ISSN 1335-8715

30-08-2009   Michal Drotován   Slovenská otázka   verzia pre tlač

Mak proti Gatsbymu alebo o slovenskom fatalizme

Ak niekto na Slovensku napíše knihu, ktorá porovnáva slovenské a americké právo, je to sviatok. Americké právo, ktoré by mohlo byť vo veľa veciach inšpiratívne aj pre nás, je v podstate ignorované (dovolím si tvrdiť, že drvivá väčšina pedagógov učiacich na právnických fakultách nepozná viac ako spor Roe v. Wade – aj to iba podľa názvu). Jedným z mála, kto sa venuje aj americkému case law (a je aj členom Advokátskej komory štátu New York), je vysokoškolský učiteľ a advokát, docent Radoslav Procházka. Jeho knihu uvádzajú niektoré internetové kníhkupectva ako „provokatívny právnicky bestseller“.

Hneď na úvod Procházka hovorí, že ak má čitateľ dojem, že vo všetkom uprednostňuje americký model, je to optickou ilúziou (táto ilúzia sa prejaví v závere komparácie Jozefa Maka a Gatsbyho). Hneď na začiatku dáva do protikladu slovenský uplakaný „syndróm“ pri nehodách a fatalizmus (prečo sa to stalo práve nám?) s americkým pragmatizmom (ambulance chasers – naháňači za sanitkou).

Spomína tiež legendárny spor, keď jedna pani vysúdila milióny za obliatie sa horúcou kávou v Mc Donalde. K tomuto sporu chcem na tomto mieste dodať, že je to iba novinárska legenda, po odvolaniach zaplatila korporácia Stelle Liebeck kompenzáciu vo výške 480-tisíc dolárov (a nie 2,86 milióna), pani Liebeck zažalovala Mc Donald´s až potom, ako jej nechceli preplatiť náklady na lekára (popáleniny tretieho stupňa na 6% tela) – pôvodne žiadala 20-tisíc dolárov (skutočné náklady boli 11-tisíc), korporácia jej ponúkla iba 800! Pani Liebeck (v dobe incidentu 79-ročná staršia pani) sa zdravo nasrdila a dala im to „vyžrať“.

Mc Donald´s počas súdneho pojednávania priznali, že ich káva je o viac ako 20 stupňov horúcejšia ako v iných reštauráciach a tiež to, že za posledných 10 rokov bolo zdokumentovaných viac ako 700 obarení. (Liebeck v. McDonald's Restaurants, 1994) Každopádne tento spor (v jeho výrazne skreslenej podobe) zľudovel ako „argument“ inteligencie Američanov. Len tak mimochodom, ja osobne považujem za vtipnejšie podanie žaloby advokátom v Pensylvánii na Satana a jeho prisluhovačov, pretože kládli jeho klientovi do cesty prekážky a zavinili jeho úpadok. Jeho žaloba bola zamietnutá a súd vyhlásil, že spor nie je možné riešiť, pretože obžalovaný Satan nemá v Pensylvánii trvalé bydlisko.

Procházka v prvej kapitole uvádza, že ak v USA patrí právo civilných deliktov medzi povinné predmety a správne právo medzi nepovinné, na Slovensku je tejto téme venovaná priemerne jedná prednáška a jedno cvičenie a správne právo je štátnicový predmet. O filozofii slovenského občianskeho práva dostatočne výrečne hovorí citát z Knappovej „občianskoprávna povinnosť (a vôbec žiadna povinnosť) nemôže nikdy vzniknúť zo samotnej spoločenskej potreby, nech by bola akokoľvek intenzívna, a tým menej, samozrejme, z potrieb, resp. záujmov individuálnych, naopak k jej vzniku je vždy potrebná právna norma“ (s. 27).

Na druhej strane Procházka uvádza, že „judikatúra či iným spôsobom ustálená obyčaj je v porovnaní s formálne-právne aj významovo uzatvorenou zákonnou normou z povahy veci otvorenejšou a ochotnejšou „prichýliť“ pod svoj normatívny dáždnik aj dovtedy neupravenú skutkovú a/alebo právnu situáciu“ (s. 29). Citujúc Sváka aj na Slovensku „podvedomé prispôsobovanie skutkových okolností textu zákona unifikuje variabilnosť životných situácií a vzďaľuje súdenie od spravodlivosti“ (s. 30).

V americkom práve civilných deliktov poškodený nemusí samostatne preukazovať porušenie konkrétnej zákonnej povinnosti a kvalifikované zavinenie, ale za istých okolností postačí, ak preukáže, že priemerne starostlivá osoba by konala opatrnejšie ako škodca, pričom súčasťou takejto opatrnosti nie je len zdržanie sa rizikového konania, ale môže ním byť aj zdržanie sa rizikovej nečinnosti (s. 42-43).

Porovnanie nákladov s ujmou by sa malo aplikovať v situácii, keď náklady na prevenciu na strane škodcu prevyšujú náklady na prevenciu na strane poškodeného. (s. 46) V Spojených štátoch tiež zamestnávateľ zodpovedá v plnom rozsahu za škodu, ktorú zamestnanec spôsobil v rámci svojej činnosti, bez ohľadu na to, či porušil alebo neporušil predpisy alebo inštrukcie, ktoré mu zamestnávateľ dal. (s. 56) Jedným z dôvodov, prečo je náhrada škody výrazne vyššia ako u nás je to, že u nás sa väčšinou jedná iba o kompenzačnú náhradu, v USA aj o sankčnú.

Rozsah aplikácie maximy respondeat superior je však len úvodom do teórie hľadania zodpovednosti toho, kto má „hlboké vrecko“ (teda má veľa peňazí). „Jedným z paradigmatických prípadov, ktorý viedol aj k výraznej legislatívnej aktivite, bol prípad Tarasoff v. Regents of the University of California, v ktorom súd pripustil zodpovednosť psychiatrov za to, že ich pacient Poddar zavraždil Tatianu Tarasoff, a to v tom zmysle, že vedeli, že Poddar predstavoval pre Tatianu vážnu hrozbu násilia alebo v súlade so štandardmi svojej profesie toto vedieť mali, ale napriek tomu opomenuli postupovať s primeranou starostlivosťou za účelom jej ochrany pred touto hrozbou. Súvislosť s hlbokým vreckom je tu zrejmá: pravdepodobnosť, že pozostalým po zavraždenej Tatiane Tarasoff nahradí škodu psychopatický vrah je rádovo menšia ako pravdepodobnosť, že im ju nahradí univerzita zamestnávajúca psychiatrov, ktorý tohto vraha neúspešne liečili.“ (s. 57-58)

Naopak znenie domácej (slovenskej) právnej úpravy v praxi vylučuje reálnosť predstavy, aby podobné žalobné nároky boli vôbec vznesené, a tobôž, že by boli úspešné. Zodpovednosť za iného je po našsky obmedzená práve na situácie, v ktorých konanie priameho škodcu možno z nejakého dôvodu pripísať nepriamemu škodcovi (napr. objednávanie vraždy). „Absencia zodpovednosti osoby, ktorá síce napomohla vzniku škody, ale ktorej konanie nebolo týmto konaním, v priamom dôsledku ktorého škoda vznikla, je jedným z tých rozdielov, ktoré spoluvytvárajú priestor pre dramatické škody medzi slovenským a americkým právnym prostredím“ (s. 64) V USA je dokonca možné uznať zodpovedným vodiča, ktorý z nedbanlivosti zranil iného vodiča, aj za následnú smrť poškodeného v havarovanej sanitke, ktorá ho odvážala z miesta nehody (Pridham v. Cash&Carry Bldg. Center, Inc.). Podobný prípad sa riešil neskôr aj v Kalifornii, kde havarovala helikoptéra ambulancie.

Na Slovensku naopak je potrebné preukázať „s úplnou istotou“ kauzálnu súvislosť (čo je väčšinou prakticky nemožné). Procházka uvádza spor pred Najvyšším súdom SR (MS SR sp. zn. 2 Cdo 292/2006), kedy žalovaný vydal duplikát nájomnej zmluvy podvodníkom, ktorí následne okradol nájomcov o 680-tisíc korún, žalovaný pri overovaní nedodržal zaužívané pravidla (jednalo sa o družstvo – nešlo to napríklad cez podateľňu) a bol predpoklad, že vydaním listiny uľahčil podvod (zvýšil dôveryhodnosť podvodníkov v očiach nájomcov). Súd však túto žalobu zamietol, pretože „existencia príčinnej súvislosti by v posudzovanej veci bola daná vtedy, ak by bolo dokázané spôsobom nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť, že nebyť pochybení v celkovom počínaní si žalovaného v prípade, žalobcovia by neposkytli neznámym osobám, vydávajúcim sa za manželov P., peňažné plnenie v zažalovanej sume.“ (s. 69)

Veľmi názorný príklad možného prvotného predsudku voči americkému právu popisuje spor Vince v. Wilson. Mladá neskúsená vodička spôsobila dopravnú nehodu, pri ktorej sa jej spolujazdec (žalobca) vážne zranil. Práve z dôvodov súvisiacich so skutočnou spôsobilosťou nahradiť škodu žaloval žalobca aj pratetu vodičky, ktorá jej poskytla peniaze na kúpu auta, spoločnosť, ktorá jej auto predala a prezidenta tejto spoločnosti! Odvolací súd jeho žiadosť uznal, čo znie neuveriteľne a prvotný impulz a reakcia by asi bola, že Američania sú blázni.

Lenže fakty sú tieto: Pani Wilsonová (prateta) vedela, že jej praneter občas užíva alkohol a drogy, že sa jej opakovane nepodarilo urobiť ani jeden test na získanie vodičského oprávnenia a že takýto preukaz nemá. Prezident spoločnosti pán Gardner vedel, že klientka nemá vodičské oprávnenie a tiež o dôvodoch, prečo tomu tak je (veľmi zlé vodičské schopnosti vodičky). Obaja teda boli uznaní vinní z nedbanlivosti.

V knihe Procházka ďalej uvádza, že do slovenskej legislatívy nie je zapracovaná nefyzická citová ujma (napr. posttraumatický stres), bolestné je na rozdiel od Ameriky možné priznať iba v prípade telesnej bolesti (na základe bodového ohodnotenia – jeden bod v roku 2009 je 14,46 Eur). Procházka túto skutočnosť kritizuje (podľa mňa úplne oprávnene) a vystupuje aj proti článku (podľa mňa tiež úplne oprávnenie) profesora A. Tomského Jakú cenu má bolest? uverejneného v .týždni 7/2009.

V danom prípade išlo o vysúdenie 3,3 milióna korún za emocionálnu ujmu spôsobenú zámenou detí v brnenskej nemocnici. „S bohorovnosťou, takou typickou pre diletantov, nachádza Tomský pôvod takýchto nárokov výlučne v chamtivosti a tvrdenia o ujme rodičov vyslovene zosmiešňuje.“ (s.90) O Tomského nekompetentnosti hovorí už jeho veta: „Nevím, zda v případě soukromého ústavu by mohl soud státu určit a nařídit odškodné.“ (Logicky by vtedy určil súd náhradu odškodného firme, brnenská nemocnica však bola štátna). O Tomského „erudovanosti“ hovorí tiež jeho poznámka, že „jediné pozitivum, které [proces] vyjevil, je to, co mnozí v Česku nechtějí slyšet, totiž že biologický původ dítěte je naprosto nepodstatný.“

Približne v strede knihy Procházka ponúka zaujímavú premisu, že „jedným z nástrojov non-legislatívnej a nie výlučne verejno-politickej redistribúcie sú v Amerike rozhodnutia súdov v práve civilných deliktov. (…) Sudcovia jednoducho v porovnaní so zákonodarcami rozhodujú o drobných.“ (s. 98) Firmy v USA platia nižšie dane a odvody za zamestnancov, nesú však vyššiu zodpovednosť za tzv. rizikové náklady. V tejto časti tiež rozoberá základné rozdiely medzi fungovaním politického systému v USA a na Slovensku („sukromnoprávna“ redistribúcia vs. verejnoprávna redistribúcia), medzi fungovaním súdov. Ako pripomína Procházka, na Slovensku „snaha mnohých poškodených vyvoláva dojem, akoby pre nich primárnou satisfakciou nemala byť peňažná náhrada utrpenej škody, ale vedomie, že ten, kto im ju spôsobil, bude potrestaný verejne, exemplárne, brachiálnou mocou štátu.“ (s. 111-2)

Je tiež faktom, že v súčasnosti má „dobré meno sudcu“ výrazne väčšiu cenu na súde ako život bežného človeka. V záverečnej časti knihy prichádza konečne aj na archetyp slovenského národa Jozefa Maka, človeka-milión, ktorý je poslušný a robotný, zbytočne sa nepýta, radšej si svoje zastane, nejako už len bude. „Pripomeňme si otázku, ktorú americká doktrína popisuje ako otázku, ktorá poškodenému „prirodzene“ napadne ako prvá: „kto mi to urobil?“. Nepýtame sa my skôr „prečo sa to stalo“?“ (s. 128) „Predstavuje inštinktívna seba-viktimizácia jeden z rozšírených modusov vivendi slovenského živlu?“ (s. 132) My sa pýtame, prečo sa to stalo, oni kto to urobil. My vieme, že osudy sú dané vopred, oni vedia, že osudy sa tvoria priebežne. Osud verzus vina, jahňa a lev, Mak proti Gatbsbymu. (s. 162)

O Veľkom Gastbym sa napísalo, že prezentuje „víziu transcendentného a kolektívneho amerikanizmu“, a o jeho autorovi, že „stelesnil pohyblivé póly americkej skúsenosti: úspech a zlyhanie, ilúziu a dezilúziu, sen a nočnú moru“. (s. 135-6) Naopak Jozefa Maka ideálne vystihuje: „Trp. Človek-milión si, nuž vydrž všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“ (s. 138) Kto z týchto literárnych hrdinov je Procházkovi sympatickejší nebudem v tomto článku prezrádzať.

„Takto zohnutí, ale nezlomení (či skôr vice versa) sme napokon prečkali viacero pohrôm, pri ktorých sme boli, ako inak, obeťami okolností. Azda niet v národe väčšej zhody než tej, že ani arizátorský a deportačný slovakštát, ani teror päťdesiatych rokov, ani zatuchnuté, banálne zlo normalizácie nebolo našim dielom, ale že sme ako národ aj ako jeho jednotliví predstavitelia nemohli konať inak, doba nás prigniavila, zovrel Zeitgeist, zachráň sa, kto môžeš, kdeže tam na blížneho sa obzerať, seba samého bolo treba ratovať pred zlovoľným kapricom mocností.“ (s. 138-9)

Post scriptum knihy vzniklo až po odovzdaní prvej verzie rukopisu vydavateľovi. Popisuje nehodu v Polomke ako modelový príklad odlišného prístupu na Slovensku a v USA, absurdnosť slovenského prístupu dokumentuje informácia, že „poisťovňa sa už nechala počuť, že pozostalí budú mať nárok na úhradu jednej tretiny nákladov na smútočne ošatenie pre účely pohrebu.“ (s. 167)

„Našský postoj k Polomke okrem jej deterministickej interpretácie spolutvorí aj praktický komunitarizmus. Na účely materiálnej podpory pozostalých, ktorí zostanú touto udalosťou traumatizovaní azda až do konca svojich životov, ale v Amerike by na nej, nech to znie akokoľvek nemiestne, aspoň !zbohatli“, sa na Slovensku krátko po nehode začali organizovať verejné zbierky. Takto si tu teda žijeme, pekne pospolu: poisťovne sa dajú počuť, že ľuďom zaplatia šaty na pohreb, železniciam sa naveľa-naveľa uráči oferovať pár korún na výstražnú signalizáciu a ľudia zavrátia ruku na polceste do úst a otvoria ju nad kasičkou pre tých, ktorým osud škaredo nadelil. Iný kraj, iný mrav.“ (s. 169)

Podobným príkladom je aj nedávne nešťastie v Handlovej, kedy sa na odškodnenie zamestnancov súkromnej firmy skladáme všetci a ako bonus si urobil za ne náš predseda vlády PR.

Na záver ešte dodávam, že Radoslav Procházka v knihe cituje Pána Prsteňov, Simpsonovcov, aj Lukáša Krivošíka. Relatívne útla, ale určite zaujímavá kniha Mak proti Gatsbymu, osud, vina a zodpovednosť za škody by nemala chýbať vo vašej knižnici. Verím, že sa splnia slová profesora Prusáka, že publikácia osloví široký okruh čitateľov a napomôže prebrať ich z pretrvávajúcej právnej letargie.

PROCHÁZKA, R.: Mak proti Gatsbymu. Osud, vina a zodpovednosť za škodu. Edition Ryba, Pusté Uľany 2009. ISBN 978-80-89250-06-6, 176 s.

Michal Drotován
www.drotovan.webs.com

  Hlavny dovod
   PC1 30-08-2009 23:01
  RE: Hlavny dovod
   Miso 31-08-2009 8:32
  E-Trend
   Ondrej 31-08-2009 19:56
  dobry clanok
   Maros 03-09-2009 9:31
  RE: dobry clanok
   Andrej Beno 08-09-2009 15:48
  Minule som sa trochu obaril
   Alexios I. 03-09-2009 22:57
  RE: Minule som sa trochu obaril
   Miso 04-09-2009 9:18
  off topics
   Palo ZLatoidsky 10-09-2009 19:47
  RE: off topics
   Miso 10-09-2009 22:36
  RE: off topics
   tomas.teicher 11-09-2009 16:11
  RE: off topics
   tralos 13-09-2009 0:42
  Aka je pointa
   LIBERTARIAN 17-09-2009 12:47
  RE: Aka je pointa
   LIBERTARIAN 17-09-2009 13:10

   

 

Slovenská otázka

Aká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? Otázky, na ktoré okolité národy zodpovedali už dávno. A ak nie, aspoň o nich vášnivo diskutujú.

V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. Veríme, že články v tejto rubrike vám pomôžu hlbšie spoznať slovenskú dušu a dajú odpovede aspoň na niektorú z vyššie položených otázok.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak