ISSN 1335-8715

26-07-2009   Roman Jančiga   Ideológia   verzia pre tlač

Štát, vlastníctvo a politika

Štát, vlastníctvo a politika. Tri pojmy, ktoré tvoria základnú os modernej politickej filozofie. Aby boli tieto pojmy vo vzájomnej harmónii a aby sa vzájomne nevylučovali, bola vytvorená nová ideológia - liberalizmus. Snahou liberalizmu je presadenie tzv. liberálnej politiky, v ktorej štát nebude zasahovať do výkonu vlastníckych práv a do slobody trhov, v ktorej bude politika vytvárať priestor pre efektívny výkon vlastníckych práv a v ktorej súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov zaručí spoločnosti ekonomický rast a uspokojenie materiálnych potrieb jednotlivcov. Skúsme byť však voči liberalizmu trochu provokatívny.

Musí nájsť politika svoje obhájenie výhradne v liberálnej podobe? Musí byť legitimita politiky odvodzovaná od jej vzťahu ku súkromnému vlastníctvu? A nakoniec, nie je možná aj iná politika t.j. politika, ktorá by bola od liberálnej teórie argumentačne závislá, no existenčne autonómna? Keď si kladieme tieto otázky tak rozhodne nie preto, aby sme spochybnili filozofiu liberalizmu alebo aby sme ukázali prvotnosť politiky a túto prvotnosť postavili proti prvotnosti vlastníctva. Cieľom nie je delegitimizácia liberalizmu v prospech politiky. To, o čo ide je nájdenie legitimizujúcich faktorov, ktoré na jednej strane odôvodnia existenciu politiky a na strane druhej ukážu, že politika nemusí byť nutne liberálna aby dokázala koexistovať so zásadami liberalizmu. Nájsť politiku rešpektujúcu liberálnu teóriu bez toho, aby bola táto politika prvotne liberálna. To je našim cieľom.

I.

Súkromné vlastníctvo je prirodzenou súčasťou a atribútom ľudskej existencie. To je jeden zo základných predpokladov tzv. liberálnej teórie. Liberálna teória preto v prvom rade obhajuje súkromné vlastníctvo. Keď napríklad Mises hovorí o liberalizme, artikuluje túto myšlienku natoľko presne, že nenecháva priestor na ďalšiu interpretáciu: "Program liberalizmu zhrnutý do jediného slova by teda mal znieť: vlastníctvo, čo znamená: súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov" (Mises,L.:Liberalizmus, str.28)

Vlastníctvo a jeho obhajoba však nie je jediným programovým cieľom liberálnej teórie. Rovnako by sa dalo povedať, že jej cieľom je aj sloboda, výkon slobody, mierové spolužitie ľudí a podobne. Čo však odôvodňuje tieto ciele? Čím ich podoprieť a ako ich obhájiť? Liberálna teória, t.j. teória, ktorá stojí na primáte súkromného vlastníctva a ktorá okrem jeho obhájenia usiluje nepochybne aj o ďalšie hodnoty, odvodzuje legitimitu týchto ďalších hodnôt súkromným vlastníctvom. Základná požiadavka liberalizmu, tak ako ju artikuluje Mises vo svojom diele Liberalizmus, t.j. vlastníctvo, tak legitimizuje "všetky ostatné ciele liberalizmu." (Mises,L.:Liberalizmus, str. 28)

Obchod a bezcolný styk medzi štátmi a národmi vytvára mier a súkromné vlastníctvo odstraňuje chudobu; je totiž efektívnejšie a tak spoločnosti, ktoré sú založené na ochrane súkromného vlastníctva, sú bohatšie. Je teda vidno, že liberalizmus vníma konkrétny výkon slobody ako funkciu vlastníctva a naopak, dobrá, ktoré z výkonu rôznych slobôd ľudia majú, sú výsledkom akceptovania súkromného vlastníctva.

Súkromné vlastníctvo však nemá priaznivý vplyv len pre vlastníka. Výkon vlastníckych práv má podľa liberálnej teórie blahodarné účinky pre celú spoločnosť. Treba ešte zdôrazniť, že pod blahodarnými účinkami liberálna teória rozumie "materiálny blahobyt ľudí" (Mises,L.:Liberalizmus, str.15) Kritici, ktorí na túto skutočnosti poukazujú však zabúdajú, že liberalizmus o sebe nič iné netvrdí. Každý, kto hovorí "ekonomický blahobyt človeka šťastným neurobí, filozofia liberalizmu je púhým ekonomizmom" v skutočnosti liberalizmu nevytýka žiaden nedostatok. Dôraz na materiálne podmienky ľudskej existencie je totiž definičným znakom, nie nedostatkom liberalizmu.

Ako však definovať vlastníctvo, ktoré liberalizmus presadzuje a ktoré svojou existenciou umožňuje výkon aj ďalších slobôd? Ako uchopiť tento pojem, ktorého dôsledná obhajoba a uplatňovanie môže vyústiť do minimalizácie chudoby a odstránenia vojen? Vlastníctvo je to, čo človek má a čo mu patrí. Je to to, čo podlieha výhradne jeho vôli (za predpokladu, že jeho vôľa priamo neohrozuje iného človeka). Vlastníctvo je vzťah medzi tým, kto vlastní a tým, čo je vlastnené. Je preto zrejmé, že vlastník získava nad vlastneným cez vlastnícky vzťah moc.

Moc je v tomto vzťahu prítomná aj v inej forme. Tým, že vlastník získava cez vlastníctvo nad vlastneným moc, dáva sa vlastníkovi právo moc použiť pri ochrane svojho vlastníctva. Vlastnícky vzťah je preto istou formou mocenského vzťahu. Dve úrovne a dvojnásobná prítomnosť moci môžu slúžiť ako definičné hranice vlastníctva.

II.

Takto ohraničený pojem vlastníctva však ukazuje na skrytú, tretiu rovinu moci. Znepokojivá otázka, ktorá sa pred nami objavuje, znie : "nie je možné vo vlastníctve identifikovať moc aj v inej forme? Čo stojí za prvotným vznikom vlastníckeho vzťahu ak nie privlastnenie a užitie moci?"

Praktický výkon vlastníckych práv sa snaží na túto znepokojivú otázku zabudnúť. Je to obchod, dar alebo dedičstvo, čo dáva vzniknúť vzťahu medzi vlastníkom a vlastneným. Zmluvy a obchodné právo, dohoda medzi kupujúcim a predávajúcim a nakoniec sloboda vlastníka nakladať s vlastneným podľa svojej vôle - tu treba hľadať vznik legitímnych vlastníckych práv. S mocou ako legitímnym pôvodcom súčasného vlastníctva nemožno v hraniciach liberálnej teórie rátať. Mises, princ liberálnej teórie, to vyjadril pregnatne: "Dějiny soukromého vlastnictví mohou být vysledovány zpět až k bodu, v němž vzniklo jednáním, které určitě nebylo legální. Prakticky každý vlastník je přímým nebo nepřímým právním nástupcem lidí, kteří získali vlastnictví buď svévolným přisvojením věcí, jež neměly vlastníka, nebo násilným oloupením svých předchůdců. Avšak skutečnost, že právní formalismus může vysledovat každý titul zpět buď ke svévolnému přisvojení, nebo k násilnému vyvlastnění, nemá vůbec žádný význam pro podmínky tržní společnosti" (Mises,L.: Lidské jednání, str. 612)

Čo umožňuje Misesovi urobiť tento záver? Na čo sa pri svojom teoretickom rozbore vlastníctva odvoláva? Čo dovoľuje spochybniť význam znepokojujúcej moci, ktorá dala vzniknúť vlastníctvu? Nechajme znovu prehovoriť Misesa: "O události v daleké minulosti, skryté v temnotě dějin primitivních lidí, se už dnes nikdo nezajímá, protože v nenarušované tržní společnosti spotřebitelé rozhodují každý den znovu, kdo by měl vlastnit a kolik. Spotřebitelé přidělují kontrolu nad výrobními prostředky těm, kteří vědí, jak je nejlépe použít pro uspokojení nejnaléhavějších potřeb spotřebitelů" (Mises,L.: Lidské jednání, str. 612). To, čo vzniklo násilím je dnes obhájené novým prerozdelením, ktoré však už nie je násilné. Slobodný obchod legitimizuje to, čo v dávnej minulosti vzniklo užitím sily.

Moc, ktorá prerozdelila a ktorá v minulosti nanovo určila vlastníka vlastneného tak nie je tým, na čo sa liberálna teória môže odvolať. Akokoľvek je táto moc vo vlastníctve prítomná a akokoľvek je možné vystopovať ju v konkrétnych historických udalostiach, je nutné, aby sme pre dobro vlastníctva, ktoré je pôvodcom ďalších práv a slobôd, na ňu zabudli a viac znemožnili jej opätovné uplatnenie. To je skutočný dôvod zásady nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva. Strach z moci, ktorá dala vzniknúť vlastníctvu t.j. strach z opätovného prerozdelenia je natoľko silný, že ochrana súkromného vlastníctva je súčasťou snáď všetkých historicky známych trestných kódexov.

Zdôraznime teda: Moc dala vzniknúť vlastníctvu, ktorého obhajoba je prvotným cieľom liberálnej teórie. Tá istá moc však musí ustúpiť a uvoľniť miesto obchodu a slobodnému výkonu vlastníckych práv vlastníka. Akceptácia i vytlačenie, uvedomenie si aj zabudnutie - to je dvojitý vzťah liberálnej teórie k moci, ktorá dala vzniknúť vlastníctvu. Tento dvojitý vzťah, ako sa neskôr ukáže, má za následok skutočne znepokojivú situáciu. Predtým však niekoľko banálnych poznámok.

Čo sa myslí pod temnotou dejín, ktorá dnes už nie je dôležitá? Myslí tým Mises na časovú vzdialenosť? Pravdepodobne áno. Temnota, to je dávno zabudnuté. Temnota nám dáva zabudnúť na násilie, ktoré bolo pri utváraní vlastníckych práv použité. Temnota, to je záchrana vlastníctva a jeho legitimity. Ako hovorí Mises, o temnotu sa dnes už nikto nezaujíma. Obchod a znásobovanie vlastníctva je rozhodne zaujímavejšie. Čo by sa však stalo, keby sa v duchu právnického formalizmu (ktorému Mises pripisuje záujem o minulosť vlastníckych vzťahov) ukázalo, že temné nie je vôbec dávne a že minulý mocenský akt nezapríčinil len prvotné nadobudnutie vlastníctva?

Znovu zdôraznime, ide o banálne poznámky, ktoré sú však pre lepšie pochopenie problému nutné. Rok 1918. Mocenským aktom sa rúca staré usporiadanie Európy. Výsledok vojny zbavil v strednej Európe vysokú aristokraciu a panovnícku rodinu veľkých majetkov, t.j. vlastníctva. Netreba však zabudnúť, že to boli iné násilné akty a iný mocenský zásah, ktorý umožnil existenciu vlastníctva týchto aristokratov a členov vládnucej rodiny. Nejde však o genézu vlastníckych vzťahov o popis ich histórie, ktorá je nepochybne plná aktov násilia. Vráťme sa do roku 1918. Mocenský zásah de-legitimizuje doterajšie usporiadanie vlastníckych vzťahov a tým dáva vzniknúť novým vlastníckym vzťahom. Nové prerozdelenie vlastníctva t.j. vznik nových vlastníckych vzťahov ako dôsledok vojny umožňuje, aby noví vlastníci začali obchodovať, darovať a dediť. Vlastníctvo opätovne získava legitimitu prostredníctvom procedúr, ktoré liberálna teória uvádza ako relevantné. Akt sily, prerozdelenie ako dôsledok užitia moci sa stáva súčasťou temných dejín. Nebude však trvať ani 30 rokov a situácia sa zopakuje. Arizácia, denacifikácia , deportácie Nemcov a Maďarov a nakoniec vyvlastňovanie a kolektivizácia.

Moc stále znovu zasahovala a prerozdeľovala. A to všetko je dnes viac menej akceptované. Vďaka tomu pôda patriaca aristokratovi, ktorú neskôr získal poľnohospodár v období 1. ČSR a ktorá sa nakoniec stala súčasťou družstevného majetku, môže byť dnes opätovne predaná bez toho, aby bol tento predaj spochybnený. Rovnako fabriky získané v dobách socializmu vyvlastnením, sa po roku 1989 môžu stať predmetom privatizácie bez toho, aby bola táto privatizácia spochybnená predchádzajúcim vlastníctvom štátu, ktorý toto vlastníctvo získal nepochybne aj užitím násilia.[1]

III.

Vzdiaľme sa však od rozboru tohto druhu. Dalo by sa nepochybne nájsť množstvo iných príkladov, kedy mocenské preskupenie zmenilo rozloženie vlastníckych vzťahov v minulosti, čím však nie sú spochybnené súčasné vlastnícke vzťahy. Čo je omnoho zaujímavejšie a pre rozbor problému dôležitejšie je moc (a jej charakter), ktorá spôsobila de-legitimizáciu minulých vlastníckych vzťahov a tým ustanovila vlastnícke vzťahy súčasnosti. Na základe čoho sa moci darí rozkladať a opätovne tvoriť vlastnícke vzťahy? Produktom čoho je táto moc a kde nachádza svoje oprávnenie?

Moc, ktorá ničí aby mohla znovu vytvoriť je mocou štátotvornou. Rozpad monarchie v roku 1918 je tým istým ako rozrušenie vlastníckych vzťahov v rámci Rakúsko-Uhorska. Zánik štátu je spojený so spochybnením vlastníckych práv a naopak moc, ktorá spochybnila a prerušila pôvodné vlastnícke práva, zároveň spochybňuje existenciu štátu. Tá istá moc, ktorá ustanovila nové hranice štátov tak vytvorila nové vlastnícke vzťahy. Štátotvorná moc a moc, ktorá nanovo prerozdeľuje vlastníctvo v spoločnosti je jedno a to isté. Aký je dôsledok tejto jednoty moci, ktorá spolu s ničením a vytváraním štátov, ničí a opätovne vytvára vlastnícke vzťahy?

Je to predovšetkým spojenie existencie konkrétneho štátneho usporiadania a konkrétneho rozloženia vlastníctva v štáte. To, čím je utvorený štát a čím sú zároveň s ním utvorené konkrétne vlastnícke vzťahy, je moc, ku ktorej má liberálna teória dvojitý vzťah. Ako už bolo povedané: akceptácia i vytlačenie, uvedomenie si aj zabudnutie. Temnota, ktorá zakrýva okamih vzniku vlastníckych vzťahov rovnako zakrýva okamih vzniku štátu. Zakladanie štátu a ustanovenie zriadenia nie je preto predmetom záujmu liberálnej teórie. To jej umožňuje koexistenciu s demokratickým aj aristokratickým zriadením; liberalizmus a jeho zásady sa môžu uplatňovať pod vládou jedného aj mnohých. "Zabudnime na moc, ktorá je pri vzniku vlastníctva prítomná. Nekonštituujme štát. Je to minulosť, temná a vzdialená, ktorá dnes už nie je dôležitá. To, o čo nám ide, nie sú štátne zriadenia a ani popis doby, kedy vlastníctvo vzniklo. Usilujme o rešpektovanie dnešného vlastníctva, ktoré je výsledkom trhu a slobodného obchodu. Usilujme o to, aby štát do tohto trhu a obchodu nezasahoval."

Liberálna teória v konečnom dôsledku nekonštituuje ani vlastníctvo a ani štát. Oboje pokladá za konštanty, ktorých existenciu treba alebo dôsledne podporovať (vlastníctvo) alebo obmedzovať (štát). Kto chce zrušiť súkromné vlastníctvo alebo rozšíriť kompetencie štátu na úkor konkurencie na trhu, ten je nepriateľom liberalizmu. Treba však zdôrazniť: keďže liberálna teória nie je teóriou, ktorá konštituuje štát, nie je ani teóriou, ktorá chce štát zrušiť. V dielach Misesa, Hayeka a v dielach liberálov 18. a 19. storočia len ťažko nájdeme program zrušenia štátu. Štát má totiž svoju nezastupiteľnú úlohu- je zosobnením moci, ktorá chráni vlastníctvo. Ako už bolo napísané: štátotvorná moc, moc ktorá utvára štát a ktorá je preto v štáte zosobnená je tou istou mocou, ktorá vytvorila vzťah medzi vlastníkom a vlastneným. Je preto zrejmé, že zrušenie štátu by ohrozilo vlastnícke vzťahy. Nie je náhoda, že Marx okrem zrušenia súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov požadoval aj zrušenie štátu. Kto považuje Marxa za etatistu, ten mu nerozumie. Kto liberalizmom odôvodňuje zrušenie štátu v prospech vlastníctva, ten nerozumie liberalizmu: "Liberalismus nestavěl a nestaví své naděje na likvidaci suverenity různých národních vlád, což je postup, který by vedl k nekonečným válkám" (Mises,L.: Lidské jednání, str. 614).

Kľúčový problém liberálnej teórie, ktorý sa objavuje ako dôsledok označenia štátu a vlastníctva za konštanty, by sa dal formulovať takto: "Temnota minulosti spôsobuje, že mocenský akt je nezmeniteľnou a nezaujímavou minulosťou. Nezaujíma nás ani vznik štátu ani prvotné nadobudnutie vlastníckych práv. To čo nás trápi je, za akých podmienok a okolností môže existovať súkromné vlastníctvo a štát v oddelených sférach. Štát nebude zasahovať do trhov a na oplátku budú trhy a slobodný výkon vlastníckych práv poskytovať štátu silu a prosperitu. Ako dosiahnuť tento stav?" Takto by sa dala definovať nosná téma liberálnej teórie. Bolo by zbytočné uvádzať množstvo citátov, ktoré by boli iba obmenou uvedenej formulácie. Skutočne, nájsť optimálny stav ko-existencie dvoch konštánt, to je otázka, nad ktorou sa liberalizmus neustále zamýšľa.

Problém však môže byť formulovaný aj inak: "Akceptujme nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Akceptujme slobodu vlastníka nakladať s vlastníctvom podľa jeho vôle za predpokladu, že jeho vôľa nebude priamo škodiť iným. Akceptujme dve konštanty, štát a vlastníctvo. Nebude nás zaujímať prvotný akt moci, ktorým vzniklo vlastníctvo a štát. Naozaj, je to temná minulosť, na ktorej dnes už nezáleží. Ako sa však vysporiadať so vzťahom štátu a vlastníctva? Nemôže sa ko-existencia, o ktorú sa snaží liberalizmus, zmeniť na zjednotenie? A neobjaví sa pred nami následkom tohto zjednotenia netvor, nový Leviathan?" Je potrebný krátky návrat k problému vlastníctva.

Dva základné pojmy s ktorými narába teória liberalizmu, totiž štát a súkromné vlastníctvo, a ktorých vzájomný vzťah tvorí jadro problému liberálnej teórie, nie sú v antagonistickom postavení. "Liberalizmus nie je anarchizmus" (Mises,L.:Liberalizmus, str. 40). Ako teda porozumieť úlohe štátu v liberálnej teórii, keď jej prvotným cieľom je obhajoba súkromného vlastníctva? Ako štát definovať? Štát je mocou, ktorá dohliada, aby asociálny jedinci nenarušili chod spoločnosti. Za pokojnou ľudskou ko-existenciou, za tým čo ju chráni (pomôžme si Misesom) "musí stáť moc" (Mises,L.: Liberalizmus, str.40). Čo však rozumieť pod pojmom asociálny jedinec? Je to ten, kto svojím správaním škodí spoločnosti- porušovaním spoločenských noriem a záväzkov, ohrozovaním iných jednotlivcov a podobne. Tu sa podľa liberálnej teórie nachádza odôvodnenie existencie štátu. Štát, to je garant poriadku.

Povedali sme už, že dve základné konštanty liberalizmu, štát a súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, musia podľa liberálnej teórie zostať oddelené. Vlastníctvo sa má nadobúdať obchodom a poskytovaním služieb nie však mocou a naopak, štát nemá vstupovať do slobodného prostredia na trhu, nemá byť sám vlastníkom ale má užívať to, čo je pri súkromnom vlastníctve neprípustné - moc. Vidno teda, že štát a vlastníctvo sa nachádzajú v inom priestore. Štát, to je ne-vlastníctvo a využívanie moci; vlastníctvo, to je slobodný trh a dôsledné vylúčenie moci. Inak povedané, v štáte pretrváva vedomie moci, ktorá dala vzniknúť štátu a súkromnému vlastníctvu zatiaľ čo vo vlastníctve sa táto moc stala temnou minulosťou, ktorá dnes už nie je relevantná. Separácia vlastníctva a štátu je zárukou, že bude nastolený spoločenský poriadok a v rámci tohto spoločenského poriadku budú akceptované vlastnícke práva.

IV.

Priestor na zodpovedanie znepokojujúcej otázky o objavení sa Leviathana sa postupne rozširuje. Netreba sa však ponáhľať. Je nutné poukázať ešte na niekoľko problémových bodov.

Tým, že liberálna teória vníma pojmy štát a vlastníctvo ako také, ktorých obsah sa neprelína, odmieta faktické spojenie štátu a vlastníctva. Prečo nemá byť štát vlastník? Je to predovšetkým neúčelné a neefektívne. Liberálni teoretici presvedčivo ukázali nehospodárne nakladanie štátu s výrobnými prostriedkami. "Pozrite na krachujúce podniky, ktoré v rukách súkromníkov prosperovali. Vidíte tu biedu vo východnom bloku? Aj monopoly, ktoré by podľa našich odporcov mali byť výsledkom nedokonalosti trhu, sú v skutočnosti len dôsledkom štátnych zásahov." Takto hovoria liberáli, keď odôvodňujú oddelenie štátu a vlastníctva.

Za týmto odmietnutím spojenia vlastníctva a štátu však v liberálnej teórii nie je žiadny iný dôvod ako ten, že v súkromnom vlastníctve "vidí liberál najúčelnejší princíp organizácie spoločenského spolužitia" (Mises,L.: Liberalizmus, str.41) Nie je to legitimita ani oprávnenie, čo znemožňuje štátu vlastníctvo. Účelnosť, efektivita a ekonomická produktivita- to sú dôvody, ktoré liberálna teória uvádza, keď varuje pred štátnym vlastníctvom. Liberálna teória v skutočnosti nehovorí "štát nesmie vlastniť a štát nemá právo vlastniť" ale "štát je neefektívnym správcom majetku, vlastníctvo štátu je neúčelné a kontraproduktívne". Treba zdôrazniť: zlý vlastník je predsa len vlastník. Liberálna teória tak nespochybňuje právo štátu na vlastníctvo, trvá však v mene spoločenského dobra na oddelení vlastníctva a štátu. Dôkazom toho je, že liekom na ne-efektívnosť štátu nie je podľa liberálnej teórie vyvlastnenie štátneho majetku, ale jeho privatizácia/predaj. A predávať môže len vlastník, ktorý k vlastnenému má legitímne vlastnícke práva. Nie ten, kto vlastníkom nie je alebo je vlastníkom neoprávneným.

Čím však nadobudol štát svoje vlastnícke práva v prevažnej miere? Rozhodne mocou. A treba hneď dodať: mocou štátotvornou, ktorou boli ustanovené hranice štátu. Tieto hranice vymedzili územie, ktoré štátu patrí. Štát sa stal zvrchovaným správcom a vlastníkom svojho územia. Nezabudnime však, že tá istá moc, ktorá ustanovila hranice štátu, vytvorila aj vlastnícke vzťahy, ktoré pre dobro spoločnosti túto moc odsunuli do temnej minulosti. Moc, ktorá bola pri zrode súkromného vlastníctva, vytvorila aj vlastníctvo štátne. Vlastníctvo štátu tak nemôže byť spochybnené svojim vznikom a liberálna teória to v prevažnej miere akceptuje.

Neefektivita a neúčelnosť, nie nelegitimita a neoprávnenosť, aby sa opätovne pripomenulo, čo stojí za liberálnou kritikou štátneho vlastníctva. Štát ako zlý vlastník teda vykonáva správu nad svojím vlastníctvom ne-efektívne. To je záver, ktorý nám ponúka liberálna teória. "Máš právo vlastniť, ale bude omnoho lepšie, ak sa vlastníctva vzdáš". Takto sa prihovára liberálna teória k štátu.

Musí štát poslúchnuť? Čo bráni, aby svojim kritikom odpovedal, že ako vlastník, akokoľvek neúčelný a ne-efektívny, je predsa len vlastníkom? Existuje nepochybne konkurenčné prostredie medzi štátmi. V tých efektívnejších je život viac v súlade s liberálnou teóriu. Prečo kritici štátu neodídu tam? Veď aj nájomník si vyberá byt k bývaniu podľa toho, kde sa mu lepšie žije a kde má na život zaručené lepšie podmienky. "Som vlastník, aj keď možno málo efektívny. Moje hranice sú však otvorené, nebránim konkurencii na trhu. Kto chce, nech odíde a kto chce, nech príde", to je odpoveď štátu, ktorý je produktom liberálnej teórie. Nakladanie štátu so svojim majetkom a správa jeho územia totiž v konečnom dôsledku nie je ničím iným než výkonom vlastníckych práv. Nepochybne ide o verejné vlastníctvo a nie o vlastníctvo súkromné. Liberálna teória však netvrdí, že verejné vlastníctvo neexistuje alebo že nie je prípustné. To, o čo liberáli usilujú, je zmena verejného vlastníctva na vlastníctvo súkromné. Odôvodnením nie je nelegitímnosť verejného vlastníctva ale jeho neefektivita a neúčelnosť. Naposledy zopakujme: štát je zlý vlastník, no predsa len vlastník.

Teraz už je konečne vidno, prečo sa pred nami objavil Leviathan. Netvor, ktorý hovorí: "akceptuj moje pravidlá a môj výkon vlastníckych práv, alebo odíď. Si na mojom území a keď na ňom chceš zostať, budeš v mojej moci. Čo ti umožním, je výber na konkurenčnom prostredí. Nič viac odo mňa nečakaj" Domnievam sa, že liberálna teória musí nakoniec skloniť hlavu. Nemôže spochybniť vlastníctvo štátu - to je výsledkom tej istej moci, ktorá dala vzniknúť súkromnému vlastníctvu. Temná minulosť, do ktorej bola táto moc odsunutá, tak chráni nie len vlastníctvo súkromné ale aj štátne. Je to dôsledok už spomínaného dvojitého vzťahu liberálnej teórie k moci: akceptácia i vytlačenie, uvedomenie si aj zabudnutie. Tento dvojitý vzťah umožňuje paralelnú existenciu dvoch konštánt: štátu a vlastníctva. Akceptácia a uvedomenie si moci je zakladajúcim princípom štátu, zatiaľ čo zakladajúcim princípom vlastníctva je vytlačenie a zabudnutie. To, čo dáva vlastníctvu zabudnúť na konštitutívnu moc, je obchod, darovanie atd., jedným slovom výkon vlastníckych práv vlastníka k vlastnenému.

V.

Problém, ktorý sa v rámci liberálnej teórie nedá vyriešiť, je výsledkom existencie dvoch konštánt, ktorých prekrytie liberálna teória kritizuje, no ktoré sa napriek tomu môže udiať. Poslednou hranicou liberálnej kritiky, ktorú však táto kritika nemôže prekročiť, je zjednotenie vlastníctva a štátu prostredníctvom územia, ktoré štátu nepochybne patrí a ktoré štát spravuje.

Spojenie dvoch sfér, o ktorých oddelenie sa liberalizmus neustále usiluje, však našťastie nevytvorí len Leviathana. Vznikne s tým aj klietka, do ktorej ľudia Leviathana zavrú. Obmedzia vlastnícke práva štátu a znemožnia mu ich plnohodnotný výkon na jeho území. Čo to však bude za ľudí, ktorým sa podarí skrotiť netvora? Akým prostriedkom to dosiahnu? A stratia tým niečo?

Tí, čo sa nezľaknú netvora a zaženú ho do kúta, nebudú primárne vlastníci. Vlastníctvo sa bude s pojmom, ktorý označuje týchto ľudí často prekrývať, no jedno nebude vychádzať z druhého a druhé sa nebude dať nijakým spôsobom zredukovať na prvé. Títo ľudia budú občania. Pomocou čoho sa občanom podarí Leviathana skrotiť? Uvedomelé občianstvo založí politiku ako priestor, v ktorom budú občania riadiť štát. Ten už nebude len mocou alebo zosobnením moci, nebude len vlastníkom a spravovateľom svojho vlastníctva. Štát bude spoločenstvom občanov, ktorí sledujú sebe vlastné ciele. Pomocou politiky, ktorá dopĺňa princíp vlastníctva a ktorá je od vlastníctva nezávislá sa štátu uberie z jeho vlastníckych práv a ich výkonu. Tým sa však uberie z vlastníckych práv a ich výkonu aj občanom. Princíp vlastníctva musí čiastočne ustúpiť politike. To je cena za skrotenie Leviathana. Ostáva už len jedna otázka. Akej politike vlastníctvo ustupuje? Je to politika liberalizmu alebo etatizmu? Ani jedno ani druhé. Ide o politiku (pripomeňme si úvod tohto článku), ktorá je od liberálnej teórie argumentačne závislá, no existenčne autonómna. Je to politika, ktorá nie je celkom liberálnou politikou a zároveň dokáže s liberalizmom úspešne ko-existovať.

Roman Jančiga


POZNÁMKA: Písmo v kurzive, za ktorým nie je uvedený zdroj, je personifikovanou vypoveďou, nie citáciou. Umiestnenie prác, z ktorých text čerpal je nasledovné:

http://www.libinst.cz/stranka.php?id=260 . Autor textu ďakuje Marošovi Šarkozymu za upozornenie na zaujímavé pasáže citovanej literatúry a za vecné pripomienky. Podnetné tiež boli diskusie s Jakubom Joštom o vlastníctve a jeho legitimite.


[1] Vlastnícke práva majiteľov bytov v obrích sídliskách nie sú spochybnené rokom 1918, obdobím 1939-45, ani nástupom socializmu v roku 1948. Majiteľ panelového bytu, ktorý sa nachádza na pozemku šlachtica či poľnohospodára 1.ČSR sa nemusí obávať, že by jeho vlastníctvo bolo spochybňované a môže uspokojovať potreby iných spotrebiteľov. Môže svoj byt prenajať a može ho tiež predať. Može ho darovať alebo ho nechá v dedičstve svojmu potomkovi. Tým všetkým uspokojí dopyt po bývaní. Ako vraví Mises: "Spotřebitelé přidělují kontrolu nad výrobními prostředky těm, kteří vědí, jak je nejlépe použít pro uspokojení nejnaléhavějších potřeb spotřebitelů"". Je to teda uspokojenie potrieb (hlavne obchod), čo násilný akt premieňa na temnú minlosť.

  hmmm
   jakup 27-07-2009 15:31
  RE: hmmm
   tomas.teicher 28-07-2009 9:04
  Kradez ako virus
   Jj 28-07-2009 22:29
  RE: hmmm
   jakup 30-07-2009 10:04
  RE: hmmm
   jakup 30-07-2009 10:06
  RE: hmmm
   tomas.teicher 30-07-2009 10:49
  RE: hmmm
   jakup 30-07-2009 11:09
  RE: hmmm
   tomas.teicher 30-07-2009 11:20
  RE: hmmm
   Kesler 01-08-2009 18:11
  Konecne
   PC1 27-07-2009 16:55
  RE: Konecne
   tralos 28-07-2009 8:24
  RE: Konecne
   PC1 28-07-2009 13:29
  zopar poznamok
   tralos 28-07-2009 22:03
  RE: zopar poznamok
   jakubjost 29-07-2009 0:09
  RE: zopar poznamok
   tralos 29-07-2009 8:41
  RE: zopar poznamok
   Rogue Keeper 29-07-2009 9:37
  RE: zopar poznamok
   jakup 30-07-2009 10:29
  RE: zopar poznamok
   PC1 30-07-2009 14:54
  RE: zopar poznamok
   Rogue Keeper 30-07-2009 15:14
  RE: zopar poznamok
   jakup 30-07-2009 16:09
  RE: zopar poznamok
   Rogue Keeper 30-07-2009 18:28
  RE: zopar poznamok
   jakup 30-07-2009 20:12
  autorovi :
   LIBERTARIAN 30-07-2009 8:33
  RE: autorovi :
   tomas.teicher 30-07-2009 9:51
  RE: autorovi :
   jakup 30-07-2009 10:39
  RE: autorovi :
   tomas.teicher 30-07-2009 11:09
  RE: autorovi :
   jakup 30-07-2009 11:28
  RE: autorovi :
   tomas.teicher 30-07-2009 14:51
  RE: autorovi :
   jakup 30-07-2009 16:28
  RE: autorovi :
   tomas.teicher 31-07-2009 13:53
  RE: autorovi :
   jakup 31-07-2009 14:26
  RE: autorovi :
   tomas.teicher 01-08-2009 14:03
  RE: autorovi :
   LIBERTARIAN 03-08-2009 8:15
  RE: autorovi :
   tomas.teicher 03-08-2009 8:41
  RE: autorovi :
   LIBERTARIAN 03-08-2009 10:51
  RE: autorovi :
   tralos 03-08-2009 13:36
  RE: autorovi :
   LIBERTARIAN 30-07-2009 12:48
  RE: autorovi :
   tralos 30-07-2009 14:42
  RE: autorovi :
   LIBERTARIAN 30-07-2009 15:38
  RE: autorovi :
   jakup 30-07-2009 16:37
  RE: autorovi :
   PC1 30-07-2009 19:23
  RE: autorovi :
   jakup 30-07-2009 20:31
  RE: autorovi :
   PC1 03-08-2009 16:11
  RE: autorovi :
   tralos 31-07-2009 8:55
  RE: autorovi :
   LIBERTARIAN 31-07-2009 12:45
  RE: autorovi :
   tralos 31-07-2009 13:12
  RE: autorovi :
   tralos 31-07-2009 13:20
  RE: autorovi :
   tomas.teicher 31-07-2009 13:59
  RE: autorovi :
   jakup 31-07-2009 14:56
  RE: autorovi :
   sarkozy 01-08-2009 10:46
  RE: autorovi :
   tomas.teicher 01-08-2009 14:20
  RE: autorovi :
   LIBERTARIAN 03-08-2009 8:10
  RE: autorovi :
   tomas.teicher 03-08-2009 8:51
  RE: autorovi :
   PC1 03-08-2009 16:20
  niekoľko poznámok
   parla 06-08-2009 16:14
  RE: niekoľko poznámok
   tralos 06-08-2009 16:29
  RE: niekoľko poznámok
   parla 07-08-2009 10:22
  RE: niekoľko poznámok
   tralos 09-08-2009 12:01
  hrozne dlhe
   lehu 09-08-2009 8:53
  RE: hrozne dlhe
   tralos 09-08-2009 9:45
  RE: hrozne dlhe
   sarkozy 09-08-2009 15:40

   

 

Ideológia

Pri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak