 |
|
|
1968Keď som nedávno v Starom Tekove sledoval rekonštrukciu skutočnej bitky z WW2, napadlo ma, či niekde kluby vojenskej histórie nepredvádzajú podobu dákych novších bojov. Skúšal som si spomenúť, či nebola jednotka Československej ľudovej armády, ktorá by sa 21.8. 1968 so zbraňou postavila vojskám Varšavskej zmluvy. Najmä k 30.výročiu okupácie ČSSR by takáto ukážka mohla povedať viac než nejeden dokument či archívny záznam. Magická osmička v 20.storočí Zbytočne. Spomenul som si len, že niektorí velitelia odmietli vpustiť okupantov do našich vojenských objektov, ale to je asi všetko. Naša armáda sa nepostavila na odpor, ako sa nepostavila ani po Mníchovskej dohode. Ale proti paralele udalostí v rokoch 1938 a 1968 (= kapitulácia bez boja) by som ponúkol paralelu inú (či „anti-paralelu“?): ČSSR v r.1968 a Maďarska v r.1956. Maďari sa hrdinsky rozhodli nepredať svoju kožu Sovietom zadarmo. Tak, že aj komunistom v okolitých štátoch naskakovala koža husia. Vráťme sa ešte do čias druhej svetovej vojny. Kým Československo v r.1938 kapitulovalo bez boja, Poliaci (1939) a Juhoslovania (1941) a naplno vrhli do vopred prehraného zápasu. Generál Karel Klapálek, počas WW2 veliteľ československých jednotiek v severnej Afrike a na Blízkom východe, vyslovil vo svoje knihe Ozvěny bojů myšlienku, že národné vlastnosti Čechov i Slovákov by sa vyvinuli inak (k lepšiemu), ak by sa v r.1938 mali možnosť brániť – aj za cenu preťažkých strát. Tak ako Poliaci, Juhoslovania a národy bývalého ZSSR. Kto vie, možno aj rok 1968 by potom vyzeral úplne inak, aj keď by som tu dnes nemusel byť ani ja. Napadá ma jedno vysvetlenie, prečo sme sa v r.1968 nebránili. Pre Maďarov neboli Sovieti (z. r.1944-45) osloboditeľmi, ale dobyvateľmi. Ľahko sa im tak v r.1956 stláčali spúšte zbraní. Hlboko zakorenený odpor Poliakov voči Rusom nepominul ani počas „bratskej družby“ počas studenej vojny. Ale pre Čechov a Slovákov, traumatizovaných „mníchovskou zradou“, boli „Rusi“ skutoční osloboditelia z r.1945 a až do 20.8. 1968 asi naozaj (veľkými) bratmi... Obeť, o ktorej sa nehovorí Jednou z obetí okupácie Československa boli sovietski vojaci. Moja mama si spomína ako z okien ich vtedajšieho pražského bytu ráno sledovali precitnutie sovietskych vojakov. Zobudili sa, vyliezli z bojových vozidiel, rozložili mapu a čudovali sa, kde to vlastne sú. Spomína aj, ako títo hladní vojaci vyberali z odpadkových košom rezance s makom, ktoré (zrejme až v septembri po začiatku školského roku?) žiakom nechutili a zbavovali sa ich. Veľmi cenné svedectvo z druhej strany, ponúka bývalý sovietsky dôstojník (ktorý neskôr počas diplomaticko-špionážneho pôsobenia na západe emigroval), publikujúci pod pseudonymom Viktor Suvorov, v knihe Můj život v sovětské armádě. V 1956 Maďari strieľali a tak sovietsky vojak nemal čas na rozmýšlanie. Tým že československá armáda ani nevystrelila, sovietski vojaci mali čas na iné veci: „Mezi vojáky se začala šířit nečekanou rychlostí myšlenka, že kontrarevoluce je vlastne pozitivní událosť, protože pozvedá životní úroveň lidu. (...) Zvlášte pro Rusy byl kontrast mezi životní úrovní v Československu a SSSR skutešným šokem a opravdu jen ťežko chápali, proč by se mněl tento stav věcí mařit.“ A tak sovietske velenie – podľa Suvorova - muselo po prvej vlne jednotiek zložených z vojakov používajúcich rovnaký jazyk, poslať druhú vlnu – všehochuť neruských národov a národností ZSSR. Naším úkolem nebylo zastavit západní tanky nebo rozprášiť kontrarevolucionáře. Měli jsme neutralizovat ruské vojáky, kteří měli být z Československa odsunuti. Údajne nechýbali ani popravy dezertérov... Nemienim obhajovať sovietskeho vojaka z roku 1968 a mám vážne výhrady aj k tým z r.1945. Ale radový vojak je niekedy tiež obeť vojny. Náhodný hrdina Dubček a mýtus o slobode Uvoľnenie komunistického režimu, ktoré vyvrcholilo v r.1968, akoby sa niekedy kládlo na úroveň revolúcie v r.1989. Treba mať stále na pamäti, že tvorcovia Pražskej jari 1968 boli a ostali komunisti. A komunizmus s demokraciou nemôže ísť nikdy dokopy. Iste, zrušenie cenzúry, činnosť K231, odhaľovanie pravdy o komunistických koncentračných táboroch, politických procesoch, ale v konečnom dôsledku aj striptíz v bratislavskom podniku Perugia, to všetko boli poslovia zmien, ktoré by niekoľko rokov pred tým boli neslýchané. Bývalý československý dôstojník ŠtB, neskorší defektor Jozef Frolík (Špion vypovídá) popisuje politiku československých komunistických lídrov nasledovne: ...vedení strany samé mělo o příští politice KSČ vůbec jen mlhavé představy. Stále věřili, že to „nejak vyjde... Nedá se také o těchto lidech říci, že by měli radikání plány na změnu byrokraticko-policejního režimu v zemi. A čo symbol roka 1968 Alexander Dubček? Pri jeho dnešnom ospevovaní je dôležité nezabudnúť, že sa nestal prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany kvôli svojim víziám, schopnostiam a už vôbec nie kvôli politickej zručnosti. Navyše je na mieste otázka, aký asi mohol byť morálny profil človeka, ktorý sa ako funkcionár prekľučkoval cez päťdesiate roky?! Nič na tom nezmení jeho sociálno-demokratický imidž presadzovaný po Nežnej revolúcii. Na vrchol ho vyniesla viac-menej náhoda. Možno koncom roka 1967, počas pádu Antonína Novotného, keď sa zmätočne hľadal nový líder, veľa nechýbalo a dnešným hrdinom Pražskej jari by bol Vasil Biľak. A počas prechádzok okolo bratislavského Slavína by sme si odpľúvajúc ukazovali na vilu neostalinistu Alexandra Dubčeka. Sci-fi? Ale kdeže! Dubček bol politik nerozhodný a defenzívny. Na rozdiel od cieľavedomého Husáka... Pozor na rok 1968 Aj keď je to ťažké povedať generácii našich rodičov do očí, je to tak: rok 1968 nebol žiadnym rokom nádejí, ale iba vyvrcholením experimentu, ktorý nemal nádej na prežitie. Brežnev nebol Gorbačov. Sovieti tankami potlačili pokus o reformy v Maďarsku dvanásť rokov pred Pražskou jarou a boli pripravení potlačiť ich tankami aj o trinásť rokov po nej v Poľsku. Pripravené na zásah na československej hranici stáli aj naše vojská, veľa tak nechýbalo a okupanti sme mohli byť aj my! Napriek tomu rok 1968 treba vnímať pozitívne. Bolo to hlboké nadýchnutie sa slobody, hoc aj následne potlačené narkózou s kysličníkom uhličitým. |
21-08-2008
Krédo Pravého SpektraNapriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy. Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád. Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne. redakcia
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|