ISSN 1335-8715

17-12-2009   Marián Šarkőzy   Slovenská otázka   verzia pre tlač

20 rokov hmly

Mediálne bolo slovenské 20. výročie 17. novembra hlavne rekapituláciou chýb jeho slovenských vodcov. Samotní aktéri Novembra sa tomu vôbec nevzpierali a sami popridávali vlastné teórie o tom v čom, ako, a prečo zlyhali. Nepriznaným filozofickým východiskom úvah priaznivcov rovnako ako popieračov Novembra je čosi, ako do krajnosti dovedená téza populárneho historika Paula Johnsona, ktorú v tomto prípade prijali za svoju aj úhlavní kritici jeho popularity: Za historickými udalosťami stoja morálne zlyhania, inteligencia, charakter, vôľa a šikovnosť osobností tvoriacich dejiny.

Podľa kritikov držali v istej rozhodujúcej chvíli slovenskí revolucionári v hre proti komunistom v rukách samé esá. Podporu verejnosti, silný mandát, možnosť zostaviť vládu a očistiť spoločnosť. Panuje takmer všeobecný názor, že vďaka vlastnej naivite, či politickej neschopnosti tento kapitál žalostne premrhali. Aké karty mali revolucionári v rukách naozaj? Do akej miery sa pred nimi črtali široké možnosti, v ktorých sa mohli uplatniť ako úspešní, ľudoví a zároveň intelektuálni reformátori spoločnosti na spôsob Václava Klausa?

V prvom rade si musíme vyjasniť jedno „úplné nedorozumění“. 17. november nebol revolúciou. Charakteristické pre revolúcie je, že nastoľujú také usporiadanie spoločnosti, ktoré tu doposiaľ nikdy nebolo. V r.1989 nikto nič také nepožadoval. Vládol všeobecný konsenzus veľkého návratu, ktorého najčastejším vyjadrením bol „Návrat do Európy“ a myslel sa pritom návrat v čase. Snáď najlepším výrazom, ktorý by vystihoval o čo postkomunistickým spoločnostiam išlo je - reštaurácia. Dá sa povedať, že im o to ide dodnes, vlastne ani neexistuje vážnejšia postkomunistická politická sila, ktorá by hlásala niečo iné, než návrat k normalite, pričom jej vzor sa má nachádzať niekde v minulosti. Dodnes je kritika EU na Slovensku prakticky neprítomná, pretože EU nevnímame ako revolučný projekt (akým v skutočnosti je alebo sa snaží byť), ale ako súčasť nášho návratu.

Od revolucionárov sa teda po Novembri všeobecne očakávalo, že budú skôr reštaurátormi ako tvorcami nových diel a tak to aj celá politická elita zrodená v Novembri v Čechách aj na Slovensku vnímala. O tom niet absolútne žiadnych pochýb. Radikálne kroky nikto neočakával, ani na ne nikto nemal mandát. „Dohoda s komunistami“ na podpore reštaurácie bola všeobecne očakávaným krokom. Najmä slovenská spoločnosť sa obávala akéhokoľvek radikalizmu a s ním dokonca aj akýchkoľvek jasnejšie sformulovaných názorov.

Reštaurácia (kontrarevolúcia by bola príliš silným výrazom, nezodpovedajúcim skutočnosti) môže byť nežná na rozdiel od revolúcie, pretože reštaurátori na rozdiel od revolucionárov obvykle presne vedia čo chcú, takže niesú s totuto otázkou konfrontovaní hodinu po získaní moci. Ani v jednej časti federácie neexistoval stopercentný konsenzus o tom, čo treba reštaurovať, kam presne sa vrátiť, ale Slovensko bolo oproti Čechám v zjavnej historickej nevýhode. Zatiaľčo Václav Klaus sa mohol plne oprieť o živú a v princípe bezproblémovo vnímanú tradíciu prvej republiky, na Slovensku nič také nebolo. Klaus sa mohol naplno obuť do demokratických socialistov , ktorí si želali návrat pred august 1968 pod názvom „švédsky model“, pretože v Čechách nebola žiadna politická sila, ktorá by si želala návrat Protektorátu. Slováci mali k prvej republike vlažný vzťah. Liberálni a katolícki revolucionári boli zajatcami vzájomných podozrení z nepriznaného čechoslovakizmu (ktorý mal na Slovensku veľmi zlé meno a nedal sa otvorene zastávať) a z rovnako nepriznaného ľudáctva.

Situácia chýbajúcej tradície, o ktorú sa možno bez výčitiek a naplno oprieť ako o bod obnovy, ktorá je samozrejmým predpokladom každej reštaurácie bola ešte skomplikovaná podozrievaním maďarskej menšiny zo snahy o územné zisky. Tu zažíval Klaus, neberúci žiadne intelektuálne ohľady znovu až neznesiteľnú ľahkosť situácie, vďaka ktorej si mohol dovoliť navážať sa do reálne neexistujúcich sudetských Nemcov a viezť sa na vlne inteligentného nacionalizmu bez obáv z akýchkoľvek dôsledkov.

Slovenská rešturácia bola na rozdiel od českej idylickej verzie plná oprávneného strachu a neistoty, čo sa zo slovenskej historickej hmly nakoniec vynorí a všeobecne sa očakávalo vynorenie strašidla. Skúste byť reštaurátorom minulosti v krajine, ktorá nemá jedinú všeobecne prijímanú historickú knihu alebo aspoň všeobecne prijímanú verziu vlastnej minulosti, a ktorej história je viac prírodopisom, než magistrou vitae. Revolucionári boli na tom v skutočnosti veľmi zle. V rukách rozhodne žiadny fullhouse proti komunistom nedržali. Pokiaľ pominieme možnosť vynorenia sa génia, či titána (za akého sa zrejme začal považovať Ján Budaj), ktorý by v tejto situácii vymyslel niečo úplne originálne, môžeme kľudne povedať, že revolucionári robili to najlepšie čo mohli a čo sa robiť dalo. Katolíci vsadili na vtedy ešte úplne efemérnu vlastnú hviezdičku. Liberáli zas na federáciu, ktorá mala tú osudnú nevýhodu, že nikdy nebola. Mala síce silnú nominálnu podporu, ale žiaľ rovnakú ako dovetky a prívlastky typu „autentická“ a podobne.

Neklamme sa. Zachovanie spoločného štátu malo rovnakú podporu ako napríklad právna suverenita Slovenskej republiky a to u tých istých ľudí. Nedá sa ani povedať, že by sa Slovensko rozdelilo v názore. Pre Slovákov bolo typické (a dodnes je), že jeden človek podporoval všetko možné bez ohľadu na to, že si to vzájomne odporovalo. V tejto situácii najlepšie reprezentoval Slovensko politický showman Mečiar, ktorý zvykol v jednom prejave podporiť kompletne všetko, čo koho mohlo napadnúť, čo nielen slovenský „názor“ reprezentovalo, ale to aj vyhovovalo slovenskému strachu, že jasný názor na čokoľvek prinesie určite občiansku vojnu alebo inú prírodnú katastrofu. Tento strach, ktorý sa u nás považuje za veľmi humanistický je dodnes nezdolateľným uhoĺným kameňom úctyhodnosti každého dobrého prezidentského prejavu.

História rozhodne nieje bojom jednotlivcov o moc a zisk, ale v prvom rade súbojom ideí. „Slovensko nevie čo chce.“ To si určite dobre uvedomoval nielen Klaus, ale aj ľudia z VPN. Lenže čo mali robiť? Táto situácia nebola využiteľná, len zneužiteľná. Je ilúziou domnievať sa, že Mečiarovi nejako zvlášť pomohli jeho trápne intrigy, ktoré boli vždy vzápätí odhaľované. Ak bolo niečo naivné, tak to boli primitívne Mečiarove fígle, ktoré boli všetko len nie rafinované a určite mu zásadným spôsobom viac uškodili, než pomohli. Dodnes niektorí Mečiarovi priaznivci neveria, že by mohol stáť za únosom lebo považujú za nemožné, že by spáchal takú nebotyčnú hlúposť a ešte sa potom k nej aj priznal amnestiou. Z dostupných faktov (naposledy z pozemkových káuz) až monotónne opakovane vyplýva zahanbujúci fakt, že otcom slovenskej štátnosti nie je žiadny Richelieu z Troch mušketierov, za akého by sa Mečiar veľmi rád považoval, ale skôr „Šáša Crusty“ zo seriálu Simpsonovci. Dôvod prečo sa „Šášovi“ nepodarilo vytvoriť totalitu alebo aspoň diktatúru je ten istý, prečo sa mu podarilo dostať sa k moci. Neexistencia žiadneho všeobecne prijateľného bodu reštaurácie, o ktorý by sa mohol ideovo oprieť a brojiť proti úsiliu o prijatie Slovenska do EU, takže mu nezostalo nič iné, než ďalej usilovne zahmlievať.

Napriek všetkým konzervatívnym výhradám voči veľkorysému projektu EU by sme si mali byť vedomí, že len jemu vďačíme za to, že sme sa zatiaľ vo svojej hmle, ktorú nám odkázala vlastná minulosť, úplne nestratili. Preto nieje vôbec zvláštne, že na Slovensku nevyrástol žiadny euroskeptik Klausovho kalibru.

Povzdych, aký vydala drvivá väčšina rozumných ľudí nad rozdielom českých a slovenských osláv Novembra po dvadsiatke bol predsa len voči Slovensku a mužom Novembra nespravodlivý. Priam fyzicky neznášam notoricky opakovanú vetu o špinení si do vlastného hniezda, ale toto mi slávne špinenie tak trochu pripomína. Slovensko sa ocitlo v historickej pasci o ktorú sa muži Novembra nijako nezaslúžili. Naopak urobili, čo sa dalo. Ich situácia bola takmer existenciálna, ale oni pokušeniam moci odolali.

V princípe si katolíci rovnako ako liberáli zachovali charakter a slušnosť, ktoré sa dnes málokto okrem vulgárnych „šášov“ odváži vážne spochybňovať. Ich spory zostávajú dodnes takmer jedinými debatami, pri ktorých sledovaní sa priemerne inteligentný človek nemusí červenať. Pole údajne nevyužitých možností spred dvadsiatich rokov je ilúziou. Nemali vo svojej moci nič než svoju dobrú povesť a inteligentný nadhľad a tie nestratili. To je dnes v politike dosť veľký úspech.

Marián Šarkőzy

  Slovenska otazka
   guliver 17-12-2009 2:14
  Poznámka
   Andrej Beno 17-12-2009 14:25
  RE: Poznámka
   msarkozy 17-12-2009 14:40
  par slov k autorovi.
   matus 17-12-2009 20:40
  RE: par slov k autorovi.
   msarkozy 17-12-2009 21:34
  RE: par slov k autorovi.
   jakubjost 18-12-2009 2:32
  RE: par slov k autorovi.
   msarkozy 18-12-2009 18:24
  RE: par slov k autorovi.
   msarkozy 18-12-2009 18:47
  RE: par slov k autorovi.
   dafyduck 18-12-2009 15:25
  Šášovia
   Rogue Keeper 18-12-2009 9:26
  sarkozymu,.
   matus 18-12-2009 15:20
  RE: sarkozymu,.
   msarkozy 18-12-2009 18:27
  RE: Šášovia
   Maros 18-12-2009 17:36
  RE: Šášovia
   Rogue Keeper 18-12-2009 18:15
  RE: Šášovia
   Marian Janos (Maros) 20-12-2009 1:28
  RE: Šášovia
   Rogue Keeper 20-12-2009 4:17
  RE: Šášovia
   Marian Janos (Maros) 21-12-2009 0:04
  RE: Šášovia
   Rogue Keeper 21-12-2009 0:18
  Otec naroda
   Maros 18-12-2009 17:38
  x
   dalfar 05-01-2010 11:34
  RE: x
   sarkozy 06-01-2010 10:27
  Re:
   Petrus 29-01-2010 7:21

   

 

Slovenská otázka

Aká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? Otázky, na ktoré okolité národy zodpovedali už dávno. A ak nie, aspoň o nich vášnivo diskutujú.

V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. Veríme, že články v tejto rubrike vám pomôžu hlbšie spoznať slovenskú dušu a dajú odpovede aspoň na niektorú z vyššie položených otázok.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak