ISSN 1335-8715

09-02-2002   Jaroslav Daniška   EUtópia   verzia pre tlač

S euro-ústavou radšej opatrne

Ad* Martin Hanus, Euroskeptici do toho!, Pravé Spektrum, 16. 1. 2002

Nie každý, kto nesúhlasí s Martinom Hanusom musí byť nevyhnutne opovrhnutia hodný eurofil, ako napr. Peter Weiss, ktorý sa obáva názorov vlastného obyvateľstva, a tak by radšej každé rozhodnutie nechal na bruselských osvietencov. S Martinom sme sa, napriek blízkosti názorov, nezhodli viackrát, napr. na význame knihy Johna Laughlanda Znečistený prameň, ktorú považujem za povrchnú a od podstaty zavádzajúcu. Nie všetko, čo je proti dnešnej podobe EÚ predsa musí mať hodnotu samo osebe. Týka sa to ďalej aj hodnotenia aktivít a postojov Václava Klausa, ktorý je chybne považovaný za lídra euroskepticizmu v strednej Európe. Václav Klaus je mužom giest, a tak ako nebol dôsledným obhajcom ekonomického liberalizmu, vlády zákona, nie je ani dôsledným kritikom západoeurópskeho socializmu a ľavicového liberalizmu. Vie síce zaujať článkom alebo prejavom, ale nie praxou.

Klausa spomínam zámerne. Z Martinovho článku mám totiž pocit, že z Klausa nielen vychádza, ale že prebral aj jednu jeho zvlášť chybnú tézu. Ide o postoj k tzv. Európskej ústave, ktorá by, ako píše „napriek veľkej riskantnosti“ konečne vymedzila kompetencie orgánov EÚ, a tým zastavila „plíživé zjednocovanie Európy.“

Nepochybujem o dobrých úmysloch Martina Hanusa, keď preberá Klausov argument v prospech euro-ústavy. Na druhej strane však považujem za potrebné poukázať na problémy, ktoré so sebou nesie takýto postoj, aby som ho v konečnej fáze odmietol ako chybný.

Nuž, proti existencii euro-ústavy existuje niekoľko závažných argumentov. Predovšetkým: ak to s podobnými dokumentmi myslíme vážne, a Martin to tak nepochybne myslí, tak takéto dokumenty nemôžme schvaľovať, iniciovať len tak v záujme nejakého mocenského rozpoloženia. Každá konštitúcia by mala byť dokumentom ľudí, ktorých mnohosť nerozdeľuje, ale ktorí sa - nielen v jej texte - spájajú práve kvôli jednote, ktorá rozmanitosť presahuje. To je prípad americkej aj slovenskej ústavy, nie však európskej ústavy. Európa, odkedy sa v nej objavili národy, v sebe vždy spájala rôzne tradície, rozmanité kultúry a zvyky a vždy, keď povstal jedinec (hnutie, ideológia), ktorý ju chcel zjednotiť, išlo o zjednotenie mečom. Je jedno či sa volal Napoleon, Hitler alebo Stalin. Naopak najväčšia sláva európskych dejín sa spája s partikularizmom viacerých mocností, nie nadvládou jednej. To, čo z toho vyplýva je triviálne: v Európe neexistuje nič ako jednotiaca idea, nič, čo by mohla akákoľvek minimálna ústava chrániť ako spoločné. Európa bola vždy skôr „Európami,“ a práve to je jej prednosť a dedičstvo. Proti potrebe euro-ústavy stojí teda ako zásadný argument fakt, že Európa dnes, tak ako v minulosti nie je spoločenstvom ľudí, ktorých spája niečo viac, ako to, že žijú na jednom kontinente.

Iný argument je viac empirický. Súčasťou ústavy EÚ by mala nepochybne byť Charta práv. Napokon jej návrh už existuje. Lenže, na čo je niečo podobné dnes potrebné? Neplatí náhodou, že každý členský štát EÚ má vlastnú ústavu garantujúcu základné ľudské práva a rozdelenie moci v štáte? Pre koho potrebujeme opakovať, že „každý má právo na život,“ ako to tvrdí jej navrhovaný 2. článok? Existuje v Európe krajina, ktorá napriek tomu, že porušuje právo na život v prípade nenarodených detí, zmení svoje zákony? A na čo potrebujeme schvaľovať dokument, ktorý nám bude garantovať slobodu prejavu? Nemáme túto slobodu dostatočne garantovanú náhodou aj my – nečlenovia EÚ? A teraz ďalej: nie je náhodou podstatou snáh schvaľovania euro-ústavy snaha presadiť práva, ktoré nie sú za práva považované po celej Európe? Napríklad rôzne sociálne práva, či práva vyplývajúce z rôznej sexuálnej orientácie a podobne? Presne to totiž návrh Charty práv obsahuje vo svojom texte: právo na férové pracovné podmienky (čl. 31), právo na kolektívne vyjednávanie (čl. 28), právo pracujúcich na informácie (čl. 27), právo na preventívnu zdravotnícku starostlivosť (čl. 35), či dokonca environmentálnu ochranu (čl. 37) – stačí si otvoriť 4. Hlavu návrhu Charty práv EÚ. Takže, schválenie Ústavy EÚ, vôbec nemusí znamenať dohodu na minime, ktoré nás spája. Naopak.

Ešte horšie to môže byť s novým vymedzením právomocí orgánov EÚ. Stačí sa zamyslieť: zriadenie tzv. Konventu, ktorý to všetko má do roku 2004 prediskutovať je toho dôkazom. Brusel pozval k diskusii aj zástupcov z východnej Európy, lenže ako inak, bez rovnakých práv, aké majú dnešní členovia EÚ. A ďalej, každý zo štátov nereprezentuje zástupca vlády, ale hneď traja zástupcovia, ktorí budú s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou hovoriť tri odlišné veci. Čiže dohoda bude len ťažko možná a zástupcovia z každej krajiny sa budú pacifikovať navzájom. Ak sa k nejakému textu v Bruseli nakoniec aj dopracujú, Martin Hanus môže vziať jed na to, že právomoci spoločných orgánov budú posilnené (a nikto z východnej Európy s tým nič nespraví, keďže nemá právo veta). Čiže žiadny želaný návrat pred Maastricht, veď niečo podobné ani nežiada žiadny relevantný politický prúd, či strana. Ešte závažnejšie budú dôsledky prípadne schválenej Ústavy EÚ: vie si Martin Hanus predstaviť, ako sa budeme jej schváleniu vyhýbať? Je vôbec možné úniu takto prípadne reformovať? Nebude ľahšie, ak aj raz v budúcnosti vznikne záujem viacerých krajín na oslabenie moci Bruselu, tento cieľ presadiť na medzivládnej konferencii, ako v mocných a spoločných orgánoch únie, ktoré sa budú odvolávať na svoju ústavu? Najmä, ak k tomu všetkému bude navyše potrebné mobilizovať, povedzme 3/5 väčšinou v národných parlamentoch?

Skrátka a dobre, euro-ústava je nebezpečným krokom ďalšieho (nevratného) stupňa integrácie. Každá ďalšia integrácia bude zároveň vyvolávať rast nacionalizmu (a nárast vplyvu rôznych Le Penov a Haiderov) v štátoch únie. Domnievam sa preto, že treba rezignovať na dohodu a spoločný postup všetkých európskych štátov. Budúcnosť tak môže predstavovať niečo, proti čomu Václav Klaus a ODS paradoxne ostro vystupujú: viacrýchlostná EÚ. Británia ale aj Slovensko či Poľsko tak môžu (prinajmenšom v našom prípade) používať v budúcnosti spoločnú menu euro, ale nemusia mať harmonizované dane, či zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Myslím si preto, že viac ako zjednocovanie všetkých politických prúdov proti dnešnej EÚ, je dôležité hľadať a zjednotiť sa na nejakej pozitívnej predstave budúcej Európy. A samozrejme, sústrediť sa na presadenie takéhoto konceptu. Už aby býval na Downing Street 10 Ian Duncan Smith.

Jaroslav Daniška
Autor je poslanecký asistent a spolupracovník Konzervatívneho inštitútu
Písané pre Pravé Spektrum

  Opatrnosť je vždy na mieste
   Martin Hanus 09-02-2002 15:45
  Reakcia na reakciu
   Jaro Daniska 13-02-2002 10:03
  ústavu radšej nie
   Ľudo Tóth 15-02-2002 13:01
  J.Daniska vedie 1:0
   Peter Martinovič 20-02-2002 12:11
  RE: J.Daniska vedie 1:0
   Anonym 25-02-2002 21:45
  RE: J.Daniska vedie 1:0
   Peter Martinovic 28-02-2002 17:27
  Euro-ústava
   Michal Šula 16-03-2002 16:40
  USTAVA EU
   Michala Fridmanova 16-10-2003 17:31

   

 

EUtópia

Už roky Slovensko pokorne plní všetko, čo si Európska únia zmyslí. Máme však v sebe dosť hrdosti, aby sme aspoň občas reagovali na vztýčený ukazovák Bruselu vztýčeným prostredníkom? Skončili vstupom do EÚ naše dejiny? Naozaj je integrácia prospešná hospodárskemu rastu? Vyrieši teraz Únia všetky problémy Slovenska za nás? Sú európski byrokrati osvietenejší než naši? Sú europolitici múdrejší a poctivejší, než tí naši? Budú si teraz európske národy nezištne pomáhať a obetujú pre európsku myšlienku aj svoje národné záujmy? A bolo by správne, keby tak urobili? My si nemyslíme, že s Európskou úniou je všetko košér...

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak