ISSN 1335-8715

08-04-2002   Richard Mátéffy   Kultúrna vojna   verzia pre tlač

Spravodlivá vojna, oprávnená obrana, trest smrti

Žijeme v nepokojnej dobe. V dobe vojny v Afganistane, terorizmu, raste agresivity a násilia, v dobe stúpajúcej neistoty a stále sa zvyšujúcej dynamiky zmien. Je len logické, že človek sa začína pýtať, čo je správne. Majú Američania právo útočiť na Afgáncov a násilím si vynucovať spravodlivosť? Nie je Izraelská obrana horšia ako palestínske útoky? Nestávajú sa tým Izraelčania rovnakými vrahmi? Alebo je dokonca ich morálnou povinnosťou zastaviť násilníkov a ľudí, ktorých cieľom je nezmyselné vraždenie?

Trest smrti je ďalšou veľkou otázkou, s ktorou sa súčasný svet ešte nevysporiadal. Niektorí ho považujú za neprípustný, iní za úplne legitímny spôsob ochrany spoločnosti. Trestom smrti rád populisticky operuje aj Róbert Fico, ktorý by asi najradšej 'zlikvidoval' všetkých kriminálnikov. Európa je principiálne proti, hoci (alebo práve kvôli tomu) tento trest ešte v nedávnej minulosti patril do jej základnej výbavy. Spojené štáty, ktoré vychádzajú z európskej kultúry, trest smrti používajú a hodlajú si ho aj naďalej zachovať.

Odpoveď na tieto a podobné otázky je väčšinou podmienená vnútorným presvedčením diskutéra. V tomto článku nebudem rozoberať pohľad skupín ako napríklad ľavicových liberálov, ktorí sú proti trestu smrti, ale zároveň podporujú potraty. Budem sa snažiť nájsť pohľad na problematiku očami konzervatívca ctiaceho si morálny zákon.

Asi je pravdou to, čo raz niekto povedal, že konzervativizmov je toľko ako konzervatívcov. A aj tí majú rôzne pohľady na spomenuté problémy. Jeden základný hovorí, že konzervatívec si ctí život ako aj spravodlivosť, ale život má prednosť a preto nemôže nikdy súhlasiť s trestom smrti. Iní, ako Roman Joch (v texte „Proč je trest smrti přípustný“ v rubrike Komentáre) sa snažia dokázať, že trest smrti je akceptovateľný až správny, a to aj z konzervatívneho pohľadu. Ako je to teda?

V tomto článku sa najprv budem snažiť rozobrať problematiku trestu smrti, potom od nej prejdem k oprávnenej obrane a nakoniec k spravodlivej vojne, snažiac sa pri tom nájsť to, čo by sme mohli nazvať morálnym a rozumným prístupom.

Ako to s tým trestom smrti teda je? Človek podvedome cíti, že je to iný trest ako tie ostatné. Človeku možno zobrať všetko - peniaze, majetok, slobodu, ale vziať život je niečo úplne iné. Roman Joch vo svojej úvahe píše, že právo na život je prirodzené právo podobne ako tie ostatné, čiže za určitých okolností aj to môže byť odňaté. Môže? Pre človeka s čisto materialistickým pohľadom na svet je trest smrti bez diskusie neprípustný, lebo absolútne a nezvrátiteľne ukončuje jeho existenciu, jeho bytie, jeho subjekt. Po tomto akte už je absolútna prázdnota. Môže si dovoliť jeden človek spôsobiť čosi takého inému človeku, nech už je hocijako zlý? Ďalšia skupina, čo absolútne odmieta trest smrti, či ľubovolný akt násilia či obmedzenia slobody sú principiálni pacifisti, ktorí sú často ovplyvnení rôznymi ezoterickými myšlienkami či účelovými výkladmi Písma. Táto skupina tvrdí, že násiliu sa nikdy nedá postaviť násilím a jediné čo sa dá proti nemu robiť je multináboženská ezoterická meditácia a jasné slovné odsúdenie, ktoré privedie násilníka k poznaniu svojej chyby a vzdania sa svojho nezmyselného konania. Často sa tieto dve skupiny prelínajú. Ich reprezentantmi sú tí ľavicoví kaviarenskí veľkohubí intelektuáli, ktorých charakterizuje arogancia, bezcharakternosť a zbabelosť. Smutné je, že v súčasnosti ich postoje prebrala veľká časť spoločnosti, najmä tá, čo seba samu označuje za "liberálnu".

Ako sa má na dané otázky pozerať človek, ktorý chce konať a rozhodovať spravodlivo a rozumne? Konzervatívec vie, že človek nie je dobrý divoch, ktorého pokazila len zlá spoločnosť, ako tvrdil Rosseau a jeho nasledovníci. Vie, že človek má v sebe sklon k zlému, kresťan by povedal "dedičný hriech", a za určitých okolností môže toto zlo u neho dosiahnuť pre normálneho človeka nepredstaviteľných hĺbok. Takéto zlo sa nedá zastaviť ezoterickým meditovaním či slovným odsúdením. Konzervatívec si uvedomuje, že niekedy je potrebné chrániť sa pred týmto zlom a to aj násilím, ak ostatné prostriedky zlyhali. Konzervatívec si ďalej uvedomuje, že človek nemôže mať bezbrehú slobodu, tá končí v chaose. Prečo? Lebo človek, aj keď má slobodnú vôľu, väčšinou nemá vnútornú silu ju využívať, ale len zneužívať. Slobodu, ktorú dostal ako dar používa len ako bránu k zotročeniu sa svojimi vášňami neuvedomujúc si, že už dávno nie je slobodný. Človek, ktorý dokáže sám ovládať svoje vášne sa právom môže označovať ako spravodlivý a cnostný. Čo však s ostatnými, nie až tak dokonalými ľuďmi? Nuž, človek potrebuje barličku, barličku obmedzenia jeho vášní, niekedy aj za cenu čiastočného obmedzenia jeho slobody. Tou barličkou môže byť pocit povinnosti a zodpovednosti k niekomu, napríklad k rodine, podriadenosť k zamestnávateľovi, zákonom, neformálnym inštitúciám. Preto tvrdím, že rozumné obmedzenie slobody je prípustné až prospešné. A takýmto obmedzením slobody v slobodnej spoločnosti je všeobecne rešpoktovaný zákon spolu s trestom z neho vyplývajúcim. Človek, ktorý nemá nijaké obmedzenia svojho konania väčšinou nakoniec spustne. Takže, rozumné obmedzenie slobody je prípustné a prospešné pre integritu človeka a zachovanie spoločenského poriadku. Takéto obmedzenie má slobodu chrániť, nesmie ju zničiť.

Zločinec je človek, ktorý dobrovoľne a vedome koná proti spoločenskému poriadku, proti prirodzenému právu. Spoločnosť, ktorá je postavená na spravodlivosti má právo, či dokonca povinnosť vyplývajúcu z ochrany svojich členov brániť sa proti takýmto indivíduám. Táto obrana musí byť samozrejme primeraná a vychádzajúca zo spravodlivosti. Ako píše Ján Pavol II v encyklike Centesimus Annus, ľudia sa musia snažiť "zbadať často úzky chodník medzi zbabelosťou, ktorá ustupuje pred zlom a násilím, ktoré si síce namýšľa, že bojuje proti zlu, ale v skutočnosti ho zväčšuje". Ochrana pred zlom v sebe teda zahŕňa aj obmedzenie určitých prirodzených práv zločinca. Ten konal svoj zločin s plným vedomím, že to, čo koná je zlé a že ho môže za to postihnúť trest. Zákon je v tomto prípade ten prostriedok, ktorý spútava zlé vášne ľudí a pomáha im byť cnostnejšími. Zločinec toto puto dobrovoľne pretrháva a koná nespravodlivo, čím sa dobrovoľne zbavuje svojej slobody a ľudskej dôstojnosti. Ako dôsledok toho mu následne môžu byť odňaté jeho prirodzené práva, keďže nároku na ne sa zbavil on sám svojím rozhodnutím. Podstatná je však otázka primeranosti, aby sa potrestanie zločinu nestalo samo zločinom.

Všetky prirodzené práva vychádzajú z ľudská dôstojnosti. Kresťan povie, že človek bol stvorený na obraz Boží a preto sú mu vlastné určité práva, ktoré sú imanentné, jemu vlastné, a nemôžu mu byť odňaté. Ak však niekto poruší právo a spravodlivosť, dobrovoľne sa vzdáva tohoto nároku, umožňujúc preto ich obmedzenie a za extrémnych okolností až odňatie bez porušenia spravodlivosti. On sa totiž sám dobrovoľne vzdal časti svojej dôstojnosti narušením spravodlivosti a tým pádom aj pomerného nároku na tieto práva. Otázka, ktorá je však podstatná, znie, či je prípustné za určitých okolností zbaviť človeka jeho života. Podľa Romana Jocha je právo na život len jedno z prirodzených práv a preto takisto odňateľné. Je to ale tak? Je právo na život obyčajným prirodzeným právom ako ostatné? Nemyslím si to. Život je prostredie, ktoré umožňuje realizovať človeku svoju slobodnú vôľu a dôstojnosť. Aj keď sa jej on dobrovoľne zbavuje, stále mu ostáva možnosť, potencia sa k nej vrátiť. Zbavenie života ho navždy zbavuje aj tejto potencie. Preto by sa dala otázka preformulovať tak, či existuje také ľudské konanie, ktoré oprávňuje k tomu, aby jeho aktér bol zbavený tejto potencie. Kým však nájdeme odpoveď na túto otázku, zamyslíme sa nad tým, čo je to trest, ktorý je realizáciou uvedeného odňatia určitých práv človeku spoločnosťou.

Roman Joch, ktorý sa snaží obhajovať legitimitu trestu smrti z konzervatívneho hľadiska, píše, že trest je naplnením spravodlivosti, čo vysvetľuje tak, že je to "odplata" za zločin. V tomto s ním nemôžem súhlasiť. Trest je naplnením spravodlivosti, čo však neznamená pomstu. Ako píše Tomáš Akvinský v Summe theologiae: "Túžiť po pomste, aby sa spôsobilo zlo tomu, koho treba potrestať, je nedovolené". Ale je chvályhodné uložiť zadosťučinenie, "aby sa napravili chyby a zachovalo dobro spravodlivosti". Preto ani trest smrti nikdy nemôže byť aktom pomsty. Pozrime sa, ako sa na trest a spravodlivosť pozerá naša tradícia.

Prvý zo známych princípov spravodlivosti, ktorý poznáme z dejín je známe starozákonné "oko za oko". Svojho času to možno bol jediný spôsob zabezpečenia spravodlivosti a spoločenského poriadku. No naša civilizácia nevychádza len zo Starého zákona, hoci sa oň jasne opiera. V Novom Zákone bol princíp spravodlivosti upravený: "Nie zrušiť som ich prišiel, ale zdokonaliť"(Mt 5, 17). Nový Zákon nás učí, že aj naši nepriatelia sú naši blížni a ak ti niekto udrie líce, máš mu nastaviť aj druhé. Takýto prístup je morálne silnejší a na morálne vyššej úrovni ako pomsta. Otázka znie, ako je to so spoločenským poriadkom, vynucovaním práva? Neviedlo by to k anarchii a prevládnutiu nemorálnych živlov v spoločnosti, ktoré by už nemali nijaké zábrany? Uvedený pohľad je však veľmi mylný a vyplýva z nepochopenia a vytrhávania z kontextu. Primárny zmysel uvedeného princípu tkvie vo vyzdvihnutí tichosti, trpezlivosti a poddajnosti ako morálnych atribútov, ktoré aj umožnia vyhnúť sa väčšiemu zlu a odsúdeniu túžby po pomste či vendete. Spravodlivú obranu však Ježiš nezakazuje, aj on sám sa ohradil proti bitiu, keď ho súdil veľkňaz (Ján 18, 22-23). Ďalšie príklady sú napr. kázeň na vrchu, kde blahorečil ľudí túžiacich po spravodlivosti (Mt 5, 6) či príklad, kde s bičom v ruke vyhnal peňazomencov z Jeruzalemského chrámu (Jn 2, 13-17). Katechizmus Katolíckej cirkvi, zdroj učenia katolíckeho konzervatívca, takisto uznáva legitimitu trestu - trest má úlohu obrany verejného poriadku, ochrany bezpečnosti osôb a pri vnútornom prijatí vinníkom aj hodnotu odpykania.

Trest je teda legitímnym a morálne prijateľným prostriedkom zabezpečenia spravodlivosti. Pomsta by s ním nemala nič robiť. Ak by zmyslom trestu bola pomsta, tak výšku trestu by mala podľa spravodlivosti určovať obeť. To však nie je skutočnosťou. Máme komplikovaný justičný systém, ktorého zmyslom je o.i. zabezpečiť, aby jeho rozhodnutia boli (podľa možnosti) objektívne a neboli emocionálne zaťažené a to je dobré. Trest by mal zabezpečiť nastolenie rovnováhy, ktorá bola narušená vykonaním nespravodlivosti. Má niekoľko aspektov - náhrada škody - na to slúži konfiškácia majetku. Zabrániť zopakovaniu - zmyslom toho je väzenie, resp. trest smrti. Odstrašenie majú zabezpečiť spomenuté tresty, preto ich sila musí byť tomu adekvátna. Z tohoto hľadiska je trest smrti prípustný len ako spôsob zabránenia zopakovania nespravodlivosti a forma ochrany slobodných ľudí spojená s odstrašujúcim účinkom. Je teda akceptovateľný?

Trest smrti má za dôsledok ukončenie ľudského života, čo je už nezrušiteľný akt. Preto je nevyhnutné, aby bola úplne zistená a nespochybniteľná totožnosť a zodpovednosť vinníka. Vieme, že - najmä v nedávnej histórii USA - sa vyskytli prípady, keď po usmrtení vinníka bola dodatočne preukázaná jeho nevina, resp. bol oslobodený na poslednú chvíľu. Takýto stav by nikdy nemal nastať, resp. by mal byť úplne marginalizovaný. Problémom, ktorý každého pri treste smrti trápi najviac je však otázka smrti. Smrť je situácia, ktorú súčasná spoločnosť vytesňuje na svoj okraj a nechce o nej moc počuť. Je to strašná situácia, ktorá napĺňa hrôzou každého človeka. Môže ju spoločnosť spôsobiť svojmu členovi? Áno môže, ale iba ak ide o oprávnenú obranu.

Na zamyslenie sa nad oprávnenou obranou sa musíme zamyslieť nad zabitím. Už v Starom zákone, keď Mojžiš zniesol z vrchu Sinaj Desatoro, stálo v ňom nekompromisne: "Nezabiješ!" (Exodus 20,13). Ježiš na kázaní na vrchu to tiež pripomína (Mt 5,21). Sväté písmo však spresňuje zákaz piateho prikázania: "Nezabiješ nevinného ani spravodlivého" (Ex 23,7). Písmo teda zabitie druhého, najmä ak ide o spravodlivého človeka explicitne odmieta. Ako je to s oprávnenou obranou - zabitím nespravodlivého v obrane? Pri oprávnenej obrane sa spájajú dva aspekty. Ochrana vlastného života a zabitie útočníka. V takomto prípade treba zvážiť morálnosť tohoto aktu. Základným princípom morálnosti je láska k sebe samému, od nej je odvádzaná aj láska k blížnemu. Preto je oprávnené presadzovať rešpektovanie vlastného práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, hoci je nútený zasadiť útočníkovi smrteľný úder. Oprávnená obrana je teda prípustná. Musí byť však primeraná, ako píše aj Tomáš Akvinský: "Ak niekto pri obrane svojho života používa väčšie násilie, ako je potrebné, je to nedovolené. ... A nie je potrebné ... aby sa vyhol zabitiu druhého, lebo človek je povinný viac sa starať o svoj život ako o cudzí" (Summa theologiae).

Oprávnená obrana môže byť dokonca aj povinnosťou pre niekoho, kto nesie zodpovednosť za život iných. Takže je prípustné, aby napr. otec rodiny ochránil svoje deti či manželku pred násilníkom aj jeho fyzickou likvidáciou, ak iné prostriedky sa zdajú byť nepostačujúce na zabezpečenie ochrany. Rovnako majú predstavitelia moci právo aj povinnosť použiť zbrane, ak je to nutné na odrazenie útočníkov na spoločnosť a ochranu životov.

Ak je teda oprávnená obrana prípustná, a to aj z pozície štátnej moci, potom sa ukazuje byť prípustným aj trest smrti, ak je oprávnenou obranou, ktorá v sebe zahŕňa primeranosť a nevyhnutnosť prostriedkov jej realizácie. Ak má spoločnosť možnosti zabezpečiť si ochranu inými technickými prostriedkami (doživotným väzením), mala by použiť tie. Môže sa to zdať cynické, ale z takéhoto pohľadu sa javí trest smrti len ako technickým riešením problému ochrany spoločnosti. Ale je to tak. V súčasnosti však už môžeme tvrdiť, že naše väznice poskytujú dostatočnú bezpečnosť, aby umožnili realizovať potrebnú ochranu. V minulosti to tak nebolo. Často s ňou spájame prívlastky ako "temná" a to práve preto, že spoločnosť v nej vtedy vykonávala trest smrti. Musíme si však uvedomiť, že pri tamojších technických podmienkach by iné riešenie nebolo možné.

Výsledkom našej úvahy by mohlo byť tvrdenie, že aplikovanie trestu smrti v prípade, keď je nie je nevyhnutne potrebný je morálne neprijateľné. V moderných rozvinutých krajinách je teda trest smrti neprípustný, hoci by sme nemali zabudnúť na to, že ako taký je legitímny.

Existuje jeden špeciálny prípad, keď ani technicky dokonalejšie väznice nedokážu zabezpečiť ochranu spoločnosti. Táto situácia nastáva, keď v spoločnosti nastane vnútorný konflikt a objaví sa v nej vnútorná opozícia, ktorá chce zničiť slobodnú spoločnosť, takú aká je. Príkladom môže byť nástup fašizmu v Nemecku. Vtedy nestačí uväzniť vodcu do väzenia, lebo jeho nasledovníci v ňom vidia iba martýra a táto situácia ich môže akurát tak motivovať oslobodiť ich milovaného vodcu. V takom prípade bez ohľadu na obmedzenie slobody jedincov väznica nerealizuje princíp ochrany spoločnosti a riešením je len trest smrti. Takéto situácie sú však skôr výnimočné a vo všeobecnosti právne problematické, keďže sú ľahko zneužiteľné.

Ďalší argument používaný proti trestu smrti je téza, že spoločnosť vyrába vrahov - katov, čo je neprípustné. Treba si uvedomiť, že za predpokladu legitimity trestu smrti sa nejedná o vraždu, ale len o zabitie. A keďže toto zabitie je spravodlivé, kat nie je vrahom, ale realizátorom spravodlivosti.

A tak sa môžeme vrátiť k začiatku našej úvahy, k problematike vojny. Vojna je zlá a strašná záležitosť a je povinnosťou všetkých snažiť sa jej z celej sily vyhnúť. Niekedy však môže nastať situácia, keď sa všetky nevojenské prostriedky vyčerpajú a zabrániť väčšiemu zlu sa už dá iba silou. V takom prípade hovoríme o „oprávnenej obrane vojenskou silou“, alebo o spravodlivej vojne. Rozhodnutie pre spravodlivú vojnu je závažné a musí spĺňať podmienky morálnej oprávnenosti. Tie definuje Katechizmus Katolíckej cirkvi nasledovne:

  • škoda, ktorá bola alebo má byť spôsobená útočníkom, je trvalá, ťažká a istá
  • prostriedky, ako urobiť tomu koniec sa ukázali nepoužiteľné alebo neúčinné
  • musia existovať seriózne podmienky na úspech
  • použitie zbraní nesmie mať za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť. Tu veľmi zaváži sila moderných prostriedkov ničenia

Ani pri spravodlivej vojne však neslobodno zabúdať na morálny zákon. V spravodlivej vojne nie je všetko dovolené.

Ak by sme chceli zhodnotiť súčasnú vojnu proti Afganistanu z pozície podmienok spravodlivej vojny, zistíme, že spĺňa jej kritéria. Škoda, ktorá bola, resp. ešte by mohla byť vykonaná je zrejmá - 6000 mŕtvych vo dvojičkách sú tichými svedkami. Prostriedky na vyhnutie sa vojne: Vláda USA sa dlho snažila vyjednávať s Talibanom o vydaní Usamu a Al-Kaídy, ale tí to odmietli. Seriózne podmienky na úspech sa momentálne potvrdzujú vývojom situácie. Primerané použitie zbraní demonštruje presné vyberanie cieľov, vyhýbanie sa plošnému bombardovaniu civilných cieľov či paralelná humanitárna pomoc pre subjekty na oboch stranách frontu. Takže vojna v Afganistane sa dá označiť za spravodlivú. Presne to však budú môcť určiť až generácie, ktoré prídu za nami.

V tomto článku sme sa snažili pozrieť na veľké problémy ľudstva z pohľadu katolíckeho konzervatívca - z môjho pohľadu. Prišli sme k poznaniu, že trest pre vinníka je prípustný a správny, nesmie však byť pomstou. Podobne obrana musí byť primeraná, čo nevylučuje zabitie. V takom prípade zabitie nie je vraždou a je morálne prípustné - za predpokladu, že princíp primeranosti je zachovaný. Pri prenesení na spoločnosť sa aj tá môže brániť týmto krajným prostriedkom - trestom smrti. Keďže sa však ukazuje, že v dnešných dňoch a pri súčasnom stave techniky si vie spoločnosť zabezpečiť ochranu aj inak ako trestom smrti, zdá sa, že je už neaplikovateľný. Podobne je to aj s vojnami. Vojna je veľké zlo, ktorému sa treba vyhýbať všetkými možnými prostriedkami. Ak je pre spoločnosť však nemožné zabezpečiť si ochranu nevojenskými spôsobmi, je morálne pre ňu pristúpiť na tzv. "spravodlivú vojnu". Ale aj pri nej by mala prihliadať na morálny zákon.

Mnohí takzvaní pacifisti dnes broja proti každej vojne ako takej, proti Amerike, proti trestu smrti ako takému či nebodaj proti princípu trestania vinníkov spoločnosťou, keďže zlí nie sú tí vinníci, ale spoločnosť, ktorá ich vraj pokazila. Tí istí pacifisti však nemajú problém hlásať "právo ženy na voľbu", právo na potrat - právo zabiť nenarodeného človeka, ktorý sa vôbec nemôže brániť. Na nenarodené dieťa sa dá pozerať ako na dokonale spravodlivého človeka. Na neho za nijakých okolností nemôže byť aplikovaný trest smrti, a ešte k tomu bez súdu. V takom prípade ide o obyčajnú vraždu zrealizovanú z tých najodpornejších motívov – daním prednosti pohodliu vlastného života pred životom ešte nenarodeného človeka. Smutné je, že sa to dnes považuje, aspoň v našich zemepisných šírkach, za samozrejmosť a prirodzený stav vecí.

Richard Mátéffy

  Prehodnotenie morálky a trhu
   Milan 10-04-2002 10:16
  RE: Prehodnotenie morálky a trhu
   Praviciar 11-04-2002 11:46
  RE: Re:Prehodnotenie morálky a trhu
   Milan 30-04-2002 12:58
  Keď vrah o morálke káže.
   Tomáš 16-05-2002 9:45
  RE: Keď vrah o morálke káže.
   Richard Mateffy 30-05-2002 15:32
  RE:Keď vrah o morálke káže.
   Tomas Dewey 03-06-2002 17:20
  RE: Keď vrah o morálke káže.
   Martin Hanus 31-05-2002 10:20
  RE: Keď vrah o morálke káže.
   milan 22-06-2002 20:36
  RE: Keď vrah o morálke káže.
   Tomas Dewey 24-06-2002 10:49
  RE: Keď vrah o morálke káže.
   Tomas Dewey 24-06-2002 10:53
  no
   milan 01-06-2002 13:09

   

 

Kultúrna vojna

Kresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak