Ad: EÚ podľa Klausa

Napriek neuveriteľnej mystifikácii troch Klausových „bruselských“ poznámok je nesporným pozitívom, ak sa diskusia o Európskej únii začína vďaka nim aspoň v náznakoch prenášať aj do nášho verejného diskurzu. Už titulok „EÚ podľa Klausa“, ktorým autor Tomáš Kozák svoj text nadpísal, dokazuje, že Václav Klaus má na charakter európskej integrácie jasné a vyprofilované názory, ktoré nepotrebuje skrývať za nič hovoriace frázičky o „jednotnej Európe ako záruke mieru“.

T. Kozák správne pochopil spor, ktorý sa na poli takzvanej európskej integrácie aktuálne zvádza. Je to spor medzi princípom intergovermentalizmu, ktorý spočíva v primáte rozhodovania na medzivládnej úrovni a supranacionalizmu, prenášajúceho čo najväčšie množstvo kompetencií na úroveň nadnárodných európskych inštitúcií. T. Kozák sa však mýli, ak to interpretuje ako technokratický spor o „efektivitu a pružnosť prijímania rozhodnutí“. Ide o ďaleko viac – o samotnú podstatu európskej integrácie. Je to spor o chápanie demokracie, jej legitimity, spor s veľmi nejasným rozuzlením, spor, ktorého výsledok bude mať kľúčový význam pre slobodu obyvateľov Európy v tomto a nasledujúcich storočiach.

Kozák a eurofederalisti chápu štát a jeho inštitúcie ako prostriedok k efektívnemu rozhodovaniu, teda k dosahovaniu želaných materiálnych výsledkov. Toto poňatie štátu je však výsostne antiliberálne. Implikuje totiž, že štát, ktorého existencia nevedie k rýchlym materiálnym výsledkom je najlepšie zrušiť, alebo aspoň degradovať na úroveň akéhosi manažérskeho regionálneho celku. Preto je z ich pohľadu potrebné sa zjednocovať, unifikovať a harmonizovať v štruktúrach akejsi nadnárodnej nadstavby. Redukcionistické chápanie štátu podľa tohto vzoru je nebezpečné a dekadentné. Národný štát je čímsi viac – je verejnou entitou, vytvárajúcou právne prostredie pre interakciu slobodných jednotlivcov.

Naproti tomu postupné prechádzanie z medzivládneho na nadvládne politické rozhodovanie vedie k ďalekosiahlym deštrukčným dôsledkom. Znamená totiž presúvanie ťažiska vlády zákona z národných parlamentov na svojou legitimitou veľmi pochybné európske komisie, rady a parlamenty, je útekom od priamej zodpovednosti k exekutívnej svojvôli a dirigizmu. Klausova požiadavka jednomyseľného hlasovania v čo najpočetnejších a najdôležitejších oblastiach politiky je zárukou dostatočnej demokratickej legitimity Európskej únie. Práve takto zjednotená Európa nepotierajúca politickú identitu európskych národov by mala byť platformou pre skutočnú, dobrovoľnú a spontánnu jednotu, a nie dnešnú násilnú a svojim charakterom rýdzo neliberálnu unifikáciu. Je to predovšetkým v záujme menších krajín, teda aj Slovenska. Je načase, aby tento slovenský národný záujem „odhalili“ aj slovenskí demokratickí politici.

Martin Hanus

Sranda

Peterko

17-11-2009 13:02