 |
|
|
Každý môže byť superstarČo sa stalo 17 novembra? Stále mám pocit, že rôzne úvahy o tejto zásadnej zmene obchádzajú niečo podstatné. To o čom píše Milan Kundera, podľa vlastných slov vyznávajúci morálku podstatného, v Neznesiteľnej ľahkosti. Niečo, čo nám stále vyskakuje ako „ostalgia“ v každoročných prieskumoch verejnej mienky a rozhovoroch s Jozefom Rážom o tom, či nám vtedy bolo lepšie, napriek tomu, že nám zjavne lepšie nebolo. Ekonomickým teóriám a spotrebným košom evidentne robí škrt cez rozpočet nejaká hlbšia neekonomická súvislosť. Je tu niečo podstatnejšie, čo sa nedá spočítať. Jedna vec nám v „komunistických“ úvahách uniká. Nachádza sa mimo radov pred obchodmi a devízových prísľubov. Ako niekto mohol mať rozkoš z toho, že v obchodoch nič nebolo? Nikto z toho samozrejme pasiu nemal. Išlo o iný typ pôžitku a ten pretrval, ba dokonca dnes kvitne ešte košatejším kvetom, čo ma vedie k názoru, že mnohí mladíci, ktorí sa čudujú ako bol komunizmus možný a ťukajú si na čelo by boli vzornými zväzákmi. Z podhľadu, ktorý nám nasvietil Kundera neexistuje totiž zásadný rozdiel medzi členstvom v Socialistickom zväze mládeže a účasťou v Superstar. Jediným rozdielom je, že účasť v Superstar nie je povinná pre každého, kto sa chce dostať na vysokú. Ale predstavte si, že by bola a pochopíte o čom bol komunizmus a prečo tam bolo mnohým ľuďom lepšie. Z hľadiska vzťahu moci a exhibicionizmu nastal po Nežnej revolúcii totálny obrat o 180 stupňov. Dnes vieme kto je manželka premiéra a s kým sa chodí korčuľovať na hrádzu a nikoho nezaujíma, kam a či vôbec sa chodí korčuľovať napríklad autor tohto článku a jeho pár sto čitateľov. Za komunizmu to bolo presne naopak. Nikto nevedel kto je a ako vyzerá Husákova manželka, či eventuálna milenka, ale kvôli prepieraniu rozvodu sústružníka zasadali voyeristické komisie. V masmédiách sa nikto nepýtal Husáka, čo si rád uvarí na večeru, ale obyčajní ľudia boli neustále zasypávaní dotazníkmi a požiadavkami na vyjadrenie a demonštráciu jasného názoru na najrôznejšie veci, ktoré sa ich obvykle ani netýkali. Čím bol za komunizmu človek na rebríčku moci vyššie tým väčšie právo na súkromie mu bolo priznávané, zatiaľ čo súkromné veci masy podriadených boli neustále pod drobnohľadom. V totalite bolo jedno, čo si osobne myslí vrcholový politik, ale zásadne dôležitá bola neustála každodenná demonštrácia zásadných osobných postojov miliónov neznámych ľudí. Novinári sa nepýtali na názor napr. na americké rozmiestnenie rakiet stredného doletu ministra zahraničných vecí, ale šičky v textilke. Povinná účasť človeka v prvomájovom sprievode je samozrejme otrava, ale je to otrava, ktorá lichotí. Je zásadne dôležité pre chod sveta, aby si sa práve ty zúčastnil. Tvoje odmietnutie má rovnako fatálne dôsledky. Išli sme tam otrávení, ale polichotení, že vôbec niekto považuje za dôležité, aby sme tam práve my išli. Dnes sa o naše názory na rozmiestnenie rakiet stredného doletu nikto nezaujíma. A ak aj niekto, tak sa z neho nakoniec vykľuje človek, ktorý sa nám snaží niečo predať. Buď sú to noviny, program strany pred voľbami, alebo predražený vysávač. Trh je taký neľudský! O ópiu intelektuálov a revolučných vodcov sa toho popísalo veľa, ale ópium moci a slávomamu „obyčajných slušných ľudí“ zostalo nepopísané. Ani nemôže byť – dnes si za svoj dúšok pocitu dôležitosti musíme zaplatiť, ale nesmie to byť vidieť. Kto má čím zaplatiť, toho sa pýtajú. Zadarmo sa vás už nikto cudzí nič neopýta. Ale za komunizmu práve toto bolo nielenže úplne zadarmo, ale bola to radosť, ktorú štát prideľoval každému povinne. Je mi jasné prečo Jozef Ráž považuje komunizmus za ľudský systém. Presne preto, prečo mne pripadá neľudský. Síce mu škrtali texty, ale to bolo len znakom, že tie texty sú pre nich dôležité. Bolo strašne dôležité ako okomentuje Karol Polák zápas ČSSR – ZSSR v priamom prenose. Dnes je politikom jedno, čo si Ráž vyspevuje, alebo ako Polák komentuje. Odrazu zostali sami. Mnoho popredných umelcov smúti. Národná kultúra zaniká. Nikto od nich už myšlienkovú impotenciu nevyžaduje, ale tvorivá a zaujímavá myšlienka aj tak stále neprichádza. Aké neľudské! V čom bol komunizmus ľudskejší? Predstavte si, že je Superstar povinná. Automaticky by musela zaniknúť hviezdna rota. Ak vás k účasti donútili, nie ste na vine vy, že neviete spievať – veď musíte – a všetci vás musia počúvať. Pri slobodnom rozhodovaní je človek, ktorý sa prihlási do speváckej súťaže a nevie spievať trápny. Šička v textilke, ktorá by sa chcela vyjadriť k rozmiestneniu rakiet stredného doletu v politologickej superstar by bola trápna. Za komunizmu nebola. Trápnosť bola totiž povinná. Opúšťam lákavú predstavu politologickej superstar a profesora Kusého v porote. Komunizmus je totálnou nadvládou hviezdnej roty, ktorej trápnosť, exhibicionizmus a slávomam nesmú byť viditeľné. V totalite je zakázané hanbiť sa. V demokracii je to povolené, ale veľký životný úspech od toho nečakajte. Dôležité je však to, že máte možnosť. To stále vysoko oceňujem a pravdupovediac nejaké Ficove rušenie reforiem mi pripadá v porovnaní s týmto sladkým privilégiom ako úplná prkotina. Fico na rozdiel od Mečiara neútočí na to podstatné. Zásadný prevrat nastal, keď bol v štátnej televízii odvysielaný prezident a divadelný dramatik Václav Havel ako sa ráno zobudil s vačkami pod očami a raňajkoval. Ten istý Havel, ktorému bolo proti srsti, že ho eštebáci odpočúvajú iniciatívne vysiela svoje súkromné video v televízii. Takto sme Husáka nikdy nevideli. Moc sa stala exhibicionistickou. Za komunizmu bol morálny exhibicionizmus výsadou a povinnosťou masy, zatiaľ čo mocní zostávali nevidení. Za totalitarizmu je moc voyeristická a masa exhibicionistická, v demokracii je to naopak. Oba systémy zapadajú do seba ako dva puzzle, dve súčasti celkového voyeriticky – exhibicionistického usporiadania spoločnosti západu, ktorej história siaha až do antiky. Históriu morálneho exhibicionizmu a jej súvis s úpadkom transcendentálneho poriadku teoreticky a dosť detailne popísal Eric Voegelin. Je to história toho ako človek stále viac zbožňuje namiesto boha vlastný obraz v krivom zrkadle. Problém vzťahu morálneho herectva a modernity je aj ústredným bodom Nietzscheovskej psychológie. Čo sa týka historického bodu vzniku tohto problému postavili Voegelin a Nietzsche dva protikladné názory, ktorých dôsledky sa potom vinú v rôznych rozporoch ďalej. Kto bol Sokrates? Bola Platónova Ústava prvým projektom totalitného štátu, ako si myslí napríklad historik Michael Grant? Alebo sa Sokrates a Platón snažili teoretizáciou zabrániť úpadku spoločenského poriadku ako si myslí filozof Eric Voegelin? Nietzsche popisuje úpadok umenia antickej tragédie ako postupné zotieranie rozdielu medzi javiskom a hľadiskom. Ako postupné demokratické prenikanie divákov na scénu. Ak si uvedomíme, že grécka tragédia bola pôvodne náboženským obradom, v ktorom dochádzalo skrz prijímanie obeti héroa (božieho syna) k uzmiereniu imanentného a transcendentného poriadku, podobne ako v kresťanskej omši, tak sa Nietzscheho teória prenikania divákov na antickú divadelnú scénu spolu so súbežným vynálezom deus ex machina dosť podobá na Voegelinovu teóriu imanentizácie. Voegelin však v antike imanentizáciu eschatonu nepozoruje a považuje ju až za špecifický vynález kresťanstva. Z hľadiska morálneho exhibicionizmu nemá Sokrates predchodcu a pokojne ho môžme považovať v tomto smere za vynálezcu. Sokrates bol aj prvý politický aktivista, ktorý si myslel, že metafyzické problémy sa majú riešiť politickou debatou, demokratickým tliachaním každého s každým a verejným nastoľovaním „otázok“. Bol to povaľač, ktorý za svoju najdôležitejšiu aktivitu považoval otravovanie okoloidúcich otázkami, ktoré nemali riešenie. Lepšie povedané, nemali riešenie vo sfére logickej argumentácie, ale len vo sfére politickej akcie, ktorej vodítkom má byť exaltované náboženské cítenie. Sokrates bol podľa všetkého prvý známy puritán – v tom zmysle ako puritána definuje Voegelin. „Bol to človek, ktorý bol presvedčený, že má boha v rukáve.“ – tvrdí Grant. Vedel, že nič nevie, ale na rozdiel od ostatných spoluobčanov mal „démonium“. Pred smrťou navrhol svojim sudcom ako možné východisko sporu de facto vlastnú diktatúru, čím si sám zámerne privodil najťažší rozsudok. Prečo to urobil? Fascinovala ho divadelná scéna „Sokratovho odsúdenia a smrti“ ešte skôr než sa odohrala a vedel, že nebude jediným tlieskajúcim divákom? „Sokratés, venuj sa umeniu múzickému!“ našepkávalo démonium a filozof poslúchol. Stal sa hrdinom vlastnej uskutočnenej tragédie, ktorá definitívne pochovala jednu veľkú tradíciu a nastolila módu okázalého zomierania. „Nebol to grécky filozof, kto ovládol Rím, ale grécky hystrio“, tvrdí Nietzsche. Neskôr v Platónovom systéme to bola práve akási mimorozumová intuícia v zhode s božským, čo malo človeka predurčovať k vláde. Prvýkrát je práve u Platóna určitý typ myslenia označený za nepriateľský spoločnosti a iný typ za predurčený k vláde. Spomínate si na triednu uvedomelosť? Predtým sa musel človek fakticky dopustiť velezrady, alebo musel byť aspoň podozrivý so spolupráce s Perziou. Platónov „sofista“ je nepriateľ, ktorý je všade a nikde, sú to v konečnom dôsledku vlastne všetci normálni ľudia, najmä stredná vrstva. Sofisti boli pôvodne domáci učitelia, ktorí boli v grécku typickými predstaviteľmi toho, čo dnes nazývame stredná trieda. Ak je istý typ myslenia nepriateľský a spoločnosť, nedokážuc ho absorbovať, sa ho snaží odstrániť, nemôže to skončiť inak ako nivelizáciou a kontrolou myslenia. Grécka filozofická produkcia samozrejme vynikala vyššou úrovňou intelektuálneho vkusu, ktorý ju predurčoval k nerealizovateľnosti. Na obľúbenej libertariánskej stránke sa nachádza test „Ste šikovnejší ako Sokrates?“ Mne vyšlo, že som. A vám? |
27-11-2007
Krédo Pravého SpektraNapriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy. Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád. Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne. redakcia
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|