ISSN 1335-8715

27-09-2008   Igor Paulíček   Kultúrna vojna   verzia pre tlač

Tolstoj verzus Solovjov

Rusko 19. storočia bolo poznačené nárastom apokalyptických vízií, sprevádzaných najmä pesimistickými náladami vtedajšej éry. Očakávaný príchod konca sveta mal výsostne dejinný ráz. Podľa Berďajeva „za týmto pocitom príchodu konca sveta a ríše antikristovej možno vidieť tušenie konca celej historickej epochy, zániku starého sveta“1. Jedným z tých, u ktorých sa prejavovali apokalyptické nálady bol aj Vladimír Solovjov.

Solovjova apokalyptika

Tak ako celá pôvodná ruská filozofia je spojená s kresťanstvom, je s ním spojená aj filozofia Solovjova. Práve on ako zástanca kresťanského princípu pri koncipovaní svojho chápania sveta zvlášť zdôrazňoval, „aby bola celá kultúra, celý spoločenský a štátny život, nevyhnutne vystavaný na kresťanských princípoch“2.

Solovjov sprvu usiloval o budovanie slobodnej teokracie3, hlásal kresťanský univerzalizmus, chcel zjednotiť cirkev, veril v možnosť kresťanskej politiky a rozvoj Bohočlovečenstva na zemi. Skrátka, chcel uskutočniť „kresťanskú pravdu v plnosti života“4. Solovjov nepovažoval Božie zjavenie za zavŕšený proces, či už išlo o zjavenie v judaizme alebo kresťanstve.

Podľa neho sa zjavenie „naďalej zdokonaľuje a rozvíja, pretože Boh pripravuje ľudstvo k tomu, aby Ho prijalo postupne“5, pretože iba „duchovne vyspelé ľudstvo môže Boh uviesť do Svojho dokonalého zväzku lásky“6. V poslednom období filozofickej tvorby po rade sklamaní bol nútený priznať: „že dejiny sa neuberajú tou cestou, v ktorej videl triumf kresťanskej pravdy. Rodil sa v ňom prenikavý pocit zla, ktorý bol predtým slabý“7.

Solovjov prestal veriť v cesty dejín, prestal veriť v budúcnosť a definitívne zavrhol možnosť uskutočniť v dejinách univerzálnu slobodnú teokraciu. „Je potrebné sa raz a navždy vzdať idei mocnárstva a vonkajšej veľkosti teokracie ako priameho a naliehavého cieľa kresťanskej politiky“8.

Pod vplyvom tohto pesimizmu napísal Legendu o Antikristovi9, pretože „na konci histórie bude väčšina ľudstva stáť na strane Antikrista“10. Aj napriek tomu, že sa vzdal svojej idei teokracie, kresťanstvo neopustil. Ako obhajca kresťanstva a Krista ako vteleného Božského Loga, vychádzal vo svojej apokalyptike z novozákonného Zjavenia sv. Jána. V Legende Solovjov zobrazuje „posledný akt historickej tragédie ako epochu náboženského samozvanectva“11.

Tragédia celého ľudstva spočíva v samozvanectve mesiáša - Antikrista, ktorý nastolí nie kresťanskú teokraciu, lež vlastnú sociálnu organizáciu pod falošným menom druhého a konečného Krista. Antikristus hlása svoj eschatologický zámer pod hlavičkou večného mieru a blahobytu.12 Vidíme, že apokalyptický koniec neznamená, úplný koniec a zánik sveta. Ide tu skôr o koniec „historickej epochy, apokalyptický koniec znamená tušenie historických katastrof. Je to apokalypsa vnútri dejín“13.

„Vtedy si Kristovo meno prisvoja sily v ľudstve, ktoré sú svojou podstatou v skutočnosti Kristovi a jeho duchu cudzie, priamo nepriateľské“14. Spoločenskú organizáciu sveta pod vládou Antikrista Solovjov opisuje ako svetové impérium, na čele ktorého stojí práve Antikrist ako geniálny mysliteľ, reformátor a manipulátor. Jeho pohnútky sú založené na sebaláske. Ponúka ľuďom ideu dokonalej spoločnosti postavenej na „najzákladnejšej rovnosti: rovnosť všeobecnej sýtosti“15. Dáva im hojnosť, a zároveň ich tým umlčiava – dáva im to, čo žiadajú; chlieb a hry.

Kresťanstvo Antikrist ničí tým, že sa ho chce zmocniť a odstrániť skutočného Krista. Aj tu ponúka veriacim a duchovenstvu to, po čom túžia. A Solovjov práve v tomto momente odhaľuje, že mnohí kresťania odvracajú svoj zrak od skutočného Krista a menia ho za Antikrista, lebo práve on im dáva uspokojenie v rámci pozemského života.

Toto je zásadný význam celej apokalyptiky, pretože v ňom Solovjov odkrýva zradu falošných kresťanov páchanú na Kristovi. V tejto chvíli prestáva pre nich skutočný Kristus existovať. Ostáva len hŕstka veriacich, verných Kristovi a kresťanstvu „s jeho požiadavkou prekonať pre Kráľovstvo Božie pozemskú obmedzenosť“16. Títo verní kresťania zložení z katolíkov, pravoslávnych a protestantov odchádzajú do púšte, aby spoločne čelili zlu a kráčali jednotne v ústrety druhého príchodu Ježiša Krista.

V tejto poslednej časti možno vybadať Solovjove úsilie zjednotiť katolícku, pravoslávnu a protestantskú cirkev. Hovorí o „zjednotení troch rovnoprávnych vetví jednej Cirkvi“.17 Pretože bol Solojvov nielen vo svojom živote, ale i vo svojej filozofickej tvorbe „neohrozený bojovník za absolútne dobro, ktoré môže realizovať jedine Božie kráľovstvo“, nezmieriteľne „usvedčoval akúkoľvek snahu ospravedlňovať egoizmus, ktorý sa často maskuje vznešenými motívmi, napríklad v národnom živote odvolávaním sa na potreby svojho národa alebo v náboženskom živote tvrdením, že iba vlastné vierovyznanie vedie k spáse, čo je v podstate prejav konfesionálnej domýšľavosti“18.

Táto domýšľavosť však nepriamo napomáha zlu – Antikristovi. Jedine jednotné kresťanstvo združené okolo Krista môže vzdorovať zlu. K tomu, aby sme mohli pochopiť v čom Solovjov videl najväčšie zlo – budúceho Antikrista, je nutné vystihnúť podstatu jeho tvorby.

Losskij: „V našom osvietenom storočí sú vo všetkých kresťanských cirkvách pastieri a teológovia, ktorí sa hanbia za „nevzdelanosť“, za rozprávanie o zázrakoch, za vieru v premieňajúcu moc sviatosti a nádeje na vzkriesenie v tele atď. Na druhej strane im súčasná filozofická kultúra ich myslenia zakazuje zriecť sa dogmatického učenia o vtelení Logu, Ježiša Krista, pretože je to základ kresťanskej ortodoxie. Pre také osoby sa kresťanské náboženstvo týka viac-menej len morálky. Kresťanské sviatosti znižuje ich uvažovanie skôr len na úroveň akýchsi symbolických úkonov. ... Podľa neho už láska nie je individuálne-psychický proces, ale taktiež metafyzický princíp, ktorý svet aktívne transformuje. Vytvára „nové nebo a novú zem“ čiže Božie mesto. V ňom sú vďaka vzájomnému prelínaniu všetkých bytostí z každého sňaté obmedzenosti otrockej prírodnej nevyhnutnosti. Solovjov si najmä kladie za cieľ vytvoriť náhľad na svet, ktorý by odkrýval duchovné základy pozemského bytia. Ich rozvíjanie potom vedie k Božiemu Kráľovstvu. Toto kráľovstvo je plná realizácia božského v prírodne-ľudskom skrze Bohočloveka-Krista. Alebo je to inými slovami plnosť prirodzeného ľudského života, zjednoteného skrze Krista s plnosťou Božstva“.19

Práve časť o chápaní kresťanstva ako čisto mravného učenia je Solovjovou kritikou voči L. N. Tolstému. Solovjov vyčíta Tolstému najmä jeho obmedzený pohľad na náboženstvo, on totiž v náboženstve vidí viac ako len mravné učenie. Túto kritiku podal v diele Tri rozhovory. Solovjov kritizuje L. N. Tolstoja za jeho abstraktný moralizmus s tézou neodporovania zlu násilím. Podľa vtedajšej Solovjovej koncepcie ovláda svet trojité zlo: Karol Marx, ako hlásateľ ekonomického materializmu; Friedrich Nietzsche: hlásateľ démonického nadčloveka; a Tolstoj: hlásateľ abstraktného moralizmu.20

Práve tento pseudo-duchovný prístup Tolstoja znamená podľa Solovjova najväčšie nebezpečenstvo pre človeka, v ňom totiž Solovjov vidí pôdu pre príchod možného antikrista. Antikrist je stelesnením zla, teda zlo samotné. Zároveň ním Solovjov nastoľuje problém zla, ktorý otvára otázkou: „je zlo iba prirodzený nedostatok, je to nedokonalosť, ktorá s rastom dobra sama od seba mizne, alebo je to skutočná sila, ktorá pomocou rôznych pokušení ovláda náš svet tak, že pre úspešný boj proti nej musíme mať oporný bod v inom ráde bytia“21?

Oporným bodom je Kristus a kresťanstvo, ktoré stojí a padá na zmŕtvychvstalom Kristovi. Kristus prichádza medzi ľudí so svojím evanjeliom, s posolstvom dobrej zvesti o vzkriesení. Práve ono má význam len spolu s ním a nie bez neho. Táto vzájomná spätosť Krista a evanjelia v podobe vzkriesenia a plnosti blaženého života, tvorí kresťanstvo.

S takýmto poňatím kresťanstva sa Solovjov stavia proti tzv. falošnému kresťanstvu, ktoré naproti tomu spočíva práve v popieraní Krista, jeho Božského pôvodu, a ktorého stúpenci, držiac sa tejto línie, prehlasujú, že „Kristus už zastaral, bol prekonaný alebo vôbec neexistoval, že to je mýtus vymyslený apoštolom Pavlom, a pritom úporne trvajú na tom, že sa chcú nazývať „pravými kresťanmi“ a zastierajú svoje hlásanie prázdneho miesta prekrútenými slovami evanjelia, potom nemôže byť namieste ľahostajnosť alebo blahosklonné pohŕdanie“22, ale jediným cieľom je odhalenie skutočného klamstva.

Tento klam spočíva v prijatí Kristovho evanjelia, ale nie samotného Krista. Aký má však význam Kristovo evanjelium bez Krista? Pre falošného kresťana je evanjelium len náukou morálneho správania sa, z ktorého sa však vytratilo jeho jadro. V záujme takto chápaného kresťanstva potom nie je možné postaviť sa proti zlu a bojovať s ním iným spôsobom, ako len jeho pasívnym prijatím a podvolením sa mu. Problém je v tom, že zlo nemožno prijímať v záujme dodržiavania abstraktne morálnych princípov, o čo sa snaží práve Tolstoj.

Formovanie ducha L. N. Tolstého

Tolstoj bol od mala vychovávaný v kresťanstve, formovaný cirkevným učením, obradmi, Písmom a evanjeliami, no nakoniec i tak jeho duch neobstál pred vedeckým objasňovaním vecí a ľudí. Stratil „teologický názor, morálku a cirkevné náboženstvo“, a tak sa ako dvadsaťročný definitívne odlúčil od cirkvi a vzdal sa svojej detskej viery.23 A aj keď spĺňal všetky predpoklady k tomu, aby bol šťastným človekom, veď „mal milovanú ženu, milujúcu rodinu, chór vďačných čitateľov. Koniec koncov, bol to bohatý človek. Mal všetko z toho, čo sa dnes hocktorému modernému človeku zdá etalónom šťastia“24. Napriek tomu šťastným nebol. Ťažila ho mučivá otázka zmyslu ľudskej existencie.

Pocity osamelosti, strachu a vnútorného nepokoja ho priviedli k poznaniu, že nemôže žiť bez Boha, bez náboženstva. Z tejto vnútornej rozorvanosti mu pomohol ruský mužík, v ňom našiel únik pred myšlienkami o smrti, pred úzkosťou, zúfalstvom a nešťastím. A vďaka nemu znovu nadobudol vieru v Boha, pretože ho očarila náboženská pokora s akou sa ruský sedliak zmieril so životom.

„Tolstoj denne a stále znovu poznáva, ako sedliak pri všetkej svojej biede a pri všetkom svojom nešťastí vo vnútri zostáva kľudný a spokojný, vidí, ako trpezlivo znáša chudobu a nemoc, ako sa nebojí smrti, a tak dospieva k názoru, že musí opäť získať životný kľud sedliaka a svojho vlastného detstva“.25

Náboženstvo ruského sedliaka sa tak stáva Tolstojovi kľúčom k životu. Chápe podstatu náboženstva ako vzťah k Bohu. Náboženstvo má ten, kto pochopil zmysel ľudského života. Boh je život a život je Boh. Ten kto pochopil život, pochopil Boha. A teda žiť podľa Božieho zákona, je uskutočnením života.

Dôležitým sa pre neho stáva láska, život a Boh. No skutočný život nemožno uskutočňovať v individuálnej forme za účelom napĺňania osobného blaha. Život je pre neho niečo viac ako púha subjektívna existencia. Preto proti subjektivizmu a individualizmu osobného blaha postavil objektívne náboženstvo lásky k životu. Kresťanský metafyzický Boh sa vtelil nie do Krista, lež do prírody ako večného života. Tolstojov Boh je Bohom kozmologickým; „v Tolstého umení i filozofii je ľudský život ponorený do života kozmu, do kolobehu kozmického života“26. Odtiaľto pramení jeho objektivistický panteizmus.

Chápe „prírodu a všetko čo žije, ako život a týmto životom prekonáva smrť, strach pred smrťou“27. Nemôže prijať žiadne násilie, pretože to spôsobuje smrť. Ústrednou myšlienkou je život víťaziaci nad smrťou. Jeho panteizmus už nie je prísne naturalistický, ale skôr nábožensko-etický. Smrť „porazil“ nielen svojim objektivizmom ale i antiindividualizmom; smrť je záležitosťou subjektívnou, individuálnou, ale nesmrteľnosť kozmologickou - objektívnou záležitosťou týkajúcou sa celku.28

Jeho úsilie sa pretavuje do uskutočňovania praktického náboženského spôsobu života. V snahe prekonať svoj skepticizmus a subjektivizmus nachádza objektívne východisko v Ježišovi Kristovi, ktorého však nevníma ako Božieho Syna - najvyššiu autoritu, ale ako Učiteľa ľudstva akým boli i Konfucius, Buddha, Lao-Tse, atď..29

„Tolstoj trvá na tom, že jestvuje jedno celosvetové učenie“.30 Pod vplyvom Kanta a absolutizovaného racionalizmu však náboženstvo redukuje len na morálku. Skrze racionalizmus neobstojí u neho nič nadprirodzené, teda ani kresťanské zjavenie, ani Kristov Božský pôvod. Dôležitým sa stáva Ježišove etické učenie, v ktorom nachádza pokoj a únik zo subjektívnej osamelosti. Prijíma Ježiša Krista len ako Ježiša historického, nie ako Krista31.

U Tolstoja možno vybadať dva protipóly, pre ktoré nemôže prisúdiť Ježišovi jeho Božskú podstatu. Ak na jednej strane hľadá Boha, bez ktorého nemôže existovať, tak na druhej strane nemôže kvôli racionalizmu a strachu z antropomorfizmu prijať Krista ako Božieho syna. Z tejto dilemy uniká tým, že zjednodušuje evanjelium (Písmo, Nový Zákon) na etický princíp. Dôležitá zostáva len čisto etická rovina kresťanstva, pretože rozum má u Tolstoja výsadné postavenie; „rozum, tá najvyššia ľudská schopnosť, nevyhnutná pre jeho život, ktorá mu, nahému a bez pomoci uprostred síl prírodných, ktoré ho hubia, dáva jednak prostriedky k existencii, tak i prostriedky k zotaveniu, táto schopnosť mu otravuje život“32.

A zároveň „rozum prakticky a teoreticky je mu najvyšším sudcom všetkého poznania, poznávania a chcenia“33. Tento racionalizmus nemôže pripustiť nič aracionálne - zjavené, pretože snaha objektivizovať vieru vrcholí v rozumnej viere; „v tejto viere však nesmie byť nič nerozumného, musí byť pravdivá, ale je to viera, viera, ktorá sa oddáva objektívnej pravde“34.

Jeho viera je rozumnou preto, pretože v nej nie je nič nerozumné (nadzmyslové). Alexander Meň zhrnul túto vieru: „Človek si uvedomuje, že je súčasťou niečoho, čo tvorí celok. Ten celok nazývame Bohom. On nás poslal na tento svet. Nesmrteľnosť nejestvuje, pretože osobnosť je čosi úzke, nepatrné. Keď človek zomrie rozplynie sa v tomto celku. Akýmsi zvláštnym riadením ten, či je to Boh, alebo niekto iný, či je to Osud, práve tak, ako u stoikov, prikazuje človeku, aby sa správal mravne. A odporúčania Najvyššej bytosti sú elementárne, boli vždy dané, prostredníctvom všetkých učiteľov, prostredníctvom všetkých, no obzvlášť skrze Krista“.35 Pre Tolstoja je podstatou náboženstva mier a láska. Náboženstvo je službou Bohu, ktorá pomáha blahu ľudstva a dáva človeku radostný pocit istoty.

Neodporovanie zlu

Ak je mier a láska podstatou náboženstva, potom nemožno nijakým spôsobom konať násilie, ktoré odporuje obidvom zásadám. Tolstoj nechce a nemôže odporovať zlu. Kristov zákon lásky k blížnemu interpretuje týmto spôsobom; nemožno predsa bojovať proti násiliu (zlu) novým násilím (zlom). Riešením je pasívne prijatie zla. Radšej ako by sa mal dopustiť nového zla, volí jeho prijatie. Ale prijatie len navonok, vnútorne sa s ním z hľadiska kresťanskej etiky nemožno stotožniť. Nevedno či si Tolstoj uvedomil túto paradoxnú situáciu, totiž ak sa na jednej strane podvoľujeme zlu, na druhej strane sme proti nemu. Takýto prístup však poskytuje zlu ešte väčší priestor. Kristus síce prichádza s prikázaním milovať blížneho, ale nikde nehovorí, že máme milovať zlo a prijímať ho, práve naopak.

Tolstého východisko voči násiliu spočíva vo vnútornej revolte. Navonok násilie prekonáva nie odporom, ale pravým kresťanstvom, ktoré prináša so sebou slobodu a rovnosť všetkých. V roku 1855 si do denníka zapísal: „Rozhovor o božskosti a viere ma priviedol na veľkú, kolosálnu myšlienku, a jej uskutočneniu sa cítim schopný zasvätiť svoj život“ tou myšlienkou bolo „založenie nového náboženstva, zodpovedajúceho rozvoju ľudstva: Kristovho náboženstva, ale očisteného od viery a tajuplnosti; náboženstva praktického, ktoré by nesľubovalo budúcu blaženosť, ale dalo by blaženosť na zemi“.36 Nové kresťanstvo teda uskutočňuje mier a blahobyt na zemi, keďže sa končí éra skazeného kresťanstva37, ktoré sa neosvedčilo práve preto, lebo bolo spojené so svetskou – štátnou mocou. Kresťanstvo a štát sú dva nezmieriteľné protiklady.

Tolstoj neuznáva militarizmus, vojnu a trest smrti. Najväčším násilím je štát, vojna a revolúcia. Politický štát je organizované násilie. Jeho anarchizmus spočíva v nábožensko-etickej rovine, ale s priamym dosahom na politickú sféru. V jedinú revolúciu v ktorú verí, je náboženská revolúcia. Pre svoj náboženský cit neuznáva politiku, ani revolúciu.

Akokoľvek sa Tolstoj mohol domnievať, že hlásaním náboženskej revolúcie, odmietaním všetkého politického a zavrhovaním každej autority, dokonca každej civilizácie, o ktorých sa domnieval, že sú postavené na klamstve a nespravodlivosti, realizuje svoj ideál dokonalého života, v skutočnosti, možno si to neuvedomujúc, bol poplatný komunizmu; „V pozitívnom zmysle je Tolstoj protikladný komunizmu, neuznáva násilie, je nepriateľom každého štátu, neguje techniku i racionálnu organizáciu sveta, verí v božský základ prírody a života, hlása lásku a nie nenávisť. V negatívnom zmysle je predchodcom komunizmu, neguje minulosť, tradície dejín, starú kultúru, cirkev a štát, neguje každú hospodársku a sociálnu nerovnosť, ostro kritizuje privilegované vládnuce triedy, nemá rád kultúrnu elitu“.38

Tolstoj nazerá na spoločnosť ako na civitas dei, čo znamená, že ľudia sú spojení v neviditeľnej „pozemskej“, podľa neho chápanej cirkvi, a spása je v každom človeku. „Zdôrazňuje primát náboženstva a žiada, aby sa celý život jednotlivca i život spoločnosti budovali na mravnosti celkom vnútorne“.39 Je náboženský individualista, ktorý neupiera svoj zrak k Bohu, ale k morálke. K spáse nepotrebuje žiadnu sprostredkujúcu cirkev.

Takto vykladá evanjelium: „Kristovo učenie má všeľudský zmysel. Kristovo učenie má prostý, jasný praktický zmysel pre život každého jednotlivca. Tento zmysel možno vyjadriť takto: Kristus učí ľudí nerobiť hlúposti“40. Tolstoj káže; nerob hlúposti, lebo ti bude horšie. Tolstého kresťanstvo je utilitárne učenie – utilitárne zdôvodnená morálka, zbavená zjavenia a všetkého metafyzického.

Solovjov a Tri rozhovory

Ako sme pojednali vyššie; mnohí počnúc Solovjovom, končiac Merežkovským vidia v Tolstojovi náboženského nihilistu a antikrista. Vráťme sa však späť, k dielu Tri rozhovory. Ako sme povedali, Solovjov v tomto diele otvára otázku zla, boja proti zlu, ale i otázku po zmysle dejín. Kriticky sa vymedzuje k Tolstého téze neodporovania zlu násilím. Otázku boja proti zlu otvára z troch rôznych hľadísk.

Prvé hľadisko je založené na náboženskom živote (Generál) a patrí už minulosti; druhé kultúrne pokrokové hľadisko (Politik); a tretie absolútne náboženské hľadisko (pán Z.) – čo je v podstate apokalyptická vízia podaná v Legende o Antikristovi. Solovjov je zástancom posledného stanoviska, aj keď uznáva relatívnu platnosť prvých dvoch.41 Do kontrastu voči týmto názorom je postavený Knieža - Tolstoj, ako zástanca neodporovania zlu násilím.

K tomu, aby sme viac objasnili Solovjovov postoj, musíme si priblížiť jeho filozofiu dejín. Totiž Solovjov chápe dejiny a historické dianie v zmysle svetového Božieho súdu, v ktorom prebieha dlhý a zložitý spor – proces, medzi silami dobra a zla. To, čo je absolútne nepravdivé je „princíp zla a lži, nie také prostriedky proti nemu, ako je meč vojaka alebo pero diplomata: tieto prostriedky je nevyhnutné hodnotiť podľa toho, ako skutočne plnia svoj účel v daných podmienkach. Vždy je lepší taký prostriedok, ktorého použitie je viac namieste, tj. ktorý viac poslúži dobru“.42

Z tejto perspektívy potom Solovjov nemôže byť apriórne proti vojne, ani proti militarizmu, ani štátu, atď. „O tom, že vojna nie je absolútne zlo a že mier nie je absolútne dobro, alebo jednoduchšie povedané, že môže byť a taktiež býva dobrá vojna a že môže byť a býva i zlý mier“.43 On tieto prostriedky podriaďuje metafyzicky náboženskému kresťanskému princípu. Pre neho nie je vojna len čierna a mier biely. Mier vníma v kresťanskom zmysle. Ten, kto prináša mier je Kristus – toto je pravý mier. V kontraste voči nemu je mier falošný, ktorý láka človeka a sľubuje mu falošný pokoj, to je diablov mier.

Preto Kristus prichádza na zem a rozdeľuje: „Myslíte si, že som prišiel dať mier zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie“44. Kristus rozdeľuje dobro od zlého. „Na toto rozdelenie ukázal práve Ten, ktorý priniesol pravý mier a dobré nepriateľstvo: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ Je teda mier dobrý, Kristov mier, ktorý je založený na tom rozdelení, ktoré priniesol Kristus na svet – totiž na rozdelení medzi dobrom a zlom, medzi pravdou a lžou. A je zlý mier, mier tohto sveta, ktorý je založený na zmiešaní alebo vonkajšom zjednotení toho, čo je medzi sebou vnútorne znepriatelené“.45

Na jednej strane máme Tolstoja s jeho videním absolútneho a krajného zla v podobe vojny a militarizmu, čo znamená, že ľudstvo sa týchto ziel musí urýchlene a nevyhnutne zbaviť, aby zaznamenalo víťazstvo rozumu a dobra, na druhej je Solovjov, ktorý zlo vidí v človeku samotnom a jeho náchylnosti konať hriešne. Ak Tolstoj odsudzuje vojnu a násilie, Solovjov súdi človeka – jednotlivca a jeho skutok.

Tolstoja jeho morálny prístup odzbrojuje proti zlu, zároveň ho privádza do pasce, je zbavený všetkého, okrem viery v rozum človeka: „človek, ktorý má rozum a svedomie, nemôže predsa robiť také veci [konať zlo]“.46 U Solovjova nemožno vylúčiť ani silu, ani modlitbu a zázraky, ale ktorý „z týchto spôsobov pomoci sa má použiť, to závisí na vnútorných a vonkajších podmienkach celej udalosti. Jediná vec tu platí bezpodmienečne: musí sa pomôcť tým, ktorým sa ubližuje“47.

Pre Tolstoja sú pravidlá, ktoré stanovil Ježiš Kristus záväzné, no záväzné iba v etickej rovine. Ak zhrnieme čo už bolo spomenuté vyššie, potom Tolstoj odmieta vzkrieseného Krista ako ústredný význam dejín, ako Logos skrze ktorý sa Boh vtelil do časnosti, aby priniesol spásu a večný život ľuďom. Tolstoj nepripúšťa tento život, nepripúšťa Krista ako Božieho syna. Smrť je konečnosťou. Život je porazený smrťou. Tolstoj redukuje kresťanstvo, a Kristova smrť sa stáva zbytočnou.

Zvláštne je, že svojím prístupom neodporovania zlu a spôsobom akým odvrhol Krista, nemohol ustúpiť ani smrti. Smrť je, možno povedať najvyšším fyzickým zlom pre človeka, totiž v nej sa stráca zmysel pozemskej existencie. Solovjov chápe význam zmŕtvychvstalého Krista a tým pre neho smrť neznamená koniec (zmyslu) ľudskej existencie. No u Tolstoja je smrť zmyslom konečným. Ak by sme mali urobiť záver, možno povedať, že Tolstoj svojím prístupom neodporovania zlu zašiel až tak ďaleko, že ustúpil zlu najvyššiemu – smrti. Tolstého učenie nie je učením evanjelia, nie je to učenie kresťanské, ako ho chápu nielen pravoslávni, ale aj katolíci, luteráni a iní protestanti.48

Igor Paulíček


Použitá literatúra:

Berďajev, N. A.: Pramene a zmysel ruského komunizmu. Kalligram, Bratislava 2004.
Losskij, N. O.: Dějiny ruské filosofie. Refugium, Olomouc 2004.
Masaryk, T. G.: Rusko a Evropa (3 časť). Ústav T. G. Masaryka, Praha 1996.
Meň, A.: Ruská náboženská filozofia. Kalligram, Bratislava 2005. Solovjev, V.: Tři rozhovory. Zvon, Praha 1997.
Solovjov, V.: Židovstvo a kresťanská otázka. Bratislava 1991.
Tolstoj, L. N.: O životě. Praha 1925.


1 Berďajev, N. A.: Pramene a zmysel ruského komunizmu. Kalligram, Bratislava 2004, s.96.
2 Losskij, N. O.: Dějiny ruské filosofie. Refugium, Olomouc 2004, s. 197.
3 Pozri: Solovjov, V.: Židovstvo a kresťanská otázka. Bratislava 1991.
4 Berďajev, N. A.: Pramene a zmysel ruského komunizmu, s.96.
5 Losskij, N. O.: Dějiny ruské filosofie, s. 196.
6 Cit. podľa Losskij, N. O.: Dějiny ruské filosofie, s. 196.
7 Berďajev, N. A.: Pramene a zmysel ruského komunizmu, s.96.
8 Losskij, N. O.: Dějiny ruské filosofie, s. 198.
9 Krátka legenda o Antikristovi je súčasťou diela Tri rozhovory.
10 Losskij, N. O.: Dějiny ruské filosofie, s. 198.
11 Losskij, N. O.: Dějiny ruské filosofie, s. 198.
12 Veľmi príznačne Solovjov nazval dielo, vďaka ktorému sa Antikristus dostal do povedomia ľudí: Otevřená cesta k světovému míru a blahobytu.
13 Berďajev, N. A.: Pramene a zmysel ruského komunizmu, s.97.
14 Losskij, N. O.: Dějiny ruské filosofie, s. 198.
15 Solovjev, V.: Krátka legenda o Antikristu, s. 161-162. In: Solovjev, V.: Tři rozhovory. Zvon, Praha 1997.
16 Losskij, N. O.: Dějiny ruské filosofie, s. 199.
17 Losskij, N. O.: Dějiny ruské filosofie, s. 196.
18 Losskij, N. O.: Dějiny ruské filosofie, s. 199.
19 Losskij, N. O.: Dějiny ruské filosofie, s. 200-201.
20 Solovjev, V.: Tři rozhovory. Zvon, Praha 1997, s. 13.
21 Solovjev, V.: Tři rozhovory, s. 19.
22 Solovjev, V.: Tři rozhovory, s. 21.
23 Masaryk, T. G.: Rusko a Evropa (3 časť). Ústav T. G. Masaryka, Praha 1996, s. 290 – 292.
24 Meň, A.: Ruská náboženská filozofia. Kalligram, Bratislava 2005, s.69.
25 Masaryk, T. G.: Rusko a Evropa (3 časť), s. 293.
26 Berďajev, N. A.: Pramene a zmysel ruského komunizmu, s.92.
27 Masaryk, T. G.: Rusko a Evropa (3 časť), s. 295.
28 Masaryk, T. G.: Rusko a Evropa (3 časť), s. 295-296.
29 Tolstoj, L. N.: O životě. Praha 1925, s. 24-28.
30 Meň, A.: Ruská náboženská filozofia, s. 75.
31zmysle pomazaného - mesiáša.
32 Tolstoj, L. N.: O životě, s. 40.
33 Masaryk, T. G.: Rusko a Evropa (3 časť), s. 297.
34 Masaryk, T. G.: Rusko a Evropa (3 časť), s. 299.
35 Meň, A.: Ruská náboženská filozofia, s. 75.
36 Cit. podľa: Meň, A.: Ruská náboženská filozofia, s.72-73.
37 Koniec starej éry Tolstoj spája s rusko-japonskou vojnou a ruskou revolúciou (1905).
38 Berďajev, N. A.: Pramene a zmysel ruského komunizmu, s.92.
39 Masaryk, T. G.: Rusko a Evropa (3 časť), s. 317.
40 Meň, A.: Ruská náboženská filozofia, s. 75.
41 Solovjev, V.: Tři rozhovory, s. 24.
42 Solovjev, V.: Tři rozhovory, s. 24.
43 Solovjev, V.: Tři rozhovory, s. 40.
44 Lk 12, 51.
45 Solovjev, V.: Tři rozhovory, s. 117.
46 Solovjev, V.: Tři rozhovory, s. 46.
47 Solovjev, V.: Tři rozhovory, s. 48.
48 Meň, A.: Ruská náboženská filozofia, s. 81.

  Otazka
   Jednooko 27-09-2008 19:41
  RE: Otazka
   greenwood 27-09-2008 22:21
  RE: Otazka
   marian 29-09-2008 16:38
  RE: Otazka
   Jednooko 29-09-2008 16:50
  K bodu 2
   greenwood 29-09-2008 22:28
  RE: Otazka
   marian 29-09-2008 23:52
  RE: Otazka
   Maros 29-09-2008 23:34
  RE: Otazka
   jakubjost 29-09-2008 23:56
  RE: Otazka
   greenwood 30-09-2008 0:27
  RE: Otazka
   Ivan 24-02-2009 16:53
  aktuality - komentar
   jakubjost 29-09-2008 9:57
  RE: aktuality - komentar
   Firstborn 29-09-2008 11:08
  RE: aktuality - komentar
   killroy 30-09-2008 15:26
  RE: aktuality - komentar
   jakubjost 01-10-2008 2:03
  RE: aktuality - komentar
   jakubjost 01-10-2008 3:04
  rozhovor s Dzurindom
   Maros 30-09-2008 10:20
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Firstborn 30-09-2008 10:24
  RE: rozhovor s Dzurindom
   LIBERTARIAN 30-09-2008 12:33
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 30-09-2008 13:15
  RE: rozhovor s Dzurindom
   iamwhite 30-09-2008 13:23
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 30-09-2008 13:27
  RE: rozhovor s Dzurindom
   iamwhite 30-09-2008 13:33
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 30-09-2008 13:48
  RE: rozhovor s Dzurindom
   iamwhite 30-09-2008 13:59
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 30-09-2008 14:03
  RE: rozhovor s Dzurindom
   iamwhite 30-09-2008 14:10
  RE: rozhovor s Dzurindom
   iamwhite 30-09-2008 14:13
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 30-09-2008 14:16
  RE: rozhovor s Dzurindom
   iamwhite 30-09-2008 14:25
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Miso 30-09-2008 22:38
  RE: rozhovor s Dzurindom
   iamwhite 01-10-2008 13:57
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Miso 30-09-2008 22:33
  RE: rozhovor s Dzurindom
   LIBERTARIAN 01-10-2008 8:55
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Maros 30-09-2008 14:00
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 30-09-2008 14:05
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Maros 30-09-2008 14:38
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 30-09-2008 15:02
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 30-09-2008 15:06
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Lukas Krivosik 30-09-2008 15:16
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 30-09-2008 15:51
  RE: rozhovor s Dzurindom
   jakubjost 01-10-2008 2:07
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 01-10-2008 9:43
  RE: rozhovor s Dzurindom
   LIBERTARIAN 01-10-2008 9:04
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 02-10-2008 10:36
  RE: rozhovor s Dzurindom
   tom 01-10-2008 16:59
  RE: rozhovor s Dzurindom
   LIBERTARIAN 02-10-2008 7:55
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Czechtek 03-10-2008 12:05
  RE: rozhovor s Dzurindom
   LIBERTARIAN 03-10-2008 13:52
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Maros 30-09-2008 15:23
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 30-09-2008 15:37
  RE: rozhovor s Dzurindom
   iamwhite 30-09-2008 15:52
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 30-09-2008 16:05
  RE: rozhovor s Dzurindom
   iamwhite 30-09-2008 16:50
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 30-09-2008 17:26
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Miso 30-09-2008 22:46
  RE: rozhovor s Dzurindom
   iamwhite 01-10-2008 0:32
  RE: rozhovor s Dzurindom
   LIBERTARIAN 01-10-2008 9:11
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Rogue Keeper 01-10-2008 9:16
  RE: rozhovor s Dzurindom
   iamwhite 01-10-2008 13:40
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Miso 30-09-2008 22:39
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Lukas Krivosik 01-10-2008 1:49
  RE: rozhovor s Dzurindom
   LIBERTARIAN 01-10-2008 9:16
  RE: rozhovor s Dzurindom
   LIBERTARIAN 01-10-2008 9:46
  RE: rozhovor s Dzurindom
   LIBERTARIAN 01-10-2008 10:43
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Miso 01-10-2008 9:42
  RE: rozhovor s Dzurindom
   LIBERTARIAN 01-10-2008 9:56
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Miso 01-10-2008 11:20
  RE: rozhovor s Dzurindom
   Lukas Krivosik 01-10-2008 11:46
  urad a bohyna
   Firstborn 01-10-2008 8:09
  Mises -na stiahnutie
   LIBERTARIAN 01-10-2008 10:38
  RE: Mises -na stiahnutie
   Miso 01-10-2008 11:21
  RE: Mises -na stiahnutie
   LIBERTARIAN 02-10-2008 7:47
  RE: Mises -na stiahnutie
   jakubjost 03-10-2008 19:20
  odpoved
   me, the 03-10-2008 11:40
  Lukas Krivosik
   Czechtek 03-10-2008 12:36
  princíp kolektívnej viny
   palol 07-11-2008 9:18
  RE: princíp kolektívnej viny
   igor p. 15-11-2008 12:10

   

 

Kultúrna vojna

Kresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2024 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group