ISSN 1335-8715

25-12-2008   Lukáš Krivošík   Kultúrna vojna   verzia pre tlač

Tajomstvo zmyslu života

Počas Vianoc a okolo Nového roka zvyknú ľudia intenzívnejšie bilancovať svoj život a zamýšľať sa nad jeho zmyslom či naplnením. U niektorých môže takéto sviatočné pozastavenie sa viesť k frustrácií a pocitom existenciálnej prázdnoty. Práve im zasvätil svoje životné dielo legendárny rakúsky psychiater a neurológ Viktor Frankl.

Existenciálne vákuum vyvolávajúce závislosti, odcudzenie medzi ľuďmi, vzrast agresivity a neuróz, nadobudli v uplynulom storočí priam pandemické rozmery. Mnohí si neustále kladieme otázku, aký význam má náš život a aké je naše miesto v tomto svete.

Rakúsky psychiater Viktor Frankl je zakladateľom psychoterapeutického smeru známeho ako logoterapia (z gréckeho „logos“ – „zmysel“, ale aj „slovo“, či „pojem“), ktorý vidí človeka v prvom rade ako bytosť prahnúcu po zmysle. Vo svojich knihách dáva originálne odpovede na odveké existenciálne otázky ľudstva. Ukazuje, ako každý z nás môže svoj vlastný zmysel nájsť, pričom jeho prístup presahuje hranice psychológie a úzko sa dotýka filozofie i náboženstva.

Plody Viedne

Viktor E. Frankl (1905 — 1997) je príkladom vedeckého génia, akých Viedeň v prvých rokoch 20. storočia produkovala doslova v masovom meradle. Je otázne, do akej miery si to my na dnešnom Slovensku uvedomujeme a do akej miery to vôbec doceňujú súčasní Rakúšania, ale pred sto rokmi sa doslova za rohom, v hlavnom meste habsburskej monarchie, nachádzalo centrum spoločenských vied, aké nikde vo svete nemalo páru.

Keďže však vtedajšia intelektuálna a umelecká Viedeň bola z väčšej časti súčasne Viedňou meštiackou a židovskou, tento tvorivý kvas z obdobia fin de siecle nemal šancu prežiť dve svetové vojny, hospodársku krízu s hyperinfláciou, ktorá zlikvidovala rakúsku strednú vrstvu, a, samozrejme, ani nástup nacizmu.

Zmienené príboje dejín takmer pohltili aj Frankla. Jeho otec, úradník na rakúskom ministerstve sociálnych vecí, pochádzal z okolia Brna a matka bola zo starobylého pražského židovského rodu s rodokmeňom siahajúcim až do 11. storočia. Medzi jej predkami možno nájsť aj rabína Löwa, významného náboženského mysliteľa, ku ktorému sa viaže legenda o Golemovi.

Frankl si už počas štúdia na gymnáziu začal dopisovať so zakladateľom psychoanalýzy Sigmundom Freudom. Na vysokej škole sa zase zoznámil s otcom individuálnej psychológie Alfredom Adlerom. Mladý psychiater Frankl sa vydal diametrálne odlišnou cestou a je niekedy označovaný aj za predstaviteľa „tretej viedenskej školy psychoterapie“.

Tézu, že človek hľadá v živote predovšetkým zmysel, rozvinul Frankl pomerne skoro a v medzivojnovom období ju mal možnosť ďalej rozpracovať ako psychiater špecializujúci sa na pomoc depresívnym a samovražedným pacientom. No jeho vlastné myšlienky mali zažiť vážny krst ohňom počas holokaustu.

Psychológ prežíva koncentrák

Na jeseň roku 1942 bol Frankl spolu so svojou ženou, bratom a rodičmi deportovaný do Terezína. Postupne si prešiel aj Osvienčim a Dachau. Z celej rodiny okrem neho prežila len sestra Stella, ktorá včas emigrovala do Austrálie. Frankl sa po oslobodení vrátil do Viedne a v priebehu dvoch týždňov napísal svoju najslávnejšiu knižku s názvom A napriek tomu povedať životu áno s podtitulom: Psychológ prežíva koncentračný tábor.

Stal sa z nej bestseller, ktorého sa predalo 9 miliónov kusov (ovplyvnila i pápeža Benedikta XVI.). Frankl sa v nej nesústreďuje ani tak na vykresľovanie každodennej hrôzy a série drobných náhod až zázrakov, vďaka ktorým ľudia v koncentrákoch zostávali nažive, a ktoré obvykle tvoria gros obsahu literatúry o holokauste.

Skôr sa snaží objektívne opísať vnútorné prežívanie a psychický svet väzňov. Rozprávačský odstup a objektivizácia, o ktoré sa Frankl usiluje, možno vykladať aj ako jeho snahu spracovať vlastné traumatické zážitky a v konečnom dôsledku dať zmysel prežitému utrpeniu tým, že sa aspoň prostredníctvom knižky pokúsi o ňom povedať ľudstvu.

Kniha však v žiadnom prípade nie je chladná. Naopak, Frankl je lekár s veľkou empatiou. Priznáva, že snaha väzňov udržať sa pri živote často viedla k sebeckým vzájomným konfliktom, v ktorých víťazili najbezohľadnejší a dospieva k záveru, že „tí najlepší z nás sa nevrátili“.

Pre súčasníka je čítanie knihy o holokauste, ktorú napísal psychológ, veľmi inšpirujúce, pretože čitateľ má možnosť konfrontovať si s väzňami vlastný duševný svet, v ktorom ho neraz trápia problémy, javiace sa ako banálne v porovnaní s každodenným bojom o holý život v koncentračnom tábore.

Aj vďaka tomu bola Franklova kniha po vojne veľmi populárna medzi trestancami. Keď raz prednášal väzňom v americkej väznici San Quentin, jeden z jeho poslucháčov povedal:

„Psychológovia sa nás ustavične vypytovali na naše detstvo a na zlé veci z minulosti. Stále len minulosť – to je ako mlynský kameň na našom krku. Ale Frankl hovoril o tom, čo ešte môžeme urobiť. Dokonca vo väzení. Mnohí z nás totiž už nikdy nechceli počúvať, čo hovoria psychológovia. Ja som prišiel len preto, lebo som počul, že on sám bol kedysi väzňom.“

Časovo neobmedzené provizórium

Prvou reakciou každého väzňa po jeho vstupe do koncentračného tábora je šok. Ten sa, vzhľadom na miesto a okolnosti, môže prejaviť aj veľmi extrémne. V nenormálnej situácií je totiž nenormálna reakcia znakom normálnosti. Alebo, ako povedal Lessing: „Kto nad istými vecami nestratí rozum, ten nemá čo stratiť.“

Postupne však trýznivá každodennosť spôsobuje, že človek vnútorne odumiera a upadá do apatie. Hrôza, ktorej je svedkom, v ňom prestáva vyvolávať citovú odozvu. Zľahostajnie a jeho duševný život sa obmedzí na istý primitívny stupeň, v ktorom sa všetko točí okolo jedinej záležitosti: potravy.

Frankl to demonštruje na snoch väzňov. Jemu a ostatným sa v koncentráku najčastejšie snívalo o chlebe, torte či horúcom kúpeli. Raz sa mu stalo, že sa v noci zobudil vedľa stonajúceho spoluväzňa, ktorého očividne kvárila nočná mora. Už-už ho chcel zobudiť, no potom si uvedomil, že žiadny zlý sen nemôže byť horší ako realita, v ktorej sa nachádzali.

Pohlavný pud sa v prostredí koncentračného tábora odmlčal, zato potreba po citoch a najmä odlúčenosť od blízkych bola prežívaná ako veľmi naliehavá a bolestivá. Mnohí väzni si zvolili exil do svojho vnútra: „Príležitosť premiestniť sa do duchovného sveta – ktorý SS nemohli zničiť – bola nedoceniteľná. Duchovný život posilňoval väzňa, pomáhal mu prispôsobiť sa, a tým zvyšoval šance na prežitie.“

Frankl si všimol, že ľudia, ktorí na slobode viedli bohatý vnútorný život, často prežili aj napriek slabšej telesnej konštitúcií. Vďaka únikovému priestoru sa totiž vonkajšiemu svetu dokázali ľahšie prispôsobiť. Takýmto únikovým priestorom môže byť pre väzňa napríklad minulosť. Jeho myšlienky sa však nevracajú k veľkolepým aspektom predchádzajúceho života, ale ku každodenným maličkostiam a bežným situáciám, z ktorých čerpá silu na ďalší zápas s výzvami dňa.

Realita dávala väzňom bizarné lekcie: „Vždy som si myslel a tiež som to hovoril, že človek obvykle až po piatich alebo desiatich rokoch vie, načo bolo to alebo ono v jeho živote dobré. Koncentračný tábor ma poučil lepšie. Už po piatich alebo desiatich minútach sme tam často vedeli, načo bolo to alebo ono dobré.“ Hlavným zákonom prežitia je nebyť nápadný a neprilákať pozornosť stráží. Mnohí sa pritom stretli so svojím osudom práve, keď sa mu snažili vyhnúť.

My sa dnes pri pohľade späť pozeráme na holokaust ako na uzavretú kapitolu dejín, ktorá mala svoj začiatok a koniec. Avšak na väzňa koncentračného tábora veľmi zdrvujúco pôsobila bezperspektívnosť jeho existencie. Nevedel, kedy bude prepustený, či sa niekto o jeho utrpení dozvie a či sa vôbec niekedy to peklo skončí. Frankl toto rozpoloženie nazýva „časovo neobmedzeným provizóriom“ a pripomína, že latinské slovo „finis“ neznamená len „koniec“, ale aj „cieľ“.

Pokiaľ človek nevidí svetlo na konci tunela (a môže sa to týkať aj nezamestnaných) stráca nádej a ťažšie znáša utrpenie. Provizórny postoj k životu, spolu s fatalizmom, kolektivizmom a fanatizmom, považuje Frankl za štyri chorobné činitele ducha našich čias.

Priestor vnútornej slobody

Frankl však v koncentračnom tábore spoznal aj niečo iné – to, že aj v prostredí plynových komôr, krematórií, buzerovania a vysiľujúcej práce, kde z každej strany číhala na človeka smrť, zostával v ľudskom vnútri priestor slobody, ktorý umožňuje zareagovať na zdanlivo beznádejnú situáciu zmysluplným spôsobom.

Dokazovali to mnohé individuálne príklady väzňov, ktorí sa nedali zlomiť apatiou a podráždenosťou, a ktorí dokázali určité situácie premeniť na morálne víťazstvá, vlievajúc nádej všetkým ostatným. Aj najbezvýchodiskovejšia situácia ponúka nespočetné množstvo spôsobov, ako sa k nej vnútorne postaviť.

Aj schopnosť dôstojne znášať utrpenie (ak sú všetky iné cesty zarúbané) môže predstavovať zmysluplný výkon. Na otázku „Kto je človek?“ preto Frankl odpovedá: „Je to bytosť, ktorá vymyslela kremačné pece. Je to však súčasne aj bytosť, ktorá kráčala do plynových komôr vzpriamene a s modlitbou na perách.“

Podľa skúsenosti rakúskeho psychiatra existujú na celom svete a vo všetkých dobách len dve rasy ľudí: slušní a neslušní. Nech si vezmeme akokoľvek zadefinovanú skupinu. Aj medzi strážcami v lágroch boli ľudia, ktorí sa z času na čas zachovali k väzňom ľudsky. A naopak, aj medzi väzňami boli indivíduá, ktoré neváhali svojich druhov podlo okradnúť alebo podviesť. V tomto duchu Frankl odmieta kolektívnu vinu a aj keď mu holokaust zobral rodinu, po vojne pomáhal jednotlivým kolegom lekárom, ktorí mali problémy pre svoje členstvo v NSDAP.

Genocídy je podľa Frankla schopný v zásade každý národ, pretože neslušní nad slušnými vždy prevažovali a nikdy to zrejme nebude inak. Dôležité však je, aby systém nerobil „negatívny výber tých najhorších“ a nestaval neslušných ľudí do popredia, ako to bolo v totalitných režimoch.

Tejto otázky sa dotkol, keď ho raz po vojne pozvali prednášať do Sovietskeho zväzu. Frankl svojim poslucháčom povedal, že podľa neho existujú len dva typy politikov (podobne ako existujú len dve ľudské rasy): po prvé je to politik, ktorý si myslí, že účel svätí prostriedky, a potom politik, ktorý si uvedomuje, že niektoré prostriedky sú schopné znesvätiť aj ten najušľachtilejší cieľ.

Podľa Frankla od politiky nemôžeme očakávať riešenie všetkých problémov. Politika totiž sama spôsobuje ľuďom priveľa utrpenia a to z nej robí nie liek, ale symptóm choroby.

Zmyslom života je...

Čo teda, vo svetle týchto skúseností, považuje Viktor Frankl a jeho logoterapia za zmysel života? Život samotný! Žiadna iná konečná a univerzálne platná filozofická odpoveď na túto večnú otázku nie je možná. Sama je totiž nesprávne položená.

Nejde o to, aby život odpovedal na našu otázku po nejakom jeho abstraktnom všeobecnom zmysle. Naopak, to náš konkrétny život kladie túto otázku nám. Život sa každého jedného z nás pýta, aký mu chceme dať zmysel. Správna odpoveď sa teda líši od osoby k osobe a vyvíja sa v čase.

Frankl hovorí o kopernikovskom obrate a otáča otázku o zmysle života naopak: „Nejde o to, čo ešte my očakávame od života, ale skôr o to, čo život očakáva od nás.“ A dodáva: „Život v konečnom dôsledku neznamená nič iné, než niesť zodpovednosť za správne odpovede na otázky života, za plnenie úloh, ktoré pred každého z nás život stavia, za splnenie požiadavky prítomnej hodiny.“

Uprostred Franklovho záujmu sú jednotlivec a jeho slobodná vôľa. Zároveň zdôrazňuje, že sloboda a zodpovednosť sú dve stránky tej istej mince a musia nevyhnutne existovať vedľa seba. Túto rovinu chcel zdôrazniť zaujímavým nápadom. Podľa neho by mala byť Socha slobody na východnom pobreží Spojených štátov doplnená o Sochu zodpovednosti na západnom pobreží. Za týmto účelom bola zriadená nadácia, ktorá plánuje zrealizovať nápad v priebehu nasledujúceho desaťročia.

Podľa Frankla existuje dokonca preukázateľný vzťah nepriamej úmery medzi zodpovednosťou a kolektívnou neurózou dneška. S klesajúcou ochotou ľudí preberať za seba zodpovednosť rastie spoločenská frustrácia. A zase naopak, čím silnejší je u človeka pocit zodpovednosti, tým odolnejší je voči existenciálnemu vákuu.

Pre Frankla je orgánom zmyslu svedomie. Definuje ho ako schopnosť vnímať a poznávať zmyslové tvary v konkrétnych životných situáciách.

Existujú tri možné spôsoby, ako nájsť individuálny zmysel:

1) Plnením povinností a zdolávaním životných výziev, respektíve tvorivým vykonávaním nejakej zmysluplnej práce.

2) Zažívaním niečoho (krása prírody, umenia) alebo niekoho (láska k nejakej osobe, vzťah k Bohu, priateľom).

3) Ak je človek konfrontovaný s neznesiteľnou situáciou, ktorá sa nedá zmeniť tvorivým úsilím, stále je z nej možné vydolovať zmysel. A to postojom, ktorý trpiaci človek k takej situácií zaujme.

Nie je to len o väzňoch v koncentračnom tábore. Frankl vo svojej knižke Vôľa k zmyslu píše o prípade mladej ženy, ktorá bola v osemnástich rokoch postrelená a ochrnula. Mohla fungovať len pomocou tyčinky v ústach. No aj v takto limitovanej krajnej situácií našla v sebe priestor vnútornej slobody a zvolila si stanovisko, ktorým napokon svojmu utrpeniu dala zmysel. V novinách a televízií vyhľadávala príbehy ľudí s problémami a potom im písala povzbudzujúce listy, aby im vliala útechu.

Frankl spomína aj smetiara, ktorý dostal nemecké štátne vyznamenanie. Dal totiž svojej (spoločnosťou relatívne zaznávanej) práci dodatočný zmysel tým, že medzi smeťami vyhľadával zahodené hračky, ktoré potom po večeroch vo voľnom čase čistil, opravoval a následne rozdával chudobným deťom.

Vôľa nájsť zmysel a vôľa nájsť slasť

Ak človek nedokáže realizovať svoju vôľu nájsť zmysel, môžu sa u neho dostaviť ťaživé pocity bezmocnosti a menejcennosti. To vedie k zúfalstvu (ktoré Frankl chápe ako utrpenie zbavené zmyslu), agresivite, závislostiam a únave zo života. Nadväzujúce psychosomatické ochorenia a neurotické poruchy môžu viesť až k samovražde. Naopak, ak človek nájde svoj zmysel, nájde aj šťastie a vôľu žiť i v tých najťažších vonkajších podmienkach.

Veľkú časť Franklových kníh tvorí polemika so psychoterapeutickými prúdmi, ktoré zredukovali človeka na mechanický stroj a rozložili jeho dušu výlučne na akýsi súbor protichodných pudov. Vymedzuje sa tak voči Freudovi, podľa ktorého centrom ľudskej motivácie je slasť a Adlerovi, ktorý (vychádzajúc čiastočne z Nietzcheho „vôli po moci“) vidí človeka výhradne ako bytosť, snažiacu sa o uplatnenie.

Prečo naša západná civilizácia, aj napriek širokým možnostiam sebarealizácie a blahobytu, ktoré ponúka, zaznamenáva nárast neuróz a pocitov nezmyselnosti? Odpoveď možno ponúka Franklova kritika konceptu „pursuit of happiness“ (hľadanie šťastia), ktoré je ústredným krédom liberálnej demokracie.

Podľa rakúskeho psychiatra sa totiž nemožno naháňať za šťastím ako za cieľom samým osebe. Čím viac sa za šťastím naháňame, tým viac nám uniká. Šťastie musí vyplynúť ako vedľajší produkt naplneného zmyslu.

Keď napríklad horolezec zdolá horu, pocit blaženosti sa dostaví sám. Ak sa však blaženosť stane cieľom, človek veľmi rýchlo zistí, že ju môže dosiahnuť aj umelo, napríklad užitím narkotík. Logika drogovej závislosti je taká, že človek najskôr drogu berie, aby sa cítil dobre, no postupne sa k nej uchyľuje už len preto, aby sa necítil zle.

A skutočne, Frankl v jednej svojej knihe cituje výskum Stanleyho Krippnera, podľa ktorého takmer sto percent drogujúcej mládeže trpí pocitmi nezmyselnosti. Verdikt rakúskeho psychiatra je jasný: „Slasť je vec výsledku, nie zámeru“. A dodáva, že svet, ktorý sa ženie výlučne za slasťou, nevyhnutne hrubne, stráca hĺbku i hodnotový rozmer.

Moderný človek sa však existenciálne vákuum nesnaží vyplniť len utiekaním sa k alkoholu alebo drogám, ale aj promiskuitou. Frankl tu hovorí o „sexuálnej inflácii“. Tvrdí, že ľudská sexualita je vždy čímsi viac než len sexualitou. Je výrazom snahy po láske.

Existuje tu kontrast medzi sexuálnou slasťou ako cieľom samým osebe a sexuálnou slasťou ako vedľajším produktom lásky. Nie nadarmo sa v tomto kontexte hovorí, že sex bez lásky je ako kornútok bez zmrzliny.

Frankl na základe svojej psychiatrickej praxe tvrdí, že mnohé prípady frigidity a impotencie sa dajú zviesť na sebavnímanie pacientov, kde cieľom ich aktu je sexuálny výkon a nie druhý človek. Rozlišuje tu tri stupne sexuálnej zrelosti.

Na nezrelom stupni sleduje pud prosto len cieľ vybitia sexuálneho napätia, bez ohľadu na prostriedok. To obstará aj masturbácia a dopyt po uspokojení pudu na nezrelom stupni zabezpečuje pornografický priemysel.

Na druhom stupni už používa človek na uspokojenie pudu iného človeka. Jeho cieľom je však stále len sexuálna slasť samotná a milenec/milenka je vnímaný/á iba ako zameniteľný objekt. Frankl doslova píše o „onánii na žene“ a hovorí, že na uspokojovaní takto postavenej sexuality je založená práve prostitúcia.

Zrelý stupeň sexuality sa dosiahne až vtedy, keď jeden partner v druhom už nevidí prostriedok, ale cieľ sám osebe, v jeho jedinečnosti a neopakovateľnosti. Teda keď už milenci nie sú sebe navzájom objektmi, ale subjektmi, spojenými láskou.

Frankl nebol proti sexuálnej osvete. Avšak voči sexuálnej revolúcii, ktorej základy položil ešte Freud a jeho zjednodušujúci nasledovníci, sa vymedzil odmietavo, lebo tá žiadala jednostranné oslobodenie sa od tradičných (a občas naozaj pokrytecky uplatňovaných) konvencií, lenže bez prevzatia zodpovednosti: „Rozhodne teda nie som za pokrytectvo v sexuálnej oblasti. Ale som proti akémukoľvek pokrytectvu, a teda aj proti pokrytectvu tých, ktorí volajú po slobode, ale majú na mysli výlučne robiť so sexom obchody a zarábať na ňom peniaze. Sloboda, na aký účel? Osveta, pre koho?“

Neuvedomený Boh

Vo všeobecnosti sa teda dá povedať, že nedostatok zmyslu sa človek snaží vyplniť zmyslovými pôžitkami. Lenže to je slepá ulička, lebo každé ďalšie pošteklenie zmyslov musí byť silnejšie ako to predchádzajúce.

Človeku, ktorý sa rozhodne kráčať po tomto chodníku, sa po pár kolách začnú aj tie najneobvyklejšie divy sveta zdať ako nezáživná každodenná samozrejmosť. To nevyhnutne spôsobí, že vlastná existencia dotyčnému bude pripadať ešte šedivejšia, bezcennejšia a nezmyselnejšia.

Kto by chcel, mohol by z Franklovej perspektívy vydedukovať kritiku konzumnej spoločnosti. Koniec koncov, sloboda voľby je nám na nič, ak sa samostatne rozhodovať nevieme a pociťujeme ju iba ako neznesiteľné „bremeno voľby“. Taktiež možnosť voľne napĺňať v živote vlastné predstavy o šťastí môže byť spochybnená, lebo človek si môže zvoliť cieľ, o ktorom si len myslí, že ho urobí šťastným, celý život sa za ním hnať a napokon zistiť, že to bol prelud.

A potom sú tu materiálne potreby, ktoré všestranne uspokojuje jednak trh a jednak sociálny štát, no potreba zmyslu zostáva nenaplnená v duchu známeho „môžeš si kúpiť dom (prípadne ti ho pridelí štát), ale nemôžeš si kúpiť domov, môžeš si kúpiť kamarátov, ale nie priateľstvo, a tak ďalej.“

No Franklovo učenie nie je výzvou na nejakú kolektívnu sociálnu revolúciu. Skôr sa snaží pomôcť jednotlivcovi odpovedať na otázku, ako vo svete, zbavenom tradičných hierarchií, sociálnych sietí a konvencií, ktoré po stáročia napĺňali človeka zmyslom, nájsť opäť svoj pevný oporný bod. Len málokedy sa totiž z močiaru existenciálneho vákua môžeme vytiahnuť sami, ťahaním za vlastný vrkoč ako barón Prášil.

Frankl poukazuje nielen na to, ako tvorivými, zážitkovými a postojovými hodnotami nájsť zmysel života vo svojom vnútri, ale zároveň poukazuje na Boha ako na nositeľa najvyššieho zmyslu. Aj keď bola knižka o jeho väzenských zážitkoch najpredávanejšia, za najprepracovanejšie Franklovo dielo sa pokladá kniha Neuvedomený Boh s podtitulom Psychoterapia a náboženstvo.

Autor vidí v náboženskej viere dôležitý nástroj hľadania zmyslu života, oporu duševného zdravia i obranný val zdravého rozumu. Výraz „neuvedomený Boh“ znamená skrytý vnútorný vzťah človeka k Bohu. Podľa Frankla sa v každom z nás skrýva viac alebo menej uvedomená potreba po Bohu, duchovnosti a transcendencii.

Táto skutočnosť často uniká aj mnohým formálnym či matrikovým veriacim. Naopak, veľmi dobre jej rozumejú tí veriaci, ktorým sa podarilo vo svojom vnútri nadviazať blízky a intímny vzťah k Bohu, a pre ktorých sa tento vzťah stal trvalým a nevyčerpateľným zdrojom akéhosi radostného pokoja duše.

Inými slovami, ľudia vo svojom vnútri majú akúsi linku k Bohu, no jednak si toho nemusia byť vedomí, jednak vedenie „hrdzavie“, ak sa neudržiava, nikdy sa nepoužívalo, alebo dokonca vedome popierame, že niečo také máme.

Frankl si v knihe Trpiaci človek kladie otázku: ak smäd poukazuje na existenciu vody, nepoukazuje náš vnútorný smäd po Bohu na existenciu Boha? Všetci trpíme týmto „smädom“, lenže často netušíme alebo ani nechceme vedieť, čo ho skutočne uhasí. Namiesto „živej vody“ sa ho snažíme uhasiť jedmi, lacnými náhradami alebo nechávame ten smäd vedome neuhasený, a tak sa postupne zväčšuje. V oboch prípadoch prepadáme hlbšie do nudy (straty záujmu o svet) a ľahostajnosti (straty úsilia niečo okolo nás zmeniť k lepšiemu).

Freud videl v náboženstve obsedantnú neurózu ľudstva, Marx v ňom videl zase ópium ľudstva, no nie je to skôr naopak? Nie sú ópium a obsedantná neuróza záplatou dnešného človeka na neuvedomenú (či potlačovanú) religióznosť?

Rôzne náboženstvá sa v rôznych kútoch sveta vyvinuli, aby naplnili tento smäd po všetko presahujúcom duchovne. Podľa Frankla, tak ako rôzne jazyky nám umožňujú transcendovať k pravde o svete okolo nás, tak aj rozličné vierovyznania sa vyvinuli, aby nám umožnili stúpať k pravde s veľkým „P“.

Netvrdí však, že všetky náboženstvá sú rovnocenné a zdôrazňuje, že napriek módnemu trendu vyhľadávať duchovné dobrodružstvo v exotických filozofiách, každý človek najlepšie svoj duchovný rozmer objaví vo viere, v ktorej vyrastal, a ktorá je pre neho kultúrne prirodzená. Tak ako sa najľahšie učíme a vyjadrujeme v našom materinskom jazyku...

Lukáš Krivošík
(Vyšlo v týždenníku .týždeň 51/2008)

  boha?
   (void) 25-12-2008 23:14
  RE: boha?
   merc 26-12-2008 1:09
  RE: ha?
   greenwood 26-12-2008 22:44
  RE: ha?
   utopeny vodnik 04-01-2009 17:48
  Jak je to s tým bohom vlastne
   qedisk 16-04-2009 10:55
  Frankl rules
   Peter Jedlicka 26-12-2008 9:33
  RE: Frankl rules
   Lukas Krivosik 26-12-2008 14:08
  RE: Frankl rules
   Peter Jedlicka 26-12-2008 14:22
  frankl ma urcice co povedat
   Frankensteinovo monstrum 26-12-2008 19:59
  RE: frankl ma urcice co povedat
   Peter Jedlicka 26-12-2008 23:06
  emocie ani nie.
   Frankensteinovo monstrum 26-12-2008 23:13
  .
   (void) 26-12-2008 22:43
  RE: .
   Firstborn 26-12-2008 23:41
  RE: .
   Lukas Krivosik 27-12-2008 2:15
  RE: .
   (void) 27-12-2008 20:18
  Frankl
   Maros 27-12-2008 19:00
  RE: Frankl
   jakubjost 28-12-2008 23:58
  RE: Frankl
   jakubjost 29-12-2008 0:28
  RE: Frankl
   jakubjost 29-12-2008 0:15
  RE: Frankl
   Maros 29-12-2008 9:59
  RE: Frankl
   jakubjost 29-12-2008 14:17
  RE: Frankl
   Maros 29-12-2008 15:01
  RE: Frankl
   jakubjost 30-12-2008 11:48
  RE: Frankl
   Maros 30-12-2008 17:09
  RE: Frankl
   Lukas Krivosik 30-12-2008 18:44
  RE: Frankl
   Maros 31-12-2008 9:04
  RE: Frankl
   Lukas Krivosik 31-12-2008 12:00
  RE: Frankl
   Maros 31-12-2008 12:28
  RE: Frankl
   LIBERTARIAN 05-01-2009 9:32
  vyborny
   magalanes 28-12-2008 16:31
  Zmysel vojny
   Martin 30-12-2008 19:59
  RE: Zmysel vojny
   Lukas Krivosik 31-12-2008 0:00
  RE: Zmysel vojny
   Firstborn 31-12-2008 0:12
  zmysel zivota... heh
   jednokto 04-01-2009 22:09
  tyzden
   rel 07-01-2009 15:35
  RE: tyzden
   Lukas Krivosik 08-01-2009 2:28
  RE: tyzden
   rel 08-01-2009 14:04
  RE: tyzden
   Lukas Krivosik 08-01-2009 16:57
  RE: tyzden
   rel 09-01-2009 8:50
  RE: tyzden
   mima 26-01-2009 14:50
  RE: tyzden
   rel 02-02-2009 16:48
  RE: tyzden
   Frankensteinovo monstrum 08-01-2009 15:20
  RE: tyzden
   Lukas Krivosik 08-01-2009 17:01
  takze ty iba veris ze to tak je
   Frankensteinovo monstrum 08-01-2009 17:22
  RE: takze ty iba veris ze to tak je
   Lukas Krivosik 09-01-2009 0:22
  skus mi na to povedat
   Frankensteinovo monstrum 09-01-2009 10:21
  RE: tyzden
   Ondrej 07-09-2009 18:04

   

 

Kultúrna vojna

Kresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak