ISSN 1335-8715

23-03-2002   Martin Hanus   Index   verzia pre tlač

Deklarácia o nezvrchovanej zvrchovanosti

Slovenským parlamentom prehrmela rozprava o deklarácii zvrchovanosti členských štátov Európskej únie v kultúrno-etických otázkach. Jej predkladatelia z KDH si v dôvodovej správe ako i samotnom texte deklarácie stanovili za cieľ formulovať predstavu o budúcej podobe Európskej únie. Cieľ akiste chvályhodný, no do veľkej miery spochybnený vlastným rukopisom deklarácie. I napriek tomu, že s jej autormi hlboko zdieľam obavy z prispôsobovania sa takzvaným moderným trendov v rodinnej politike a z erupcie všemožných práv, sexuálnymi (nad)právami nezačínajúc ani nekončiac, nemôžem sa ubrániť dojmu, že kresťanskí demokrati z nedostatku fantázie stavili na klasické recepty svojej politiky. Na tom napokon nie je nič zlé, zlé by bolo, keby sme si začali navrávať, že práve ich deklarácia bola tým zásadným príspevkom Slovenska do európskej diskusie. Žiaľ nebola.

Zúženie celej problematiky vzťahu národných štátov a nadnárodných európskych inštitúcií na kultúrno-etické otázky môže naopak dokonca navodiť falošný dojem, že primárna úloha jednotlivých štátov v budúcej europyramíde by mala spočívať v rozhodovaní o takých spoločensko-morálnych otázkach ako registrované partnerstvá, interupcie, eutanázie, či klonovanie. Túto predstavu akoby živilo i znenie schválenej deklarácie odvolávajúce sa na nanajvýš pochybný princíp subsidiarity a vraj osvedčené delenie kompetencií medzi EÚ a členské štáty. Ak Peter Weiss obviňoval konzervatívcov z úmyslu vybudovať na Slovensku skanzen, použil správny výraz v nesprávnom kontexte. Tým skutočným skanzenom by sa Slovensko nestalo kvôli uplatňovaniu „ultrakonzervatívnych obsahov“, ale kvôli uplatneniu takéhoto chápania zmyslu pre štátnosť.

Odhliadnuc od vypichnutých ohnísk si ťažko predstaviť, aké okruhy kultúrno-etických sporov by sa ešte mohli zmestiť pod agendu štátnej zvrchovanosti. Navyše: v kategóriách kultúry a etiky by mal byť zvrchovaný predovšetkým občan a prirodzené spoločenstvá ľudí, pri čo najmenšom zasahovaní legislatívnej moci či už národného štátu alebo európskeho superštátu.

Upriamenosť na jednotlivosti a nejasnosť v základných otázkach je preto zároveň najväčšou slabinou pretriasanej deklarácie. Realita slovenského eurodiskurzu je ďaleko tristnejšia, než by sa na základe pertraktovanej deklarácie zdalo. Slovenská politická scéna a jej aktéri v skutočnosti nie sú schopní ponúknuť svoje zásadné východisko pri formulovaní vzťahu národných štátov a Bruselu, čoraz viac pripomínajúceho nenásytnú čiernu dieru. Každý rok, každý summit pritom znamená okliešťovanie národného štátu o niektoré z jeho právomocí, ktoré sa deje takpovediac s vylúčením verejnosti a národných parlamentov. Nemecký minister zahraničia Joschka Fischer v rozhovore pre nemecký týždenník „Die Zeit“ tento trend podmuroval vetou, že „každá národná perspektíva vedie do bludiska“.

Takéto vnímanie role štátu nie je ojedinelé. Európski „marxisti“ ho odvodzujú od potreby redefinovať postavenie národného štátu v závislosti od nových potrieb zmeneného, globalizovaného sveta, v ktorom sa stala určujúcim hybným motorom ekonomika. Nechápu, a v rámci svojich záujmov ani chápať nechcú, že národné štáty nie sú púhym výstrelkom nacionalizmov 19. storočia, ale prirodzeným priestorom pre politické riešenia na danom území. Prehlbujúcou sa ekonomickou výmenou a takzvanou globalizáciou sa na tom nič nezmenilo. Práve malé krajiny nachádzajúce sa v akčnom rádiuse veľmocí ako Nemecko by svoje národné (onedlho snáď existenčné!) záujmy mali vyslovovať nahlas a zreteľne. Najskôr si ich však musia byť schopné zadefinovať.

Zvolenie slovenského tandemu Hamžík – Belohorská do Konventu EÚ príliš veľkú nádej na utvorenie a presadzovanie ucelenej predstavy na charakter integrovanej Európy nedáva. Naopak – bývalý kariérny diplomat Hamžík v zmysle svojho politického kréda „kam vietor tam plášť“ sotva vyjaví niečo hodné zaznamenania. Slovenská parlamentná politika pritom kandidáta na zhostenie sa tejto významnej úlohy mala. František Šebej však nebol zvolený.

Zhrnuté a podčiarknuté: to čo v Bruseli Hamžík a Belohorská povedia (či skôr nepovedia) vypovie o našom vklade do diskusie ďaleko viac, než akékoľvek znenie akejkoľvek deklarácie.

Martin Hanus

  Ako dalej
   Majo 06-08-2002 12:43

   

 

Krédo Pravého Spektra

Napriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy.

Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád.

Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne.

redakcia

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak