ISSN 1335-8715

15-02-2008   Pavol Minárik   Slovenská otázka   verzia pre tlač

Minárik o pamäti národa

Dámy a páni,

Podstatou návrhu s ktorým pred vás predstupujem a uchádzam sa o vašu podporu je zveľadenie našej historickej pamäti. Historická pamäť alebo ak chcete kultúrna pamäť národa je niečo, čo oddeľuje kultúrne národy od primitívnych spoločenstiev.

Primitív žije pre dnešok, obrazne pre lov a korisť. Pre rýchle naplnenie brucha. A moc má medzi barbarmi ten, kto to vie najrýchlejšie, kto má bystré zmysly a disponuje silou - najlepšie fyzickou silou. Takého potom neobmedzuje nič. Žiadne konvencie, žiadne pravidlá.

Civilizovaným spoločenstvám už dávno prestal konvenovať takýto výklad moci a o ľuďoch takto sa správajúcich sa vyjadrujú ako divochoch a barbaroch. Kultúrnemu národu nevládne fyzická sila, ale zákon. Kultúrnemu národu nevládnu pudy, ale civilizované normy. Kultúrny národ si tiež pestuje vlastné tradície a pamäť. Niečo, čo barbar nikdy nepochopí.

Úcta k tradícii a zákonu, ako to povedal istý Angličan, je demokraciou mŕtvych, živých aj tých čo sa ešte nenarodili. Pre kultúrny národ je teda dôležitá historická pamäť, ako podstata pre úctu k pravidlám a normám. Z tradícií uchovávaných v pamäti sú stabilné normy odvodené a kultúrna pamäť zaisťuje, aby boli dodržiavané. Pre vnútorné nastavenie členov spoločnosti dobrovoľne - čo je ideál a nie len zo strachu pred silou.

Aká je historická pamäť nášho národa? Krátko pohovorím o dvoch veciach, prvou bude symbolika v tejto budove a okolí nášho parlamentu a druhou zákon, ktorý navrhujem novelizovať.

I.

Po ceste do tejto snemovne môžete vidieť niekoľko príkladov, niekoľko symbolov. V prvom rade samotná budova parlamentu. Budova studená, nevľúdna, neuspôsobená na to, aby sa v nej pracovalo. Načo. Tu sa mala len potvrdzovať vôľa skutočnej moci, vôľa ÚV.

Potom si všimnete Kulichovu sochu. Tá chladná žena z kovu, postavená na nevhodnom mieste, je dôležitým symbolom. V tomto roku to bude už 20 rokov, čo tu bez porušenia stojí aby pripomínala výročie komunistického puču z roku 1948.

Odhalená pri 40. výročí, spokojne stoja pri aj pri výročí šesťdesiatom. Za ten čas sa síce zmenil režim a totalitný komunizmus nahradil demokratický parlamentarizmus, ale Kulichova socha to zvládla. Symptomatické, najmä dnes, keď postkomunistická vláda rehabilituje symboly komunizmu.

Okrem Kulichovej sochy stojí v parlamente pamätník obetí komunizmu, busta Jozefa Miloslava Hurbana, busta Milana Rastislava Štefánika a zanedlho by mala pribudnúť aj busta Andreja Hlinku ako ponovembrový prínos. K týmto symbolom v posledných dňoch pribudla stará slovenská vlajka z meruôsmych rokov, ktorá bola z interiéru premiestnená na schody, ku Kulichovej soche.

Osobne tú blízkosť považujem za prejav nevkusu, ale prosím, aj to je ďalší symbol. Posledným symbolom, ktorý je spojený s touto budovou, je meno Alexandra Dubčeka, ktorého busta je schovaná dole pri parkovisku a podľa ktorého je pomenované námestie, kde sídli budova NR SR.

Ponechám teraz bokom otázku, čo má bývalý vysoký predstaviteľ komunizmu alebo februárový puč z roku 48 spoločné so slovenským parlamentarizmom, aj keď aj to by stálo za pozornosť. K budove na Župnom som sa už v tomto duchu vyjadroval. Už len pripomínam. Tam je vďaka predsedovi tohto parlamentu podobný nezmyselný hybrid Kuzmányho a Mináča na jednej tabuli.

Dámy a páni, toto sú symboly, ku ktorým sa hlási slovenský parlament. Charakterizujú ich dve základné veci: Po prvé, mix historicky významných a historicky opovrhnutia hodných hodnôt.

Tento historický guláš o nás vypovedá veľmi veľa. Hlavne kto všetko sa tu aj po novembri vyskytol a že v tom mnohí nemáme jasno. Chceme sa hlásiť aj ku Cyrilovi a Metodovi, aj k Mináčovi. Podstatou tohto mixu je oportunizmus ako politická doktrína. Prijateľné je to, čo sa hodí, pekné je to, čo sa nosí, dobré a pravdivé je čo v danej chvíli prospeje.

Druhým charakteristickým prvkom symboliky slovenského parlamentu, je historická ignorancia. Alebo selektívna pamäť. Nijako inak totiž nemožno nazvať situáciu, že symbolika sa obmedzuje iba na uplynulých 150 rokov našich dejín. Alebo ignorujeme vlastné dejiny alebo selektujeme.

Otázka teda znie: sme národom so 150 ročnou tradíciou? Čo je tým „politickým a kultúrnym dedičstvom“ našich predkov a čo máme na mysli, keď hovoríme o „stáročných skúsenostiach“ v preambule našej ústavy? Ak sú naše tradície staršie ako uplynulých 150 rokov, ktoré to sú? A prečo si ich nepripomíname?

II.

Na tomto mieste by som rád prešiel k zákonu. Dámy a páni, symboly a tradícia, ku ktorým sa hlási SR sú obsiahnuté vo viacerých zákonoch. Naše zákonodarstvo pozná osobitné zákony oceňujúce mimoriadne osobnosti, máme svoj systém štátnych vyznamenaní, štátny znak, zástavu a ostatné štátne symboly.

Jedným z najdôležitejších v tejto kategórii je zákon o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch z roku 1993, ktorého novelu predkladám. Nie je prvá, od jeho schválenia bol tento zákon už päť krát novelizovaný, spravidla poslaneckými novelami.

Dovoľte malú poznámočku drobnú odbočku. Radenie tohto zákona do pracovného práva je napriek niektorým vedľajším efektom ako pracovné voľno úsmevný. Tento zákon má predovšetkým štátoprávny charakter. Charakter symbolov a priznania sa k vlastným dejinám, k udalostiam, na ktoré sme – oprávnene hrdý. Tak ako „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ tak pracovné voľno je pre význam týchto dní a nie sú hľadané dni preto aby mohlo byť voľno. Poďme späť .

Napriek piatim novelám, štruktúra štátnych sviatkov, dní pracovného pokoja a pamätných dní, ako sú obsiahnuté v platnom zákone, obsahuje rozsiahlu „historickú medzeru“. Keď opomeniem spomienku na Deň reformácie, zaradeného medzi pamätné dni (§3, písm. p) zákona) a cirkevné sviatky, existuje v zákone takmer tisícročná diera medzi sviatkom sv. Cyrila a Metoda a sviatkami spojenými s osobou Ľudovíta Štúra a národným obrodením v druhej polovici 19. storočia.

Opakuje sa teda to, na čo som v úvode upozornil so symbolikou nášho parlamentu. Aké máme dejiny? Sú našimi dejinami dejiny Veľkej Moravy a potom až moderné dejiny po roku 1848? Dokopy povedzme 200-250 rokov? To sú tie „stáročné skúsenosti“ a „kultúrne dedičstvo predkov“ „tisícročného národa“?

V čom má opodstatnenie historická medzera medzi smrťou Metoda a narodením Štúra? Žiadna podobná medzera, žiadne „doba temna“ v našich dejinách neexistuje. Práve naopak, v tomto období sa udiali početné historické udalosti, na ktoré môžeme a máme byť právom hrdí.

Rozhodol som sa preto predložiť novelu, ktorá tento problém rieši a absurdnú neexistujúcu medzeru dopĺňa o štyri významné historické osobnosti a štyri vysokoškolské vzdelávacie inštitúcie, ktoré sa viažu k slovenským dejinám a územiu dnešnej Slovenskej republiky.

Vybrané inštitúcie a historické postavy potvrdzujú príslušnosť slovenského národa medzi kultúrne a západné európske národy, viažu sa k dejinám spätým s našim územím a stavajú naše územie do centra diania v Uhorsku. Ide o prvého uhorského kráľa - Sv. Štefan I., polyhistora Mateja Bela, kráľovnú Máriu Teréziu a rabína Chatama Sofera.

A ďalej o výročie založenia Trnavskej univerzity, Academie Istropolitany, Prešovského kolégia a baníckej školy v Banskej Štiavnici. Štyri osobnosti a štyri vysoké školy.

III.

Napriek tomu, že môj úmysel je pri jednoduchom výpočte týchto mien a inštitúcii zrejmá, dovoľte, aby som krátko priblížil, prečo predkladám práve tieto návrhy.

Sv. Štefan, prvý uhorský kráľ ukotvil miesto tohto územia k západnej civilizácii. Po páde Veľkej Moravy a vyhnaní Metodových žiakov, ktorí sa presunuli do Bulharska vzniklo po prechodnej nestabilite vďaka Štefanovi v Panónii stabilné štátne a duchovné usporiadanie.

Slovensko dnes patrí k západnej latinskej kultúre aj vďaka Štefanovi. Všetkým tým, ktorí sa dnes pasujú za veľkých Európanov a majú problém so Štefanovým maďarstvom pripomínam čo napísal v poučeniach nástupcovi sv. Imrichovi, citujem (podľa Marsinu):

„Zapamätaj si, syn môj, že ak by sa v našom kráľovstve hovorilo len jedným jazykom, bolo by veľmi slabé a nestále.“

Štefanov testament je vo viacerých ohľadoch návodom k dobrej vláde. A minimálne v duchovnom zmysle slúžil monarchii ako nepísaná ústava, na ktorú sa odvolávali poslanci parlamentu dokonca aj v 19. storočí.

„Buď milosrdný ku každému, kto trpí násilie, stále majúc na srdci Božie upozornenie „chcem milosrdenstvo a nie obete“ (Mt 9, 13; 12,7). Buď trpezlivý ku všetkým, nielen voči mocným, ale aj k tým, čo nemajú moc. Ďalej buď pevný, aby ťa úspech nerobil veľmi sebavedomým ani nešťastie nerobilo zúfalým. (..) A buď umiernený, aby si nadmerne nikoho netrestal ani neodsudzoval. Buď mierny, aby si nikdy neodporoval spravodlivosti.“

Keby sa mocní 20 storočia držali týchto poučení asi by to nebolo storočie hrôz komunizmu a fašizmu. Bodaj by tí ktorým bude zverená moc v 21 storočí mali mysli a v srdci tieto slová. Na Vianoce roku 1000 bol korunovaný za kráľa a od pápeža dostal okrem koruny, za svoje zásluhy pre rozvoj a podporu kresťanstva, titul „apoštolského kráľa“.

Štefan I. bol teda – ak si to môžem dovoliť prirovnať – Karolom Veľkým strednej Európy. Založil stabilnú a legitímnu vládu, podporoval kultúrnu mnohosť, toleranciu a kresťanstvo. Kráľ Štefan, ako píše napr. kardinál Korec v svojej knihe Cirkev v dejinách Slovenska,

„povolal do svojho kráľovstva mníchov z Bavorska, z talianska a Čiech, benediktínov clunyjskej reformy, kňazov a kláštorné sestry gréckeho rádu baziliánov a založil celý rad kláštorov, ktoré sa stali strediskami náboženskej a kultúrnej činnosti.“

Štefana si ako svätca pripomína katolícka Cirkev a ako panovníka susedné Maďarsko. Štefan však, okrem toho, že bol katolíkom, bol uhorským kráľom - skutočným kráľom s požehnaním Ríma, a teda ak bol niekto prvým kráľom našich predkov bol to on. Na Slovensku je mu dnes zasvätených 21 kostolov.

Symbolov, ktoré by vyjadrovali naše prihlásenie sa k najstarším uhorským dejinám, je pochopiteľne možných viacero, spomeňme aspoň svätcov Alžbetu, kráľa Ladislava, Sv. Imricha, ale žiadny z nich nedosahuje historický význam Sv. Štefana kráľa.

Druhou postavou, o ktorú navrhujem rozšíriť zoznam pamätných dní, je osoba vzdelanca a renesančného vzdelanca Mateja Bela.

„Belov zásah do kultúry a vzdelanosti bol,“ ako píše Milan Hamada v knihe Zrod novodobej slovenskej kultúry, „v našom kultúrnom kontexte (..) dosť radikálny.“

Bol popredným európskym vedcom, ktorý sa podieľal na reformách vzdelávania. Má napr. zásluhy na zaradení zemepisu a dejepisu ako nových vzdelávacích predmetov zreformovaného školstva. Bol kritikom a odporcom poddanstva, otroctva, zástancom prirodzenej rovnosti ľudí, poznal dielo ranných osvietencov, súhlasil napr. s Johnom Lockom v názore na zmluvnú teóriu štátu.

Možno teda povedať, že Bel hájil to, čo dnes považujeme za súčasť demokratických režimov, za samozrejmosť. K tomu, čo sa my dnes hlásime ako praktickému ideálu, čo žijeme, tomu on veril a za to zasadzoval.

Keďže som citoval kráľa Štefana, dovolím si aj jeden krátky (a zdá sa že stále aktuálny) citát Mateja Bela:

„Nevzdelanosť je obluda, ktorá znova a znova vystrkuje rohy, aj keď jej bola odťatá hlava. Treba teda Herkula, ktorý by ju celkom zdolal.“

On sám bol jedným z tých Herkulov, ktorý sa do zápasu nasadil. On bol v pravom slova zmysle renesančný vzdelanec Nebudem uvádzať ďalšie encyklopedické dáta, bolo by to zbytočné. Bel bol mimoriadny vedec, ktorého idey sa realizovali mnohé desaťročia po jeho smrti. Opäť: bolo by možné vymenovať ďalších vedcov, spoločenských, humanitných, prírodovedných. Zvolil som Mateja Bela. Nerelativizuje to zásluhy a miesto iných, ale – ako verím – zdôrazňuje jeho mimoriadnu osobnosť.

Treťou postavou, ktorú navrhujem doplniť do štruktúry našich pamätných dní, je kráľovná Mária Terézia.

V minulosti uctievaná ako Matka vlasti, je úzko prepojená nielen s dnešným Slovenskom, ale najmä s Bratislavou, Prešporkom, kde bola korunovaná. V rokoch 1563-1830 bolo v dnešnej Bratislave korunovaných celkovo 11 uhorských panovníkov a 7 kráľovien. Maria Terézia je v tej prvej jedenástke. Bratislava bola teda takmer 300 rokov korunovačným mestom Uhorska. Väčšinu toho času bola administratívnym centrom krajiny. Mária Terézia je preto dôkazom nielen významu Bratislavy, ale aj významu Slovenska, Hornej zeme, pre Uhorsko a uhorské dejiny. Žena, kvôli ktorej sa menili nástupnícke pravidlá a ktorá presvedčila že to bola šťastná zmena.

Pri Márii Terézii by sa dalo hovoriť o problémoch jej vlády, o ťažkostiach, ktorým čelila, vojnách, ktoré viedla, ale i o osobných cnostiach, ktoré svojim životom vyznávala. To všetko opomeniem a sústredím sa na kultúru jej vlády. S Máriou Teréziou, ako sa zhodnú historici, vstúpila Habsburská monarchia do modernej doby. Táto kráľovná bola umiernenou reformátorkou a jej vláda bola na prospech kultúre a spoločnosti.

Zakladala školy – napr. jezuitské Collegianum Theresianum, z ktorého pochádzala väčšina štátnej byrokracie, Vojenskú akadémiu vo Wiener Neustadt – podporovala špecializáciu (na lekárskej fakulte vznikli katedry chirurgie, botaniky, farmácie) a reformovala všetky stupne vzdelávania. Samozrejme, že všetky zmeny neboli len pozitívne, na historickú polemiku tu však nie je miesto.

Mária Terézia v predloženom návrhu symbolizuje dve veci: - Bratislavu ako mesto, kde sa korunovali uhorskí králi a kráľovné - a charakter moci, ktorý uplatňovala, kde záujmy vlasti (celku) stáli pred záujmami osobnými, hoc aj vlastnej rodiny Vážení prítomní, prítomnosť Habsburgovcov v našich dejinách by mohli prezentovať i jej otec Karol, Rudolf, Ferdinand či Karol I posledný z nich na tróne. Možno Leopold I. a dátum 12. september 1683, kedy cisárske vojská s výdatným prispením poľského kráľ Jána Sobieskeho porazili Turkov pod Viedňou. Toto víťazstvo znamenalo začiatok konca Turkov v Európe – teda aspoň do poslednej tretiny 20. storočia. Tento dátum sa preto spoločne s výročiami bitky pri Lepante a Poitiers hodia za pamätné dni Európy.

Takže som zvolil Máriu Teréziu. V neposlednom rade – a zvlášť pre dnešné Slovensko čoraz viac zamerané na hľadanie pôžitkov a kariéry, čo nijako nevie zladiť s rodičovstvom – aj preto že úspešná v panovaní zvládla i 16-násobné materstvo a usporiadané manželstvo. A všeobecne bola považovaná za dobrú matku.

Štvrtou postavou, ktorú navrhujem doplniť do štruktúry našich pamätných dní, je židovský rabín Chatám Sofer.

Tento najväčší židovský rabín a učenec 19. storočia, vlastným menom Moše Schreiber, už nie je na Slovensku celkom neznámy. Vďaka predstaviteľom židovskej menšiny a mesta Bratislava, bol po Novembri 89 opravený priestor za tunelom, kde je dnes cintorín a dôstojné pietne miesto pripomínajúce aj jeho pamiatku.

Chatam Sofer reprezentuje v mojom návrhu dve veci: V užšom zmysle jeho vzdelanosť, prínos k židovskej kultúre a osobné zásluhy počas pomoci Bratislave v čase obliehania Napoleonom. Osobne viedol charitatívnu pomoc pre postihnutých, bez rozdielu viery a postavenia a tešil sa širokej spoločenskej úcte.

V širšom zmysle reprezentuje tento židovský učenec prítomnosť a zásluhy židovskej komunity, pre rozvoj a dejiny Slovenska. Tej komunity, tej menšiny, ktorá bola počas druhej vojny hanebne pozbavená prirodzených práv a odsunutá z nášho územia.

Hoci je dnes na Slovensku židov málo, hoci sú dnes židovské synagógy a cintoríny v katastrofálnom stave, som pevne presvedčený, že tejto snemovni nič nebráni vyjadriť úctu k jednému z najvýznamnejších učencov v celých židovských dejinách a zaradiť výročie jeho úmrtia medzi pamätné dni.

Práve zastúpenie rôznych vierovyznaní zvolených osobností, má podčiarknuť charakter našich dejín. Práve rôznorodosť i národností hovorí o podstate nášho bytia tu v strednej Európe. V slovenských mestách stoja synagógy vedľa katolíckych kostolov. A katolícki vzdelanci vedľa evanjelických. To nie je dôkazom nenávisti, ale príkladom tolerancie - a kultúrnosti.

Nuž a z rovnakých dôvodov navrhujem doplniť medzi pamätné dni aj spomienky na výročia založenia Trnavskej univerzity, Academie Istropolitany, Prešovského kolégia a Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici.

Všetky tieto štyri školy vysokoškolského typu, či už bol ich vznik iniciovaný cirkvami alebo štátnou autoritou, patrili medzi významné vzdelávacie inštitúcie prekračujúce hranice súčasného Slovenska. Academia Istropolitana bola nielen prvou, ale v čase svojej existencie aj jedinou univerzitou v Uhorsku a Banícka akadémia v Banskej Štiavnici dokonca prvou svojho druhu na svete, práve v Štiavnici boli položené základy banských vied. Až oveľa neskôr sa etablovali parížska polytechnika, polytechniky v Berlíne Viedni a Budapešti.

Trnavská univerzita, podobne ako Prešovské evanjelické kolégium prispievali nielen k rozvoju cirkví, ktoré školy riadili, ale celej kultúry vtedajšieho Uhorska. Učenosť a svetovosť, význam pre svet, oceňoval na jezuitskom vzdelávaní, ktorého reprezentantom bola Trnavská univerzita, aj Ján Amos Komenský . A jezuitský príklad vzali pozitívne aj zakladatelia Prešovského evanjelického kolégia, ako to dokazujú slová Jána Bayera z jeho návrhu na založenie tejto inštitúcie.

Všetky tieto vzdelávacie inštitúcie patrili medzi popredné európske ustanovizne, čo dokazuje prítomnosť profesorov, podpora panovníkov a zásluhy na živej kultúrnej výmene. A všetky tieto inštitúcie sídlili na dnešnom Slovensku. Verím, že vzhľadom na ich význam na dlhodobom kultúrnom rozvoji Uhorska a strednej Európy je dnešné Slovensko a jeho politická elita zvolená v posledných voľbách uznať ich prínos aj pre kultúru a dejiny Slovenska.

IV.

Dámy a páni, vážení kolegovia, v našom zákone je historická medzera. Takmer tisícročná diera. Je to azda symbolické, že „tisícročný národ“ má v svojej symbolike „tisícročnú medzeru“. Nie je však na to dôvod.

Predkladám preto novelu zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch s cieľom doplniť také osobnosti a vzdelávacie inštitúcie, ktoré reprezentujú západnú príslušnosť, ale aj kultúrnu a náboženskú rôznosť a rozmanitosť nášho národa.

Naše dejiny nie sú len dejinami Veľkej Moravy a národného obrodenia v druhej polovici 19. storočia. Naše dejiny sú ďaleko bohatšie, ale aj komplikovanejšie a heterogénnejšie. Naše dejiny sú dejinami strednej Európy. Patria do strednej Európy. Sú to dejiny Sv. Štefana I., Márie Terézie, Mateja Bela či Chatama Sofera.

Sú to dejiny Slovákov, Maďarov, Nemcov i Židov; evanjelikov rovnako ako katolíkov. A patria k nim kultúra a vzdelanosť pestovaná na Academii Istropolitana, Trnavskej univerzite, Prešovskom kolégiu alebo Baníckej akadémii. Toto sú naše dejiny a buďme radi. Máme byť na čo hrdí. Dáva nám to nielen tradíciu ale robí to z nás aj kultúrny európsky národ.

Teda, ak sme to schopní uznať..

Pavol Minárik
(autor je poslancom NR SR za KDH)

  Komplikovane dejiny
   Zolo 15-02-2008 14:37
  RE: Komplikovane dejiny
   Matteo 19-02-2008 16:17
  OFF: Bushova bodka
   Dušan 16-02-2008 8:06
  RE: OFF: Bushova bodka
   L. Obsitnik 16-02-2008 14:27
  RE: OFF: Bushova bodka
   Lukas Krivosik 16-02-2008 15:43
  "výlevy" v KDH
   Dušan 16-02-2008 16:36
  RE:
   Peter Frišo 20-02-2008 19:10
  RE: OFF: Bushova bodka
   Peter Frišo 20-02-2008 19:09
  RE: OFF: Bushova bodka
   nasud 17-02-2008 21:48
  Skor
   modrak 16-02-2008 17:14
  Očakával
   PeterS 17-02-2008 1:58
  ???
   PeterS 17-02-2008 2:16
  Balkán
   Dušan 17-02-2008 7:44
  RE: Balkán
   tom 17-02-2008 13:04
  RE: Balkán
   PeterS 17-02-2008 14:32
  Kresťania v "akcii"
   Dušan 17-02-2008 17:03
  RE: Kresťania v
   tom 17-02-2008 20:18
  RE: Balkán
   PeterS 17-02-2008 14:33
  RE: Balkán
   tom 17-02-2008 14:41
  No toto
   Maros 17-02-2008 2:03
  Pre fanúšikov multikulturalizmu
   tom 17-02-2008 16:23
  RE: Pre fanúšikov multikulturalizmu
   Dušan 17-02-2008 18:48
  RE: Pre fanúšikov multikulturalizmu
   tom 17-02-2008 20:22
  Dohoda nemožná
   Dušan 17-02-2008 21:48
  RE: Dohoda nemožná
   tom 17-02-2008 22:10
  Žeby Turci.
   Dušan 17-02-2008 22:24
  RE: Žeby Turci.
   tom 18-02-2008 19:50
  Čo by bolo, keby ...
   Dušan 18-02-2008 21:32
  RE: Čo by bolo, keby ...
   tom 18-02-2008 22:01
  Slováci očami cudzincov
   Dušan 18-02-2008 7:47
  RE: Slováci očami cudzincov
   libertarian 18-02-2008 8:13
  USA oficiálne uznali nezávislosť Kosova
   Mišo 18-02-2008 15:31
  RE: USA oficiálne uznali nezávislosť Kosova
   LIBERTARIAN 18-02-2008 15:48
  RE: USA oficiálne uznali nezávislosť Kosova
   Mišo 18-02-2008 16:06
  USA
   tom 18-02-2008 19:54
  RE: USA
   AS 18-02-2008 21:01
  RE: USA
   tom 18-02-2008 21:52
  RE: USA
   AS 19-02-2008 18:34
  Palestína
   Dušan 18-02-2008 21:29
  RE: Palestína
   tom 18-02-2008 21:49
  RE: USA oficiálne uznali nezávislosť Kosova
   PeterS 20-02-2008 1:04

   

 

Slovenská otázka

Aká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? Otázky, na ktoré okolité národy zodpovedali už dávno. A ak nie, aspoň o nich vášnivo diskutujú.

V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. Veríme, že články v tejto rubrike vám pomôžu hlbšie spoznať slovenskú dušu a dajú odpovede aspoň na niektorú z vyššie položených otázok.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2024 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group