Ľavicovo-liberálni obhajcovia ľudských práv považujú niektoré práva – napríklad právo menšín nebyť diskriminované – za vznešené. Na druhej strane právo vlastniť majetok považujú za prízemné. Preto keď niekto niekoho urazí kvôli jeho etnickému pôvodu, je to podľa nich nehoráznosť. Keď však štát niekomu konfiškuje časť jeho majetku daňami, je to podľa nich morálne neutrálne – alebo dokonca pozitívne, ak sa tie peniaze potom použijú napríklad na štátnu kampaň proti rasizmu.
Nuž, ľavicoví liberáli majú pravdu v tom, že iba primitív môže rasový či etnický pôvod človeka považovať za relevantné kritérium pre posudzovanie jeho kvalít. Domnievam sa však, že ľavicoví liberáli nemajú zmysel pre proporcie či priority: povedať niečo nepekného o príslušníkoch farebných rás je ohavnosť; zabíjať deti všetkých rás formou potratov je však – podľa nich – v poriadku.
Za fatálne, priamo katastrofálne pomýlený ale považujem ich pohrdlivý pohľad na vlastníctvo, pretože vlastnícke práva sú v skutočnosti podmienkou a základom všetkých našich slobôd. Uveďme príklady: právo na život je vlastne právom na vlastníctvo vlastnej osoby – porušuje ho ten, kto vás zabíja. Právo na slobodu slova a tlače znamená právo publikovať názory v novinách, ktoré patria niekomu, kto vaše názory publikovať chce – a potom tie noviny predávať každému, kto si ich chce prečítať. Porušenie slobody tlače znamená, že vydavateľa potrestajú za to, čo urobil so svojim majetkom. Porušením práva na náboženskú slobodu by bolo, keby si skupina ľudí kúpila pozemok, postavila si tam modlitebňu – a štát by im v nej zakázal bohoslužby: porušil by právo majiteľa nakladať so svojim majetkom spôsobom, ktorý neohrozuje poriadok v spoločnosti a ani práva iných občanov. A tak ďalej; každú našu slobodu je možné previesť na vlastnícke práva, a vlastne je možné ukázať, že práve vlastnícke práva sú podkladom všetkých našich slobôd.
Všetky naše slobody by teda boli prázdnym pojmom, keby sa porušovalo či nepripustilo súkromné vlastníctvo novinového papieru, rozhlasových a televíznych vĺn, či pozemkov a budov. To by postihlo predovšetkým neobľúbené menšiny – či už etnické, názorové, alebo náboženské: ak som príslušníkom takejto menšiny, môj život bude veľmi biedny, ak o všetkom majetku bude rozhodovať štát v rukách väčšiny. Pre moju slobodu nie je podstatné, aby som ja osobne bol bohatý, ale je pre ňu mimoriadne podstatné, aby o všetkom majetku nerozhodoval jeden subjekt (štát alebo ľud), ale aby bol majetok v rukách mnohých vlastníkov, ktorí s ním smú voľne disponovať. Len tak mám nádej, že niekto z nich bude s mojimi postojmi sympatizovať a zamestná ma.
Naša súčasná forma vlády – liberálna demokracia – sa zrodila z dvoch revolúcií: z anglickej Slávnej revolúcie (1688) a z Americkej revolúcie (1776). Mottom oboch revolúcií bola zásada „No taxation without representation“ – žiadne dane bez zastúpenia. Revolucionári – tj. otcovia zakladatelia našej formy vlády – boli presvedčení, že vláda môže byť mierna, dobrá a nedespotická iba vtedy, ak tí, kto určujú výšku daňového bremena, sa musia na jeho nesení podieľať. Táto zásada starých whigov – že nikto nemá byť zámerne zdaňovaný v prospech niekoho iného – bola považovaná za veľmi pokrokovú až do nástupu socialistického hnutia. To ju označilo za veľmi reakčnú, odmietlo ju a založilo sa na jej pravom opaku: podstatou socializmu je zdaňovať jedných v prospech druhých. Socialista nič nemiluje viac, než utrácať peniaze iných ľudí.
Preto majú naše dnešné parlamenty neobmedzenú právomoc zdaňovať: na každého z nás môžu kedykoľvek uvaliť 99%, či dokonca 101% daň z čohokoľvek: príjmu, majetku, obratu, atď. Ale ak je právomoc štátu zdaňovať neobmedzená a súkromné vlastníctvo je zároveň základom všetkých našich slobôd – ako potom máme zaistenú našu slobodu? Odpoveďou je: nijak pevne. Zostáva nám len nádej: môžeme iba dúfať, že parlament bude tak láskavý a nezdaní nás, až sčernieme – i keď by kľudne mohol, ak by chcel.
Aké sú možnosti nápravy? Vo všeobecnosti nie som stúpencom zmien ústavy, pretože sa domnievam, že tí, kto ich navrhujú, činia tak kvôli rozšíreniu svojej moci – len zriedka niekde niekto navrhuje niečo preto, aby svoju moc umenšil – čo prakticky zanemená, že zmeny ústavy nakoniec povedú k zväčšeniu moci štátu. Jednu zmenu ústavy by som však rád obhajoval. Veľmi milá môjmu srdcu by bola ústavná klauzula, podľa ktorej by na zníženie akejkoľvek dane stačila prostá, nadpolovičná väčšina poslancov, zatiaľ čo na jej zvýšenie by sa musela nájsť väčšina kvalifikovaná – napríklad šesťdesiatpercentná.
I keď by to bol len malý krôčik k obmedzeniu dnes ničím neobmedzenej absolútnej moci štátu zdaňovať, teda k obmedzeniu absolutizmu, ktorý by dnešným parlamentom mohol závidieť nejeden feudál, predsa len by to bol krok správnym smerom. Predovšetkým by poukázal na tú pravdu, že čo človek vyprodukuje svojou prácou a úsilím, patrí predovšetkým jemu a jeho rodine, a až potom štátu a politikom. Že teda štát a politici by sa k svojim občanom mali riadiť zásadou „ak nie je nutné zdaniť, je nutní nezdaniť“. Tomu by zodpovedali aj potrebné väčšiny pre zníženie, respektíve zvýšenie daní: ak si nadpolovičná väčšina poslancov myslí, že je dane občanom znížiť možné, určite tomu tak je. Ak by však štát potreboval nejaké peniaze naviac pre obzvlášť postihnutých ľudí napr. prírodnou katastrofou (či vládou ľavice – to je to isté), určite by sa v parlamente širší konsenzus pre takéto opatrenie našiel. Podstatné ale je, aby bolo možné dane znižovať jednoduchšie, ako ich zvyšovať. To je cesta k lepšiemu a efektívnejšiemu zaisteniu našej slobody, a teda jej ústavná úprava by bola jednoznačne v duchu toho, čo nám priniesli obe zmienené liberálno-demokratické revolúcie.
Dúfajme teda, že humanistickí liberálni intelektuáli vo svojej nesmiernej veľkodušnosti a láskavosti nájdu nejaké to ľudské právo i pre tú skupinu najutlačovanejšiu vo všetkých krajinách, za všetkých režimov a vo všetkých dobách – totiž pre daňových poplatníkov! I keď: táto skupina nedemonštruje, nedemoluje a nerobí bordel v uliciach, takže ľavicovo-liberálni intelektuáli pre ňu budú mať najskôr len posmech a pohŕdanie.
Roman Joch (Občanský institut, Praha)
Článok bol uverejnený v mesačníku OS