ISSN 1335-8715

09-12-2009   Marek Urban   Kultúrna vojna   verzia pre tlač

Frankl verzus Améry - dva pohľady na utrpenie

Môže za to snáď náhoda, ale kniha Jeana Améryho „Bez viny a bez trestu“ sa ku mne dostala krátko po prečítaní autobiografickej knihy Viktora Frankla „A přesto říci životu ano“ s podtitulom „Psycholog prožíva koncentrační tábor“. Snáď by na tom nebolo nič zaujímavé, keby obaja autori nestrávili vojnu v tom istom koncentračnom tábore – Osvienčim-Monowice. A keby obaja z neho nevyšli s úplne opačným pohľadom na svet.

Hoci nie je mojou úlohou porovnávať vyššie menované publikácie, istej komparácií sa nevyhnem. Snáď už len preto, že pohľad Viktora Frankla je pohľadom človeka veriaceho, zatiaľ čo pohľad Jeana Améryho je pohľadom agnostika (resp. intelektuála, ako sám seba chápe).

Améry sám seba chápe ako „humanistického intelektuála“. Ak s istou mierou zjednodušenia charakterizujeme humanizmus ako „náboženstvo bez Boha“, resp. náboženstvo, ktoré stavia do role Boha vlastný „rozum“, jednoduchšie pochopíme autorov postoj k zásadným pojmom opisovaných v jeho knihe – a to dôstojnosti a resentimentom. Hoci Améry tvrdí, „že jsem jak k nábožensky, tak i politicky angažovaným kamarádům pociťoval velký obdiv a dodnes k nim tento obdiv chovám“, tak z jeho knihy je predsa len cítiť určitá arogancia rozumu (napríklad istá „jazyková hra“, ktorú hrá s čitateľom; Ernstom Gombrichom pomenovaná ako „intelektuálny snobizmus“).

Pri snahe konkretizovať to – Amérymu chýba pokora a schopnosť odpúšťať, ktorá je v mojom chápaní neoddeliteľnou súčasťou (alebo následkom?) viery. Netvrdím však, že je to „zlé“ a ani sa to autorovi nedá vyčítať. Je to len konštatovanie skutočnosti. Kontrast s Franklom je však zarážajúci – ich chápanie dôstojnosti a kolektívnej viny sú prakticky úplne opačné.

Viktor Frankl je zakladateľom logoterapie, teda terapie pomocou nachádzania „zmyslu“. „Smysl však nemá jen život tvůrčí a poživačný, nýbrž: má-li život vůbec nějaký smysl, pak jej musí mít i utrpení. Protože utrpení k životu jaksi náleží – právě tak, jako k němu náleží osudovovst a smrt. Teprve utrpení a smrt činí lidskou existenci úplnou.“

Frankl chápe zachovanie si najvyššej dôstojnosti v schopnosti „vydržať“ svoj ťažký údel a „udělat z pouhého stavu svého utrpení aktivní vnitřní výkon“. Améry chápe dôstojnosť ako „niečo“, čo nám priznáva spoločnosť a ako jedinci žiadnu dôstojnosť nevlastníme (individuálna dôstojnosť je „prázdnou myšlenkovou hříčkou nebo šílenstvím“).

Zachovanie dôstojnosti definuje tým, že človek „na sebe vezme svůj osud a současně se proti němu v revoltě vzbouří“. Améry ilustruje svoju revoltu napríklad tým, ako v tábore vrátil ranu fyzicky zdatnejšiemu predákovi Juszkovi, ktorý ho prakticky bezdôvodne udrel do tváre a následne – po Améryho odvete – ho zmlátil. „Ač žalostně zmlácen, byl jsem sám se sebou spokojený.“

Frankl hovorí, že „tělesná bolest způsobená ranami není to podstatné (...) Jde o duševní bolest! Rozhorčení nad nespravedlností a bezdůvodnosti je v té chvíli to, co bolí nejvíc.“ Améryho správanie v danej situácii je teda pochopiteľné vzhľadom na jeho filozofiu aj vzhľadom na situáciu. No otázka, ktorá sa tu pred čitateľom vynára je, či nie je v niektorých situáciách lepšie mlčať (nekonať). Nie je snáď v niektorých situáciách lepšie zniesť neoprávnenú kritiku ako niesť následky z následnej hádky? Nie je snáď lepšie dostať jednu ranu ako nechať sa zbiť celý?

Neviem. Snáď by podobné správanie svedčilo o pokore. Možno by sa však dalo podobné chovanie nazvať aj pragmatizmom. Ak by sme ho však nazvali pragmatizmom, tak budeme musieť tvrdiť, že pragmatizmus je v živote nutný, pokiaľ človek nechce byť zo všetkých smerov bitý. V tomto by Améry nesúhlasil. Obráťme sa však na ľudovú slovesnosť: „Často vie viac ten, kto mlčí, ako ten, čo má plnú hubu rečí.“

„A přesto vás musím prosit, abyste ode mne neočekávali ani slovo nenávisti. A koho bych také měl nenávidět? Znám sice oběti, ale neznám pachatele. Rozhodně je neznám osobně. A řeči o kolektivní vině odmítám. Kolektivní vina totiž neexistuje. Vina může být v každém případě jen osobní. (...) odpor předpokládá heroismus a heroismus lze podle mého názoru vyžadovat jen od jednoho jediného člověka – od sebe sama.“ Toľko Viktor Frankl.

Jean Améry dochádza k úplne odlišnému stanovisku: „...existuje staticky kolektivní vina, a toto poznání mě zatěžuje ve světe, v době, která proklamovala pro Němce kolektivní nevinu.“ Argumentácia Jeana Améryho stojí minimálne za zamyslenie, avšak teraz nie je podstatné, či Nemci kolektívnu vinu na druhej svetovej vojne nesú, alebo nie.

Frankl delí ľudí na dve skupiny, slušných a neslušných, a tak ako sa nájdu slušní medzi strážnikmi v koncentračnom tábore, tak sa nájdu neslušní aj medzi učiteľkami v materskej škole. Pomenovanie tohto stavu kolektívnou vinou, či nevinou teda nezohráva úlohu, pretože skutkovú podstatu to nezmení – tak ako Frankl aj Améry hovorí, že aj medzi strážnikmi SS boli dobrí ľudia – pre jedného je to však dostatočný dôvod na odpustenie a pre iného nie.

Odpustenie je v tejto situácii kľúčové. Avšak odpustiť Nemcom malo aj negatívne následky – medzi najdôležitejšími zabúdanie na minulosť (medzi pozitívnymi bola ekonomická a politická prosperita Európy po druhej svetovej vojne a pod.). Kto vie, ako by sa to zmenilo, keby bolo Nemecko uznané vinným. Vraví sa, že nenávisť plodí nenávisť, odpustenie Nemecku bolo možno pretrhnutím začarovaného kruhu.

Nemenej zaujímavou kapitolou je strata domova. Na niekoho, kto sám rieši rozporuplný dojem z vlastnej krajiny, Améryho pocity nepôsobia cudzo. Opäť však Viktor Frankl: „Vždy jsem se vrátil do Rakouska. Ne snad proto, že by mě Rakušané tolik milovali, to spíše naopak. Bylo to proto, že já jsem miloval Rakousko, a jak známo, láska nemusí být vždy vzájemná.“ Vzťah Jeana Améryho k svojmu rodnému Rakúsku najlepšie ilustruje jeho odsťahovanie sa do Belgicka a zmena rodného mena Hans Mayer na pseudonym.

Z dvojice rozoberaných kníh na čitateľa vo väčšej miere zapôsobí zrejme dielo „A přesto říci životu ano“ od Viktora Frankla, no o kvalitách „Bez viny a bez trestu“ od Jeana Améryho to nič nevypovedá. Obaja autori stoja na opačných koncoch jednej úsečky, stále je to však len jedna úsečka.

A osobný dojem? Názory, postoje a životná filozofia Viktora Frankla sú pre mňa vo veľkej miere ideálnym premietnutím viery v Boha do bežného vnímania reality. Priznávam, že tomu tak nebolo vždy. Pred pár rokmi by som sa nepochybne postavil na stranu Jeana Améryho a spolu s ním do sveta kričal, že to, čo sa deje, je zlé. Ale po pár fackách od života ma prestala úloha fackovacieho panáka baviť. Rozhodne nie som človek, ktorý by si za svojimi názormi nestál, alebo o nich nebol schopný či ochotný diskutovať. Čoraz viac však začínam mať pocit, že všetko, čo sa deje okolo mňa sa stáva divadielkom, ktorého sa stávam nezainteresovaným svedkom, pozorovateľom. Pripadám si takmer ako doktor v Sartreovom Múre, akurát s tou výnimkou, že v tomto väzení nie som doktorom, ale spoluväzňom.

Franklovými slovami, „jako bych já sám i s celým svým utrpením byl předmětem zajímavého vědeckého psychologického výzkumu, který konám já sám.“ Viktor Frankl vysvetľuje, že „nejde o to, co my ještě očekáváme od života, jako spíše o to, co život očekává od nás.“ Čo teda život očakáva odo mňa? Ani v jednej knihe nenachádzam odpoveď. Avšak konfrontácia oboch kníh pomáha čitateľovi zaostriť kontúry odpovede na otázku: „Kto som“. Alebo možno: „Kým by som chcel byť“.

Marek Urban
(Autor je študent scenáristiky a filmovej vedy)

  Frankl je super
   Lukas Krivosik 09-12-2009 10:58
  Monte Carlo na Dunaji
   Czechtek 10-12-2009 17:34
  RE: Monte Carlo na Dunaji
   Marian Janos (Maros) 10-12-2009 23:09
  RE: Monte Carlo na Dunaji
   Czechtek 11-12-2009 13:22
  RE: Monte Carlo na Dunaji
   Marian Janos (Maros) 11-12-2009 15:25
  RE: Monte Carlo na Dunaji
   Rogue Keeper 11-12-2009 17:29
  K clanku
   Marian Janos (Maros) 10-12-2009 23:13
  autor si skratka potreboval
   frankenstein monster 10-12-2009 23:41
  historia.
   M. Stefanovic 12-12-2009 1:07
  Však čo už,
   qed 07-09-2010 0:45

   

 

Kultúrna vojna

Kresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak