ISSN 1335-8715

16-03-2009   Igor Paulíček   Ideológia   verzia pre tlač

Niccolo Machiavelli - kacír štátovedy

Niccolo Machiavelli bol počas celého svojho života predchnutý myšlienkou národnej jednoty a veľkosti svojej roztrieštenej vlasti. Pochádzal z Florencie, kde sa narodil v roku 1469 v patricijskej rodine právnika. Takmer ako tridsaťročný vstúpil do politiky, stal sa druhým kancelárom Florentskej republiky a slúžil Rade desiatich, čo bol výbor zodpovedný za zahraničné a diplomatické vzťahy Florencie.

Skúsenosť so zahraničnými misiami priniesla Machiavellimu kontakty s hlavami iných štátov a umožnila mu hlbší vhľad do vtedajšej európskej politiky. Veľmi rýchlo sa prispôsobil podmienkam politického života. Dokonca ho poznačili do takej miery, že o sebe prehlásil: „Od chvíle, čo som tu, nikdy nehovorím to, čo si myslím, a nikdy si nemyslím to, čo hovorím, a ak predsa poviem pravdu, skryjem ju za toľkými klamstvami, že nie je ľahké ju nájsť“.

Náhla zmena pre Machiavelliho nastala v roku 1512, kedy sa rod Medici zmocnil Florencie a on, človek v službách zvrhnutej republiky, sa stal pre nový režim nepohodlným. Samotná zmena režimu ho nezasiahla natoľko ako skôr strata jeho vplyvu na utváranie a zasahovanie do politického diania.

Machiavelli sa napokon utiahol do ústrania, kde na základe svojich skúseností z praktického politického života, napísal svoje najznámejšie spisy Knieža, Vladár, Úvahy o vládnutí a Rozpravy o prvých desiatich knihách Tita Lívia. No pocit bezmocnosti, ktorého pôvodcom bola práve ona nemožnosť zasahovania do politiky, ho zožieral natoľko, že sa predsa len pokúsil získať si priazeň Medicejských. Okrem iného im dokonca venoval svoje dielo Vladár. A aj keď mu časom pridelili niekoľko funkcií, významnejšieho postavenia sa mu už nedostalo. V tomto období bol poverený, aby vypracoval Dejiny Florencie, a neskôr mu bola zverená vojenská obrana mestského štátu. O tom, že sa vyznal aj vo vojenskej problematike svedčí dielo O vojenskom umení.

Po zmene pomerov vo Florencii, kedy sa vzbúrencom podarilo v roku 1527 zbaviť moci Medicejských a znovu bola vyhlásená republika, svitla nádej aj pre Machiavelliho, ktorý sa domnieval, že sa znovu vráti do politiky. Ale tým, že sa snažil predtým získať priazeň Medicejských, sa nadobro zdiskreditoval v očiach predstaviteľov nového republikánskeho režimu. Krátko na to ochorel a v roku 1529 podľahol tejto chorobe.

Machiavelli vo svojom hlavnom diele Vladár „ťažil zo svojich priamych pozorovaní štátnického umenia Cesara Borgiu a z vlastných skúseností s mocenskou politikou, aká v jeho dobe prevládala. Táto kniha mala byť príručkou pre budúceho vladára zjednoteného Talianska“ . Zvolil si jediný cieľ, ktorému podriaďuje akékoľvek prostriedky. „A pretože cieľom je nadobudnúť moc a získanú moc si udržať, redukuje výber metód a prostriedkov veľmi radikálne“.

Vladár teda odzrkadľuje postoj k politike a moci, plynúci z jeho chápania ľudskej prirodzenosti. Človek pre Machiavelliho je tvorom skazeným, nevďačným, pokryteckým, sebeckým, prahnúcim len po vlastnom prospechu. Tento pohľad na človeka má akiste niečo spoločné s kresťanskou tradíciou, ktorá podobne vníma človeka ako bytosť so sklonmi k hriechu. No Machiavelli proti kresťanskej snahe o nápravu človeka stavia práve na skazenej povahe, za účelom stmeliť partikulárne záujmy jednotlivcov a vytvoriť stabilnú pospolitosť. Aj keď pripúšťa, že by bolo zaiste žiadúce, „aby bol každý panovník obdarovaný len tými najkrajšími vlastnosťami, ktoré sa všeobecne za dobré považujú. Vieme však, že je proti ľudskej prirodzenosti, aby mal všetky a vždy sa nimi riadil“ .

Machiavelli, vedomý si nedokonalosti človeka, nachádza východisko pre vladára v podriadení politického umenia kritériu moci. Túto moc však spája s charakterom samotného vladára; „ide o moc osobnú, spojenú s konaním a postojmi tých, ktorí ňou vládnu. Moc je za týchto podmienok postihnuteľná kategóriami individuálnej etiky...“ . Takáto etika potom nespočíva v ideálnych vlastnostiach vládcu, ale naopak; skutočne dobrý a úspešný vladár sa musí „vyhýbať tým vlastnostiam, ktoré jeho moc ohrozujú“ . Dokonca v záujme udržania moci a stability v krajine neváha obetovať etické a náboženské princípy, ktoré by dokázali udržať politickú moc pod kontrolou.

Pre Machiavelliho je nevyhnutné, aby si vladár udržal svoju moc za každú cenu. Ak hovorí o zhovievavosti a ľudskosti panovníka, je si vedomý toho, že nie vždy sú prospešné. Naopak, ak je vladár povestný svojou tvrdosťou, často dokáže lepšie udržať poriadok, svornosť a blahobyt. Podobne je to so štedrosťou a skúposťou. Na prvý pohľad ideálna vlastnosť panovníka sa v Machiavelliho podaní stáva neužitočnou a škodlivou tak pre vladára, ako i pre stabilitu a poriadok v krajine. „Vladár teda nemusí nutne mať všetky kladné vlastnosti, ale mal by vedieť vzbudiť zdanie, že mu nechýbajú. A naopak, ak ich má, je krajne nežiadúce, aby sa nimi vždy a za všetkých okolností riadil“.

Dobrý vládca „musí byť prefíkaný ako líška, musí to však vedieť skrývať a zmiasť protivníka. Ľudia sú tak naivní, že radi uveria tomu, čo počuť chcú“ . Samotná sila nepostačuje, a kto si myslí, že áno „tomu nepatrí do ruky žezlo“ . To, čo predurčuje k úspechu je virtus – cnosť. No pre Machiavelliho je cnosť čosi iné, ako sa chápe v bežnom význame. Znamená pre neho: „mužnosť, hrdinstvo, dôraznú a účinnú vôľovú rozhodnosť“ .

Iba tých, ktorí disponujú virtus a teda sú schopní nakloniť osud vo svoj prospech, by mali podporovať všetci obyvatelia krajiny, lebo práve na nich sa usmiala Fortuna . Takýto ľudia dokážu udržať moc vo svojich rukách, pretože sa dokážu prispôsobovať okolnostiam; „keď chvíľa žiada činnosť, konajú to, čo je potrebné, nech by to bolo čokoľvek. Keď treba ustúpiť do úzadia, stiahnú sa a vyčkávajú“ . Záruka úspechu spočíva v prispôsobovaní sa.

Avšak Machiavelli sa i napriek tomu nazdáva, že je „vždy plodnejšie konať rázne, ako opatrnícky, pretože Šťastena je žena a len pokiaľ ju ovládaš pevnou rukou, udržíš si ju“ . Ráznosť imponuje Fortune, ktorá svoju priazeň preukazuje vladárovi tým, že stojí pri ňom. Týmto Machiavelli naznačuje, že človek do istej miery môže (z)meniť vlastný osud. V tomto smere neuznáva pasivitu a rezignáciu človeka na svoj údel. Dokonca pripúšťa slobodnú vôľu keď tvrdí: „slobodná vôľa človeka nie je len prázdne slovo. Všetko je z polovice dielom osudu a z polovice, alebo aspoň z časti, dielom človeka“ .

Osudovosť možno prekonať vzdorom, podobne ako možno čeliť rozvodnenej rieke vystavanými hrádzami. Tento dôraz na čin predznamenáva u Machiavelliho autonómnosť jedinca. Človek nie je vrhnutým do mechanizmu Božích zámerov, ale práve naopak, je slobodným v tej miere, v akej dokáže (z)meniť vlastný údel. Vladár je nielen konfrontovaný s ambíciami jednotlivcov, ale aj s osudom, ktorý sa „prelamuje do dejín v zásade v dvojitej podobe: pôsobí jednak ako to, čo stojí v negácii a odpore voči ľudskej aktivite a čo ju často marí, jednak sa presadzuje ako to, čo je v súlade s duchom doby, čo „by malo byť“ realizované ako vnútorná intencia dejín samotných“ . Týmto úmyslom je unitárny štát, ktorému ako všeobecnému účelu má slúžiť človek so svojimi činmi.

Machiavelli sa teda otvorene stavia proti anarchii partikulárnych záujmov jednotlivcov na stranu poriadku. „Len táto kladná „nevyhnutnosť“ dejín, nová pospolitosť rádu, spravovaná vôľou vladára disponujúceho ústrednou mocou, je schopná čeliť onej rozkladnej nevyhnutnosti“. V snahe nájsť takéhoto vládcu, ktorý by neváhal obetovať náboženské a morálne princípy v prospech nastoleného rádu, len aby unikol chaosu a skaze za akýchkoľvek okolností, potom Machiavelli musí obrátiť pozornosť nie na ideál morálnej dokonalosti vladára, nie k tomu, ako by mala vyzerať spravodlivá politická pospolitosť, ale práve naopak. Nezaujíma ho ideál, ale realita. „Základom činnosti politika musí byť realistické hodnotenie situácie, a nie ideály a abstraktné povinnosti“.

Z tohto dôvodu nemožno vylúčiť pri nastoľovaní poriadku ani násilie. Aj keď Machiavelli trvá na tom, že násilie nie je práve najvhodnejší prostriedok pri nastoľovaní poriadku a nadobúdaní moci, nemožno ho ospravedlniť, a ak, jedine a „iba spočiatku, ako akt sebaobrany, a naraz. Vo chvíli však, kedy vláda je upevnená, nie je žiadny rozumný dôvod v násilnostiach pokračovať a je naopak potrebné starať sa o blaho poddaných“ .

Potrebnú tvrdosť je nevyhnutné preukázať hneď na začiatku, aby sa k nej vladár neskôr nemusel uchyľovať, pretože so stúpajúcou tendenciou násilia môže prísť o svoju moc. Naopak, dobrodenie je „nutné udeľovať postupne a trvale, aby si ho ľudia stále uvedomovali“ . Machiavelliho vladár má teda otvorené pole prostriedkov, ktoré môže použiť; či už sú to prostriedky spravodlivé a ušľachtilé alebo nemorálne a nespravodlivé. Všetko ale závisí od okolností. Ich výber je podmienený udržaním moci a prospechom štátu.

Vladár sa má „podľa možnosti držať dobra, no v prípade nutnosti musí prejsť ku zlu“ . Ospravedlnením použitia tvrdých prostriedkov je „svornosť a blahobyt, potom proti nej (tvrdosti) nemožno vôbec nič namietať. Občasné, i keď prísne tresty sú pre občanov ďaleko milosrdnejšie ako zhovievavosť voči neporiadkom a rozbrojom, ktoré nutne musia skončiť zle pre všetkých – vraždením a lúpením. Trest postihuje len jednotlivcov“ .

Vladár si má radšej zvoliť rešpekt ako popularitu. Odôvodňuje to práve nevďačnosťou ľudí, ktorí sa idú pretrhnúť dobrou vôľou k panovníkovi, pokiaľ je ten štedrý. Akonáhle však majú preukázať túto dobrú vôľu k nemu skutkami, okamžite sa otáčajú chrbtom. Rešpektom k sebe a strachom z trestu ich panovník dokáže udržať na uzde; „ľudia kľudne ublížia tomu, koho milujú, pretože láska je morálny záväzok a ten pre svoj prospech kľudne porušia. Práve preto, že sú zlí a slabí“ .

Mohlo by sa zdať, že Machiavelli má sklon moc absolutizovať. No nie celkom, pretože moc vtesnáva do priestoru unitárneho štátu. Vymedzený rámec zrodu a zachovania štátu je pôsobiskom moci. „To je rámec a priestor, v ktorom moc môže sústredene pôsobiť ako zjednocujúci princíp. Štát sa stáva svorníkom odstredivých síl, ktoré by inak ohrozovali samotnú existenciu obce. Pritom samozrejme používa metódy, ktoré sám ako absolútny subjekt považuje za primerané zvolenému účelu, bez intervencie mravnej a náboženskej“. Z tejto perspektívy je moc nástrojom vyššieho cieľa, ktorým je zrod a zachovanie štátu. Moc nadobúda svoj výraz v unitárnom štáte a zároveň sa štát nemôže zaobísť bez moci.

Sám Machiavelli zhrnul svoj prístup k politike nasledovne: „štáty sa nespravujú otčenášmi, ani predvádzaním kresťanských cností, ale prezieravosťou, nemilosrdnosťou, rozhodnosťou a odvahou“ . Práve ním si totiž tento kacír štátovedy vyslúžil kritiku i obdiv v dejinách.

Igor Paulíček


Použité citáty pochádzajú z nasledujúcej literatúry:

Heywood, A.: Politologie. Eurolex Bohemia, Praha 2004.

Krsková, A.: Štát a právo v európskom myslení. Iura edition, Bratislava 2002.

Machiavelli, N.: Úvahy o vládnutí a o vojenství. Argo, Praha 2001.

Trojan, J. S.: Moc v dějinách. Oikoymenh, Praha 1994.

Störig, H. J.: Malé dějiny filosofie. Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří 2000.

  hmm, .... nechapem....
   LIBERTARIAN 16-03-2009 9:53
  LIBERTARIAN
   slovenský dobrovoľník 16-03-2009 14:02
  igore
   tralos 16-03-2009 18:41
  RE: igore
   Lukas Krivosik 16-03-2009 18:59
  Uzitocny clanok
   PC1 16-03-2009 21:43
  RE: Uzitocny clanok
   LIBERTARIAN 17-03-2009 14:03
  RE
   mbx 17-03-2009 21:34
  RE: RE
   LIBERTARIAN 18-03-2009 8:40
  RE: RE
   Rogue Keeper 18-03-2009 9:45

   

 

Ideológia

Pri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak