Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Experiment značky CPE
09-11-2003 / Lukáš Krivošík / Slobodný trh

To, že komunizmus bol obludný systém, ktorý zabil milióny ľudí a ďalšie držal za ostnatým drôtom, dnes spochybňuje málokto. Dokonca aj obskúrne postavičky z vedenia KSS to priznávajú - s tým, že išlo o “poľutovaniahodné omyly”. Stále je však medzi nami dosť takých, ktorí sa s nostalgiou pozerajú na centrálne plánovanú ekonomiku (ďalej len CPE). Pritom práve ekonomická základňa socialistickej spoločnosti nakoniec spôsobila, že sa tento experiment zosypal. Je totiž odsúdený na bankrot všade, kde sa oň pokúsia znova.

Perpetuum mobile

Neďaleko Moskvy sa v 80. rokoch nachádzala továreň na výrobu kovových váz. Keďže ich nikto nepotreboval, a preto ani nekupoval, vázy sa hneď, ako vyšli z pásu, vyhadzovali na dvor. Tam stáli len tak, až kým ich neroztavili na kov, z ktorého boli vyrobené. Ten kov potom továreň opäť používala ako materiál na výrobu nových váz, ktoré nikto nechcel a tak to išlo stále dookola...

Absurdnosť? Skôr každodenná realita v socialistických krajinách. O tom, čo sa má alebo nemá vyrábať a v akom množstve, nerozhodovala ponuka a dopyt, ale centrálna plánovacia komisia. A tu leží najčastejšie spomínaný nedostatok CPE.

Priepasť

V trhovej ekonomike každý z nás čosi predáva (svoju prácu, odbornosť) a každý tiež niečo kupuje. V každej sekunde milióny ľudí po celom svete uzatvárajú kúpno-predajné dohody: “Ja som pripravený za toľko predať, niekto je pripravený toľko a toľko zaplatiť.” Výsledkom týchto dohôd je CENA. Ide o kompromis medzi predávajúcim a kupujúcim.

V CPE však cenu neurčuje princíp ponuky a dopytu, ale štát. Práve to je problém, pretože žiadna komisia odborníkov, dokonca ani ten najvýkonnejší počítač nie sú schopné postihnúť celú zložitosť ľudských želaní, predsudkov, túžob a potrieb.

Vinou umelosti systému štátom tvorených cien sa napokon celá ekonomika musela zrútiť, lebo nevyhnutným dôsledkom bolo ohromné plytvanie a neefektivita, ako sme to videli v príklade so sovietskou továrňou na vázy.

Po páde tohto umelého systému vznikla situácia, keď bývalé komunistické ekonomiky chrlili kvantum tovarov, o ktoré nikto nemal záujem a na druhej strane zamestnanci v nich dostávali plat, za ktorý si nemohli dokopy nič kúpiť. Práve preto dnes medzi životnou úrovňou Západu a Východu zíva veľká priepasť.

Problém správneho umiestnenia ekonomických zdrojov vyústil aj do veľmi úsmevnej situácie v oblasti armády. ČSSR patrila k najmilitarizovanejším štátom na svete (takmer 200 tisíc vojakov v roku 1988). Každý, kto si odslúžil dva roky v československej ľudovej armáde, si pamätá, ako matematici robili kuchárov, kuchári delostrelcov a tak podobne. V zásade každý robil v armáde to, na čo ani nemal kvalifikáciu. Bolo len samozrejmé, že pod Reaganovým tlakom sa takýto nezmyselný a ideológiou zaťažený kolos musel zrútiť.

“Systém padajúceho hovna”

Aby mocenský monopol Strany nebol ohrozený, bolo nevyhnutné celú spoločnosť zošikovať do jedného zástupu. Slobodné spoločnosti sa tiež môžu vyznačovať hierarchickou organizáciou, znakom slobody však je, že tu existuje obojstranný komunikačný kanál medzi vrcholom hierarchie a jej spodkom. To potom umožňuje dozvedať sa o objektívnych problémoch, radiť sa a hľadať riešenia. Toto v CPE chýba. Komunistický štát je usporiadaný silno centralisticky. Generálny tajomník, prípadne úzke polytbyro, rozhoduje, čo je pravda a čo nie, ktoré problémy existujú a ktoré sú len neprípustnými intrigami reakcionárov. Ak sa diskutovalo o problémoch, tak len z marxistických hľadísk, pričom problém bol práve v ich princípe.

V CPE je slobodná výmena informácii len na jednej strane – ide z centra nadol, čo brzdí nevyhnutné zmeny, a tak sa konzervujú nevyhovujúce a dávno prekonané štruktúry riadenia. Tí, ktorí v rukách držia moc, ani nemajú možnosť sa dozvedieť o problémoch. Za socializmu sa táto prax nazývala aj “systém padajúceho hovna”...

Iniciatívny blbci

V slobodnej ekonomike nič nevznikne bez ľudskej iniciatívy. Nebyť Forda, Baťu, či Disneyho, ich nápadov a iniciatívy, nikdy by nič nevzniklo. Celé ľudské dejiny sú príbehom ľudí, ktorí mali nápad a uviedli ho do praxe. Tajomstvo dobre spravovanej spoločnosti je v tom, ako uvoľniť talentovaným jedincom ruky, dať im možnosť, aby sa realizovali a povzbudiť aj ostatných k tomu, aby vyvinuli úsilie. Takýmto systémom je demokratický kapitalizmus.

Západný blahobyt je výsledkom snaženia kreatívnych a talentovaných ľudí. Za socíku však platilo heslo “iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ”. CPE podporovala priemernosť a nevýraznosť. O spoločenskom postavení nerozhodovala šikovnosť a schopnosti, ale to, kto sa viac votrel do priazne nadriadeného a kto bol väčší komunista. Takýchto kariéristov, ktorí by boli vo svojich funkciách za každého režimu, je dodnes plno.

Otázka samozrejme je, prečo CPE tak odstrašovala ľudí s talentom a dobrými nápadmi? Nato je jednoduchá odpoveď. Ako každá ľavica, aj tá komunistická, sa usiluje najmä o “rovnosť medzi ľuďmi”. Komunizmus brutálne valcuje každú nerovnosť, čo samozrejme zahŕňa aj stíňanie hláv, ak niektoré vyčnievajú.

Isteže, aj v komunistických krajinách existovali vedecké kapacity, systém ich však k tvorivosti nemotivoval, ale nútil. Inde zase sovietski vedci dosahovali úspechy skôr navzdory než vďaka systému. V ZSSR existovali prísne strážené mestá, kde vedci pod hlavňami samopalov vymýšlali svoje vynálezy.

Inde zase negatívne zasiahla marxistická ideológia. Príkladom je aj osud dnešného čestného predsedu KDH, Mudr. Antona Neuwirtha. Krátko po komunistickom prevrate v roku 1948 sa ako mladý vedec pokúšal vybudovať v Košiciach špičkové histologické pracovisko (dovtedy žiadne na Slovensku nebolo). Namiesto toho si však posedel roky v base, lebo propagoval na Slovensku poznatky Watsona a Cricka o teórii DNA. Sovietska veda však existenciu deoxiribonukleovej kyseliny popierala, lebo vraj bola v rozpore s marxistickou teóriou.

Keďže zistenia našich vedcov nemohli byť v rozpore so zisteniami vedcov v ZSSR, začali sme zaostávať.

Svojrázny pokrok

Napriek všetkému, sú u nás ľudia, ktorí upozorňujú: ”Ale veď sa pozrite, čo ten systém stvoril, čo všetko postavil – školy, cesty, nemocnice a fabriky!”

Áno, Slovensko sa v 60. rokoch premenilo z agrárnej na priemyselnú krajinu. No treba povedať, že industrializácia by prebehla aj v prostredí slobody a bez tých hospodárskych deformácii, za ktoré dodnes platíme svoju daň. V 20. rokoch sa v mene čechoslovakistickej (opäť) ideológie na Slovensku odbúraval priemysel, už v 30. rokoch sa však v českých i slovenských nesocialistických kruhoch začali tvoriť plány na industrializáciu Slovenska.

Napriek tomu nezaškodí, ak sa na komunistickú industrializáciu prizrieme zblízka. Podľa marxisticko-leninistickej ekonomickej teórie je len jedna možnosť, ako premeniť agrárnu krajinu na priemyselnú. Má sa to uskutočniť zhabaním poľnohospodárskych prebytkov, stlačením životnej úrovne roľníkov na minimum a za získané peniaze vybudovať ťažký priemysel. Takto sa industrializoval Sovietsky zväz za Stalina. Ten dával pod trestom smrti zhabávať roľníkom obilie a predával ho za obrovské peniaze do zahraničia. Milióny ľudí na vidieku vtedy zomreli od hľadu.

Slovensko malo v tomto smere viac šťastia. Industrializovalo sa totiž za české peniaze. Hoci sme vytvárali len 20 – 25 percent HDP spoločného štátu, dostávali sme až 45 percent rozpočtových prostriedkov. Napriek tomu, sociálny systém spotrebúval kvantum zo zisku podnikov a už neostávalo nič na inováciu výroby. Výsledkom sú mnohé zastarané fabriky, len pomaly sa učiace konkurencii voči svetu.

Prečo to prežilo tak dlho?

Rozvoj existoval len v oblastiach, kde bola pripustená aspoň aká taká súťaživosť. Toto platilo najmä pre vojenský sektor. V komunistických krajinách tiež existovali experimentálne prevádzky, ktoré fungovali na trhových princípoch. Takou bolo napríklad JZD Slušovice alebo tajná východonemecká firma KoKo, ktorá podnikala na Západe a z výnosu sa potom sanovala NDR.

Všade, kde socialistická ekonomika horko ťažko urobila jeden krok, svet prešiel kilometer. Bolo len otázkou času a výdrže Západu, kedy v priamej súťaži komunizmus padne. Režim však prežil dlhšie, ako by mal. Čo bolo dôvodom?

Sivá ekonomika

Na Slovensku je zakorenený mýtus o tom, že komunizmus - ak nič iné - aspoň udržiaval poriadok. Mafie k nám vraj prišli zo Západu, a až po roku 1989. Nie je to pravda. Organizovaný zločin, korupcia a klientelizmus sú DEDIČSTVOM KOMUNIZMU!

V Sovietskom zväze vznikla mafia a rozsiahla tieňová ekonomika už za Stalina. Centrálne plánovaná ekonomika je nedostatková ekonomika a jedinou možnosťou, ako sa dostať k žiadanému tovaru, bolo neraz ísť na čierny trh. V komunistickom štáte nemáte možnosť zobchodovať svoj talent, môžete však zobchodovať svoje prípadné postavenie v mocenskej hierarchii Strany. Ľudia z okresných, či regionálnych štruktúr sa ku koncu 80. rokov aj u nás zaplietli do rozsiahleho biznisu s pôžitkami a drobnými privilégiami, ktoré sa viazali na funkciu. “Ty mne vybavíš toto, ja tebe hento...” - to je mentalita, ktorá prežíva do dnešných dní.

Sovietsky zväz mafiu zo začiatku potláčal, ako len vedel. Stalin jej vodcov posielal do gulagov, ale dozorcovia sa často báli o rodiny a tak mali ruskí mafiáni v lágroch delikátne, priam kráľovské postavenie. Asi v 70. rokoch si systém postupne uvedomil, že tieňová ekonomika drží vlastne sovietsky štát ako tak nad vodou. Bez čierneho trhu by sa totiž nedali zohnať náhradné dielce do pokazených strojov vo fabrikách, ani súčiastky do hrdzavejúcich zbraní hromadného ničenia. Mafia bola mazivom, ktorá CPE umožňovala aspoň trochu fungovať. A keď režim padol, ovládli tieto štruktúry mnohé krajiny východnej Európy, vrátane Slovenska, či Ruska. Tam to išlo až tak ďaleko, že členovia elitných kománd sa po odchode z armády dali na “podnikanie” a za peniaze brutálne vraždili ľudí.

My a červené dedičstvo

Nie je náhoda, že najväčší gauneri a darebáci slovenskej politiky sú bývalými nižšími či strednými kádrami KSČ, KSS, SZM, či ŠtB. Títo ľudia často zbohatli pochybnými metódami. Nemožno sa však tomu čudovať. V podmienkach slobody len robili to, čo sa naučili za starého režimu, totiž že kto nekradne, okráda seba a svoju rodinu. Práve toto heslo a jeho tichí vyznávači sú dnes hlavnou príčinou toho, prečo sa Slovensko svojho trpkého dedičstva zbavuje tak pomaly.

Napriek tomu si môžeme dovoliť byť optimistami. Je len otázka vývoja, kým postkomunistických zbohatlíkov nakoniec nahradí skutočná stredná vrstva, ktorá bude mať záujem na jasných pravidlách a fungujúcom systéme.

Až vtedy bude naša revolúcia z novembra 1989 úplne dokončená.

Lukáš Krivošík

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk