
Rôzne Rozhovory Komentáre Slobodný trh Kultúrna vojna Slovenská otázka EUtópia Ideológia Ficoviny

26-07-2009 Roman Jančiga Ideológia verzia pre tlač

Štát, vlastníctvo a politika

Štát, vlastníctvo a politika. Tri pojmy, ktoré tvoria základnú os modernej politickej filozofie. Aby boli tieto pojmy vo vzájomnej harmónii a aby sa vzájomne nevylučovali, bola vytvorená nová ideológia - liberalizmus.

Reakcia na príspevok

niekoľko poznámok

autor: parla

e-mail: bono.maccarone@yahoo.it

pridané: 06-08-2009 16:14

Nenavštevujem túto stránku pravidelne, ale v publikovanom článku existuje niekoľko tvrdení, ktoré si zaslúžia reakciu.

„Snahou liberalizmu je presadenie tzv. liberálnej politiky, v ktorej štát nebude zasahovať do výkonu vlastníckych práv...“
Domnievam sa, že i najliberálnejší štát musí zasiahnuť do výkonu vlastníckych práv, ak ide napr. o ochranu práv a slobôd iných. Liberálny štát musí za určitých okolností zasiahnuť i do práva na život (napr. usmrtiť teroristu).

„Obchod a bezcolný styk medzi štátmi a národmi vytvára mier a súkromné vlastníctvo odstraňuje chudobu; je totiž efektívnejšie a tak spoločnosti, ktoré sú založené na ochrane súkromného vlastníctva, sú bohatšie.“
Ide celkovo o sporné tvrdenia. Najvyššiu ochranu vlastníctva zabezpečujú štáty tretieho sveta, kde za vandalizmus proti majetku bičujú, za krádež sekajú ruky a za väčší podvod popravujú. V týchto krajinách sú obvykle i nižšie dane než na bohatom severe...
Súkromné vlastníctvo plní rôzne pozitívne úlohy, ale či odstraňuje chudobu, to je minimálne sporné a treba to dokázať. Vo východnej Európe nárast miery súkromného vlastníctva po roku 1989 nebol sprevádzaný poklesom chudoby, skôr naopak. Uvedená téma by si však zaslúžila samostatnú diskusiu, zjednodušenia jej preto neprospejú.

Zaujal ma aj pokus o definíciu pojmu „vlastníctvo“. Súhlasiť sa dá s tvrdením autora o určitom vzťahu vlastníctva a moci. To však nestačí. Definícia vlastníctva predstavuje zložitý problém a preto treba každý pokus autora hodnotiť kriticky.
1. pokus: „Vlastníctvo je to, čo človek má a čo mu patrí.“
Človek má a patria mu nielen práva, ale i povinnosti. Ide však o vlastníctvo povinností? To sotva. Aj dôstojnosť je to, čo človek má a čo mu patrí. Ale nejde o vlastníctvo, lebo dôstojnosť človeka mu zostáva i po smrti, keď už nie je subjektom vlastníckeho práva.
2. pokus: „Je to to, čo podlieha výhradne jeho vôli (za predpokladu, že jeho vôľa priamo neohrozuje iného človeka).“
Čo s ľuďmi, ktorí kvôli svojej duševnej poruche vôľu nemajú, prípadne ju nevedia prejaviť? Môžu takýto ľudia vlastniť? A pokiaľ ide o „ohrozenie iného človeka“, ak si postavím plot na ohradenie pozemku, nutne tým ohrozím slobodu pohybu iných, ale tu ide predsa o najzákladnejší výkon vlastníckeho práva.
3. pokus: „Vlastníctvo je vzťah medzi tým, kto vlastní a tým, čo je vlastnené.“
Ide o tautológiu, stále zostáva otvorený pojem „vlastniť“.

Problém vidím aj v Misesovom trochu zjednodušujúcom tvrdení: "Prakticky každý vlastník je přímým nebo nepřímým právním nástupcem lidí, kteří získali vlastnictví buď svévolným přisvojením věcí, jež neměly vlastníka, nebo násilným oloupením svých předchůdců.“

Porovnanie prvotnej okupácie veci, teda svojvoľného prisvojenia si veci, ktoré nemali vlastníka, s násilným olúpením predchodcov, je nesprávne. Všetky objekty vlastníctva boli niekedy prvotne okupované, ale zďaleka nie všetky veci boli násilne ulúpené iným subjektom. Žiaden právny poriadok, ani ten komunistický, nepokladal prvotnú okupáciu za porušenie vlastníckeho práva, naopak násilné olúpenie predchodcov je nespochybniteľným deliktom. Avšak nielen v právnej kvalifikácii, aj v legitimite je zásadný rozdiel.

Treba tiež odlišovať termíny ako moc nad vecou a násilné nadobudnutie. Vlastníctvo nemuselo byť v minulosti vytvorené použitím moci. Ak niekto zloží melódiu, má k nej vlastnícky vzťah, hoci k žiadnemu násilnému ovládnutiu nedošlo.

Veľmi nebezpečný je aj pojem „temnota dejín“. Majetkovú krivdu nemožno legitimizovať tým, že súčasný právny poriadok na krivdy minulosti neprihliada. Podobne by sme teda mohli konštruovať aj „temnotu vzdialenosti“. Predstavme si prípad, keď niekto poruší vlastnícke právo iného a odíde so ziskom do štátu s právnym poriadkom, ktorý jeho konanie bude kvalifikovať odlišne od štátu pôvodu. Ide o temnotu vzdialenosti a nemáme viac v záujme stability vlastníckych vzťahov skúmať právny titul nadobudnutia vlastníctva? Takýto prístup je možný, ale pre ochranu a nedotknuteľnosť vlastníckeho práva nevítaný.

Autor ďalej uvádza: „Moc stále znovu zasahovala a prerozdeľovala. A to všetko je dnes viac menej akceptované. Vďaka tomu pôda patriaca aristokratovi, ktorú neskôr získal poľnohospodár v období 1. ČSR a ktorá sa nakoniec stala súčasťou družstevného majetku, môže byť dnes opätovne predaná bez toho, aby bol tento predaj spochybnený. Rovnako fabriky získané v dobách socializmu vyvlastnením, sa po roku 1989 môžu stať predmetom privatizácie bez toho, aby bola táto privatizácia spochybnená predchádzajúcim vlastníctvom štátu...“
Ak si rozoberieme uvedené dva prípady – pridelenie pôdy v 1. ČSR a znárodnenú fabriku za socializmu, musíme prísť k iným záverom. Pozemková reforma z roku 1927, ktorá znamenala hlavnú zmenu vzťahov k pôde za 1. ČSR, bola zdôvodnená nápravou majetkových krívd minulosti. Táto reforma sa uskutočnila k 300-ročnici Obnoveného zriadenia zemského (1627) v českom kráľovstve a mala napraviť pobielohorské, ale i ďalšie majetkové krivdy, ktorých sa dopustili najmä Nemci. Aj dôvodová správa k zákonu uvádzala, že išlo o určitú reštitúciu.
Takisto vlastníctvo fabriky, znárodnené štátom za socializmu, bolo spochybnené reštitučnými zákonmi po roku 1990. Ak išlo o fabriku naozaj znárodnenú za socializmu, tak pôvodný vlastník, ak aj neobdržal vlastníctvo späť, musel byť aspoň odškodnený. V oboch prípadoch išlo teda o čosi iné než o holú moc, išlo tu o nápravu určitých krívd. O spôsobe nápravy možno mať samozrejme pochybnosti...

Nesúhlasím ani s názorom: „Temnota, to je záchrana vlastníctva a jeho legitimity.“
Právna fikcia temnoty dejín nestačí na to, aby sa zabudlo na krivdy minulosti. Nielen reštitúcie z roku 1990, ale napr. pozemková reforma z roku 1927 ukazuje, že majetkové krivdy neboli zabudnuté ani po celých generáciách. Iste, nie vždy sa podarí majetkové krivdy napraviť, ale ony nezmiznú v temnote dejín. Naopak, budú ako Damoklov meč visieť nad stabilitou existujúcich vlastníckych vzťahov.

V texte sa tiež objavilo niekoľko ďalších tvrdení, s ktorými nesúhlasím: „Zánik štátu je spojený so spochybnením vlastníckych práv a naopak moc, ktorá spochybnila a prerušila pôvodné vlastnícke práva, zároveň spochybňuje existenciu štátu.“
Ja si pamätám len zánik ČSFR, ktorý k žiadnym spochybneniam vlastníckych vzťahov neviedol. Neviedol k nim ani rok 1918. Naopak roky 1927 alebo 1948 alebo 1990 znamenali zásadné zmeny vlastníckych vzťahov, hoci neboli spojené so zánikom a asi ani so spochybnením štátu.

Autor publikoval i výzvu: „"Akceptujme nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Akceptujme slobodu vlastníka nakladať s vlastníctvom podľa jeho vôle za predpokladu, že jeho vôľa nebude priamo škodiť iným. Akceptujme dve konštanty, štát a vlastníctvo. Nebude nás zaujímať prvotný akt moci, ktorým vzniklo vlastníctvo a štát...“
Ako ale zladiť ideu nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva s rozdelením vlastníckych vzťahov, ktoré boli z určitej časti založené na porušení idey nedotknuteľnosti vlastníctva? To si vyžaduje lepšie zdôvodnenie...

Iné tvrdenie: „Neefektivita a neúčelnosť, nie nelegitimita a neoprávnenosť, aby sa opätovne pripomenulo, čo stojí za liberálnou kritikou štátneho vlastníctva. Štát ako zlý vlastník teda vykonáva správu nad svojím vlastníctvom ne-efektívne.“
Čo je to efektívnosť bez prívlastkov? Efektívnosť môže existovať pri dosahovaní určitého cieľa. Existujú pritom rôzne ciele. Nemožno zovšeobecniť, že štát je zlý vlastník! Štátne vlastníctvo jadrových zbraní je určite lepšie než ich súkromné vlastníctvo. Na druhej strane štátna taxi-služba by asi ideálna nebola. Vlastníctvo štátu je „neúčelne a kontraproduktívne“ v mnohých prípadoch, ale zďaleka nie vždy. O tom, kedy je štátne vlastníctvo vhodné, sa vedie diskusia už dlho. Treba sa zdržať lapidárnych výrokov, aj v liberálnom štáte môže byť štátne vlastníctvo jadrových zbraní účelné a efektívne.

Autor si zvolil ťažkú tému – vlastníctvo a jeho vzťah k štátu. To je odvaha, pretože o uvedenej téme bolo povedané asi všetko. Napriek tomu to nie je zlý článok.

Meno:
E-mail:
Web stránka:
Predmet:
Text správy:

Zadajte iniciály Pravého Spektra - PS: (antispamová ochrana)

Upozornenie

Príspevky v diskusii k článku sú osobnými názormi jednotlivých čitateľov. Redakcia Pravého Spektra za ich obsah nenesie žiadnu zodpovednosť.

Diskusné príspevky, ktoré sú v rozpore so zákonom budú odstránené.

O problematických príspevkoch nám môžete dať vedieť e-mailom na adresu redakcie.