Postmoderne a slovensky signifikantným pokusom definovať totalitarizmus je „Diablova práca“ Tomáša Zálešáka. Zálešák totiž naznačuje, že už samotnou definíciou totalitarizmu by sme sa stali totalitnými mysliteľmi. Hlavnú myšlienku „Diablovej práce“ by som sformuloval takto
- Už samotné jednoznačné definovanie totalitarizmu v sebe ukrýva totalitné nebezpečenstvo, ktorému sa vyhneme len tak, že budeme pred ním neustále aktívne na pozore a podľa možnosti nič jasne a jednoznačne nedefinujeme. „Diablovou prácou“ sú totiž jasné a jednoznačné definície! Ja si myslím, že pojem totalitarizmu je možné celkom efektívne jasne vymedziť.
Predpoklady
Keď hovoríme o totalitných spoločnostiach nemá zmysel ísť príliš hlboko do histórie. Predpokladom takého usporiadania je všeobecná gramotnosť. V totalitnej spoločnosti má totiž vzdelanie funkciu náboženstva. Bez všeobecnej indoktrinácie skrz moderný vzdelávací systém nemá vôbec zmysel hovoriť o totalitnej spoločnosti.
Táto indoktrinácia má špecifický charakter. Jej obsahom je dokonalé vysvetlenie histórie, ktoré ospravedlňuje diktatúru vládnucej politickej strany. Hovoriť teda o totalitarizme stredovekých siekt, či starej Sparty nemá zmysel.
Tým pojem totalitarizmu tak rozšírime, že za totalitné budeme môcť označiť viacmenej všetko. (To T.Z. v spomínanej práci aj robí.) Samozrejme má každé historické dianie analógiu v inej dobe lebo povaha ľudského bytia na tomto svete sa radikálne nemení.
Príbehy fanatizmu, davového šialenstva, masového vraždenia, osobných mravných zlyhaní, hrdinstva, sily, slabosti, túžby po moci atď sa odjakživa vinuli celou históriou ľudstva a ani v budúcnosti tomu nebude inak.
Paul Johnson – mravný relativizmus
V slávnom úvode k svojim dejinám 20. storočia hovorí Johnson o morálnom relativizme, ktorý je spoločenským odrazom zle pochopenej fyzikálnej teórie relativity, ako základe všetkého zla. To je omyl, ktorý bije do očí.
Komunisti ani nacisti, tým menej dnešní džihádisti, žiadnymi relativistami nikdy neboli. Príbehy hrdinstva, často až šialenej odvahy a obetí, ktoré fanatici boli a sú schopní položiť „za svoju pravdu“ sú dostatočne známe. Fanatizmus je s mravným relativizmom zjavne nezlučiteľný. A bez fanatikov si nevieme totalitnú spoločnosť predstaviť.
Historické vzdelanie
Rovnako ako si nevieme predstaviť totalitu bez fanatikov, je nepredstaviteľná bez istého druhu historického vzdelania spojeného s „mravným uvedomením“.
Thomas Cahillo – dar od židov
Prácu Thomasa Cahilla predstavuje vo svojom článku v .týždni František Šebej. Cahillo tvrdí, že lineárne vnímanie času je špecifickým vynálezom židovskej viery. Tá je totiž založená na historických „dôkazoch“ a prísľuboch do budúcnosti. Bez „pred“ a „potom“ je starozákonný židovský morálny svetový poriadok nemysliteľný.
Tento historicizmus je spojený s kolektívnym poňatím viny a trestu. Jehova odmeňuje a trestá celé národy. Cahillo nerozlišuje židovskú a kresťanskú tradíciu, ako keby v židovskom a kresťanskom morálnom historicizme nebolo rozdielu. Tam je koreň jeho omylu, ktorý ho vedie k domienke, že lineárne židovské vnímanie času je znakom slobody, zatiaľčo antickí Gréci boli podľa neho neslobodnými ľuďmi.
Kristus – koniec histórie
Zmena, s ktorou prišiel Ježiš Kristus končí kolektívne trestanie a prichádza individualistické poňatie viny, hriechu a trestu. S ním sa končí Cahillov židovský „čas“.
Vykúpením ďaľšia kolektívna história už nemá s ohľadom na vinu a trest význam. V tomto ohľade je kresťanstvo blízke budhizmu. Individuálne vykúpenie ruší náboženský význam národných dejín. Pre boha už v kresťanstve národy nie sú podstatné. Židovský historický morálny kolektivizmus je dodnes prítomný v Islame.
Hegelova poetika
Hegel je v mnohých ohľadoch praotcom spoločenských vied. To, čo zanechal je metóda ako urobiť zo spoločenských vied „ozajstné vedy“ na spôsob fyziky. Jeho poňatie histórie je plné Newtonovských prirovnaní.
Sila, energia, pohyb, zotrvačnosť – pojmy, ktoré s prívlastkami ako spoločenský, či historický tvoria dodnes podstatu „vedeckého“ pohľadu na históriu a spoločnosť. Od účelového zamieňania analógií a metafor s podstatou spoločenských javov bol len krok ku kreovaniu historických zákonov, ako analógie „prírodných zákonov“. S tým rozdielom, že proti tým spoločenským sa možno previniť.
Nasleduje trest v podobe vyhodenia na „smetisko dejín“. Vina a trest tu majú samozrejme kolektívny rozmer. Ak totiž hľadáme v dejinách „hybné sily“ a „zákony“ potom nám nezostáva nič iné, než zvoliť veľkú a vzdialenú optiku, v ktorej jednotlivca už nie je vidno. Ten by nám totiž zákonitosť mohol riadne skomplikovať. O tom vie svoje každá kartárka.
Už je asi jasné aký typ atavizmu Hegelova poetika dejín umožnila. Z histórie sa znovu stal systém kolektívnych previnení a trestov šikovne prevedený do „vedeckej“ pojmológie pod krycími názvami príčina a účinok. Marx a spol. dielo návratu do čias kolektívnych hriechov už len dotvorili. Každý si vybral „kolektív“ podľa svojho vkusu, či už sa jednalo o národy, rasy, triedy alebo dnes v riadne čajovej podobe o sexuálne a sociálne menšiny, gendre etc...
Staré semeno Hegelovskej kvázi filozofickej novoreči kvitne ďalej v stále nových a nových absurdných súkvetiach. Trestacie prostriedky sa chvalabohu už zmiernili. Ak patríte k nesprávnej skupine, väčšinou sa za kolektívny hriech stačí ospravedlniť.
Jednoznačným poznávacím znakom totalitarizmu je morálny historický kolektivizmus, ktorý je vždy nejakým spôsobom zakomponovaný aj do právneho systému a aj dnes nebezpečne deštruuje západnú právnu tradíciu.
Pokiaľ chceme naisto spoznať duchovný zárodok totality, hľadajme historicky podmienenú kolektívnu vinu a trest!
Marián Šarkőzy