Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Proces pomalší ako zvuk
(širšie zamyslenie nad budúcnosťou letectva Ozbrojených síl SR)

23-12-2002 / Martin Pener / Komentáre

Prednedávnom bolo možné zaregistrovať v českých médiách správu o zrušení objednávky nadzvukových bojových lietadiel Jas-39 Gripen. Osobne toto rozhodnutie schvaľujem. Pamätám si síce ako som z pozície modelára a "fandu do letectva" pred necelými desiatmi rokmi Gripena - vtedy novinku - obdivoval, i ako by som našim i českým pilotom želal podstatne vyšší ročný nálet hodín – a na lepších mašinách. Značné pochybnosti okolo tendra na nové lietadlá v ČR i povodne z leta 2002, ktoré Česku opäť po piatich rokoch pustili žilou však nevytvárajú dobrý priestor na nákup bojových lietadiel, niekto by azda povedal, že ide o peniaze skutočne vyhodené do vzduchu. Kým však vyslovím môj názor na perspektívu v tejto oblasti na Slovensku, pozrime sa trochu do histórie.

Päťdesiate a šesťdesiate roky boli (nie iba) v prípade letectva istým spôsobom megalomanské. Cieľom konštruktérov boli lietadlá rýchlejšie a následnej dvojnásobne rýchlejšie ako zvuk (prekračujúce hranicu Mach 1 a Mach 2), ale i často jednostranne zamerané typy, jednoducho povedané stíhačky a bombardéry. Ako však rástla cena lietadiel, vznikal najmä pre menšie krajiny problém – vlastnenie širšej palety lietadiel sa stávalo luxusom. Bolo to možné prehliadnuť v čase studenej vojny, je to však pálčivý problém najmä pre postkomunistické krajiny počínajúc rokom 1990.

Na margo udržavania bojového lietadla iba jedna ilustračná poznámka: držať stroj za 25 a viac miliónov dolárov v hangári nie je tak jednoduché ako garážovať auto. To isté platí i pre nákup náhradných dielov, rôznych "údržbovo-prevádzkových" látok a pomocných zariadení, alebo vlastnenie veľmi zložitých zbraňových systémov. Snaha o maximálnu možnú unifikáciu je preto prirodzená.

Kým v čase Korejskej vojny boli útoky na pozemné ciele pre stíhačky (neodpustím si toto slovné spojenie) pridruženou výrobou, už od 60.rokov jednoznačne vidno snahu o všestrannosť. Samozrejme tento proces začal v západnej Európe a USA, kde sa prostriedky daňových poplatníkov chápali odlišne ako v zóne Varšavskej zmluvy. Takže ak napríklad Belgicko končilo éru studenej vojny vybavené v podstate jedným bojovým typom (F-16), o tretinu väčšie Československo až s piatimi!

(Podotýkam, že pre lepšie pochopenie som vyššie uvedené skutočnosti zjednodušil, i to že samozrejme existovali a dodnes existujú výnimky.)

Už v 60.rokoch sa stretávame ešte s jednou novinkou. Ako alternatíva k "supervýkonným" lietadlám vznikajú menšie a lacnejšie typy, pričom uživateľmi sú ako bohaté tak aj veľmi chudobné štáty. Príkladom je "iba mierne nadzvukový" F-5, podzvukový bitevník A-4 (nasadený Američanmi vo Vietname či Izraelom na Blízkom východe) a dochádza i použitiu cvičných prúdových lietadiel na bojisku (napr. L-29 Delfín československej proveniencie v Nigérii). Na prelome 70. a 80.rokov už Nemecko zavádza cvičné lietadlo Alpha Jet v úlohe ľahkého bitevníka, britský Bae T.Mk.1A Hawk je zas uspôsobený k vybaveniu strelami vzduch-vzduch.

A napokon v 90. rokoch už zažívame situáciu, kedy mnohé krajiny uvažujú o podzvukovom type ako o jedinom vo svojom arzenáli. Aké sú dôvody? V prvom rade ako už bolo povedané – nadzvukové bojové lietadlo je zbraň nesmierne drahá – ako pri nákupe tak pri prevádzke. V prípade, že nehrozí akútne ohrozenie štátu, sú univerzálne podzvukové typy dostatočným prostriedkom k útoku ako na vzdušné tak i pozemné ciele. V Európe v horizonte 10-15 rokov väčší konflikt nehrozí, a bude mu predchádzať i dostatočne dlhá varovacia doba.

Podzvukové typy (označovanie tiež niekedy ľahké bitevníky) tiež vykazujú nižšie nároky na prevádzkové plohy, čo znamená ich možnosť rozptýlenia na menšie letiská a zmarenia zablokovania a zničenia vzdušných síl v prípade náhleho prepadu.

Sú tiež v niektorých druhoch nasadenia oproti nadzvukovým lietadlám vo výhode – napr. pri stretnutí s vrtulníkmi, či pri zamedzení teroristického útoku malým vrtulovým lietadlom. Zároveň samy predstavujú malý, a teda – aspoň do istej miery - obtiažnejšie zasiahnuteľný cieľ.

Nevýhodou je pochopiteľne nižší výkon, v podobe napr. nižšej nosnosti či samozrejme rýchlosti.

Pokladám za nevyhnutné zdôrazniť ešte jeden faktor, ktorý v prípade krajín bývalého východného bloku robí modernizáciu vzdušných síl podľa štandardov NATO veľmi nákladnou. Sú to zbraňové systémy a radiokomunikačná technika – bez nich je akékoľvek bojové lietadlo zbytočnosťou.

Aké sú výhliadky podzvukových bojových lietadiel na Slovensku? V porovnaní s nadzvukovými lepšie. Tie nadzvukové budú nepochybne po celú nasledovnú dekádu predstavovať pre našu ekonomiku priveľké sústo, nehľadiac na to, že existujú oblasti ktoré potrebujú peniaze omnoho naliehavejšie. (Pozor - hovoríme o nákupe nadzvukových lietadiel, nie výdavkoch na obranu a bezpečnosť ako takých!!!)

Vyradenie všetkých používaných bojových lietadiel je nevyhnutnosťou najbližších rokov, vzhľadom na fyzické i morálne zastaranie, čiže ukončenie životnosti a rapídny pokles bojovej hodnoty. Vo svete síce existujú rôzne projekty modernizácie, a to nie iba bývalých sovietskych typov (agilným modernizátorom je napr. Izrael), v našom prípade ich ale pokladám za jednoznačne nevýhodné a neperspektívne.

Pretože sa však žiadne ozbrojené sily na svete bez bojových lietadiel nezaobídu, treba zabezpečiť i náhradu (nehovoríme samozrejme o Luxembursku či dokonca Islande – ten ako člen NATO prezrieravo poskytol svoje územie ako základňu USA). Optimálnou alternatívou sú práve stroje podzvukové.

Nebudem čitateľa unavovať výpočom typov podzvukových bitevníkov na aktuálnom trhu. Uvediem iba dvoch zástupcov. Prvým je český L-159, ktorý by nepochybne nadviazal na tradíciu L-39 Albatros, dodnes používaného i na Slovensku. Pravda iba čiastočne, napriek veľmi podobné vzhľadu na totiž vnútri skrýva celkom odlišný motor či avionika.

Druhým je koprodukčné dielo MiG-Aermachi 130, ukrývajú vnútri motor – slovenský. Jeho zavedenie by znamenalo vítané zapojenie slovenského priemyslu, a to nie iba slovenských rúk, ale i slovenských mozgov. Netreba zdôrazňovať, že produkty tretieho tisícročia sa odvíjajú viac od práce mozgu ako od práce rúk, a montážna hala automobilového koncernu v Devínskej Novej Vsi síce znamená pre Slovensko značnú časť HDP, ale sama o sebe predurčuje Slovensko k menej dôstojnej úlohe v svete priemyslu.

Bolo by však komické, keby som sa týmto článkom snažil suplovať výberové komisie, preto pre viac pobavenie ako zamyslenie ponúkam ešte jednu zaujímavú (?) alternatívu. V Brazílii v tomto čase končia skúšky vrtulového bojového lietadla EMB-314 Super Tucano, vychádzajúceho z úspešného typu 312 Tucano určeného pre základný výcvik pred prechodom pilota na prúdový typ. Jeho účel vychádza zo špecifických potrieb brazílskych bezpečnostných zložiek – odhalenie a eliminovanie nežiadúcich ľudských aktivít v dažďových pralesoch – od drancovania prírody až po ilegálnu výrobu drog.

Nepredstavujte si prosím, že ide o núdzové riešenie ako keď napríklad chorvátska armáda na začiatku 90.rokov (z nedostatku či takmer až absencie bojových lietadiel) podvesila bomby a rakety na všetko, čo bolo ochotné vzniesť sa do vzduchu. Taktiež popieram, že by som sa obával rozmachu nelegálneho klčovania našich lesov – tie si predsa dokážeme zničiť i legálnou cestou.

Super Tucano je naopak stroj, vďaka svojej veľmi modernej avionike a ďalšiemu vybaveniu určený na zásahy proti ako pozemným tak i vzdušným cieľom veľkorážnymi guľometmi, bombami a dokonca i riadenými strelami. Ak sa osvedčí, stretneme sa s ním i na iných kontinentoch...

Martin P. Pener

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk