberálnym hodnotám (v klasickom chápaní), no na rozdiel od libertarianizmu (podľa Šímu „dôsledného liberalizmu“) verí aj v občiansku spoločnosť a sociálny kapitál. Okrem slobody jednotlivca prikladá dôležitosť aj bezprostrednému prostrediu, ktoré jednotlivca formuje – rodine, priateľstvu, komunite, náboženstvu, škole a všetkému čo nás robí ľuďmi. Zachovávanie dedičstva a tradičných hodnôt dáva konzervativizmu jeho názov. Propaguje dôveru a vzťahy medzi ľudskými bytosťami, ktoré sú rovnako dôležité ako individuálna snaha a podnikavosť. Neabsolutizuje slobodu, nestojí na utilitaristickej etike, nedegraduje človeka na úroveň neosobného prvku ekonomického systému, neredukuje človeka na homo oeconomicus. Tento pojem používaný epigónmi britskej klasickej školy politickej ekonómie 19. storočia symbolizuje človeka motivovaného výlučne a nepretržite finančným ziskom – človeka, ktorý potlačuje iné rozmanité túžby, emócie, postoje, etické a ďalšie rozmery ľudského ducha. Milton Friedman, ekonóm uznávaný aj v libertariánskych kruhoch, si to zrejme uvedomoval, keď raz napísal: „V spoločnosti nemá sloboda čo povedať, pokiaľ ide o otázku, ako jednotlivec so svojou slobodou naloží; nejde o ucelený etický systém. Hlavným cieľom liberála je v skutočnosti ponechať riešenie etického problému na jednotlivca. Naozaj dôležitý je etický problém, ktorý jednotlivec v slobodnej spoločnosti rieši – otázka, čo má so svojou slobodou robiť.“

Za tento bod však väčšina libertariánov vo svojich vyjadreniach nejde, čo by samo o sebe nebolo zlé, avšak mnohí tu končia aj s myslením. Slobodu tak považujú za najvyššiu ideu, ktorá sa pre nich stáva blúdením v prázdnote. Naopak, konzervatívne zmýšľajúci ľudia sa snažia prostredníctvom politických rozhodnutí ľudí „oslobodiť“, nie „nechať napospas“ (setting free, not setting adrift, ako to dobre vystihol Oliver Letwin, konzervatívny člen britského parlamentu). Rozdiely v chápaní slobody sa v praxi prejavujú najmä pri kontroverzných témach ako je uzatváranie manželstiev homosexuálov, legalizácia drog, potraty a eutanázia. Libertariáni argumentujú tým, že v týchto otázkach nemožno obmedzovať slobodu jednotlivcov, keďže ide o dospelých ľudí, ktorí lepšie vedia, čo chcú. Sú slobodní, môžu sa predsa sami rozhodnúť tak, ako chcú. Tu však vzniká problém: Robiť, čo sa nám zachce nie je slobodou (freedom), ani politickou slobodou (liberty), ale slobodnou vôľou (free will). To vedel aj John Stuart Mill, ktorý vo svojom klasickom diele O politickej slobode položil základ definície slobody: Autorita má právo použiť silu a zasiahnuť do slobody jednotlivca proti jeho vôli jedine s cieľom zabrániť poškodeniu iných.

Toto ponímanie slobody samo o sebe nie je pre konzervatívcov až takým problémom. Problém začína utilitaristickou etikou, na ktorej táto sloboda stojí. Propagátori tejto negatívnej koncepcie slobody v skutočnosti propagujú utilitaristickú etiku; sloboda je iba prázdny rámec, ktorý je nevyhnutne vyplnený určitým etickým kódexom. Utilitaristický model spočíva v „maximalizácii šťastia pre maximálny počet ľudí“. Ide o etiku, ktorá dokáže ľudské šťastie „vyčísliť“, ktorá dokáže zabíjať slabých, aby silní boli šťastnejší (ako to robili kedysi Sparťania), a ktorá počas vojnového konfliktu porovnáva straty na životoch na jednej a na druhej strane (zvyčajne americkej), na základe čoho potom utilitarista prijíma rozhodnutia. Libertariáni kričia, že práve vďaka liberálnemu usporiadaniu má každý slobodne na výber, a že ak niekto chce, nech si žije svoj cnostný život a nevnucuje ho ostatným. Propagáciou tejto pseudo-slobody však propagujú v konečnom dôsledku svoju relativistickú etiku, pretože nechápu, že etický postoj je omnoho viac než prejav spotrebiteľských preferencií, viac než štylizácia alebo akási sebaprojekcia. Takisto ako vieru nemožno z pozície pragmatizmu redukovať na názor, aj etický postoj je otázkou omnoho hlbšou než výber značky automobilu. Konať eticky znamená skôr pochopiť pravdu a prijať určité hodnoty. Pozitívna koncepcia slobody, t. j. sloboda pre niečo (nie od niečoho), sa definuje ako schopnosť urobiť správnu vec. Stojí na deontologickej etike a v ekonomickej teórii ju môžeme pozorovať v ekonomickom personalizme. Personalizmus spája morálku so slobodou, pričom filozoficky stojí na kresťanskom základe. Medzi základné princípy ekonomického personalizmu patrí ľudská dôstojnosť, sociálny charakter človeka, význam sociálnych inštitúcií, vedľajšia úloha štátu, tvorba bohatstva, ekonomická sloboda (v pozitívnom zmysle), priorita kultúry a ďalšie. Predpokladom slobody je pravda (cf. Jn 8, 32) a jedinou skutočnou slobodou je sloboda mysle. Negatívnu slobodu (v zmysle „nezasahovať“) personalizmus odmieta ako iluzórnu, povrchnú, jednostrannú, slobodu, ktorá zlyháva pri pochopení pravdy o človeku a univerze. Za postojom ekonomických personalistov je viera že existuje jedna pravda (a nie štyri alebo päť, ako to naznačujú niektorí humoristi). Samozrejme, ciest k nej a spôsobov artikulácie viery je veľa. Inými slovami, veci nejako sú, avšak veľa (ak nie všetko) závisí od toho, ako sa k realite postavíme.

Viera v pravdu je vierou, že skutočnosť nie je nesúrodý roztrieštený puzzle, ale dôvera, že skutočnosť, hoci ju v celej šírke a hĺbke nepoznáme, tvorí zmysluplný obraz; jednotu, ktorú hľadal aj Einstein. Dnešná kresťanská viera, ako sa dozvedáme od neokonzervatívneho katolíckeho teológa, filozofa, sociológa a religionistu Tomáša Halíka, sa chápe ako dôvera, že bytie má zmysel, a že skutočnosť nie je iba anonymná hmota, sypký piesok náhody, že to nie je abstraktné „ono“, ani chladný zákon všehomíra. Princípy personalizmu tak majú ďaleko od postmoderného utilitarizmu, relativizmu, indiferentizmu a ďalších populárnych postojov vchádzajúcich do prázdneho priestoru v mysliach postkomunistických intelektuálov.

Historický pohľad poskytuje ešte lepší obraz o podstate jednotlivých myšlienkových prúdov, ktoré sa len sporadicky prejavujú aj v ideách (a činoch) slovenských elít. Dôležitý rozdiel medzi libertariánmi a konzervatívcami je v tom, že kým libertarianizmus je relatívne nový prúd vychádzajúci z akejsi zmesi pozitivizmu, osvieteneckých ideálov a protestantizmu (stelesnenom v kalvinizme Adama Smitha, ktorý vo svojej snahe o protestantskú „čistotu“ napríklad podporoval zákaz vyberania úroku), konzervativizmus má omnoho hlbšie, katolíckejšie korene siahajúce až ku španielskym scholastikom, na ktorých nadviazal Carl Menger a ktorý sa cez rakúsku školu pretavil v dnešný ekonomický personalizmus. K rakúskej škole má Slovensko blízko aj geograficky: dalo by sa povedať, že vznikla u nás, v rakúsko-uhorskej monarchii. Stojí za zmienku, že jej zakladateľ, Carl Menger sa narodil v Haliči (južné Poľsko) a študoval v Krakove. Stredná Európa teda prispela k ekonomickej teórii viac, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Scholastikov a rakúsku školu spája individualizmus a subjektivizmus, najmä subjektívna teória hodnoty. Napriek tomu sa rakúska škola na povrchu javí ako čisto sekulárna, a to najmä vďaka príklonu neskorších mysliteľov k pozitivizmu, ktorého črty možno sledovať už u Franza Brentana. Treba ešte poznamenať, že podmienky pre vznik tejto školy boli najlepšie práve v Rakúsku, keďže sa tu dlho nemohla presadiť reformácia, ktorá často znižovala hodnotu všetkého, čo je ľudské: ľudský rozum aj ľudskú slobodu. Bol to protestantizmus, ktorý sa v 17. storočí vyhrotil do puritanizmu a zachvátil najmä západnú časť Európy. Z Anglicka potom prenikol do amerických kolónií, kde puritáni prijali v roku 1659 zákon zakazujúci sláviť Vianoce. V tejto súvislosti je vhodné spomenúť, že slovo herézia je z gréckeho hairesis a znamená čosi ako odňatie, výber, sekta. Príkladom takéhoto výberu jedného aspektu učenia je protestantská doktrína sola fides (iba viera). Naopak, katolícke (od čias sv. Pavla nevyhnutne výrazne helenizované a univerzalistické) chápanie kresťanstva sa dá dobre vyjadriť mottom českého katolíckeho teológa Jozefa Zvěřinu „nielen ale aj“: nielen Boh ale aj človek, nielen Písmo ale aj tradícia, nielen duša ale aj telo, nielen viera ale aj rozum. Dnešní „vlastníci pravdy“ z radov protestantov sa zvyčajne tvária, že „očistili“ katolicizmus od „omylov“, do ktorých v minulosti upadol. Málokto napríklad vie, že to boli ženevskí kalvinisti, ktorí v roku 1553 upálili teológa a lekára Miguela Serveta, a to nie preto aby bránili tradíciu a jednotu svojej cirkvi (keďže žiadnu vtedy nemali), ale z princípu: pretože mal odlišný výklad. Drahí mladší bratia vo viere, na vlastných chybách sme sa poučili, že k pravde treba kráčať, pravdu nemožno „mať“, ale iba hľadať (pokiaľ možno spoločne), lebo pravda je Boh.

Vráťme sa však späť k nášmu historickému exkurzu. Medzitým sa dosť veľa udialo vo filozofii. Kým otec liberalizmu, John Locke, ešte váhal medzi jeho reformovaným kresťanstvom a deizmom, David Hume je už čistým agnostikom. Neskôr Kant zredukoval „kompetencie“ Boha iba na morálku a zahnal ho tak „do exilu“, aby to neskôr Nietzsche mohol nakoniec zaklincovať výkrikom vloženým do úst blázna „Boh je mŕtvy!“. Ľudia konečne „strhli putá“ a „oslobodili“ sa od Boha. A výsledok? Vystrúhali si modlu. Do intelektuálneho vákua víťazoslávne vstúpil Comtov pozitivizmus a Marxov materializmus, spolu s jeho pracovnou teóriou hodnoty, ku ktorej sa mimochodom prikláňal už aj Smith. Pozdným výhonkom materialistického racionalizmu sa tak okrem komunizmu, Hitlerovej eugeniky stáva (dnes aj u nás čoraz populárnejší) libertarianizmus – redukcia človeka na súčiastku v stroji, apoteóza slobody, idolatria k bohu-trhu, ktorý „akousi neviditeľnou rukou vedie jednotlivca k podpore verejného záujmu“. Libetariáni tak stavajú ďalšiu babylónsku vežu ľudstva. Zdá sa, že sme nepoučiteľní.

Personalisti sú skeptickí nielen k Hayekovmu „ľudskému projektu“ (štátom riadenému hospodárstvu ako stavby sociálnych inžinierov), ale aj k jeho „ľudskej činnosti“ (liberálnemu usporiadaniu, ktoré by sa dalo prirovnať k prirodzenému organickému rastu stromu), pretože obe koncepcie sú stále iba ľudské, hoci tá druhá je ľudskejšia. Počiatočné nadšenie pre slobodu je pochopiteľné. Nikto predsa nemá rád manipuláciu. Vekom a poznaním (ale už nie na úrovni Aristotelovho techné, ale skôr epistéme) by však malo prísť aj určité vytriezvenie. Zdá sa, že úmysly libertariánov sú ušľachtilé – chcú narobiť okolo slobody veľa hluku a zmeniť tak svet. Nepodobajú sa však v tomto práve marxistom? Nebolo by lepšie zmeniť najprv seba, zmeniť sa z homo oeconomicus na imago Dei? Nestačí sucho konštatovať, že morálka dnes chýba všade; chýba všade, lebo nie je ani vo mne. Dá sa to zmeniť a robí sa to potichu vlastným úsudkom a slobodným rozhodnutím. Ak niektorí veríme v zázrak, je to viera v premenu človeka z „vody“, ktorej je svet plný, na „víno“, ktoré je vzácne.

Ing. Marek Hrubčo
Autor vyštudoval EF UMB a pracuje v Bratislave.

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk