 |
|
|
Thomas Karremans, Holanďan zo SrerbreniceV roku 1994 mal podplukovník kráľovskej holandskej armády Thomas Karremans 46 rokov a bol na najlepšej ceste vyslúžiť si uznanie za účasť v „ostrej“ mierovej misii OSN. Jej názov bol Dutchbat a miestom výkonu Srebrenica. OSN rezolúciou č.819 zo 16. apríla 1993 vyhlásila mesto Srebrenica za „bezpečnú zónu“. Vo februári 1994 začala misia Holandskej armády Dutchbat I, II a nakoniec III. Úlohou bolo zabrániť stretom Srbskej a Bosnianskej armády, poskytnúť humanitárnu pomoc a bezpečné prístrešie utečencom a sledovať aktivity znepriatelených strán. Ako sa skončila vie každý. Nechcem príliš rozoberať situáciu ako takú. V médiách sa často naznačuje, že zlyhali vojaci. Istým spôsobom je to i pravda. Sám som mal na vec donedávna jasný názor. Ak boli vojakmi, mali predsa bojovať! To som však ešte nepoznal výpoveď Thomasa Karremansa pred Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY). Preto len stručne zhrniem udalosti, než sa dostanem k pointe. V čase keď do Srebrenice prišla tretia vlna holandského bataliónu pod velením podplukovníka Karremansa, dodržiavali obe strany diplomatické dohody. Do mesta pravidelne prúdilo zásobovanie potravinami, palivom, liekmi a vojenským vybavením posádky OSN. Celé zásobovanie OSN bolo odkázané na pozemné konvoje prechádzajúce územím pod kontrolou srbských jednotiek. Na strane Srbov však už v tom čase plánoval obsadenie mesta generál Ratko Mladič. A partia to nebola rozohraná zle, to mu treba uznať. Keďže celé mesto i vojaci OSN boli odkázaní na pozemné zásobovanie, prvý ťah Srbov si asi vie predstaviť každý: Srbi začali obmedzovať prísun zásob. A pretože mali presné údaje od OSN, čo sa v ktorom kamióne vezie, vedeli ktorý pustiť „môžu“ a ktorý nie. Od februára 1995 do definitívneho konca 21.júla 1995 postupne zastavili konvoje úplne. Namietanie vojakov OSN ani „diplomatické rokovania“ politikov nikam neviedli. Nebol dôvod, prečo by sa dohodnúť mali alebo museli. Treba povedať, že v Srebrenici, Potočare a Tuzle bol dislokovaný holandský batalión o sile 780 mužov. V Srebrenici a Potočare asi 600 mužov, čo sa menilo podľa podmienok. Približne polovicu mužstva predstavovala podpora a logistika pre samotnú pechotu. Okrem mesta boli vojaci na pozorovacích pozíciách (asi 30 v celom okolí, najvzdialenejšie sa nachádzalo 10 kilometrov od mesta) a vykonávali patrole na hranici „bezpečnej zóny“. Na to, aby všetko fungovalo ako malo, potreboval batalión okrem iného 5000 litrov nafty na deň. Vojaci ako herci v dráme mäsiarov Ak vás napadlo, že blokádou najprv prišli o palivo, nemýlite sa (18. februára dorazila posledná dodávka). Okrem toho prišli v nasledujúcich mesiacoch o muníciu, náhradné diely, vojenské vybavenie, potom o lieky a zdravotnícky materiál a nakoniec o potraviny a všetko ostatné. Keďže nemohli používať vozidlá, všade chodili peši (v zamínovanej krajine). I tak naľahko vybavený batalión len s ručnými zbraňami, pár obrnenými transportérmi (bez paliva), nepoužiteľnými protitankovými raketami, chýbajúcou leteckou podporou, mizivými informáciami a s minimálnymi zásobami munície prestával zvládať situáciu. Navyše časť bojaschopného mužstva bola na dovolenke v domovine a späť sa už nikdy nedostala. Situácia sa rapídne zhoršovala zo dňa na deň. Pri nasledovných výpadoch Srbov proti pozorovacím bodom zajali 50 Holanďanov a jedného zabila mínometná streľba. Vďaka označeniu „bezpečné mesto“ sa v Srebrenici a okolí vyšplhal počet utečencov na 25 000. Počet bojaschopných Holanďanov postupne klesol na 150 mužov. Na „druhej strane“ stálo 5000 dobre vyzbrojených Srbov. S tankami, delami, mínometmi, sformovaní do niekoľkých bojových útvarov, rozhodnutí dobiť mesto a vyhnať moslimov. V posledných fázach sa Holanďania do značnej miery spoliehali na bosniansku armádu, ktorá jediná ako-tak dokázala spomaliť postup Srbov. Pri čítaní Karremansovho opisu a ďalších, tuhne krv v žilách. Zdá sa že robil čo mohol. Niekoľko krát žiadal velenie jednotiek OSN o leteckú podporu. Odpovede sa líšili od „pošlite písomnú žiadosť“, „vyplnili ste zlý formulár“, „na žiadosti chýbajú údaje“, cez „nefunguje nám dešifrovací fax“, až po „lietadlá sa museli vrátiť na základňu“. Nakoniec prišiel útok dvoch stíhačiek pod velením OSN na pozície Srbov. Podľa Karremansa príliš neskoro a príliš slabý. Zhruba od 11. júla prevzali kontrolu nad mestom Srbi, 21. júla boli vojaci OSN „evakuovaní“. Karremansovi sa vyčíta, že pri odchode sa Mladičovi ospravedlňoval za letecký útok, že prijal od Srbov dary a že si s generálom podal ruku. Nech už je ako chce, v tomto prípade to nie je to podstatné. Dôležité je niečo iné. Srebrenica je dôkazom par excellence, že európske národy nemajú armády. Možno majú bojaschopné „jednotky“. Možno majú najmodernejšie technológie. Možno majú pocit prevahy, ale nie sú ochotné a schopné viesť vojny. Nemajú ochotu bojovať za „dobro“, nie sú schopné vlastnej bojovej iniciatívy. Naopak, obmedzujeme pomocou národného a medzinárodného práva moc ozbrojených síl v záujme humanity, výsledok však vyzerá inak ako humánne. Pacifizmus a diplomacia sú jediné legitímne nástroje riešenia sporov. Holanďania a OSN sa dopustili dvoch zásadných chýb. Prvú, keď bláznivo poslali ľahko vyzbrojenú jednotku na podobnú misiu, druhú keď ich včas nestiahli. Je neuveriteľné, že Holandská vláda nechá svojich vojakov v úplne šialenej situácii a miesto okamžitej evakuácie, len „vyčkáva“ ako to celé dopadne. To že Európa nemá hochmes na to, aby sa vysporiadala s fanatickými masovými vrahmi, nakoniec nie je nič prekvapivé. Ale to, že nechá svojich vojakov poskakovať ako pajácov, aby zohrali trápnu rolu v inscenácií mäsiarov, je ozaj na pováženie. Európske národy si evidentne nezobrali žiadnu príučku z hrôz druhej svetovej vojny. Prihlúplo si ich pripomínajú, pritom akoby „skutek-utek“. Posledným dôkazom straty zdravého rozumu je nakoniec smutná kritika Spojených štátov za každú cenu. Karremans sa vrátil domov a bol povýšený na plukovníka. Odsťahoval sa do Španielska, pretože sa mu v domovine vyhrážali smrťou. Mladič sa v svojej domovine stal hrdinom. Bosna a Hercegovina sa pomaly spamätáva. Holandsko a Európa sa po počiatočnom šoku pravdepodobne opäť nespamätali. Amerika zasiahla, ale či príde aj nabudúce nie je isté. http://www.un.org/icty/transe33/000524it.ht... http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/2/2f/Srebrenica_massacre_map.jp... |
10-07-2008
EUtópiaUž roky Slovensko pokorne plní všetko, čo si Európska únia zmyslí. Máme však v sebe dosť hrdosti, aby sme aspoň občas reagovali na vztýčený ukazovák Bruselu vztýčeným prostredníkom? Skončili vstupom do EÚ naše dejiny? Naozaj je integrácia prospešná hospodárskemu rastu? Vyrieši teraz Únia všetky problémy Slovenska za nás? Sú európski byrokrati osvietenejší než naši? Sú europolitici múdrejší a poctivejší, než tí naši? Budú si teraz európske národy nezištne pomáhať a obetujú pre európsku myšlienku aj svoje národné záujmy? A bolo by správne, keby tak urobili? My si nemyslíme, že s Európskou úniou je všetko košér...
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|