ISSN 1335-8715

11-11-2008   Martin Pener   Slovenská otázka   verzia pre tlač

Československo alebo Habsburská monarchia?

Predstavme si, že dnes žijeme v konštitučnej monarchii s cisárom z habsburskej dynastie na čele. Táto monarchia nedávno oslávila 90. výročie zmeny ústavy a federalizácie. Hlavným mestom spolkovej krajiny Slovensko je možno Nitra, možno Žilina. S počtom obyvateľstva 40 miliónov obyvateľov je cisárstvo štvrtým ekonomicky najsilnejším štátom Európy...

Ignorované výročie

Počas nedávneho 90. výročia vzniku Československa som si (po roku opäť) povzdychol, ako málo si na Slovensku toto výročie pripomíname. Väčšina Slovákov odmieta zobrať na vedomie, že tento dátum je pre našu národnú identitu omnoho dôležitejší, ako vznik Slovenskej republiky 1.1. 1993. Že neocitnúť sa v r. 1918 v spoločnom štáte s Čechmi, naša maďarizácia by bola v prvej polovici 20. storočia dokonaná a dnes by nebolo žiadnych Slovákov - len horných Uhrov. Pochybujem, že by história ponúkla ešte jeden pokus na záchranu jazyka a suverenity.

V súčasnosti pokladáme za prirodzené, že sa monarchia rozpadla – tak ako sa rozpadli (pravda inými spôsobmi) Československo a Juhoslávia. Ale bolo to skutočne historicky nevyhnutné? Ako dôvod rozpadu vnímame etnickú a národnostnú pestrosť monarchie a najmä nerovnoprávne postavenie jednotlivých národov. Pozrime sa na mapu monarchie do r. 1918: Rakúsko, Maďarsko, Česko, Slovensko, Slovinsko a Chorvátsko v plnom rozsahu dnešných hraníc, tak ako aj posledný územný zisk, v r. 1908 anektovaná Bosna-Hercegovina. Rakúsko navyše aj s Južným Tirolskom, od r. 1918 súčasťou Talianska. Väčšie či menšie časti dnešného Srbska, Rumunska, Poľska a Ukrajiny.

Česi a Slováci kontra monarchia

Ako prvé je treba spomenúť, aké diametrálne odlišné bolo postavenie českého a slovenského národa. Česi (a Moravania) s dedičstvom vlastnej štátnosti, tradíciou suverénneho štátu a vlastných panovníkov, vlastnej šľachty, vďaka rozvoju priemyslu sebavedomá stredná vrstva, ktorá zabezpečuje „odbyt kultúry“. A to sa prejavilo aj na postavení českého jazyka v politickom, spoločenskom a ekonomickom živote. Slovensko – agrárna krajina, šľachta pomaďarčená, priemysel minimálny, inteligencia len ťažko zápasiaca o svoje prežitie.

Nie že by postavenie českého národa v monarchii bolo ideálne. Avšak dodnes v povedomí pretrvávajúcu averziu voči Rakúsku má na svedomí aj propaganda prvej ČSR - pretože nový štát potreboval zdôvodniť a obhájiť svoju existenciu. Až od 90. rokov sa napr. dozvedáme, že ústava monarchie z 1867 bola jedna z najliberálnejších.

Odpor Slovákov k Maďarsku má oveľa závažnejší dôvod: maďarizácia, ktorá vyvrcholila najmä za posledných 50 rokov existencie monarchie, teda po rakúsko-maďarskom vyrovnaní. Dôvod je pochopiteľný – až v 19. storočí vďaka nástupu priemyselnej revolúcie explodoval „význam gramotnosti“ pre potreby riadenia hospodárstva a zvýšila sa dostupnosť kníh, novín a ďalších písomných dokumentov. A o svoje miesto v nich bojovala slovenčina iba veľmi ťažko.

Nevyhnutá WWI

Než sa zamyslím, či mohla Habsburská monarchia prežiť dlhšie ako prežila, treba zdôrazniť, že pre 20. storočie si môžeme odmyslieť všeličo, len nie prvú svetovú vojnu. Prekonaný je však názor, že za vojnu mohli iba zlí Nemci, s nemenej zlými Rakúšanmi a Maďarmi v pätách. V čase neexistencie bipolárneho sveta, dnes jednej globálnej i keď relatívne slabnúcej veľmoci, cerili na seba zuby viaceré viac menej rovnocenné veľmoci: Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Rusko, i Rakúsko-Uhorsko. V hre bolo rozdelenie sveta a z nerovnováhy rozdelenia kolónií pramenila závisť a túžba po zisku na úkor druhého.

Rakúsko-Uhorsko ťahalo za najkratší možný koniec povrazu, Nemecko za dosť krátky. Ešte aj na európskej pôde mocensky marginálne Belgicko, Holandsko a Portugalsko mali kolónie územným rozsahom porovnateľné s nemeckými. Rakúsko-Uhorsko nemalo žiadnu, jeho stredoeurópska poloha s prístupom iba k moru Stredozemnému (i to často veľmi obmedzeným) neumožňovala zámorské výpravy – v čase keď ešte bolo „neobsadených“ území. A kolónie, to boli zdroje surovín a odbytisko priemyselných výrobkov. Vojny pre Európanov predstavovali bežný nástroj riešenia sporov. A pretože sa mocnosti zoskupili do dvoch paktov, katastrofálna WW I bola žiaľ nevyhnutná. A aj bez známeho sarajevského atentátu by sa zrejme skôr či neskôr našiel iný spúšťač.

Neudržateľná nostalgia

S habsburskou monarchiou, najmä poslednými desaťročiami jej existencie, sa viaže veľmi milá nostalgia na staré časy – noblesa cisárskeho dvora a aristokracie, úsmevné, no predsa milé štýly obliekania, vyberané spôsoby (aspoň u vyšších vrstiev). Z toho všetkého by ostalo iba asi toľko, koľko dnes vidíme pozostatkov z viktoriánskej éry na britskom panovníckom dvore a najmä na britskej aristokracii. Prosto povedané, v 20. rokoch minulého storočia by valčíky tak či onak vystriedal americký jazz.

Nevyhnutá WWI by aj v prípade iného výsledku (napr. remízy miesto prehry jedného z paktov) rovnako nevyhnutne priniesla aj otras, či aspoň vážne naštrbenie „establismentu“ – autority cisára, aristokracie, cirkvi, muža, úradného aparátu. Bola to WWI, ktorá preosiala tradičnú spoločnosť a stáročiami dodržiavaný sociálny poriadok, meniaci sa dovtedy iba veľmi pomaly (v rodine - emancipácia žien v dôsledku ich nástupu do výroby počas WWI, úprava zamestnávateľsko-zamestnaneckých vzťahov, vyššia demokratizácia verejného života...)

Keby nebolo bývalo neskoro...

Výsledok WWI nebol zďaleka istý ani na jej začiatku, ani v jej polčase. V r. 1917 navyše zamiešali karty jednak vstup USA do vojny s ich už vtedy bezkonkurenčným priemyselným, no i potravinárskym potenciálom, ale aj revolúcia v Rusku a ukončenie bojov na východnom fronte.

Ba čo viac, ak aj pripustíme prežitie Rakúsko-Uhorska, len veľmi ťažko môžeme načrtnúť jeho novú podobu. Musíme totiž počítať s nevyspytateľným maďarským nacionalizmom. Na rozpad monarchie mohol mať omnoho väčší vplyv ako T.G. Masaryk. I keď s iným výsledným usporiadaním.

Keď 16.10.1918 cisár Karol vydal „päť minút po dvanástej“ manifest o federalizácii Rakúsko-Uhorska, presadili maďarskí politici, že federalizácia sa nebude týkať Uhorska. (O dva dni na to americký prezident Wilson reagoval deklaráciou, ktorá vyjadrila nezáujem o zotrvanie monarchie a úmysel, aby jej národy o sebe rozhodli samé. Federalizácia počas WWI mohla mať pre národnú identitu Slovákov likvidačný charakter.

Predstavme si, že dôjde k rozdeleniu na Rakúsko a Uhorsko: na jednej strane môže ostať celok obývaný Rakúšanmi, Čechmi, povedzme aj Slovincami. Čiže návrat do 15. storočia – kým sa Habsburgovia nestali aj uhorskými kráľmi (Uhorsko nebolo súčasťou Svätej ríše rímskej a národa nemeckého). Na druhej strane Maďari, Slováci, možno časť Rumunov, Poliakov, Srbov, možno Chorvátov...?

Na strane Čechov a Slovákov musíme kalkulovať aj s kedysi živým rusofilským hnutím. Mimochodom, dokonca ešte aj po vzniku prvej ČSR, prvý československý premiér Dr. Karel Kramář údajne zastával názor, že miesto republiky sme mohli mať radšej („československú“) monarchiu, na čele s ruským veľkokniežaťom z Romanovskej dynastie.

V tomto článku narábam s mnohými „keby“, slovom, ktoré je pre históriu tabu. Pretože ale nie som historik, spomeniem dvoje kedysi nádejné „keby“, ktoré mohli viesť k celkom inej, lepšej federalizácii Rakúsko-Uhorska. Sú nimi dvaja predčasne zomrelí následníci trónu: dnes na Slovensku už zabudnutý syn Františka Jozefa I. korunný princ Rudolf. Nikdy sa spoľahlivo nevyšetrilo, či zomrel samovraždou alebo vraždou. Rudolfovo „keby“ znie, ako mohol modernizovať monarchiu, keby jeho otec „Frantík Procházka“ (dobová česká prezývka cisára) nezotrvával tak dlho na tróne – asi ako dnes britská Alžbeta II. nie a nie prepustiť svoje miesto princovi Charlesovi. A ďalej tu samozrejme máme následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este. Jeho osud rukou atentátnika v Sarajeve je dobre známy podnes – vďaka vojnovej lavíne, ktorú atentát spustil.

Čo by nás (ne)spájalo?

Prižmúrme obidve oči (historici nech si ich zalepia) a pripusťme obraz Rakúsko-Uhorska po roku 1918. Panovníkom na začiatok môže byť Rudolf a štát pracovne nazvime „Podunajská federácia“ (tak vyzerala pôvodná predstava štátov Dohody o povojnovom usporiadaní v Európe). Podunajskú federáciu by spájal panovník, s ním súvisiaci stáročiami preživší status quo a zrejme i katolícke vierovyznanie. Zdá sa to málo? Ale kdeže, veď na vytvorenie Československa ani Juhoslávie nepomyslel v r. 1914 snáď žiadny Čech, Slovák, Chorvát či Slovinec. (To len obnovenie samostatného poľského štátu bolo dejinne logickejšie.) Že bol koncept oboch štátov trvale neudržateľný, dokazujú roky 1938-39 v prípade ČSR a rok 1941 v prípade Juhoslávie a prvá polovica 90. rokov v oboch prípadoch.

Onen status quo by sme mohli nazvať aj ako premiešanosť. Ako inak, než vďaka spoločnému štátu a teda voľnosti „masového pohybu by sa v Chorvátsku, Rumunsku i Maďarsku ocitli tak významné slovenské menšiny? Budapešť bola dokonca až do prvej svetovej vojny najväčším „slovenským“ mestom, ak spočítame počty Slovákov žijúcich v jednotlivých mestách monarchie.

Orieškom spoločného štátu by bola pestrá národnostná paleta – Slovania, Ugrofíni a Germáni – a z nej vyplývajúca pestrosť jazyková. Za úradný jazyk však môžeme smelo označiť nemčinu (mimochodom z vlastnej skúsenosti viem, že dodnes sa Maďarsku dohovoríte lepšie po nemecky než anglicky). Čo však vyznieva veľmi pozitívne, je spoločný trh práce, tovarov i služieb, taký, k akému sme sa dopracovali až v r. 2004-2007 vstupom do EÚ a Schengenského priestoru. 90. rokov od vzniku ČSR znamená tak trocha aj 90 rokov stratených ekonomických príležitostí.

Faktor bezpečnosti

V jednej českej televíznej inscenácii o pobyte prezidenta Emila Háchu v Berlíne v polovici marca 1939 vyslovila hlavná postava (v podaní Rudolfa Hrušínskeho) vetu približného znenia: Rakúsko sa nemalo búrať, iba tak mali malé národy nádej na ochranu. Či už ide o vetu autentickú alebo vymyslenú, v mnohom je pravdivá. V prípade kontinuity monarchie, by dozaista predohrou WWII nebol anschlus Rakúska, ani politické rozbitie Československa.

Pre predstavu o výhodách spoločnej obranno-bezpečnostnej politiky Podunajskej federácie najprv trocha matematiky: V r. 1938 malo Československo po odrátaní troch miliónov Nemcov (bolo ich viac ako Slovákov!) zhruba 11,5 milióna obyvateľov. Rakúsko 6,8 milióna a Maďarsko v 1939 10 miliónov. Posledné číslo je síce navýšené o Slovákov, ktorí žili na Maďarmi zabranom území, dostávame však počet obyvateľstva blížiaci sa tridsiatim miliónom obyvateľov. A to ostávajú nezapočítaní všetci Slovinci a Zakarpatskí Rusi (druhí menovaní sa v ZSSR ocitli až v r. 1945) a tiež skupiny Srbov, Rumunov, Poliakov a Ukrajincov. Takýto štát mohol zohrať v strednej Európe kľúčovú úlohu.

Žiadalo by si skutočne veľkú dávku fantázie načrtnúť, či a ako by monarchia prežila aj druhú svetovú vojnu. Ba čo viac – ak hypoteticky pripustíme existenciu Podunajskej federácie ešte koncom tridsiatych rokov, vychádzajú nám onoho bizarnejšie scenáre WWII. Mnohé závisí od premisy, či by existovalo Poľsko a či by ruský priestor bol ovládaný komunistami.

Nedokážem si však ani len predstaviť, aké šťastnejšie by boli naše moderné dejiny, dokonca i naša súčasnosť, ak by sa nádor komunistickej ideológie zastavil na dnešnej východnej hranici Slovenska a Maďarska. To je však už „tvrdá“ science fiction.

Císař pán není vůl!

Prevrátenie legendárnej repliky Vlastu Buriana z filmu Anton Špelec ostrostřelec nech ukáže môj názor na prípadnú existenciu Rakúsko-Uhorska aj po r. 1918. A pokojne aj po r. 2000. Pravda za podmienky nemaďarského Slovenska. Mohla to byť pozitívnejšia alternatíva dejín celej strednej Európy, ak nie väčšiny Európy. Tešiť nás môže aspoň to, že vstup do EÚ a Schengenu nám navrátili očividné pozitíva Rakúsko-Uhorska.

Martin Pener


Pracovná poznámka: Faktografické údaje čerpané z knihy a Encyklopedia II wojny światovej, Wydavnictwo Ministerstva obrony narodowej, Varšava 1975. Pre porovnanie, podľa Reclam Praktisches Wissen (III. rozšírené vydanie), Verlag Philipp Reclam Jun. Leipzig, 1928; boli celkové počty obyvateľstva nasledovné: Rakúsko (1923) 6,5 mil., Maďarsko (1926) 7,9 mil., ČSR (1921) 13,6 mil.

  Dobrá fikcia
   Podborski 11-11-2008 16:19
  RE: Dobrá fikcia
   thl 11-11-2008 19:14
  RE: Dobrá fikcia
   Maros 11-11-2008 22:24
  RE: Dobrá fikcia
   digimarauder 27-01-2009 23:37
  RE: Dobrá fikcia
   maly miro 12-11-2008 8:43
  RE: Dobrá fikcia
   scroll 20-11-2008 11:07
  Preco riesit keby ?
   AS 11-11-2008 19:41
  RE: Preco riesit keby ?
   Martin Pener 11-11-2008 19:59
  RE: Preco riesit keby ?
   Lukas Krivosik 12-11-2008 0:31
  RE: Preco riesit keby ?
   Martin Pener 14-11-2008 7:34
  Akí "sme"
   LIBERTARIAN 12-11-2008 13:39
  RE: Akí
   Rogue Keeper 12-11-2008 13:51
  RE: Akí
   PeterS 13-11-2008 3:23
  RE: Akí
   coriolanus 18-11-2008 9:43
  europski Slovaci
   Martin Pener 13-11-2008 8:13
  rozpad RU
   Michal Lehuta 13-11-2008 11:31
  RE: rozpad RU
   Lukas Krivosik 14-11-2008 2:05
  Legitimni panovnici
   Miso 14-11-2008 13:26
  Ako to vlastne bolo?
   palo zlatoidsky 16-11-2008 14:18
  RE: Ako to vlastne bolo?
   Martin Pener 28-11-2008 20:53
  na margo
   wesley 21-11-2008 13:33
  RE: na margo
   palo zlatoidsky 21-11-2008 17:46
  Alternatívny vývoj
   Weissman 19-12-2008 10:22
  kovacica
   med 16-01-2009 1:25
  RE: kovacica
   digimarauder 28-01-2009 0:09
  prečo to nevyšlo
   digimarauder 28-01-2009 1:31
  Kolonie
   Marek Balaz 03-11-2009 22:40

   

 

Slovenská otázka

Aká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? Otázky, na ktoré okolité národy zodpovedali už dávno. A ak nie, aspoň o nich vášnivo diskutujú.

V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. Veríme, že články v tejto rubrike vám pomôžu hlbšie spoznať slovenskú dušu a dajú odpovede aspoň na niektorú z vyššie položených otázok.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak