 |
|
|
Liberalizmus a zmena paradigmy v teoretickej reflexii politikyNebola politická filozofia nahradená politickou ekonómiou a nebola politická veda nahradená ekonómiou ako vedou? A čo za touto zmenou stojí? Práve tento druh otázok sa nám vnára do mysle pri štúdiu liberalizmu. Liberalizmus - smer politickej filozofie, ktorý je bodom obratu. Nie však pre novosť a originálnosť myšlienok, s ktorými liberalizmus prišiel. Novosť liberalizmu spočiva skôr v otázkach, ktoré postuluje smerom k politike a v ich účele. Venujme sa preto chvíľu liberalnej politike a zmene, ktorú liberalizmus nepochybne priniesol do vzťahu politickej filozofie a politiky. I. Politická filozofia v zásade riešila otázku ako usporiadať spoločnosť a aký typ vlády je najúčelnejší, ak je našim cieľom spoločné dobro, dobro pre obec/ štát alebo dobro pre človeka, ktorý v tejto obci či štáte žije. Nájsť formu vlády, ktorá zaručí toto všetko alebo aspoň niečo z toho- problém politickej filozofie bol problém dobrého vládnutia. Čo bolo dobrom, ktorého sledovanie bolo podľa politickej filozofie účelom politiky? Kresťanská cnosť, antický ideál občana, spravodlivosť (či skôr rôzne koncepcie spravodlivosti) alebo múdra vláda. Rôzne ciele, ktoré mali byť politikou sledované, legitimizovali konkrétne formy vlády. Práve tu treba hľadať základ sporov o charakter demokracie, monarchie či aristokracie. To, čo sa nachádzalo za týmito spormi, bola cnosť resp. rôzne cnosti (nech už pod týmto pojmom rozumieme čokoľvek) a ich praktické uplatňovanie prostredníctvom politiky. Problém politiky bol preto zároveň problémom etiky. Aký význam má toto spojenie politiky a etiky? Nepochybne ide o záruku, že výkon politiky nevyústi do tyranskej nadvlády. Ak má byť totiž cieľom vládnutia cnostný život obce a jej občanov, rozvoj človeka či múdra vláda, potom etické princípy, ktoré za týmito cieľmi stoja, zabraňujú zneužitiu moci. Čím je liberalizmus nový? Nepochybne tým, že spojil politiku a ekonómiu t.j. umožnil vznik politickej ekonómie. Tá sa spája s celkom novým druhom otázok. Myslenie viac neznepokojuje kto je cnostný občan a aká vláda koná v súlade s cnosťou alebo proti nej. Liberalizmus na tieto otázky rezignuje. Nie však preto, že by sám nebol postavený na istom súbore hodnôt alebo že by isté hodnoty nenazýval cnosťami. Len priestor pre ich uplatňovanie sa z roviny politiky presunul do priestoru individuálneho konania. A treba hneď dodať - individuálneho konania, ktoré je založené na slobodnej vôli. Čo táto slobodná vôľa sleduje? Vlastné egoistické záujmy. Jeden z paradoxov liberalizmu, ktorému sa však venovať v tomto texte nebudeme, je nepochybne to, že podľa liberálnej teórie egoizmus v konečnom dôsledku vedie k naplneniu spoločného dobra. Vráťme sa však späť. Aký druh otázok si liberalizmus kladie a čím nahrádza problém klasickej politickej filozofie? Ruší snáď liberalizmus politiku? Rozhodne nie. Len jej ciele formuluje inak a jej prostriedky zameriava na iný cieľ. To, čo liberálna teória považuje za kľúčovú otázku, je ekonomická prosperita a ekonomická sloboda. Politika štátu tak nemá žiaden iný účel len zabezpečiť, aby hra tržných síl mohla nerušene prebiehať a aby každé porušenie pravidiel bolo sankcionované. Ak v klasickej politickej filozofii mala politika aktívne prispievať k rozvoju obce či štátu s cieľom priviesť spoločnosť k cnostnému životu t.j. politika mala cnostný život umožniť a ľudí k nemu nabádať, potom cieľom liberalizmu je tento aktivizmus politiky štátu čo najviac potlačiť. Podľa liberálnej teórie teda ľudí netreba k dobrému životu viesť ale naopak, ľudia by bez politiky štátu sami k dobrému životu dospeli. Čím je teda politika podľa liberálnej teórie? Nepochybne niečím celkom iným ako politika v klasickej politickej filozofii. Liberál si nekladie otázku či je lepšia monarchia alebo demokracia, ktoré cnosti majú byť politikou dosahované, aké cnosti majú mať politici pri praktickom výkone politiky či k akému dobru má smerovať štát ale pýta sa, nakoľko konkrétne politicko-mocenské zriadenie zasahuje do priestoru individuálnej slobody. To liberálnej teórii umožňuje koexistenciu s rôznymi typmi vlád za predpokladu, že tieto vlády budú rešpektovať indivíduum a jeho slobodnú voľbu. Monarcha, aristokratický snem či ľudové zhromaždenie- rôzni držitelia štátnej moci môžu túto moc vykonávať v súlade s liberálnou teóriou rovnako ako ju môžu vykonávať proti jej princípom. Zdôraznime teda: nie forma vlády, ale rozsah výkonu politiky, to je čo zaujíma liberálnu teóriu. Čím je však rozsah výkonu politiky, ktorý má byť podľa liberálnej teórie čo najužší, limitovaný? Čo je hranicou, ktorú nesmie politika prekročiť? Je to predovšetkým priestor ekonomickej slobody rôznych ekonomických subjektov. Firmy a podniky, spotrebitelia, predávajúci a kupujúci- títo všeci majú právo na výkon svojej slobodnej vôle pokiaľ svojou vôľou neohrozujú priamo iné subjekty. Politika preto nesmie do ekonomickej aktivity jednotlivých subjektov zasahovať. Môže však tento nový pohľad na spoločnosť nájsť odôvodnenie v politickej filozofii? Nie tak celkom. Ako sme už povedali- bolo nutné konštituovať novú disciplínu - politickú ekonómiu. Tento výtvor liberálnej teórie odôvodňoval politiku ekonomickým prospechom pre spoločnosť a ekonomickou slobodou jednotlivcov- ekonomická prosperita a ekonomická sloboda budú odteraz náplňou praktického výkonu politiky. Cieľom liberálnych strán tak je vyrovnaný rozpočet, minimum ekonomického intervencionizmu, znižovanie daní a odvodov a nakoniec podpora konkurenčného trhového prostredia. Jedným slovom: politika v liberálnom vnímaní nájde svoje odôvodnenie v takom praktickom výkone, ktorého prvoradým cieľom nebude cnosť, ale ekonomika založená na trhových princípoch. Už je vidno, prečo možno o politickej ekonómii povedať, že jej zrod bol umožnený liberálnou teóriou. Politická ekonómia je totiž teóriou politiky, ktorá politickú prax reflektuje výhradne s cieľom zabezpečiť prostredníctvom politiky hospodársky a ekonomický blahobyt spoločnosti. Politická ekonómia je jadrom politiky, ktorá je vykonávaná v súlade s liberálnou teóriou. II. Zhrňme teda: praktický výkon liberálnej politiky je zameraný na podporu ekonomického blahobytu a ekonomickej slobody rôznych subjektov. Politická filozofia, ktorá politiku vnímala ako prostriedok na dosiahnutie spoločného dobra bola nahradená politickou ekonómiou, v ktorej nemá praktická politika za cieľ dosiahnutie spoločného dobra / cnosti ale ekonomický rozvoj. V liberálnej teórii sa cnosť presunula z úrovne politiky na osobnú individuálnu úroveň a preto už táto otázka nepredstavovala kľúčový problém. Čo bude najviditeľnejším dôsledkom tejto zmeny? Predovšetkým zmena obsahu praktického výkonu politiky. Politické spory sa už viac nebudú viesť o charakter štátu, o forme vlády a o najúčelnejšom zriadení ale o výške verejných výdavkov, o miere zdanenia a o nutnosti voľného pohybu pracovnej sily, kapitálu, služieb a tovarov. Politika sa bude prednostne chápať ako politika hospodárska a problémy, ktoré riešila politická filozofia, sa odsunú na akademickú pôdu. Iným dôsledkom tejto zmeny bude aj nová teoretická reflexia politiky. Keďže pojmový aparát klasickej politickej filozofie neprispieval k rozvoju politickej ekonómie, musel byť vytvorený nový pojmový aparát, pomocou ktorého by sa politická prax mohla skúmať. Delenie strán na ľavicové a pravicové či liberálne a socialistické sú najviditeľnejším výsledkom zmeny teoretického pohľadu na politiku. Nové triedenie, klasifikácia a hodnotenie praktickej politiky - to je ďalšia zmena, ktorá je pevne spojená so vznikom liberálnej teórie s jej dôrazom na materiálny blahobyt a ekonomiku. Ostáva ešte jedna otázka, ktorá musí byť zodpovedaná. Bolo už povedané, že politická ekonómia a jej dôraz na ekonomický rast a ekonomickú slobodu má nutne vplyv na praktický výkon politiky. Ako však definovať ich vzťah presnejšie? Prerastá požiadavka obmedzovať aktivizmus štátnej politiky do požiadavky jej zrušenia? Rozhodne nie. Vzťah politiky a liberálnej politickej ekonómie je v zásade dvojaký : 1. Politická ekonómia, ktorá je v súlade so zásadami liberálnej teórie, obmedzuje aktivizmus štátnej politiky v presvedčení, že každý zásah štátu, ktorým chce štát dosiahnuť isté (spoločné) dobro, sa obráti proti cieľu, ktorý mal byť týmto zásahom dosiahnutý: "štátne zdravotníctvo, ktoré malo zabezpečiť pre všetkých kvalitnú zdravotnú starostlivosť nedosahuje ani zďaleka také výsledky, aké boli predpokladané a v porovnaní so súkromnými nemocnicami žalostne zaostáva. Podobne verejné školstvo nedosahuje žiaduce výsledky a medzi najlepšími svetovými univerzitami by sa ľahšie hľadali súkromné školy než školy štátne." atd. 2. Zároveň však politika nemôže byť zrušená. Politika, to je nástroj, ktorý umožňuje ekonomickú prosperitu. Voľný trh a výkon ekonomickej slobody sa totiž dá realizovať len v prostredí, kde vládne zákon a kde existuje nezávislý arbiter- štát, ktorý sa priamo na voľnom trhu neangažuje. Ústavná vláda, nie ne-vlada; Rule of Law, nie anarchia, aby sme aspoň schematicky naznačili ciele liberálnej teórie na poli výkonu politiky. Tento dvojaký vzťah politickej ekonómie a politiky nevytvára len nový obsah praktického politického konania ale vytláča, ako už bolo povedané, klasickú politickú filozofiu do úzadia. Verejný diskurz sa už viac nebude zaoberať ústavným usporiadaním, ktoré je považované za konštantu, ale problémom bude akou politikou dosiahnuť prosperitu a bohatstvo. Liberalizmus, ktorý zameral svoju pozornosť na materiálne podmienky ľudskej existencie a ktorý svojím zameraním sa na ekonomiku a ekonomickú slobodu umožnil vznik politickej ekonómie, je v konečnom dôsledku tým, čo vytlačilo klasickú politickú filozofiu do knižníc a na katedry filozofických fakúlt. Aby však neprišlo k nedorozumeniu: táto zmena v skutočnosti neviedla len k odsunutiu politickej filozofie do úzadia a jej nahradeniu novou disciplínou (politickou ekonómiou). Liberalizmus a politická ekonómia, zameranie sa praktickej politiky na problém ekonomiky a hlbšia reflexia ekonomických vzťahov v spoločnosti mali rovnako za následok ohromný nárast bohatstva a materiálnych podmienok ľudskej existencie. Liberalizmus preto nie je len myšlienkový smer; je paradigmatickou zmenou, revolúciou, ktorej dôsledky badať ako v praktickej politike, tak aj v jej teoretickej reflexii. Vráťme sa nakoniec k úvodu tohto článku a opäť si položme otázky, ktoré stáli pri začiatku tohto kratšieho teoretického skúmania. Kde sa nachádza bod obratu, v ktorom sa vzťah politickej filozofie a politiky radikálne zmenil? Čo je hranicou, ktorá tieto dve oblasti od seba oddelila a ktorá spolu s týmto oddelením umožnila vznik a rozmach politickej ekonómie? Týmto všetkým je liberalizmus a problémy, na ktoré začal prostredníctvom politiky hľadať praktické riešenia. Liberálna politika - to je politika, ktorá sa bez väčších problémov zaobíde bez politickej filozofie, no ktorá nutne potrebuje politickú ekonómiu. |
22-09-2009
Krédo Pravého SpektraNapriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy. Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád. Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne. redakcia
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|