V médiách stále počuť o novom bohatstve a moci Ruska. Najviac sa s týmto novým fenoménom spája osoba prezidenta Ruskej federácie – Vladimíra Putina. Je však toto bohatstvo „pravé“ a moc udržateľná? Naozaj nástup Putina do prezidentského úradu, a tým aj špičku mocenskej pyramídy predstavuje práve ten rozhodujúci rozdiel medzi chudobou a bohatstvom? Ak chceme týmto záhadám porozumieť, musíme sa pozrieť na históriu Ruska. Musíme ísť až do 11. storočia.
Niečo ako základným kameňom Ruska, ale aj ostatných východoeurópskych štátov je Kyjevská Rus. Jestvovala asi v 9. až 11. storočí a bol to ranofeudálny štát východných Slovanov, čiže v pravom zmysle slova to nebola ešte história Ruska. Napriek tomu už v tejto dobe môžeme pozorovať výraznú kultúrnu odlišnosť od Západu.
Kyjevská Rus bola pod kultúrno-spoločenským vplyvom Byzancie. V tomto štátnom útvare existovali dve centrá: Novgorod a územie, kde je dnes Moskva. Z týchto dvoch centier mal Novgorod bližšie k Európe, kým Moskva stála na križovatkách európskych a ázijských politicko-spoločenských vplyvov. Postupom času však Kyjevská Rus spadala stále do hlbšej závislosti na Zlatej Horde – Mongoloch.
Mongoli začali používať moskovské kniežatá ako nástroje, pomocou ktorých vyberali od Novgorodu dane. Novgorod to samozrejme ťahalo dolu vodou a začala prevládať Moskva. Lenže Mongoli začali mať svoje vlastné problémy. Moskovské kniežatá sa osamostatnili a porazili Mongolov – tým sa zbavili povinnosti platiť dane.
Tento vývoj je najdôležitejším aspektom vývoja Ruska, ktorý sa udržiava až dodnes – z dvoch centier neprežil ten civilizovanejší, ale ten, ktorí bol vojensky silnejší. Takto si začalo moskovské knieža, ktorému sa začalo podľa byzantskej tradície hovoriť cár (cisár) budovať svoju ríšu: bezpečnostná hrozba slúžila ako argument, niekedy dokonca ako alibi pre dobývanie nových území. A takto Rusko žije dodnes.
V Európe ožívala renesancia a v Rusku vrcholil stredovek. Rusko vstrebalo mongolské šľachtické rody a stalo sa viac ázijským. V európskom 16. storočí má svoj začiatok viera v rozum a príklon k racionalizmu, v ruskom 16. storočí dominuje zbožštenie panovníka, pasivita a odovzdanosť voči „vyššej štátnej moci“. Proti víťazne nastupujúcemu európskemu individualizmu triumfoval v Rusku kolektivizmus a presvedčenie o neobmedzených možnostiach veľkého štátu, ktorý od tej doby až do 19. storočia pripojoval každý deň k ríši 90 km2.
Rusko teda nemá za sebou históriu renesancie – snáď najdynamickejšie obdobie európskych dejín. V Rusku taktiež nevzniklo rozdelenie moci – štátnej a cirkevnej. Keďže Rusko dedilo náboženské tradície od Byzancie, bol panovník (cár) zároveň aj hlavou cirkvi a jednoducho povedané, bola mu úplne podriadená. V Európe zatiaľ králi a pápeži spolu súperili o moc a postupom času z tohto boja vznikli hodnoty, ktoré nazývame západnými, ako napr. sloboda jednotlivca, sloboda prejavu a oddelenie (v prevážnej väčšine štátov) štátu a cirkvi.
Rusko síce nebolo úplne izolované, ale rozdelené obrovskou kultúrnopolitickou priepasťou od Európy. Rusko sa teda obrátilo na východ a začalo dobývať Sibír. Štátny systém, ktorý sa zrodil z vojenskej expanzie a feudálnych vzťahov mohol len veľmi ťažko sám seba liberalizovať, a tým pripustiť nejakú modernizáciu.
Štáty si musia udržiavať tie sily, z ktorých vznikli, ak nechcú zaniknúť. Ukážkový prípad je rozpad ZSSR, keď sa štát rozpadol, lebo Gorbačov si myslel, že keď ľuďom dá slobodu, naďalej budú chcieť žiť v komunistickom gigante. Takisto podcenil armádu, ktorá by urobila všetko pre to, aby udržal pri živote vojensko-priemyselný komplex ZSSR. Ale späť k cárskemu Rusku.
Rusko len veľmi málo obchodovalo (aj kvôli zlým prírodným podmienkam pre transport tovaru) a preto pri pokusoch o modernizáciu muselo používať len vlastné zdroje – to samozrejme viedlo k nedostatkovej ekonomike. Tu majú pôvod ruské, neskôr sovietske mamutie megaprojekty typu transsibírska magistrála, pri ktorej výstavbe zomreli tisíce ľudí.
Tieto pokusy o modernizáciu boli podriadené vždy štátnym cieľom. V súvislosti s modernizáciou sa často hovorí o Petrovi Veľkom. Ani on v podstate nevybočuje z radu ostatných cárov, lebo jediné veci, ktoré modernizoval, boli nástroje štátnej moci – armáda a štátna správa.
Trnassibírska magistrála bola napr. postavená, aby cár Mikuláš II. mohol dobývať Mandžusko v Číne. Rusko teda problémy, ktoré vznikli prílišnou expanziou riešilo ďalšou expanziou. Ďalším problémom bol a je fakt, že v Rusku neexistuje proces odovzdávania politickej moci. Napriek tomu, že Rusko bolo monarchiou stále prichádzalo k palácovým prevratom. Neskôr, keď už jestvoval ZSSR v podstate žiadny sovietsky vodca neprišiel na svoj post normálnou cestou, buď starý vodca jednoducho zomrel (ako Stalin), alebo nastala situácia podobná puču (ako keď po Chruščovovi nastúpil Brežnev). Dnes, keď už nie je monarchia, je situácia ešte horšia.
Výraznou črtou cárov (hlavne Romanovovcov) bola aj ich nie príliš oslnivá inteligencia. Viacerí boli sadisti, dnes by takýchto ľudí posielali do sanatória. Nechceli ani len pomyslieť na to, že by sa vzdali časti svojej moci. Povstanie dekabristov (čerpajúce z myšlienok Francúzskej revolúcie) dal cár kruto potlačiť. Bolo by však omylom predpokladať, že Rusko bolo slabé – ekonomicky určite, ale vojensky práve naopak.
Platilo to však len dovtedy, kým išlo o počet vojakov. V polovici 19. storočia Rusko utrpelo ponižujúcu vojenskú porážku v Krymskej vojne. Proti Rusom s mušketami stáli Francúzi a Briti s opakovacími puškami, disponujúcich trikrát väčším dostrelom. Navyše oblasti boja (Krym a Ukrajina) neboli s Moskvou vôbec logisticky spojené. Po prehre sa Rusko muselo vzdať svojho ambiciózneho plánu na vybudovanie námorníctva a dobytie čiernomorských úžin.
Odvtedy Rusko hľadalo altruistické alibi, ktoré by ospravedlňovalo ich imperiálne ambície – vďačnou zámienkou sa stalo panslovanstvo. Rusko pod rúškom morálky „oslobodzovalo“ slovanské národy, ktoré boli podriadené Turecku. Niektorí hlupáci, žiaľbohu aj na Slovensku, fandili tejto tupej ideológii. Rusko posilovalo svoju moc ďalším bezcenným kusom zeme na Balkáne.
Nový cár, ktorý nastúpil v roku 1881, Alexander III., bol výnimočne brutálny a bezcharakterný človek. Za jeho vlády bolo poslaných dovtedy najviac ľudí na Sibír. Ministri, ktorých povolal boli bastardi z povolania, ktorí veľmi ochotne vymýšľali nové formy trestu smrti. Alexander III. taktiež skoncoval s pronemeckou politickou, ktorá kontinent udržovala v mieri a naplno sa pustil do dobývania Balkánu. Veľa sa toho nezmenilo ani za vlády posledného cára Mikuláša II. Výsledok je známy – prvá svetová vojna. Pre Rusko je najdôležitejším aspektom vojny, že cárizmus ju neprežil. Boľševici využili vojnu a nastolili svoj experiment – komunizmus.
Keď rozprávame o komunizme v Rusku, je treba si na začiatku niektoré veci objasniť. Vtedy všetko nasvedčovalo tomu, že vznikol úplne nový systém. Stúpala priemyselná výroba a obchody boli plné. Bolo to však skôr doznievanie ekonomického boomu zo začiatku 20. storočia. Na podstate ruského totalitarizmu sa však nič nezmenilo. Ďalších 30. rokov videlo bezprecedentný mocenský vzostup J. Stalina. A práve jeho osoba je kľúčová pri určovaní dnešného charakteru Ruska.
Stalin zdokonalil ekonomický (pokiaľ sa to tak dá vôbec nazvať) model založený na vykorisťovaní obyvateľstva štátom. Ak bolo treba postaviť elektráreň, jednoducho nahnal milión ľudí na miesto, kde mala elektráreň stáť. Znárodnil všetko, čo sa dalo a započal veľkú modernizáciu „ríše“. Slovo „ríša“ je v tomto ohľade veľmi podstatné, lebo Stalinovi napriek jeho rétorike vôbec nešlo o svetovú revolúciu, alebo nejaké marxistické filozofické teórie, ale skôr o to, o čo išlo cárom – zväčšovať moc Ruského impéria rozširovaním územia. Z kozmopolitného komunizmu sa veľmi rýchlo stal tradičný ruský imperializmus.
Fakt, že oficiálna zmena systému z monarchie na komunizmus v Rusku skoro nič nezmenila, nám nasvedčuje, že ani Putin dnes nič nezmení na skorumpovanom, v podstate ešte feudálnom politickom živote. To, že pod pláštikom liberalizácie bola rozkradnutá krajina, dnes dodáva legitimitu Putinovmu vytláčaniu západných hodnôt a inštitúcií z Ruska. Putin zdedil prostredie, v ktorom štát je prepojený s ropnými spoločnosťami a vládne ako feudálny kráľ bez nejakých štandardizovaných pravidiel.
Správna odpoveď na otázku, či je bohatstvo Ruska pravé, je NIE. Pramení z vysokých cien ropy a iných nerastných surovín. Novodobé sebavedomie Ruska a Putinova popularita sú zjavne spôsobené zdaním stability, ktoré kontrastuje s chaosom 90. rokov. Ruská agresívna politika, prameniaca z prepojenia štátnej moci s oligarchiou, je strihaná na mieru záujmom „panovníkových vazalov“ smerom dovnútra i von.
Za silnými Putinovimi vyjadreniami je len málo, o čo by sa mohli oprieť – slabá ekonomika, zdemoralizovaná nekvalitná armáda, závislosť štátu od ropných príjmov. Celé je to len nafúknutá bublina. Rusko nedosiahlo svoju niekdajšiu moc – našťastie.
Lukáš Meravý