ISSN 1335-8715

06-05-2002   Martin Hanus, Richard Mátéffy   Rozhovory   verzia pre tlač

"KDH musí vydržať"

S Vladimírom Palkom o liberáloch a kultúrnych marxistoch, Európskej únii a politike KDH

Ako sa z nádejného mladého matematika Vladimíra Palka stal mladý nádejný politik Vladimír Palko?

Všetko zlé je na niečo dobré. V roku 1987 ma postihla jedna dosť nepríjemná vec. Na katedre matematiky Elektrotechnickej fakulty v Bratislave som mal niekoľko rokov dočasné pracovné miesto. Trvalé som nemohol dostať napriek tomu, že som dosahoval dobré vedecké výsledky. Podmienkou bol vstup do KSČ. Keďže som sa odmietol podriadiť, musel som odísť. No a toto zlé bolo dobré na to, že na ústave technickej kybernetiky na Akadémii vied som sa zoznámil s Františkom Mikloškom, čo ma vtiahlo do sveta akejsi disidentskej politiky. Už vtedy som vedel, že komunizmus padne, hoci som netušil, že to pôjde tak rýchlo. Koncom osemdesiatych rokov som režimu dával ešte asi desať rokov. Vedel som, že sa po kolapse komunizmu stanem členom kresťansko-demokratickej strany. Začal som sa teda angažovať a postupne som stúpal po rebríčkoch v KDH. Tak som sa stal v roku 1990 okresným predsedom KDH v piatom bratislavskom obvode. Od roku 1995 som bol členom predsedníctva, od roku 1996 podpredsedom KDH.

Vnímate Vašu profesiu matematika pri spôsobe nazerania na politické problémy ako výhodu alebo bremeno?

Je to výhoda, aj nevýhoda. Človek ako matematik myslí logicky a to, čo vymyslí, má mať hlavu aj pätu. Na druhej strane to býva na emocionálne orientovanom Slovensku často aj nevýhoda.

Verejnosťou ste vnímaný ako veľmi vyhranený, až kontroverzný politik, čím sa dosť líšite od väčšiny slovenských politikov. Vašou vyhranenosťou mnohokrát často otvorene provokujete slovenskú intelektuálnu elitu, niekedy však podľa nás trocha zjednodušujete. Podrobujete napríklad ostrej kritike liberalizmus a liberálov. Liberáli a ich myšlienky pritom bývajú často súčasťou strán, ktoré sa predovšetkým v anglosaskom svete označujú za konzervatívne. Napokon aj zakladateľ moderného konzervatizmu Edmund Burke bol vo svojej dobe považovaný za klasického liberála. Čo sa Vám teda na tých liberáloch tak nepáči?

Tak najprv k tej mojej kontroverznosti. (Smiech) Nepripúšťam si, že som kontroverzný. Trvám na tom, že to, čo hovorím a robím je úplne normálne. O tom sa snažím presviedčať aj našich voličov. Čo sa týka liberalizmu: Oddeľme najskôr nedorozumenia vyplývajúce z nepresného používania významu slov od faktického sporu. Ak hovorím kriticky o liberalizme, nemyslím tým liberálny prístup k ekonomike. Dôkazom toho je aj nami predkladaný projekt rovnej dane. Slovo liberalizmus je odvodené od slova sloboda a KDH predsa za slobodu bojuje. Tú však vidíme zarámovanú do zodpovednosti. Nemyslíme si, že človek je stvorený, aby si sám určoval hranice svojej slobody a vytváral absolútne zákony. Pre úplnosť: Pri kritike liberalizmu nemáme na mysli jeho ekonomické, ale spoločenské, kultúrne koncepcie. Je napríklad známe, že KDH má vyhranený názor na interrupcie, na homosexuálne partnerstvá, užívanie mäkkých drog, klonovanie, aj to klonovanie, ktoré liberáli nazývajú terapeutickým. Zastávanie týchto pozícii je pre nás liberalizmom, presnejšie liberálnym ľavičiarstvom. Liberálny prístup k homosexuálnym partnerstvám, relativizácia rodiny, interrupcie ako relativizácia nedotknuteľnosti ľudského života je produktom ľavičiarskeho prúdu myslenia typického pre posledné storočia. Tento liberálny prístup by si asi zaslúžil presnejší názov - kultúrny marxizmus. To je asi dosť prekvapivé označenie pre ľudí s liberálnym prístupom k ochrane rodiny a ľudského života, ktorí sa považujú za pravičiarov a ktorí presadzujú pravicové ekonomické riešenia. Trvám však na tom, že slovné označenie kultúrny marxizmus je pravdivé. Keby ľudia viac poznali diela Marxa a Engelsa, tak by videli, že ich, neskôr boľševikmi zrealizovaný filozofický úder nesmeroval len proti súkromnému vlastníctvu, ale aj rodine a nedotknuteľnosti ľudského života. V tomto zmysle kultúrny marxizmus na Západe uspel.

S mnohým, čo ste povedali možno súhlasiť, aj tak sa nevieme úplne zmieriť s pejoratívnym nádychom, ktorý prisudzujete pojmom liberálny a liberalizmus. Ktosi raz povedal, že konzervatizmov je toľko, koľko je konzervatívcov. Taktiež keď porovnávame kontinentálny a anglosaský konzervatizmus, vidíme odlišné prístupy ku mnohým otázkam. Existuje tiež mnoho liberálov, ktorí nesúhlasia s homosexuálnymi partnerstvami, i keď to neraz odôvodňujú inak než kresťanskí konzervatívci, napríklad kritikou erupcie nových práv a privilégií pre osobitné skupiny.

Ide asi o nedorozumenie, keď niektoré slová definujeme rôznym spôsobom.

V tom je asi ten problém – Ján Čarnogurský pred vyše 10 rokmi označil liberalizmus za najväčšieho nepriateľa v novom veku. Nezostal však tým najväčším nepriateľom socializmus, resp. sociáldemokratizmus a jeho sublimované podoby ako tretia cesta, ekologizmus, feminizmus, eurofederalizmus?

Keď hovoríme trebárs o feminizme, ten tiež zaraďujem do kultúrneho marxizmu.

Nám ale prekáža, že stále počuť Vaše útoky proti liberalizmu, no nepočuť, že by KDH zápasilo s týmito starými ideológiami v postmodernom šate. Napríklad tretia cesta je ich typickým a veľmi nebezpečným prejavom.

Myslím, že keby sme o týchto veciach diskutovali niekoľko hodín, definitívne by sme sa presvedčili, že hovoríme o tom istom. Máme len inak definované pojmy, z ktorých potom plynú isté nedorozumenia.

Tu a tam počuť, že aj v KDH máte pár skrytých liberálov. Spomína sa napríklad pán Lipšic. Čo s tými liberálmi v KDH urobíte?

(Smiech) Mám pocit, že s Danielom Lipšicom si vo všetkých podstatných otázkach rozumiem.

Keď OKS predložilo svoj zákon o osvienčimskej lži, tak ho Daniel Lipšic pomerne ostro kritizoval. Jeho polemika s týmto zákonom svedčila skôr o liberálnom ponímaní slobody slova. Ako ste ten spor vnímali?

(Smiech) Nemám ucelený názor na úplne všetko, na čo sa pýtate. Je v každom prípade otázkou, kde všade môžete obmedzovať slobodu prejavu. Niekedy ju obmedziť musíme, čo napokon náš právny rámec umožňuje. Sporné je to, nakoľko a či máme tie obmedzenia rozširovať. V prípade osvienčimskej lži som si tým nebol príliš istý už len z toho dôvodu, že z tých dvoch katakliziem minulého storočia sa skôr zdôrazňuje tá nacistická, než komunistická. Tam som si nebol na istom, a zrejme ani pán Lipšic.

Prejdime od liberálov ku konzervatívcom. Rovnakú otázku sme položili aj Štefanovi Hríbovi, ktorý na stránkach Konzervatívnych pohľadov spolu s Jaroslavom Daniškom a Ondrejom Dostálom rozvíjali polemiku, či existuje konzervatívec bez Boha. Čo si o vzťahu konzervatizmu a viery myslíte Vy?

Nepostavil by som to tak striktne, ale obdivujem ľudí, ktorí dokážu byť konzervatívcami bez Boha.

To znamená, že pripúšťate existenciu ľudí bez viery v Boha, ktorých ste ochotný označiť za konzervatívcov?

(Smiech) Každého poznáte podľa činov, takže ak posudzujeme ľudí podľa činov, tak prosím...

Takže to pripúšťate?

(Smiech) Neviem si to zatiaľ teoreticky zdôvodniť, ale ak to prax ukáže, tak som ochotný označiť takých ľudí za konzervatívcov.

Ste teda ochotný označiť niektorých neveriacich kolegov z OKS za konzervatívcov, keďže si to dali dokonca do názvu strany?

Neviem, ktorí z nich nie sú veriaci a okrem toho viem, že tvrdých ateistov je veľmi, veľmi málo. Preto k tejto téme zaujímam skôr opatrné stanovisko.

S OKS máte veľmi podobnú politickú a programovú orientáciu. Prečo nie sú ľudia z OKS v KDH?

Jednoducho vyrástli v politicky inom prostredí a stále si myslia, že majú šancu. Pokiaľ v ňu veria, nech ju realizujú.

Dávate im ju?

Musia preukázať obrovskú trpezlivosť. Mám osobné skúsenosti aj s KDH. Viem, čo to je, keď dochádza trpezlivosť. Začnú sa robiť veľké chyby a celé to vedie k oslabovaniu strany a jej myšlienok. KDH sa to stalo v roku 1992 a po roku 1998 - to boli dve štiepenia v priebehu desiatych rokov.

KDH bolo vždy pomerne silnou parlamentnou stranou, takže to malo akú takú šancu ustáť. OKS naproti tomu hrozí, že po septembrových voľbách nebude mať ani jedného zástupcu v parlamente. Je tá šanca vôbec reálna, ak ani doteraz neboli schopní osloviť aspoň päť percent obyvateľov?

Predstavitelia OKS sú ľudia, ktorí dokázali koncom 90-tych rokov priviesť DS k zhruba piatim percentám. Ich tiež poškodilo to, čo poškodilo všetky materské strany SDK. Ešte raz – všetko závisí na ich trpezlivosti. Ak budú ochotní päť rokov tvrdo pracovať, majú šancu.

Dochádza medzi vami k rozhovorom o možnosti zastúpenia nejakého politika OKS na kandidátke KDH?

Toto sme si vyjasnili už dávnejšie. Nie že by KDH nebolo schopné niečo také urobiť. Treba si ale uvedomiť, že donedávna bola spochybňovaná vôbec možnosť našej samostatnej existencie. My si potrebujeme dokázať, že sme schopní samostatne existovať. Iné signály, než že KDH pôjde do volieb samostatne, vysielať nebudeme.

Veľkou témou, i keď zatiaľ vôbec nie na Slovensku, je EU a náš vstup do tohto nadnárodného politického celku. KDH si stanovilo v rámci Deklarácie o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach neskromný cieľ – nastoliť diskusiu o EU. Pravda je však taká, že svojim návrhom ste vylamovali otvorené dvere: EU-štáty totiž suverenitu v kultúrno-etických otázkach majú. Prečo sa nezameriate na kritiku prítomných javov?

V každom prípade bolo naším cieľom, aby sa diskusia začala. V tom sme uspeli. Nešlo len samozrejme o diskusiu, ale aj o dosiahnutie nejakého výsledku. Ten sa dostavil schválením Deklarácie. Ak sa pýtate, že prečo sme začali diskusiou o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach, odpoveď je jednoznačná: Lebo sa nám zdá, že EU je nesmierne zasiahnutá tým, čo nazývam liberálnym ľavičiarstvom a kultúrnym marxizmom. Tento politický smer sa snaží vypĺňať všetky ihriská, na ktorých sa dá hrať. Jedno z nich je aj EU. Tento prístup sa rozšíril práve v poslednom desaťročí z členských štátov na úroveň EU. Mne sa nezdá, že by sa EU mala stať ihriskom takýchto sporov, pretože ju to len zbytočne poškodí. Nerád by som importoval na Slovensko liberálne ľavičiarstvo cestou EU. Preto sme navrhli Deklaráciu. Okrem toho mám pocit, že ten názov zvrchovanosť v kultúrno-etických otázkach sa možno dal zvoliť aj inak, výstižnejšie. Mať totiž kompetenciu v rozhodovaní o kultúrno-etických otázkach sa rovná rozhodovaniu o koncepcii občianskych a ľudských práv a slobôd. Aby bolo jasné – všetci sa hlásime k Všeobecnej deklarácii ľudských práv. To je aj v našej Deklarácii. Problém je však v existencii rôznych rozširujúcich koncepciách, ktoré sú si navzájom protichodné – na jednej strane stojí právo človeka na život od počatia, na druhej strane právo matky na rozhodovanie o vlastnom tele. Buď platí jedno, alebo druhé. Rozhodovať o tom, akú koncepciu práv si zvolíme je podľa mňa atribút štátnosti. My teda nechceme EU ako štát, ale len ako konfederáciu štátov.

Váš pohľad na štát, ktorý by mal mať suverenitu len nad týmito otázkami je trocha zúžený. Navyše máme dojem, že ste touto Deklaráciou sledovali vlastnú agendu, ktorú cieľavedome nastoľujete ako predovšetkým signál voči vašim konzervatívnym voličom. Deklarácia v skutočnosti nebola o charaktere EU a jej inštitúcií, ktoré si čoraz viac uzurpujú kompetencie vo všetkých možných oblastiach.

Bola to kritika javu. EU nemá na základe súčasného právneho stavu kompetencie v týchto etických otázkach, ale v rezolúciách Európskeho parlamentu už dnes možno nájsť všelijaké odporúčania vyjadrované veľmi nepekným jazykom. Ide o to, aby sa raz nestalo záväzným to, čo sa zatiaľ len odporúča. Je pravda, že existujú tendencie a kruhy, ktoré majú záujem na tom, aby sa rozhodovalo na úrovni EU o mnohých širších kompetenciách. Aj tomuto sme sa venovali. Posledná veta našej Deklarácie hovorí napríklad o princípe subsidiarity, ktorý musí naďalej platiť vo všetkých oblastiach politiky.

Je možno v poriadku, ak sa o princípe subsidiarity hovorí v rámci štátu, na úrovni EU sa ten pojem však stáva nebezpečným. Prívrženci európskej federácie pojem subsidiarita používajú ako obušok proti národnému štátu. Stačí len označiť akýkoľvek politický problém za neriešiteľný na národnej úrovni a potom ho v rámci subsidiarity posunúť do kompetencií orgánov EU. Tak je to napríklad s európskou menovou politikou, ktorá je podľa nás nanajvýš problematickým projektom, nehovoriac o záplave všetkými možnými normami, ktoré po prijatí platia pre všetkých občanov EU. Cez pojem subsidiarity sa tak ľahko prepašúvajú na úroveň EU subjektívne a veľmi konkrétne záujmy konkrétnych ľudí a skupín.

Treba si asi najskôr zodpovedať otázku, čo nám na EU vyhovuje. Je príjemné, keď môžete chodiť z jedného štátu do druhého a nikto Vás pritom nekontroluje, je príjemné si čokoľvek kúpiť za hranicami a neplatiť pri prechode clo, je príjemné, keď sa môžete zamestnať kdekoľvek inde a realizovať sa. Od toho sa potom odvíja sled spoločných politík. Ak totiž toto všetko chceme, tak je jasné, že na úrovni EU sa musia dohodnúť pravidlá o voľnom pohybe kapitálu, osôb, pohybu. Tieto pravidlá sa musia dohodnúť na úrovni EU, aby boli záväzné pre všetkých. Logicky z toho vychádzajú ďalšie veci: Ak má fungovať voľný pohyb osôb, aby sme sa uchránili pred kriminálnikmi z iných krajín, tak musíme brániť vonkajšiu hranicu. Už tu musí existovať nejaký spoločný informačný systém, či spoločná vízová politika voči tretím krajinám. Takto logicky vzniká systém kompetencií, ktoré musia byť riešené na úrovni únie. Ten systém by sa mal však postupne uzavrieť. No i tak vidíme, že ešte zďaleka nepokryl všetky oblasti politiky a okolo nás sa objavujú pokusy o nové, rozširujúce kompetencie. Nerozumiem, prečo by sa mal napríklad harmonizovať daňový systém. Už dnes tam totiž dochádza k harmonizáciám jednotlivých položiek. Nie síce v priamych daniach, ale niektorých spotrebných. Nepovažujem to vôbec za potrebné. Katastrofou by bolo, keby sa začali harmonizovať priame dane, dane z príjmu fyzických a právnických osôb.

Práve ste nám predostreli Vaše názory na niektoré problematické javy EU. Dá sa však hovoriť o niečom takom ako je oficiálny postoj KDH, akým smerom by sa EU mala uberať, či neuberať?

Je tu jeden nesmierne komický jav. Najlepšie ho vystihuje výrok prezidenta Schustera spred mesiaca, keď povedal, že on je za európsku federáciu. Bavíme sa teda o takej maličkosti ako zánik štátnosti. Tento výrok zaznel bez najmenšej odozvy. Proste ideme niekam vstúpiť, o čom je jasné, že to nie je len dohoda ako v prípade NATO. Ľudia ten rozdiel nevnímajú. EU nie je dohoda, je to rozhodnutie o zániku štátnosti, alebo niečom tesne pred tým. Ľudia tomu nerozumejú a o tomto sa na Slovensku nevedie absolútne žiadna diskusia. Žiadna strana, vrátane KDH, nemá ucelenú predstavu, ako má vyzerať postoj Slovenska k podobe EU a jej štruktúram. Bol vytvorený Konvent EU, kam boli pozvané kandidátske krajiny. Navolili sme si tam našich kandidátov, nemáme však ani potuchy, čo by tam mali presadzovať. Považujem za náš aj svoj veľký úspech, že máme schválenú Deklaráciu o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach, čo nie je málo. Vďaka tomuto máme aspoň v niečom nejaký náskok pred ostatnými krajinami. Ostatné krajiny sa tiež správajú komicky. Spolu s nami hovoria, čo všetko sme už pre vstup do EU urobili, ale to, ako má EU vyzerať stojí zatiaľ mimo rámca.

Na druhej strane sa v Českej republike rozpútal pomerne ostrý súboj o charakter EU a postavenie ČR v nej medzi ODS a všetkými ostatnými. Vašim partnerom je KDÚ-ČSL, ktorá zastáva silne eurofederalistický postoj. Prebieha o týchto veciach v KDH vôbec nejaká diskusia?

Áno. KDH je prvá strana, ktorá tému EU otvorila a presadila aspoň jednu položku, čo chceme dosiahnuť. Myslím, že si svoj názor vytvorí pomerne rýchlo.

Ján Figeľ je podpredsedom KDH pre zahraničie a vo svojej vysokej exekutívnej funkcii má na starosti tzv. európsku agendu. Podľa jeho skôr vágnych vyjadrení dedukujeme, že je prívržencom nemeckej vízie EU, teda vízie, ktorá hovorí o zániku štátu. Od Vás ako druhého podpredsedu počuť podstatne iný tón. Z toho usudzujeme, že v KDH to bude aj na tých najvyšších pozíciách vrieť.

Prístupová politika musí stáť na dvoch nohách. Tou jednou nohou je realizácia opatrení pre to, aby sme boli prijatí. To nikto nespochybňuje a o tomto sa vyjednáva. Druhou nohou je budovanie si vlastnej predstavy o budúcej EU. Keď je niekto hlavným vyjednávačom, tak musí byť eurooptimistom.

Nemal by to byť človek, ktorý bude presadzovať naše národné záujmy? V akom zmysle by mal byť eurooptimistom?

Musí hovoriť najmä o vstupe do EU.

KDH sa v poslednej dobe stavia do role lídra slovenskej pravice. Svedčia o tom mnohé vaše aktivity ako Veľký Tresk či Tolerančný patent, ktorými KDH udáva témy pre pravicu. Je však otázne, či KDH má na túto rolu dostatočný potenciál. Vraví sa, že za všetkými nosnými aktivitami stojí úzka skupina ľudí okolo Vás. Nie je to málo?

Všetko čo navrhujeme, prechádza orgánmi KDH, predsedníctvom KDH alebo radou KDH. Je to vždy náš spoločný názor, ktorý prezentujú všetci vrcholoví politici. Čo sa týka personálnych otázok – nebyť toho, že KDH prešlo dvoma deleniami, mohlo byť dnes obrovským rezervoárom osobností, ktoré majú čo povedať. Lenže bohužiaľ robíme chyby a delíme sa. Napriek tomu sme si zachovali schopnosť priťahovať mladých ľudí. Som rád, že mnohí z nich komunikujú práve so mnou.

Práve ste predložili koncept rovnej dane. KDH ale nemá výrazného človeka, nazvime ho ekonomickým expertom, ktorý by rovnú daň a iné ekonomické témy mohol zastrešiť svojou odbornosťou, aby si ho verejnosť s nimi mohla jednoznačne spájať.

Je faktom, že zatiaľ nemáme ujasnené, ktorú tému priradíme ku ktorej tvári. Toto však v politike nepovažujem za niečo podstatné. Aj minuloročný „Veľký tresk“, aj teraz aktuálnu “Rovnú daň” zaštiťoval svojou prítomnosťou človek, ktorý nie je priamo z prostredia KDH, renomovaný ekonóm Martin Barto.

Najviditeľnejší ste tak či tak Vy.

Nie je to tak. Rovnú daň presadzujeme všetci, na tlačovke nás bolo asi päť. V prípade takýchto veľkých tém to musí presadzovať každý z lídrov strany.

KDH sa vďaka týmto ekonomickým témam stáva na Slovensku až revolučne liberálnou stranou. To by bolo ťažko predstaviteľné pred zhruba desiatimi rokmi, keď bol hlavným ekonómom hnutia Viliam Oberhauser. Niektorí politici vtedajšej ODÚ sa dokonca nechali počuť, že KDH kládlo klausovskej reforme väčší odpor ako samotná ľavica v opozícii.

Toto určite nesedí. Môžete si kedykoľvek pozrieť hlasovania v parlamente o návrhoch zákonov. Či už vo Federálnom zhromaždení, alebo Národnej rade sme hlasovali spolu s VPN v tých zásadných otázkach reformy jednohlasne.

I tak si myslíme, že to celkové vyznenie politiky KDH je dnes iné, a tie dve štiepania vám vnútorne pomohli vo vašej profilácii. Predovšetkým prvé štiepenie, keď rady KDH opustili nacionalisti, vďaka čomu sa postupne, ako to nazval redaktor Domina Róbert Žitňanský, meníte na thatcherovských konzervatívcov. Máte pocit, že sa po tých mnohých rokoch, čo v KDH ste, začína v hnutí meniť atmosféra a pohľad na mnohé problémy?

Niečo sa určite zmenilo v roku 1992, keď odišli ľudia typu pána Oberhausera profilujúceho sa dosť ľavicovo. Nemôžem však povedať, že by sa KDH po odchode Mikuláša Dzurindu a ekonómov z jeho prostredia stalo viac pravicovým. Rozdiel je asi v tom, že terajšie KDH dokáže tieto pravicové prístupy nastoľovať ráznejšie, jasne o nich hovoriť a aj predkladať príslušné návrhy v parlamente ako napríklad minulý rok v súvislosti s diskusiou medzi vzťahom výšky odvodov a nezamestnanosťou.

Nerodí sa v dnešnom KDH mladý politik-ekonóm, ktorý by sa mohol stať tou výraznou osobnosťou v ekonomickej oblasti? Zatiaľ je to postavené len na ľuďoch ako spomínaný Martin Barto, ktorí nechcú mať priamo s politikou veľa spoločného. Napríklad podnikatelia si potrebujú identifikovať ekonomické témy s nejakou tvárou.

Dejiny strany sú zložité. My ešte prechádzame rekonvalescenciou po štiepení a po istom personálnom ochudobnení nie je jednoduché poskladať mozaiku vedenia z tých ideálnych kameňov. Nejaký čas to ešte potrvá.

Stálou témou predvolebného obdobia na Slovensku je Tolerančná zmluva. Myšlienka ako taká je zaujímavá, problematická je však možnosť jej realizácie. Má KDH nejaké indície z okruhu strán, ktoré ste zaradili do pravice, že by pristúpili prípadne na takúto zmluvu a zo strany HZDS či SMERu náznaky akceptovania zmluvného opozičného postavenia?

KDH presadzuje pravicovú vládu, aj keď menšinovú, zloženú zo štyroch strán, ktorú by z opozície podporoval nejaký blok. Vidíme tri vrcholy trojuholníka. Jedným z nich je SMER, ďalší HZDS a posledný KDH. Pri našom vrchole sú ostatné pravicové strany. Jeden roh vládne, druhý podporuje a tretí zostáva mimo hry. Pripúšťam, že možno bude dochádzať k prekvapivej fluktuácii strán z jedného vrcholu trojuholníka do druhého. To, čo má zostať nemenné, sú len uvedené tri strany – SMER, HZDS, KDH. Z tej fluktuácie strán dostávame mnoho variantov riešení menšinovej vlády po voľbách. Netajím sa tým, že projekt Tolerančnej zmluvy je ťažko realizovateľný. Vláda štyroch pravicových strán sa bude presadzovať naozaj len ťažko. Vyjsť s týmto návrhom malo psychologický význam, vládla tu totiž atmosféra akéhosi „dopredu vzdávania sa“- Mečiarovi, alebo Ficovi. Mečiar sa jednoducho tvári ako pán krajiny. Má síce takmer 30 percent, ale skoro nulový koaličný potenciál. Fico má 15 percent a tvári sa ako budúci premiér krajiny. A čo na to hovorili pravicové strany?: „No my sa s tým Ficom nejako spojíme“. Mečiar hovoril o sebe, Fico tiež o sebe a pravica o sebe a o Ficovi. Tým sa pravica oslabovala. Prečo by sme sa nemali baviť aj o tomto modeli? Ak všetci hovoria, že im ide o krajinu, prečo by Fico nemohol zostať v opozícii a pravica vytvoriť funkčnú vládu, ktorá sa zhodne aspoň na reformách v ekonomike?

Cieľom vášho návrhu teda ani nebola tak viera v to, že bude realizovaný, ako to, že chcete verejný diskurz upriamiť na konečne niečo iné, než na Mečiara a Fica?

Tú realizáciu by som nevylučoval, naozaj k niečomu takému môže prísť. Nikdy k tomu nepríde, keď o tom nebudeme hovoriť. Ak sa budeme vzdávať, tak Fico bude silnieť.

Viete si predstaviť, že by vás Fico z opozície podporoval?

My sa môžeme spýtať rovnako. Prečo by sme mali Fica podporovať my?

Potom to však celé padá.

Keď to však takto postavíme, ukáže sa, že štyri pravicové strany majú viac mandátov ako nejaký SMER.

Fica však tak či tak budete potrebovať, lebo sami vládu nepostavíte.

Problém je v tom, že o Tolerančnej zmluve hovorí len KDH, ostatné pravicové strany to nehovoria. Možno chcú nejako fluktuovať, niekam inam, a vytvorí sa úplne iná verzia, v ktorej sa s KDH nemusí vo vláde vôbec počítať.

To je ale argument proti Tolerančnej zmluve.

To nie je argument proti Tolerančnej zmluve. Je potrebné, aby taká sila ako KDH, nezaťažená komunistickou minulosťou, mala svoju vlastnú politickú hru a nie aby dopredu podpisovala bianco šek Mečiarovi alebo Ficovi. To by bolo absurdné. Hrozilo tu totiž nebezpečenstvo, že sa budeme musieť v KDH rozhodovať, komu ho podpíšeme. Ak chceme byť dôveryhodný a predstavovať nejakú alternatívu, máme povedať – „Ideme s Ficom, nech je premiér“, alebo „Ideme s Mečiarom“? To neprichádza do úvahy.

Páni Čarnogurský a Mikloško, teda vaši poprední členovia, sa pre tú druhú možnosť aj vyslovili. KDH však diskusiu o možnosti koalovania s HZDS odmietlo. Prečo je HZDS o toľko neprijateľnejšie ako Fico?

Nám nestačí HZDS bez Mečiara. HZDS sa musí dištancovať od Mečiarových chýb a ešte horších vecí. Takéto HZDS by menilo situáciu. Dovtedy je pre nás neprijateľné ísť s HZDS do vládnej spolupráce, pretože by to bolo veľké morálne, či skôr nemorálne víťazstvo HZDS.

Čarnogurský a Mikloško teda navrhovali niečo nemorálne?

Nie, to čo navrhovali, malo aj svoje výhody.

Aké?

Naozaj by sa tým prekonala polarizácia spoločnosti. Obávam sa, že by ju nahradilo úplné bezútešno, teda žiadne nadšenie. Slovensko by sa asi ťažko kamsi pohlo, keby sme tu museli ďalej počúvať lži o samoúnose.

Nebolo vylúčenie povolebnej vládnej spolupráce s HZDS politicky krátkozraké?

Ospravedlnenie sa za svoje činy považujem za zásadnú otázku. Uvedomme si, akú obrovskú obeť prinieslo KDH v zápase s HZDS. KDH bolo originálnou, autentickou, pronárodnou silou, od ktorej sa očakávalo, že zdvihne zástavu samostatného Slovenska. Prvé slobodné parlamentné voľby sme nevyhrali, skončili sme druhí. Pritom sme však niesli ťarchu uskutočňovania ekonomickej reformy. Takáto ťarcha zmietla všetky vládnuce garnitúry vo všetkých transformujúcich sa európskych krajinách. V danom rozpoložení súhlasiť v roku 1992 so samostatnosťou Slovenska znamenalo odovzdať ho do rúk Mečiarovi, a teda postkomunistom, so všetkým, čo to znamená. Únos prezidentovho syna bolo niečo, čo nás vytesnilo niekam mimo civilizovaný svet. My sme našim zápasom túto obeť priniesli, lebo Slovensko nám stálo a stojí za to. Nám nestačí len štátnosť samotná, ale aj jej kvalita. Nemôžeme sa teraz tváriť, že nič z toho sa nestalo. My musíme vydržať a dokázať, že KDH je autentická, národne orientovaná sila.

Aj napriek tomu ste ochotní akceptovať HZDS ako vášho zmluvne opozičného partnera?

Slovensko nejakú vládu mať musí. Prvú ponuku by dostal samozrejme SMER.

Sú indície, že by HZDS na niečo také pristúpilo?

O tom sme s nimi nikdy nerokovali.

Bol by schopný i ten najlepší variant menšinovej vlády, t.j. pravicová vláda podporovaná SMEROM alebo HZDS presadiť minimum potrebných reforiem?

Každopádne by to bolo niečo iné, než všetko, čo bolo doteraz a bolo sklamaním. Sklamaním by bola vláda Mečiara, ako aj vláda všetkých proti Mečiarovi.

Ďalšou témou, ktorou ste rozdúchali politickú scénu na Slovensku je návrh Zákona o zabezpečení zvrchovanosti SR. Problém sme videli v spôsobe predloženia zákona a jeho prezentácie. V prípade KDH sa však jedná o širší problém. Podobne ako pri interrupciách v rámci hlasovania o novele ústavy sa nám zdá, že KDH svoje návrhy predkladá nielen bez dostatočného predrokovania so svojimi partnermi, ale aj bez dostatočnej, systematickej práce pri presviedčaní občanov. Preto spomínané iniciatívy pôsobia skôr ako mediálne bomby, zamerané na mobilizáciu vlastného voličstva, pri ktorých o samotné pretlačenie riešenia ani tak nejde.

Prvý krát sme prišli s návrhom na zmenu interrupčného zákona v roku 1992. Prekvapuje ma, keď počujem, že KDH pre to veľa neurobilo. Ja som mal naopak pocit, že sme s tým stále spájaní. Problém je v inom: Nemôžete naraz v ten istý deň a tú istú hodinu bojovať proti mečiarovskému nebezpečenstvu, proti interrupciám atď. My sme interrupcie považovali vždy za dôležitú tému a za jej riešením si bez najmenších pochybností stojíme. Keď prišla téma ústavy, tak bolo úplne logické, že sme to predložili a napriek neúspechu budeme v našom snažení pokračovať. Dali sme podnet na Ústavný súd, aby boli aspoň na základe súčasného znenia ústavy zmenené niektoré zákony a ustanovenia.

K zákonu o zvrchovanosti: My nie sme nacionalisti, no nie sme ani nacionalisti naruby. Nacionalisti sú vždy proti Maďarom, a nacionalisti naruby sú vždy za, nech ide o čokoľvek, čo vyhovuje maďarským požiadavkám. Slovensko by bolo poškodené, keby nedalo menšinám to, čo je v Európe obvyklé. Ukázalo sa to aj pri hlasovaniach KDH v rokoch 1990, 1995 a 1999 o jazykovom zákone, keď sme ako jediná slovenská politická strana vždy hlasovali spolu s maďarskými stranami. Slovensko by však bolo poškodené aj vtedy, keby na maďarský krajanský zákon nereagovalo. Nebolo to tak, že sme s tým vyšli naraz. V roku 2001, keď bola delegácia Fidesz na návšteve aj na KDH, im to povedal jasne pán Figeľ ešte v čase prípravy zákona. Akonáhle bol zákon od 1.1. 2002 účinný, hneď sme hovorili, že treba s Maďarmi rokovať, ale taktiež rátať s prijatím nejakých legislatívnych opatrení, ktoré by obmedzili účinky maďarského zákona na našom území. Hovorili sme o tom celý január, aby to vláda prijala. Vláda však nerobila nič. Potom sme pripravili náš zákon a zverejnili ho vo februári. Stále sme pritom zdôrazňovali, že to nepovažujeme za náš návrh. Dali sme ho k dispozícii vláde, ktorá ho mohla dopracovať, doplniť, pozmeniť, aby ho napokon vo svojom mene predložila. Na to však vláda nereagovala. Až potom sme to podali ako náš návrh. Takáto bola genéza, ktorá trvala dva tri mesiace.

Každopádne z toho bolo riadne mediálne haló. Váš návrh mal na začiatku niektoré problematické paragrafy, obuli sa doňho novinári, a až pri predložení do parlamentu ste ho trocha učesali. Celá kampaň okolo toho KDH poškodila. Prečo ste si to nevyčistili ešte pred samotnou medializáciou?

V tom nevidím žiaden problém. Keď niečo zverejníme a povieme, aké sú naše predstavy a potom ich upravíme, je to normálne. A napokon nešlo o podstatne iný návrh. Podstatný je článok 1, ktorý hovorí o neprípustnosti mimovládnych organizácií, ktorým krajanský zákon na našom území prisúdil isté funkcie. Tie sú v rozpore s verejným poriadkom a s princípom ochrany práv a slobôd a tým pádom sa rušia. To bolo obsahom prvej aj druhej verzie. Z tej druhej verzie sme vypustili 90-percentné zdaňovanie, krátenie rozpočtu organizáciám, pretože to bolo jednoducho zbytočné. Celá realizácia krajinského zákona je totiž podľa súčasného znenia možná len cez mimovládne organizácie. Keď tie budú zrušené, niet čo zdaňovať a o čo krátiť.

Ako problematický mnohí videli paragraf o tom, že keď ich zakážete, prepadne ich majetok štátu, aby sa neskôr vrátil Maďarsku. Tomu sa hovorí znárodňovanie.

S majetkom zrušenej organizácie sa musí niečo stať.

Naše uši sú asi trocha alergické na pojem znárodňovanie.

(Smiech) No dobre, opakujem, keď sa niečo zruší a má to majetok, tak čo s tým?

Vráťme sa k povolebnej situácii. Ivan Šimko Vás pred pol rokom vystrnadil z funkcie ministra vnútra.

KDH bolo vystrnadené, nie ja osobne. To je všetko, čo k tomu môžem povedať.

Máte ambíciu po voľbách na miesto ministra vnútra zasadnúť?

Mám pocit, že by som túto funkciu vedel zvládnuť.

Prečo ste sa teraz ako jediný poslanec koalície pri hlasovaní o odvolaní Ivana Šimka zdržali?

Ale veď to je jedno. Či by som bol proti, alebo sa zdržal, výsledok by bol rovnaký. Nič viac za tým nehľadajte.

Čo si spájate s pojmom ODM?

Ľudí, s ktorými sa mi dobre diskutuje a spolupracuje už dobrých desať rokov, kedy som sa zoznámil s Milanom Krajniakom a Danielom Lipšicom.

Čím to je, že práve ODM produkuje pre KDH jeho najvýraznejšie mladé osobnosti a nie vaša mládežnícka organizácia KDMS?

To je omyl. V KDMS vyrástli ľudia ako náš poslanec Peter Muránsky, poradca podpredsedu parlamentu Peter Stach, hovorkyňa ministra spravodlivosti Andrea Krajniaková, tlačový tajomník KDH Vlado Pčolinský, Boris Ažaltovič, s ktorým sme písali zákony Veľkého tresku v paragrafovom znení a mnohí ďalší. Takže ako vidíte, z KDMS ich je dosť.

Za rozhovor ďakujú

Martin Hanus

Richard Mátéffy

  Neoliberalizmus, konzervativizmus vs. liberalizmus
   Tomáš 15-05-2002 18:06
  RE: Neoliberalizmus, konzervativizmus vs. liberalizmus
   NEO Liberal 21-08-2004 21:36
  Oprava
   Tomáš 15-05-2002 18:08
  Teoria a prax
   ladislav 17-05-2002 18:59
  Ideologie a strany
   Tomáš 20-05-2002 12:04
  liberalizmus a strany
   Jozef 25-07-2002 15:40
  RE: liberalizmus a strany
   Robo 06-08-2002 15:46
  RE: liberalizmus a strany
   Anonym 12-08-2002 17:44
  RE: liberalizmus a strany
   Jozef 15-08-2002 15:56
  RE: liberalizmus a strany
   Majo 16-08-2002 9:53
  RE: liberalizmus a strany
   Jozef 16-08-2002 15:17
  RE: liberalizmus a strany
   Tomas Dewey 19-08-2002 16:21
  RE: liberalizmus a strany
   Martin Hanus 21-08-2002 11:04
  RE: liberalizmus a strany
   Tomas Dewey 27-08-2002 9:48
  RE: liberalizmus a strany
   Jozef 05-09-2002 17:22
  RE: liberalizmus a strany
   Tomas Dewey 06-09-2002 12:47
  RE: liberalizmus a strany
   Jozef 11-09-2002 15:02
  RE: liberalizmus a strany
   Tomas Dewey 12-09-2002 13:46
  RE: liberalizmus a strany
   Martin Hanus 17-09-2002 11:21
  RE: liberalizmus a strany
   Jozef 18-09-2002 17:45
  RE: liberalizmus a strany
   Majo 31-10-2002 15:03
  RE: liberalizmus a strany
   Jozef 04-11-2002 17:13
  REDAKCII PRAVEHO SPEKTRA
   werona 21-05-2004 20:24
  Weronqe
   Lukas Krivosik 13-10-2004 12:52
  RE: Weronqe
   werona 27-10-2004 9:05
  pre prispievajuceho obcana Hanusa
   jednokto 15-12-2004 13:45

   

 

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2024 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group