Popper večne živý alebo O vede a metóde

Existuje len málo filozofov, ktorých vplyv bol (a stále je) taký silný, ako vplyv Karla R. Poppera. Jeho dielo významným spôsobom ovplyvnilo diškurz všeobecnej metodológie vied, politickej filozofie a politológie, sociológie či rôznych smerov historicistických filozofických systémov a koncepcií.

Popper je tiež jeden z mála mysliteľov druhej polovice 20. storočia, ktorý si svojou prácou získal širokospektrálne uznanie a rešpekt. Niekedy sa dokonca stáva (zážitok, ktorý bol pre mňa v tomto smere veľmi užitočný), že kritika Poppera sa automaticky považuje za výstrelok iracionality. Ešte zaujímavejšie však je pozorovať, ako priaznivci (skutočne ide o „priaznivcov“; možno ešte lepšie by vyhovoval termín „fanúšikovia“- túto skúsenosť som nadobudol na jednej staršej diskusii práve na Pravom Spektre) Poppera, a to hlavne jeho metodologických záverov, reagujú na námietky a kritické zhodnotenie Popperovho diela. Pozorovateľ v takejto situácii môže mať problém zistiť, či je naozaj účastný filozofickej či kritickej diskusie alebo či sa náhodou neocitol v kruhu blízkych priateľov a obdivovateľov zosnulého svätca, ktorého nasledovníci zasvätili svoj život hagiografii a apologetike svojho majstra.

Samotná skutočnosť (že je Popperovo dielo mnohými považované za akoby nekritizovateľné) je preto dostatočným dôvodom k skúmaniu jeho nedostatkov. Predkladaná práca sa preto v stručnosti zameria na Popperovu metodologickú koncepciu falzifikacionizmu.

Induktivizmus

Jedným zo základných prvkov Popperovej metodologickej koncepcie je kritika klasického induktivizmu, t.j. kritika usadzovania na základne jednotlivých pozorovaní. Závery utvorené pomocou indukcie podľa Poppera nie sú adekvátne a indukcia ako taká nie je relevantnou metódou pri vedeckom skúmaní: „Psychologická i logická náuka o indukcii sú teda obe rovnako nesprávne...“ (POPPER, K. R., LORENZ, K.: Budoucnost je otevřená, s.27).

Popper udáva známy príklad s bielymi labuťami, ktorý ma podporiť toto jeho presvedčenie: „Bez ohľadu na to, koľko prípadov bielych labutí sme pozorovali, neospravedlňuje to záver, že všetky labute sú biele “ (POPPER, K. R.: Logika vědeckého zkoumání, s. 3,4) .

Popper vychádza z Humeovho príkladu s východom Slnka - to, že Slnko vyšlo dnes, ešte nemožno pokladať za spoľahlivý dôvod myslieť si, že Slnko vyjde aj zajtra. Problémom je tu logická odôvodnenosť induktívneho usudzovania - na zdôvodnenie indukcie ako platného spôsobu uvažovania je možné použiť tiež len induktívny druh argumentu (hlavné Popperove argumenty v prospech anti-induktivizmu sa nachádzajú v úvodných častiach Logiky vedeckého skúmania).

Podľa Poppera teda indukcia nemá vo vede žiadnu úlohu. Namiesto nej formuluje Popper hypotetický deduktivizmus ako jedinú relevantnú formu postupu vo vede. Vedec podľa tejto koncepcie predkladá odvážne myšlienky a idey, pričom ich vznik Poppera nijako zvlášť nezaujíma. Ich obsah sa nedá odvodiť pomocou induktívnej logiky z pozorovania či z empirickej bázy - sú skôr výsledkom intuície.

Vznik hypotéz teda nie je u Poppera centrom jeho záujmu. Zaujíma sa až o fázu testovania hypotézy. Inak povedané, úlohou metodológie vedy nie je popis toho, ako vedci k svojim záverom dospeli, ale to, ako tieto závery testujú.

Popperovo odmietnutie indukcie ako takej však narazilo na silnú kritiku. Ak by si veda vystačila len s deduktívnou logikou a ak by empirická báza a z nej induktívnou logikou odvodené závery nemali mať žiadnu relevanciu, potom vzniká otázka, na ktorú upozorňuje okrem iných aj významný český profesor medicíny Heřt: prečo neobjavil Newtonove zákony už Aristoteles? Anticipácia či intuícia totiž nepostačuje k vysvetleniu postupu, ktorý vedci používajú. Čistý deduktivizmus by v konečnom dôsledku spôsobil infláciu hypotéz - vedci by mohli naplno rozvinúť svoju fantáziu a tvoriť každý deň desiatky nových a odvážnych teórii. Práca iných vedcov by zas spočívala výhradne v testovaní týchto nových teórií a nezostal by čas na zmysluplný výskum.

Iným nedostatkom odmietnutia indukcie je fakt, že toto odmietnutie nám nedovoľuje prisúdiť aspoň čiastočnú pravdivosť tej teórii, ktorá prejde prísnymi testami. Popper síce používa pojem koroborácia, čím myslí získanie podpory pre teóriu, ktorá testami úspešne prejde - toto hodnotenie je však hodnotením ex-post. Je založené na induktívnom uvažovaní, teda že ak teória prejde testom T1 až Tn, možno o nej povedať, že sa osvedčila. Ak však odmietneme induktivizmus ako taký, potom fakt, „že teória prešla prísnymi testami, neprináša - pokiaľ to nedovoľuje argumentovať induktívne - epistemologický prospech.“ (Fajkus, Filozofie a metodologie vědy. s.98).

Falzifikacionizmus hypotéz

Kritika novopozitivistického verifikacionizmu je pomerne známa, preto bude rozbor Popperovej metodologickej koncepcie pokračovať jeho originálnym prínosom do diskurzu metodológie vedy; rozbor bude pokračovať Popperom navrhnutej univerzálne platnej metódy vedy- metódy falzifikácie.

Falzifikacionizmus má v podstate dva ciele: stanoviť legitímny postup vo vede a tým vymedziť jej hranice. Falzifikacionizmus je teda metóda a zároveň demarkačné kritérium vedy. Popperovým základným predpokladom je, že metodológia by nemala riešiť otázky vzniku hypotéz, ale len spôsob ich overovania. Falzifikacionizmus je preto spôsob testovania hypotéz, ktorého účelom je tieto testované hypotézy vyvrátiť.

Popperov falizikacionizmus je teda postavený na porovnávaní testovanej hypotézy s pozorovanými výsledkami experimentov. Toto porovnávanie však nemá kompetenciu danú hypotézu verifikovať. Úlohou vedca by mala byť skôr snaha o vyvrátenie/falzifikáciu testovanej hypotézy: „preto, že naším cieľom je nastoľovať teórie ako najlepšie to dokážeme, je nutné ich čo najprísnejšie testovať; musíme sa pokúsiť odhaliť ich nedostatky, pokúsiť sa ich falzifikovať.“(POPPER, K. R.: Bída historicismu, s. 107)

Hneď v úvode sa však stretáva Popperov falzifikacionizmus s prvým problémom. Ťažko uveriť, že by sa vedci, ktorí trávia dlhé roky pozorovaním a následnou formuláciou svojich hypotéz, snažili testami tieto hypotézy vyvrátiť a nie dokázať. Profesor Jiří Heřt mieril práve na túto skutočnosť, keď o Popperovej predstave o vedcoch a ich postupoch hovorí: „Možná, že taková věda a takoví vědci, kteří jen bojují, vyvracejí a falsifikují, existují, ale já žádného takového neznám. Každý, pokud vím, se snaží přispět do pokladnice poznání alespoň malým zrnkem, nikdo nechce jenom negovat a bořit.“

Prirodzenou snahou vedcov je totiž tvorba nových teórii, ktoré majú za cieľ vysvetliť istý výsek skutočnosti. Pri tomto postupe zohrávajú testy nepochybne dôležitú úlohu. Ich cieľom však nie je, ako predpokladá Popper, vytvorené teórie výhradne falzifikovať. Proces testovania v sebe zahŕňa rovnako možnosť vyvrátenia ako potvrdenia - a je to skôr snaha o potvrdenie pravdivosti testovanej teórie, čo je reálnym cieľom vedeckých pracovníkov.

Pojmové nejasnosti

Ako už bolo povedané, hlavným Popperovým cieľom je zmysluplné definovanie falzifikácie ako metódy vedy a falzifikovateľnosti ako jej demarkačného kritéria. Podľa názoru autora tejto práce sa však Popper dopustil terminologickej nejednoznačnosti. Pojem falzifikácia totiž niekedy znamená snahu o vyvrátenie, inokedy vyvrátenie samotné a nakoniec niekedy akoby splýval s pojmom testovanie.

Tento problém ešte narastá, ak z pojmov „testovanie“ a „falzifikácia“ vytvára odvodené pojmy, ktoré sú označením vlastností istých (vedeckých) hypotéz - tento problém ešte narastá, ak Popper narába s pojmami „falzifikovateľnosť“ a „testovateľnosť“.

Keď napríklad definuje vedecké tvrdenie ako také, ktoré „musí byť takej povahy, aby mohlo byť testované“ (POPPER, K. R.: Logika vědeckého zkoumání, s.28 . Vedecké je teda to, čo sa dá testovať, čo je testovateľné) a zároveň o hypotézach, ktoré majú mať vedecký status hovorí, že musia „byť v zásade vyvrátiteľné“(POPPER, K. R.: Bída historicismu, s. 106. Vedecké je teda to, čo sa dá vyvrátiť, čo je falzifikovateľné), vymedzuje vedeckosť hypotéz raz ako testovateľnosť a inokedy ako ich falzifikovateľnosť.

Predpokladajme však, že tomu tak nie je a že ide iba o neúmyselnú pojmovú nejednoznačnosť. Ak by boli totiž pojmy falzifikovateľnosť a testovateľnosť synonymá, potom by Popper v skutočnosti nepriniesol do oblasti filozofie a metodológie vedy nič nové. Tvrdenie, že teória je vtedy vedecká, ak sa jej dôsledky dajú otestovať, je totiž banálne konštatovanie, ktorého odôvodnenie je rozhodne staršie ako Popperova metodologická koncepcia falzifikacionizmu.

Falzifikujúce výsledky testov

Predpokladajme teda, že tieto dva pojmy nemajú ten istý význam. Falzifikácia je potom dôsledok procesu testovania, v ktorom nezhoda medzi pozorovanými a predpokladanými výsledkami testov má za následok vyvrátenie danej teórie. Čo sa však myslí pod týmto pojmom vyvrátenia/falzifikácie?

Popper predpokladá, že na odmietnutie testovanej hypotézy postačuje jeden negatívny výsledok testu, pričom prostriedky, ktoré by k odmietnutiu testovanej hypotézy zabránili, odmieta. Pripúšťa, že tieto prostriedky existujú: „Vždy je možné nájsť nejaký spôsob, ako sa falzifikácii vyhnúť, napríklad ad hoc zavedením nejakej pomocnej hypotézy, alebo ad hoc zmenou nejakej definície“ (POPPER, K. R.: Logika vědeckého zkoumání, s. 21). Odmieta však ich relevanciu.

Tento Popperov postoj však nekorešponduje s konkrétnymi historickými príkladmi. V inej časti autor tejto práce rozoberie konkrétny prípad z dejín vedy, ktorý toto konštatovanie potvrdí. Dovtedy bude práca pokračovať v teoretickom rozbore Popperovej metodologickej koncepcie.

Iným dôležitým predpokladom pri zdôvodňovaní správnosti falzifikacionizmu je, že výsledky testov samé o sebe majú schopnosť vyvrátiť testovanú hypotézu a to tým, že v Popperovej koncepcii sú tieto výsledky akoby nezávislé na teórii, ktorá sa práve testuje. Inak povedané, teórie sa majú konfrontovať s inou empirickou bázou ako s tou, z ktorej boli tieto teórie odvodené - teórie sa majú konfrontovať s takou empirickou bázou, ktorá nie je nasiaknutá interpretáciou práve testovanej teórie.

Zároveň však Popper hovorí: „Môj názor je stručne povedané to, že bežný jazyk je plný teórii; že pozorovania sa dejú vždy vo svetle teórií; že je to len induktivistický predsudok, čo vedie ľudí k predstave, že by mohol existovať jazyk javov, nezávislý na teóriách a odlíšiteľný od teoretického jazyka...“ (POPPER, K. R.: Logika vědeckého zkoumání, s. 41, pozn. pod čiarou).

Ako je však potom možné, že výsledky experimentov majú schopnosť vyvrátiť hypotézu, keď samé akoby boli teóriou nasiaknuté? Popper sa podľa autora tejto práce dopúšťa protirečenia: na jednej strane predpokladá existenciu čistých faktov - empirickej bázy, ktorá je teóriou nezaťažená a má teda schopnosť túto teóriu vyvrátiť, a na strane druhej existenciu týchto čistých faktov odmieta. Alebo ešte inak: ak sa pozorovania dejú v kontexte prijatých teórií, tak sa v tomto kontexte dejú aj vedecké testy. Výsledky týchto testov sú potom už dopredu nasiaknuté teóriami, čo znamená, že úpravou teoretických predpokladov je možné falzifikujúci výsledok testu úspešne odstrániť. Praktickou aplikáciou tohto postupu, ktorý v reálnej vede má svoje nespochybniteľne miesto, práca opíše neskôr.

Vývoj vo vede a falzifikovateľnosť ako demarkačné kritérium

Popperova koncepcia má však aj ďalšie nedostatky. Nie je to len pojmová neustálenosť a nejasná úloha empirickej bázy, čo nedovoľuje akceptovať falzifikacionizmus ako univerzálnu metódu všetkých empirických vied. Iným problémom je otázka zmysluplnej definície falzifikovateľnosti ako vlastnosti vedeckých teórii.

Podľa Poppera sa vývoj vo vede uberá nekumulatívnou, revolučnou cestou. Hypotézy odvodené z teórie sa pomocou prísnych testov falzifikujú, čím strácajú platnosť. Nahrádzané sú teóriami novými, z ktorých sú opäť odvodené hypotézy. Tie sú znova podrobené prísnym testom s cieľom ich sfalzifikovať. Veda sa tak vyvíja skokovým spôsobom – jedna teória nahrádza druhú, pričom medzi týmito teóriami neexistuje vzťah priamej závislosti.

Popperovou požiadavkou preto je, aby boli hypotézy, ktoré majú byť testované, predkladané vo falzifikovateľnej podobe, teda aby falzifikovateľnosť bola ich vlastnosťou. Ako však zistiť, či je hypotéza falzifikovateľná, teda vedecká? Popper uvádza niektoré príklady ako marxizmus či tautológie, ktoré falzifikovateľné nie sú, čo znamená, že nie sú ani vedecké.

Okrem týchto príkladov, ktoré sa za nevedecké dajú označiť aj bez použitia kritéria falzifikovateľnosti, je však určenie falzifikovateľnosti nových hypotéz neprekonateľnou prekážkou. Kritérium falzifikovateľnosti je totiž určiteľné až ex-post. Apriórna falzifikovateľnosť, ako aj nefalzifikovateľnosť sa vedecky nedá stanoviť.

O falzifikovateľnosti hypotézy sa s konečnou platnosťou dozvedáme, až keď je sfalzifikovaná. V tomto prípade vieme, že bola skutočne vedecká (falzifikovateľná). Avšak keďže je už sfalzifikovaná, je zároveň aj neplatná. Nemožno sa na ňu ďalej odvolávať a vo vede má už len malé využitie.

O novej teórii, ktorá nahradila pôvodnú (vedeckú) teóriu, však nemôžeme s určitosťou tvrdiť, že je falzifikovateľná (vedecká). S určitosťou to budeme môcť povedať, až keď sú hypotézy z nej odvodené úspešne sfalzifikované. Vzniká nám teda argumentačný kruh, z ktorého sa pomocou kritéria falzifikovateľnosti nemožno dostať.

Riešením by mohlo byť odvolanie sa na testovateľnosť, teda odvolať sa na fakt, či je z teórie možné vyvodzovať závery, ktoré sa môžu podrobiť testom. Toto kritérium je už však obsiahnuté v pojme testovateľnosti hypotéz a pojem falzifikovateľnosti by sa preto javil ako nadbytočný.

Ako však už bolo povedané, autor predpokladá, že testovateľnosť a falzifikovateľnosť nie sú synonymá. Potom ale platí, že spoliehanie sa na to, že niekto niekedy hypotézu vyvráti, teda že potvrdí falzifikovateľnosť testovanej hypotézy, je spoliehaním sa na nejasnú budúcnosť alebo lepšie povedané, je to spoliehanie sa na netestovateľný predpoklad.

Ďalšie nedostatky by sa ukázali pri aplikácii zásad falzifikacionizmu v praktickom vedeckom výskume (evolučná teória a astrológia). Pre nutnosť prispôsobiť text adekvátnemu rozsahu však zostane táto otázka otvorená- vysvetlenie môže byť poskytnuté v následnej diskusii k článku. Záverom sa preto stane už spomínaný príklad z dejín vedy.

GALILEO A HELIOCENTRIZMUS

Spor heliocentrizmu a geocentrizmu sa dnes vníma ako spor teologického pohľadu na svet (geocentrizmus) a pohľadu racionálneho, zdôvodneného či vedeckého (heliocentrizmus). Na jednej strane sú obhajcovia stredového postavenia Zeme - aristotelici, cirkevné kruhy a teológovia. Stredovosť Slnka naopak obhajujú skôr vedci, racionálni ľudia a ľudia, ktorí nechcú žiť dogmatickým životom. K takejto charakteristike by sa dalo ešte pridať, že šlo o spor „tmárskej inkvizície“ a „osvieteného“ Galilea, ktorý pohľadom cez ďalekohľad uvidel svet taký, aký naozaj je. Práve rozbor Galileiho ďalekohľadu však vyvolá prvé otázniky

Hlavným dôkazom Galilea, ktorý mal potvrdiť jeho teóriu o heliocentrizme, bol ním vylepšený ďalekohľad. Prirodzeným pozorovaním sa totiž zdalo, že Zem sa nehýbe a že skôr nebeské telesá obiehajú okolo nej. Preto sa Galileo rozhodol svojich oponentov presvedčiť - 24. a 25. apríla 1610 sa uskutočnili viaceré pozorovania cez ďalekohľad v dome Galileiho názorového oponenta Maginiho.

Z týchto pozorovaní sa zachovala korešpondencia medzi Keplerom a jeho žiakom Martinom Horkým ako aj medzi Keplerom samotným a Galileom. Tento historický materiál sa stal najdôležitejšou súčasťou Feyerabendovho rozboru kontextu víťazstva heliocentrizmu nad geocentrizmom.

Očakávania, ktoré vyvolával nový Galileiho prístroj, sa odzrkadľovali v liste Horkého, ktorý bol smerovaný jeho učiteľovi Keplerovi: „Z 24. na 25. apríla som dňom a nocou vôbec nespal, ale som Galileiho prístroj testoval tisíckami spôsobov...“(FEYERABEND, P. K.: Rozprava proti metodě, s. 116). Bolo prirodzené, že skôr ako by vedci mali skúmať výsledky namerané a prezentované Galileom, pokúsia sa najskôr overiť dôveryhodnosť prístroja, pomocou ktorého Galileo svoje výsledky získal.

Horký zameral ďalekohľad na veci „ako hore tak aj dole“(Tamtiež). Dôvodom bol fakt, že pozorovania pozemských objektov cez ďalekohľad sa dali priamo konfrontovať s týmito pozemskými objektami. Galileiho ďalekohľad sa pri týchto testoch ukázal ako pomerne presný a dôveryhodný nástroj. Problém však nastal, ak sa ďalekohľad nasmeroval na oblohu.

Horký priamo píše: „na nebi nás klame, napríklad niektoré stálice ((uvádza sa napr. Spica Virgnis a tiež pozemský plameň)) sú vidieť dvojmo“(tamtiež). Táto schôdzka vedeckých kapacít skončila pre Galilea fiaskom. Horký v tejto súvislosti poznamenáva, že Galileo odišiel z miesta pozorovania smutný a Maginimu ani nepoďakoval za údajne skvelé jedlo.

Môže byť prirodzene vznesená námietka o dôveryhodnosti týchto správ. Sám Horký bol skôr zástanca geocentrizmu a tak si mohol výsledky pozorovaní, ktoré spochybňovali dôveryhodnosť ďalekohľadu, vymyslieť. Za svedka však uvádza „20 učených mužov... vznešených doktorov...“(FEYERABEND, P. K.: Rozprava proti metodě, s. 117). Vedecká komunita tých čias teda na základe priamych testov dospela k názoru, že Galileiho názory sú vedecky neudržateľné.

Tento záver tiež podporuje fakt, že Kepler neskôr napísal Galileovi o správach, ktoré mu poslali významní učenci: „Nechcem pred Vami skrývať, že veľa Italov poslalo do Prahy dopisy, v ktorých tvrdili, že tieto hviezdy (Jupiterové mesiace) nemohli vo Vašom ďalekohľade vidieť“(tamtiež). Nešlo teda len o skepticizmus Horkého - Galileiho ďalekohľad a výsledky ním zistené, boli spochybnené množstvom vtedajších vedcov, ktorí sa ho rozhodli testovať.

Skutočnosť, že pohľad vedcov cez Galileiho ďalekohľad nezodpovedal tomu, čo cez tento ďalekohľad videl Galileo, nebol pre Keplera niečím novým. V liste, ktorý bol určený Galileimu, píše: „Ak uvážime, čo sa občas stáva aj mne, potom vôbec nepokladám za nemožné, aby nejaký jedinec videl to, čo tisíce iných vidieť nedokážu“(tamtiež). Kepler totiž trpel polyopiou - zrakovou chorobou, ktorá spôsobovala, že niektoré predmety na veľkú vzdialenosť videl dvojmo. Teda to, že Galileo videl niečo iné, než mnoho ďalších, čo cez ďalekohľad skúmali nebeskú oblohu, mohlo byť spôsobené optickou ilúziou Galilea.

Dôvodom týchto rozdielnych výsledkov pozorovania, ktoré sa však uskutočnili za rovnakých podmienok, je podľa Feyerabenda to, čo bolo známe už Aristotelovi - za neobvyklej situácie naše zmysly reagujú neobvyklo. Priame empirické pozorovania a testy samé o sebe nemôžu existovať bez teoretických predpokladov, ktoré týmto priamym pozorovaniam a testom predchádzajú.

Falzifikácia (vyvrátenie hypotézy) na základe empirických testov je teda možná len za predpokladu existencie inej hypotézy, ktorá v sebe už anticipuje existenciu rozporu medzi výsledkom testu a testovanou hypotézou. Táto druhá hypotéza však ešte nebola nikdy testovaná, predsa je nutné jej závery pokladať za správne, aby bolo vôbec možne vysvetliť rozpor medzi pôvodnou-testovanou hypotézou a výsledkami testu. Inak povedané, ak neexistuje vysvetlenie potencionálneho rozporu medzi výsledkami testov a testovanou hypotézou, potom samotný rozpor nemôže viesť k odmietnutiu pôvodnej hypotézy.

Dôležitým sa teda stáva skúmanie pred-empirických predpokladov empirických pozorovaní. Demarkácia empirickej vedy na základe empirickej metódy je preto nedostatočná a nemôže slúžiť ako uspokojivé metodologické stanovisko. Vysvetlenie rozporu inou hypotézou, ktorá musí tento rozpor anticipovať, je teda nutným teoretickým a teda ne-empirickým predpokladom, ktorý ako sa ukáže, zohral dôležitú úlohu pri spore heliocentrizmu s geocentrizmom.

Ústredným dôkazom v prospech geocentrizmu, ktorý zároveň vyvracal akékoľvek pochybnosti o správnosti tejto teórie, bol dôkaz známy už od antiky, dôkaz, ktorý vylučoval možnosť obhájiť heliocentrizmus. Po stáročia sa poukazovalo na fakt, že ak vyhodíme kameň z vysokej veže, padne tento kameň k jej základom. Ak by sa Zem hýbala, musela by sa pohnúť aj veža, kedže je so Zemou spojená. Dôsledkom by však bolo niečo celkom iné ako to, čo je vidno pri pozorovaní. Ak by sa Zem hýbala, kameň by nepadol k základom veže, ale o kus ďalej - za čas, za ktorý padne kameň na Zem, tá sa musí o kus pootočiť. Ak je Zem v pohybe, musel by existovať posun medzi miestom, kde kameň padol a základmi veže. Heliocentrizmus bol teda spoľahlivo vyvracaný opakovanými testami.

Vidno, že teoretický predpoklad o nehybnosti Zeme jasne určoval interpretáciu testov, ktoré mali slúžiť ako falzifikujúci prípad heliocentrizmu. Naše pozorovania a experimenty, ktoré majú podľa Poppera schopnosť vyvracať pomocou falzifikujúcich prípadov celé teórie, sú teda podmienené existenciou už pred-empirických predpokladov. Kameň padajúci z veže by v skutočnosti nemal žiadnu výpovednú hodnotu, keby neexistovalo presvedčenie o existencii nehybnosti Zeme. Interpretácia tohto testu ako testu, ktorý jasne potvrdzuje správnosť geocentrizmu, bola teda možná len na základe predpokladu, že Zem sa skutočne nehýbe.

Zaujímavý je tiež postup, ktorý neskôr zvolil Galileo. Rozhodol sa falzifikujúci prípad odmietnuť pomocou ad-hoc vysvetlenia - rozhodol sa zvoliť postup, ktorý v rámci Popperovej metodologickej koncepcie nemá opodstatnie. Popper sám pripúšťal ad-hoc vysvetlenia len za predpokladu, že zvyšovali falzifikovateľnost pôvodnej teórie. To však nebol tento prípad.

Galilea teda neodradilo pozorovanie padajúceho kameňa z veže. Rozhodol sa preskúmať, či nie je možná aj iná interpretácia ako tá, ktorú používali zástancovia geocentrizmu. Ako príklad použil nočnú prechádzku mestom - človeku, ktorý sa v noci rozhodol prejsť po rovnej ulici sa zdá, že Mesiac s ním robí akoby rovnomerný pohyb, že každý krok človeka je sprevádzaný rovnakým krokom Mesiaca. Galielo tým ukázal, že prirodzené interpretácie, ktoré majú svoj pôvod v prostom rozume, sa môžu paradoxne prostému uvažovaniu priečiť. Je totiž nepravdepodobné, že by Mesiac prispôsoboval svoj pohyb chôdzi človeka.

Iným príkladom, ktorý mal slúžiť ako ilustrácia nepravdivosti geocentrickej interpretácie pokusu s vyhodením kameňom z veže, bol príklad so stĺpom na lodi a námorníkom. Galileo uvažoval nasledovne: ak sa námorník bude pozerať na vrchol stožiara, tak nebude musieť pohybovať očami ani hýbať hlavou aj v tej najväčšej búrke, akokoľvek by sa loď vplyvom tejto búrky nadnášala alebo kymácala zo strany na stranu.

Galileo teda zmenil pohľad na samú podstatu pohybu - Galileo ukázal na jeho relatívnosť vzhľadom na pozorovateľa. Inak povedané, kameň padajúci z veže nijako nespochybňuje správnosť heliocentrizmu a neznamená tiež automaticky odôvodnenosť geocentrizmu. Ak sa totiž Zem hýbe, potom sa takým istým pohybom hýbu aj všetky pozemské predmety - ak sa Zem hýbe, potom sa s ňou rovnako pohybuje aj veža a kameň. V takom prípade je nemožné spozorovať rozdiel vo vzdialenosti medzi miestom dopadu kameňa a základmi veže, z ktorej bol kameň vyhodený.

Pre Galilea teda falzifikujúci prípad neznamenal nutnosť opustiť svoju teóriu heliocentrizmu. Naopak, rozhodol sa rozpor preskúmať a tým odstrániť. Zmenou teoretických predpokladov a definícii pojmov sa zmenila interpretácia empirického pozorovania a tým stratil silu hlavný argument geocentrizmu. Vyvrátenie hypotézy na základe jediného pozorovania je teda prinajmenšom otáznou požiadavkou.

Galileiho prípad tiež slúži ako ilustrácia dvoch faktov, ktoré znemožňujú považovať Popperov falzifikacionizmus za univerzálne platnú metódu empirickej vedy:

1. Rozpor medzi pozorovaním či výsledkom testu a predpokladmi testovanej hypotézy môže byť ignorovaný a neskôr odstránený. Tento postup nemožno pokladať za proti-vedecký, kedže prináša v rámci vedy užitočné výsledky.

2. Interpretácia empirickej bázy je podmienená už predom prijatými teóriami a vedeckými koncepciami. Empirická báza sama o sebe nepostačuje, aby sme mohli hypotézu považovať za sfalzifikovanú či potvrdenú.

To, čo udržalo heliocentrizmus a teóriu relativity(iný príklad z dejín vedy, ktorý bol však pre nutnosť prispôsobiť rozsah z rozboru vyradený) na žive tvárou v tvár falzifikujúcim výsledkom testov sa nedá nijako zakomponovať do žiadnej všeobecnej a univerzálne platnej logiky vedy. Pri pokuse s kameňom a vežou bolo ukázané, že empirické testy samé o sebe nemôžu hrať ústrednú úlohu pri rozhodnutí, či hypotézu odmietnuť alebo prijať. Teoretické predpoklady dovoľovali tento test interpretovať totiž dvoma spôsobmi:

1. Kameň vyhodený z veže je dôkazom o nehybnosti Zeme.

2. Kameň vyhodený z veže je dôkazom o relatívnosti pohybu a teda o možnosti pohybu Zeme. Dôvodom je už uvádzaný fakt, že rovnako dôležité ako pozorovania a testy sú aj pred-empirické predpoklady možných výsledkov týchto testov a pozorovaní. Inak povedané, empíria svojim spôsobom parazituje na teórii. Jeden a ten istý fenomén môže byť úspešne interpretovaný viacerými spôsobmi, čoho dôsledkom je dvojité vysvetlenie výsledku pozorovania kameňa padajúceho z veže. Tento konkrétny historický príklad z dejín vedy tiež dokazuje, že to nie je metodologická sterilnosť, čo rozhoduje o presadení sa jednej teórie na úkor druhej.

Jeden z hlavných faktorov, ktorý mal za následok presadenie sa Galileiho heliocentrizmu na úkor geocentrizmu, bol všeobecný pocit tej doby, o ktorom Feyerabend píše: „vzostup novej svetskej triedy s novým pohľadom na svet a značným opovrhovaním scholastickou vedou, jej metódami, výsledkami, dokonca aj s jej jazykom“ (FEYERABEND, P. K.: Rozprava proti metodě, s. 142) spôsobili, že spor o postavenie Zeme sa zmenil na politickú záležitosť.

Vedecká otázka sa preniesla na rovinu rétoriky. „Barbarská latinčina, ktorou hovorili scholastici, intelektuálna bieda akademickej vedy, jej odtrhnutie od reálneho sveta, ktorá sa čoskoro interpretuje ako neužitočnosť, jej spojenie s cirkvou - všetky tieto prvky sa teraz spájajú s aristotelovskou kozmológiou, a pohŕdanie, ktoré vyvolávajú, sa prenáša na každý jednotlivý aristotelovský argument“(FEYERABEND, P. K.: Rozprava proti metodě, s. 143).

Všetko toto vytvára podporu pre Galilea a heliocentrizmus v čase, keď sú pozorovania cez ďalekohľad spochybňované vedeckými autoritami tej doby a keď ešte nie je celkom jasné, či je nová teória pohybu naozaj správna. Je to teda skôr otázka politických či straníckych preferencií než racionálne argumenty, čo drží pri živote pohyb Zeme. Politické a stranícke záujmy hrali tiež dôležitú úlohu pri inkvizičných procesoch proti Galileimu. Tomuto problému sa preto nedá vyhnúť.

Proces s Galileom mal dva základné body - vedeckosť heliocentrickej náuky a jej sociálne a etické dôsledky. V prvom bode obžaloby bola Galileiho náuka označená za bláznivú a absurdnú. Inak povedané, v tej dobe neexistovali jasné a všeobecne akceptované dôkazy, ktoré by podporili heliocentrizmus. Tento rozsudok sa pritom neodvolával na vieru či dogmy cirkvi. Naopak, bol podporený najvýznamnejšími autoritami vo vede tej doby, vrátane svetoznámeho astronóma Tycha de Brahe.

Feyerabend sa v tejto súvislosti odvoláva na známy dopis kardinála Bellarminiho: „Keby existoval ozajstný dôkaz, že Slnko je v strede sveta a Zem v tretom nebi, a že Slnko nekrúži okolo Zeme, ale Zem krúži okolo Slnka, potom by bolo treba s veľkou opatrnosťou postupovať pri výklade Písma tam, kde sa tomu zdá odporovať, a radšej povedať, že Písmu nerozumieme, než že to, čo bolo dokázané, je nepravidvé“ (FEYERABEND, P. K.: Rozprava proti metodě, s. 160, pozn.pod čiarou).

Druhý bod obžaloby spočíval v nebezpečenstve sociálnych a etických záverov, ktoré boli dôsledkom heliocentrickej náuky. Táto časť však celkom nespadá do témy tohto textu - vymyká sa otázkam vedy a metodológie. Preto sa analýza v tomto bode zastaví: dôležitejšia je totiž skutočnosť, že to nebola žiadna metóda ani metodologická koncepcia, čo stálo za presadením sa heliocentrizmu na úkor geocentrizmu. Ak potom jestvujú konkrétne historické príklady z dejín vedy, ktoré ukazujú, že praktický vedci porušujú metodologické pravidlá a že sa týmto porušovaním získavajú nové a neskôr zdôvodnené objavy, je záväznosť rigidnej metodológie prinajmenšom otáznou požiadavkou.

Záver

Ako je vidno, niektoré z hlavných zásad metodologickej koncepcie falzifikacionizmu sa ukazujú ako prinajmenšom sporné. Môže byť vznesená námietka, ktorú metódu či metodologickú koncepciu uznať za relevantnú pri vedeckom skúmaní. Ak by táto otázka smerovala k nájdeniu univerzálne platnej metódy, ktorá by stanovila jediný relevantný postup vo všetkých empirických vedách a zároveň by mala snahu vytesniť všetko, čo pod túto metódu nespadá, za hranice vedy, potom jestvuje len jedna odpoveď: Žiadna taká metóda nejestvuje.

Tak ako nejestvuje len Jedna Veda, ale skôr množstvo vedných odborov, ktoré obsahujú veľa rozličných a vzájomne súperiacich škôl, tak nejestvuje ani Jedna Metóda ale skôr množstvo metód a postupov, ktoré napriek svojej rozličnosti, dokážu v danej vednej disciplíne priniesť relevantné úspechy.

Táto skutočnosť nebola neznáma- možno paradoxne- už antickému svetu. Aristoteles vo svojich Topikách uznáva rôznosť metód, pričom relevanciu má rovnako indukcia ako dedukcia: „najprv sa musí induktívnym postupom dospieť k tvrdeniu, že je tomu tak a tak, a potom sa až môže požadovať uvedenie námietok“(Topiky, VIII, 2). Dnes všeobecne akceptovanou skutočnosťou je pluralizmus- pluralizmus názorov, vierovyznaní, životných štýlov či politických preferencii.

Aj keď je zrejmé, že nie všetky alternatívy sú rovnako dobré, predsa sa však, okrem totalitných ideológii, nikto tento pluralizmus nesnaží zásadne obmedziť. Svoje právo vyjadriť sa majú rovnako socialisti ako libertariáni, pravičiari aj ľavičiari.

Závan pluralizmu by však nemal prekážať ani vo vede- a už vôbec by nemal prekážať tým, čo súhlasia s Popperovou koncepciou otvorenej spoločnosti. Inak povedané, našou snahou by nemalo byť zjednotiť všetky empirické vedy na metodologickom základe (tak ako sa o to podľa názoru autora tohto textu snaží Popper). Popperov falzifikacionizmus totiž slúži ako príklad toho, že aj to, čo má byť jediné relevantné, je prinajmenšom sporné- preto nekritická akceptácia rigidne poňatej metodológie je skôr na škodu než na osoh veci.

Roman Jančiga

Romane - SVBEEV		jakubjost	15-06-2008 14:19
RE: Romane - SVBEEV		tralos	15-06-2008 14:26
RE: Romane - SVBEEV		jakubjost	15-06-2008 14:39
RE: Romane - SVBEEV		tralos	15-06-2008 14:45
RE: Romane - SVBEEV		jakubjost	15-06-2008 14:47
paradigma		tralos	15-06-2008 14:48
RE: paradigma		jakubjost	15-06-2008 14:56
kontra indukcia		tralos	15-06-2008 23:15
RE: kontra indukcia		jakubjost	15-06-2008 23:18
RE: kontra indukcia		tralos	15-06-2008 23:26
Nno,		msarkozy	16-06-2008 13:28
RE: Nno,		tralos	16-06-2008 13:51
RE: Nno,		msarkozy	16-06-2008 14:44
Roznorodost interpretacie		Peter Surda	16-06-2008 17:39
RE: Roznorodost interpretacie		tralos	16-06-2008 18:05
RE: Roznorodost interpretacie		Peter Surda	16-06-2008 20:20
RE: Roznorodost interpretacie		tralos	16-06-2008 21:00
RE: Roznorodost interpretacie		Peter Šurda	16-06-2008 23:31
RE: Roznorodost interpretacie		tralos	16-06-2008 23:56
velka presnost		tralos	17-06-2008 0:18
RE: velka presnost		Peter Šurda	17-06-2008 9:18
RE: velka presnost		tralos	17-06-2008 10:04
RE: velka presnost		Peter Surda	17-06-2008 10:59
RE: Roznorodost interpretacie		Peter Šurda	17-06-2008 0:49
RE: Roznorodost interpretacie		tralos	17-06-2008 0:53
RE: Roznorodost interpretacie		Peter Šurda	17-06-2008 1:14
RE: Roznorodost interpretacie		tralos	17-06-2008 1:16
RE: Roznorodost interpretacie		Peter Šurda	17-06-2008 2:04
RE: Roznorodost interpretacie		tralos	17-06-2008 9:55
RE: Roznorodost interpretacie		Peter Surda	17-06-2008 11:11
stavka		tralos	16-06-2008 21:16
RE: stavka		Peter Šurda	16-06-2008 23:33
RE: stavka		tralos	16-06-2008 23:47
kde je problém?		msarkozy	16-06-2008 22:09
RE: kde je problém?		msarkozy	16-06-2008 22:11
RE: kde je problém?		tralos	16-06-2008 22:21
RE: kde je problém?		msarkozy	16-06-2008 22:41
RE: kde je problém?		msarkozy	16-06-2008 22:47
RE: kde je problém?		tralos	16-06-2008 22:49
RE: kde je problém?		msarkozy	16-06-2008 22:58
RE: kde je problém?		tralos	16-06-2008 23:12
RE: kde je problém?		msarkozy	16-06-2008 23:51
RE: kde je problém?		tralos	17-06-2008 0:05
RE: kde je problém?		jakubjost	17-06-2008 0:43
zivotaschopnost		jakubjost	17-06-2008 0:58
RE: zivotaschopnost		msarkozy	17-06-2008 7:21
RE: zivotaschopnost		msarkozy	17-06-2008 7:57
RE: zivotaschopnost		tralos	17-06-2008 10:07
RE: zivotaschopnost		msarkozy	17-06-2008 10:23
RE: zivotaschopnost		tralos	17-06-2008 10:28
RE: zivotaschopnost		msarkozy	17-06-2008 10:32
RE: zivotaschopnost		msarkozy	17-06-2008 11:16
RE: zivotaschopnost		msarkozy	17-06-2008 11:34
RE: zivotaschopnost		jakubjost	17-06-2008 12:02
RE: zivotaschopnost		msarkozy	17-06-2008 12:35
RE: zivotaschopnost		jakubjost	17-06-2008 14:11
RE: zivotaschopnost		jakubjost	17-06-2008 12:09
RE: zivotaschopnost		jakubjost	17-06-2008 14:19
RE: zivotaschopnost		jakubjost	17-06-2008 11:58
RE: zivotaschopnost		msarkozy	17-06-2008 12:42
RE: zivotaschopnost		jakubjost	17-06-2008 14:04
RE: kde je problém?		Peter Šurda	17-06-2008 0:10
RE: kde je problém?		tralos	17-06-2008 0:25
RE: kde je problém?		Peter Šurda	17-06-2008 1:09
RE: kde je problém?		tralos	17-06-2008 1:12
RE: kde je problém?		Peter Šurda	17-06-2008 1:30
RE: kde je problém?		tralos	17-06-2008 1:37
RE: kde je problém?		Peter Šurda	17-06-2008 2:13
RE: kde je problém?		tralos	17-06-2008 10:19
RE: kde je problém?		jakubjost	17-06-2008 12:22
RE: kde je problém?		markquestion	18-06-2008 14:34
RE: kde je problém?		jakubjost	17-06-2008 1:44
to jakub		tralos	17-06-2008 1:45
RE: to jakub		jakubjost	17-06-2008 12:13
RE: kde je problém?		tralos	17-06-2008 1:13
RE: kde je problém?		Peter Šurda	17-06-2008 2:13
RE: kde je problém?		LIBERTARIAN	19-06-2008 13:16
RE: kde je problém?		msarkozy	19-06-2008 14:40
to Surda snad od znova a tento krat bez zmatkov		tralos	17-06-2008 14:17
RE: to Surda snad od znova a tento krat bez zmatkov		tralos	17-06-2008 14:26
Romcovi		Peter Šurda	17-06-2008 19:35
RE: Romcovi		jakubjost	17-06-2008 22:47
RE: Romcovi		msarkozy	17-06-2008 23:26
RE: Romcovi		jakubjost	17-06-2008 23:38
RE: Romcovi		msarkozy	18-06-2008 13:53
RE: Romcovi		Peter Surda	19-06-2008 10:40
zem okolo slnka ?		LIBERTARIAN	19-06-2008 13:23
RE: zem okolo slnka ?		Peter Surda	19-06-2008 14:25
RE: zem okolo slnka ?		LIBERTARIAN	23-06-2008 9:19
zem okolo slnka ?		LIBERTARIAN	19-06-2008 13:23
RE: zem okolo slnka ?		grcator	10-07-2008 23:48
Preco sa kamaratia konzervativci s nackami?		Frank Meyer	20-06-2008 15:28
RE: Preco sa kamaratia konzervativci s nackami?		tom	22-06-2008 21:28
RE: Preco sa kamaratia konzervativci s nackami?		LIBERTARIAN	23-06-2008 9:21
RE: Preco sa kamaratia konzervativci s nackami?		Peter Surda	23-06-2008 11:51
RE: Preco sa kamaratia konzervativci s nackami?		LIBERTARIAN	24-06-2008 7:32
RE: Preco sa kamaratia konzervativci s nackami?		MuadDib	30-06-2008 12:00
pro popper		SG	28-01-2009 22:38