V každej mladej demokracii trvá voličom nejaký čas, kým sa identifikujú s určitou politickou ideológiou a začnú ňou podmieňovať svoju voľbu. Životnosť politickej strany závisí na tom, či sa s jej identitou dokáže stotožniť dostatočný počet voličov. Dokázal sa po dvadsiatich rokoch existencie demokracie na Slovensku slovenský volič viac stotožniť s pravicovou alebo ľavicovou ideológiou?
Na Slovensku je najzaužívanejším členením politického spektra lineárne členenie na pravicu a ľavicu. Toto členenie odráža rozdielne pohľady na riadenie ekonomiky a miery zásahov štátu do nej. Nie je to ideálne členenie, pretože nezohľadňuje ďalšie kritéria identifikácie politickej strany, ktorými môžu byť morálne, náboženské, environmentálne a ďalšie témy. Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) môže byť pravicovou stranou, avšak motívy voľby tejto strany môžu byť jej kresťanské či konzervatívne programové princípy.
Uvažovanie v ľavicovo-pravicovej línii je teda značne limitujúce, tým skôr, keď uvažujeme o takejto ideologickej orientácii nie politickej strany, ale voliča. Je veľmi ťažké rozlíšiť, či rozhodujúcim motívom voľby konkrétnej politickej strany je ľavicová a pravicová orientácia tejto strany alebo odlišný motív. Každý občan sa rozhoduje na základe viacerých faktorov a motívov. Avšak napriek tomu sa musíme pokúsiť o istú klasifikáciu politických strán na pravicovo-ľavicovej osi a predpokladať, že jeden z faktorov voľby je aj táto ideológia.
Niektoré politické strany však dokážeme podľa lineárneho delenia identifikovať len s veľkými ťažkosťami (SNS, SMK, HZDS, HZD). Tieto strany sa väčšinou nestotožňujú s takouto klasifikáciou, pretože ich prioritami pri hľadaní vlastnej identity nie sú ekonomické témy. Tzv. národné strany si na Slovensku v dôsledku silného zastúpenia maďarskej minority držia silnú pozíciu. Slovenská národná strana (SNS) si dlhodobo uzurpuje národnú agendu a oslovuje výhradne nacionálne motivovaných voličov. Ak je teda našou úlohou dokázať ľavicovú či pravicovú orientáciu slovenského voliča, nemôžeme počítať s národnými stranami, pretože motív orientácie naľavo alebo napravo nezohráva žiadnu rolu pri voľbe týchto strán.
Strana maďarskej koalície (SMK) je strana, ktorá zastupuje predovšetkým občanov maďarskej národnosti bez ohľadu na pravicové či ľavicové názory. Napriek tomu, že sa podľa niektorých vyprofilovala ako pravicová strana, prvoradým motívom voľby tejto strany je etnická príslušnosť. Nemôžme ju zaradiť do lineárnej osi pravica - ľavica, pretože by nám jej elektorát deformoval celkový reálny obraz stavu.
Špecifickým prípadom je strana ĽS-HZDS, ktorú, ak by sme chceli začleniť na osi pravica-ľavica v období 1998-2006, jej pozícia by sa pravdepodobne menila. Strana má v tomto období veľký problém so stabilnou identifikáciou, snaží sa ju pragmaticky meniť. Nedá sa o nej povedať, že by sa etablovala na osi v danom období, ale keďže uvažujeme o motívoch voľby tejto strany, môžeme predpokladať, že jedným z motívov nie je jej ľavicová alebo pravicová orientácia.
Ak teda uvažujeme o pravicovej alebo ľavicovej orientácii slovenského voliča, musíme netradične z lineárnej osi vyčleniť národné strany a strany bez etablovanej ľavicovo-pravicovej identity. U ostatných stranách môžeme predpokladať, že ľavicová alebo pravicová identita zohráva istú rolu pri voľbe.
Uvažovať budeme o všetkých stranách, ktoré prekročili v posledných troch parlamentných voľbách hranicu jedného percenta. Ostatné voľby (do európskeho parlamentu, VÚC) nebudeme brať do úvahy, pretože kvôli nízkej volebnej účasti nie sú z hľadiska našej analýzy dôveryhodné. (Navyše v prípade volieb do VÚC sa volilo väčšinovým volebným systémom.)
Klasifikácia politických strán podľa spomenutých kritérií vyzerá takto :
1998
- pravica SDK
- ľavica SDĽ, ZRS, KSS, SOP
- národné strany SNS, SMK
- bez ľavicovo-pravicovej ideológie HZDS
2002
- pravica SDKÚ, KDH, ANO
- ľavica Smer, KSS, SDĽ, SDA
- národné strany SNS, PSNS, SMK
- bez ľavicovo-pravicovej ideológie HZDS, HZD
2006
- pravica SDKÚ-DS, KDH, ANO, SF
- ľavica Smer-SD, KSS
- národné strany SNS, SMK
- bez ľavicovo-pravicovej ideológie ĽS-HZDS
Na základe týchto kategórií sú výsledky posledných troch parlamentných volieb nasledovné: (druhý graf bez nevoličov)
S výnimkou roku 2002 vidíme, že pravica a ľavica má približne rovnaký elektorát. K lepšiemu pochopeniu malého výkyvu vo voľbách 2002 musíme pristúpiť k analýze jednotlivých volieb samostatne.
Vo voľbách 1998 zaznamenala pravica voči ľavici mierne víťazstvo, ale výsledky sú pomerne vyrovnané. Výhodou pravice bolo, že sa dokázala vyprofilovať ako jednotná, stredopravá alternatíva voči HZDS, ktorej väčšiu časť voličov pohltili v ďalších rokoch stredopravé SDKÚ a KDH. Tieto strany majú stabilnú voličskú základňu, ktorej jednou z hlavných motivácií voľby je pravicová ideológia.
Naopak ľavica, ktorá bola vo voľbách 1998 v porovnaní s pravicou pomerne nejednotná, v štiepení pokračovala a do volieb 2002 išla úplne neintegrovaná. Aj najsilnejšia stredoľavá strana Smer bola do týchto volieb viac orientovaná nastred ako naľavo.
Pravica si napriek značnému poklesu volebnej účasti dokonca v týchto voľbách mierne zvýšila svoj elektorát, keď získala aj časť ľavicových hlasov. Dôvodom bolo, že neexistovala relevantná ľavicová alternatíva (aj preto prekvapujúci výsledok Komunistickej strany Slovenska, ktorá sa dostala do parlamentu).
Po voľbách však došlo k integrácií prakticky všetkých významných strán na ľavej strane spektra do strany Smer. Tento jednotný postup vyústil do prvého víťazstva ľavice vo voľbách 2006, aj keď veľmi tesného. K nárastu volebných ľavicových hlasov došlo napriek ďalšiemu výraznému poklesu volebnej účasti. Ľavica tieto hlasy absorbovala zo štiepajúcich sa pravicových strán a zo strany HZDS. Voličskú základňu HZDS začala ľavica výraznejšie vstrebávať až po roku 2002, dovtedy sa rozkladala do celého politického spektra, ako dokazujú ďalšie grafy. Dôvodom pre pokles popularity strany môže byť jej neschopnosť samú seba identifikovať a odlíšiť od veľkého počtu stále vznikajúcich nových ideologických strán.(Vysoká popularita HZDS v deväťdesiatich rokoch nie je predmetom analýzy, ale domnievam sa, že politická scéna v deväťdesiatich rokoch nebola tak ideologizovaná ako posledné desaťročie.)
Z grafov si môžeme ďalej všimnúť silnú pozíciu národných strán so stabilizovaným elektorátom a nemožno očakávať zmenu ani v najbližších voľbách. Národné a národnostné témy sú stále rozhodujúcim motívom voľby pre 10 -15 percent z celkového počtu oprávnených voličov. Táto skupina však už nemá potenciál pre ďalší rast. Ich preferencie budú závisieť na ich stabilite a jednote. (Po rozpade SNS sa v roku 2002 nedostali do parlamentu SNS, ani PSNS, aj keď potenciál na to mali.)
Ľavica a pravica majú približne rovnaký volebný potenciál, ktorý sa vplyvom ďalších volebných motívov a okolností prikláňa na jednu alebo druhú stranu. Nedá sa povedať, že by bol slovenský volič viac pravicovo alebo ľavicovo orientovaný, ale je tu možno pozorovať tendenciu uprednostňovania takto ideologicky začlenenej strane. Najdôležitejším výsledkom analýzy však je, že vo voľbách vždy uspeli ideológie sústredené v malom počte politických strán. Navyše keďže sme brali do úvahy všetky strany, ktoré získali vo voľbách viac ako jedno percento, nezohľadnili sme prepadávanie hlasov menších, menej významných strán a teda reálne rozloženie síl v parlamente. V súčasnosti je pravica rozštiepená ako ešte nikdy, takže úspech zjednotenej ľavice v nasledujúcich voľbách sa javí ako pravdepodobný, aj keď to nemusí odrážať realitu slovenského voliča.
Martin Vančo
Grafy spracované podľa údajov Štatistického Úradu Slovenskej republiky
http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=449...