ISSN 1335-8715

25-05-2007   Matúš Demko   Rozhovory   verzia pre tlač

Andrej Mátel: „Nikomu nenáleží súdiť Boží ľud“

Boj o zasľúbenú zem je vo svojej najhlbšej podstate duchovným zápasom (Zrno 8/2007), myslí si teológ ANDREJ MÁTEL. V interview pokračujeme: tentoraz sa zhovárame o vnútornej politike Izraela, vzťahu Židov a kresťanov a o konšpiračných teóriách, podľa ktorých Židia ovládajú svet.

Reakcia na príspevok

Nikomu nenáleží súdiť Boží ľud
autor: feuer
e-mail: bakmicha@wmx.sk
pridané: 30-05-2007 18:19


Vybrané z DELETU - židovských novín
www.delet.sk

Priatelia, podľa autora článku rabína Benjamína Blecha sme my, gójovia, menejcenní, lebo najlepší genofond je zničený celibátom. Prišli by ste na to?
Takže, predtým, než začnete ohnivo diskutovať, voľačo si aj naštudujte.

Ženatý Ježiš je viac ľudskou bytosťou než uctievaným bohom.
Knihu označujú za „bezhraničný bestseller 21. storočia“. Čísla sú ohromujúce. Na svete sa predalo štyridsať miliónov výtlačkov. Preložená bola do štyridsiatich štyroch jazykov. Do kín práve prišlo filmové spracovanie s Tomom Hanksom. Kritici sa zhodujú: v histórii vydávania kníh niet takého fenoménu ako Da Vinciho kód od Dana Browna.


Pravdou je aj to, že katolícku cirkev kniha veľmi nepotešila.
Nuž...ono nakoniec nejde iba o vzrušujúci román z kategórie mystery. Do rozprávania o dôsledkoch vraždy v parížskom múzeu Louvre zakomponoval autor kresťanské intrígy, utajovanie v najvyšších sférach a starodávne tajné spolky. Autor opakovane naráža na fakty a o to menej sa pohybuje v oblasti literárnej fantázie. Sviežim, pútavým štýlom zasväcuje čitateľa do skutočných katolíckych reholí, uvádza sväté miesta, ktoré čitateľ bez problémov môže navštíviť, predstavuje známe osobnosti z minulosti aj súčasnosti a všetko je nedielnou súčasťou príbehu o najväčšom teologickom falšovaní histórie.
Skoro všetko, čo nás otcovia učili o Kristovi, je nepravdivé“ - bedáka jedna z Brownových postáv. „Viera,“ - hovorí hrdina románu - „spočíva na výmysle, na konštrukcii.“
Miešaním faktov s fikciou vzniká horľavina, ktorá čitateľov mätie. Stieraním hraníc nás Brown privádza k názoru - a nejde len o figliarske žmurkanie autora - že na miliónoch zbožných kresťanoch, ktorým nikdy nikto nepovedal pravdu o svätom grále, bol spáchaný nepredstaviteľný podvod.
Po stáročia sa zbožní kresťania učili, že svätý grál je kalich, z ktorého Kristus pil na poslednej večeri. Brownov vševedúci kunsthistorik a alter ego má však iný názor.
„Grál“ - vysvetľuje Langdon vedecky a znie pritom ako ozvena autorovho vlastného presvedčenia - „symbolizuje stratenú bohyňu. Po nástupe kresťanstva pohanské náboženstvá len tak ľahko nevymierali. Legendy o rytieroch, ktorí hľadali svätý grál, sú fakticky príbehmi o zakázanom hľadaní stratenej posvätnej ženskosti. Rytieri, ktorí tvrdili, že „hľadajú kalich“, sa vyjadrovali v inotajoch, aby sa chránili pre cirkvou, veď cirkev utláčala ženy, vypudila bohyňu, upaľovala nevercov a zakazovala pohanské uctievanie posvätného ženstva.“ (Da Vinciho kód, strany 238-239).
A to nie je všetko. Ženské telo je symbolickou nádobou. Brown tvrdí, že svätý grál, kalich, je v skutočnosti Mária Magdaléna. Vydala sa za Ježiša a ako posvätená nádoba nosila jeho deti. .
Tajomstvo, že Ježišov rodokmeň prekvitá dodnes, sa už od počiatkov kresťanstva nesmelo odhaliť. Veľkí majstri Sionského priorstva (skutočná kresťanská organizácia funguje dodnes a medzi majstrami uvádza Brown Lenoarda Da Vinciho, Issaca Newtona a Victora Huga)) zachovávajú prísahu, že nič nevyjde na verejnosť a rímsko-katolícka cirkev musí záväzne informácie utajovať. Brown zdôrazňuje, že len čitatelia jeho „dokumentu, maskovaného ako fikcia“, majú šťastie konečne sa podieľať na neuveriteľnom odhalení. .
Niet sa čo čudovať, že cirkev je hlboko znepokojená. Brownova kniha znamená pre Vatikán rúhanie pod kepienkom histórie. Ak by boli východiská Da Vinciho kódu pravdivé, musel by Rím zrevidovať svoje náboženstvo a minulosť, vieru a pravdaže príbeh svojich začiatkov.
Mrazivé dôsledky
Ako rabína ma však zasiahla nápadná irónia, že kľúčové Brownove teórie o Ježišovi, pre ktoré kresťania považujú knihu za bohorúhačskú, spôsobili, že Židia začínajú Ježiša ďaleko viac chápať.
Takže Ježiš bol ženatý! Prečo by však ženatý nemal byť? Bol vychovaný ako Žid a tak mu myšlienka celibátu logicky ako Židovi musela byť cudzia. Biblické prikázanie „rozmnožujte a ploďte sa“ je pre každého Žida posvätné. Celibát ako kresťanský ideál bol nariadený až elvírskym koncilom v rokoch 300 až 306 (Kánon 33). Bolo rozhodnuté, že sobášiť sa nesmú biskupi, kňazi a diakoni či vlastne všetci klerici v rámci duchovenstva, že sa všetci musia strániť manželiek a nesmú plodiť deti a ktokoľvek tak spraví, stratí česť zastávať post klerika.
Kresťanskí učenci dôvodia, že dedenie majetku po rodinnej línii by ohrozilo vedúce postavenie cirkvi. Slobodní duchovní svoj majetok totiž vždy vracali Rímu.
Historici však poukazujú na škodlivé dôsledky. „Najlepších a najschopnejších“ cirkev vždy podnecovala, aby prijali prestížny, kňazský spôsob existencie. Týmto krokom však odsúdili svoje gény na smrť. Na druhej strane Židia skombinovali obrovský intelektuálny potenciál rabínskeho spôsobu života, štúdia a výuky s dôrazom na veľké rodiny. Will Durant uvádza vo svojom klasickom diele Poučenie z histórie, že možno tu kdesi sú aj korene neuveriteľnej prevahy v počte židovských nositeľov Nobelovej ceny.
Kresťanov však viac znepokojuje predstava, že ženatý Ježiš je omnoho viac ľudskou bytosťou než uctievaným bohom. Kresťanstvo nemôže vnímať objekt svojho zbožného uctievania ako sexuálnu bytosť či kohosi, kto vznikol sexuálnym aktom. Komplikovaný vzťah k fyzickej rozkoši odtrhol kresťanské učenie od biblických koreňov. Židia so ženatým Mojžišom nikdy nemali problém. Veď práve Tóra, ktorú Mojžiš priniesol, nielenže manželstvo prikazuje, ale nazýva ho dokonca Kiddušin, ideálnym stavom svätosti.
A tu je podstata problému, ktorý po stáročia oddeľuje židovstvo od kresťanstva. Židia vynakladali a vynakladajú veľkú námahu, aby si nikto nikdy neplietol ich najväčšieho vodcu s Bohom. Mojžiša vždy vnímali ako smrteľného človeka, dokonca človeka hriešneho - veď za hriechy bol potrestaný a nesmel vstúpiť do zasľúbenej zeme. Miesto jeho hrobu musí ostať utajené, aby nikoho nenapadlo prekročiť hranice uctievania. Veľkosť Mojžiša spočíva práve v jeho ľudských kvalitách. Reprezentuje schopnosti ľudstva. Mojžiš je príkladom, čo môže ľudská bytosť dosiahnuť .
Kresťania naopak neústupne tvrdia, že na Ježiša nemáme hľadieť ako na človeka, ale ako na boha a ľudská podoba nikdy nesmie zatieniť jeho božskosť. Ježiš nebol pozdvihnutý človek. Ježiš bol bohom, ktorý zostúpil na zem. Fyzická krehkosť a ľudská slabosť nemôžu byť súčasťou jeho osobnosti.
Brown akoby v ostentatívne beletrizovanej forme odhaľoval „ľudskú“ pravdu o pôvodcovi kresťanstva. Ženatý Ježiš s deťmi by však pre cirkev nebol ničím iným než padlým bohom.
Úspech Da Vinciho kódu by mal Židov tešiť. Koniec koncov kniha zodpovedá za viac než štyridsať miliónov ľudských otázok, na ktoré si Židia o zakladateľovi kresťanstva zodpovedali už dávno - Ježiš nebol boh, Ježiš bol ľudskou bytosťou, bol človekom.
Možno raz príde deň, kedy svet akceptuje učenie judaizmu: nie boh sa stáva človekom, ale človek sa musí snažiť podobať sa bohu.

Benjamín Blech

Rabín Benjamin Blech, USA, je profesorom Talmudu, prednáša na svetových univerzitách, napísal sedem kníh napr. Vnímanie judaizmu: Skutok a presvedčenie alebo Ak je boh dobrý, prečo je svet taký zlý?


 
Meno:
E-mail:
Web stránka:
Predmet:
Text správy:

Zadajte iniciály Pravého Spektra - PS:
(antispamová ochrana)
 
 

Upozornenie

Príspevky v diskusii k článku sú osobnými názormi jednotlivých čitateľov. Redakcia Pravého Spektra za ich obsah nenesie žiadnu zodpovednosť.

Diskusné príspevky, ktoré sú v rozpore so zákonom budú odstránené.

O problematických príspevkoch nám môžete dať vedieť e-mailom na adresu redakcie.

Copyright © 2001-2024 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group