ISSN 1335-8715

02-08-2007   Martin Pener   Slovenská otázka   verzia pre tlač

Keď profesionáli boli „z povolania“

Jesenná noc 1961. Tridsaťdva-ročný dôstojník československej armády chodí zákopmi a budí mladých vojakov. Je veľká zima, ak by pod širím nebom zaspali, mohli by zamrznúť. Všetci majú ostré strelivo, bojové pozície sú obsadené a hlavne diel miera na západné Nemecko. O pár desiatok metrov ďalej sa v zákopoch krčia rovnako vyzbrojení vojaci Bundeswehru. Každým okamihom môže vypuknúť tretia svetová vojna.

Toto nie je sci-fi. Ten dôstojník bol môj dedo a táto situácia sa skutočne odohrala počas Kubánskej resp. Karibskej krízy. Obyvateľstvo netušilo k čomu sa schyľuje, moja babka však – ako manželka dôstojníka – mala aké také informácie. S deťmi a zbalenou taškou každú chvíľu čakala na odchod do krytu.

Takto malo vyzerať nasadenie vojakov počas studenej vojny. Klasický vojenský konflikt, naši aj protivník v uniformách, hordy ťažkej techniky. Dnes mladých slovenských vojakov možno vidieť s nabitými zbraňami na Balkáne, Cypre, na strednom východe. Okolo nich anonymné davy civilistov. Hociktorý z nich, aj dieťa, môže z pod odevu vytiahnuť granát. Kedykoľvek môže z premávky vybočiť auto napchaté výbušninami, rovno na naše stanovište. Ak by tam ale naši vojaci neboli, nastane destabilizácia oblasti a konflikt sa ako kocky domina skôr či neskôr priblíži až k Európe. Taký je už globalizovaný svet.

Zmenil sa režim, z kedysi „zlých imperialistov“ sú naši spojenci, zanikla povinná vojenská služba, menia sa vojenská technika a technológie. Armáda to sú však na prvom mieste ľudia. V čom sa líšil život našich dedov a otcov – tzv. vojakov z povolania členského štátu Varšavskej zmluvy a našich súčasných priateľov, bývalých spolužiakov, príbuzných profesionálnych vojakov?

Nebudeme sa venovať hrôzostrašnej stalinskej ére, zameriame sa na éru, ktorej koniec si aspoň trochu pamätajú aj ľudia pred tridsiatkou. Prečo si vlastne mladí muži volili povolanie vojaka v spoločensky voľnejších i ekonomicky stabilných 60-tych, 70-tych rokoch? Ako žili, bývali, uzatvárali manželstvá a vychovávali potomstvo, súc členmi inštitúcie s (v r.1989) takmer 200.000 tisíc príslušníkmi a veľmi prísnymi pravidlami? (Mimochodom Holandsko počtom obyvateľstva podobné Československu malo až o 100.000 vojakov menej, viac ako 3,5-krát ľudnatejšia Veľká Británia iba o 100.000 vojakov navyše! Čudní to agresori...) Ako zmenila a poznačila život dnešných päťdesiatnikov-šesťdesiatnikov profesia vojakov z povolania? Čo obnášal ich život?

Vyspovedal som mnoho bývalých vojakov z povolania. Tu je moja analýza a pokiaľ možno i syntéza ich názorov a spomienok. Dodávam ešte, že nakoľko rozhovory a vypĺňanie mojich dotazníkov sa uskutočnili v II. polovici roku, 2006 treba k veku všetkých respondentov pripočíťať jeden rok.

Otec mama, chcem byť vojakom

Je známe, že najväčší úspech dnes zažívajú regrutačné strediská na východnom Slovensku. Stať sa profesionálnym vojakom je jedna z mála možností ako tam zohnať prácu. Pacifista či antiamerikanista by dodal, že dnešný slovenský vojak je žoldnier, dohnaný chudobou nastavovať krk za cudzie záujmy.

V minulom režime sme pojem nezamestnanosti poznali iba z propagandy a tabuliek „Nezamestnaným vstup zakázaný“ (rozumej tu – v tej prevádzke nepracujujúcich). Tzv. povinnosť na prácu pravda existovala iba na papieri, skutočnému pracovnému výkonu sa pravda dalo vyhýbať. Zdalo by sa že ťažko mohli existovať aj ekonomické dôvody na vstup do armády. Nie je to pravda. Aj v 70.-80.rokoch na ktoré mnohí pädesiatnici a starší tak nostalgicky spomínajú (mlieko 2Kčs, benzín 8Kčs, noviny 50 Hal, byt či slobodáreň zadarmo), existovala ekonomická nesloboda a rôzne formy hmotného útlaku – zďaleka nie len disidentov či obetí normalizácie.

Príkladom čisto ekonomickej motivácie na vstup do armády je otec môjho spolužiaka (vojenský lekár): v čase maturity už boli rodičia starší, rodinu živil iba otec. Jeho štúdium na vysokej škole by rodina prosto finančne nezvláda (70.roky!) Vojenská lekárska fakulta (na techniku ako sám hovorí nebol) bola doslova východisko z núdze.

Že bolo niečo hnilé v socialistickom štáte československom, potvdrzuje i skúsenosť pána Ing. Jozefa V. (53 rokov, bývalý podplukovník, v armáde od 1971, tankista neskôr chemik): začiatky stredoškolského absolventa boli veľmi ťažké. Plat mizerný, pracovné podmienky tiež zlé a k tomu zmluva so zamestnávateľom bola na päť rokov (!!!). Jediná cesta na vysokú školu viedla cez armádu – v tom čase jej musel každý zamestnávateľ zmluva-nezmluva ustúpiť. Iný respondent – bývalý vojak civilnej obrany doslova hovorí o úbohých platových podmienkach vo výrobnom podniku.

Iný môj respondent (59, v armáde od 1962, „rakeťák“ neskôr vojenský učiteľ - ekonóm) zhrnul dôvod svojho rozhodnutia: v pätnástich rokoch išiel na vojenskú strednú školu, pretože sa chcel osamostatniť od rodičov. A ak sa o človeka niekto skutočne postaral, tak jedine armáda. Ďalší môj známy zase otvorene spomína, že hoci o návrate z povinnej 2-ročnej vojenčiny nechcel „zelené súkno“ ani vidieť, obliekol ho na ďalších 20 rokov. Inak by o vlastnom byte mohol iba snívať. Bol Bratislavčan a v tom časovi boli Bratislavčania v pridelovaní bytov v ich rodnom meste akosi až na chvoste. (Skúsenosť aj mojej rodiny.) Nuž a armáda (ako ešte spomemnieme) poskytovala byt ženáčom automaticky.

Armáda ako schodná cesta k vzdelaniu

Pohnútky na vstup do armády samozrejme nemožno zúžiť iba na ekonomickú motiváciu. Ďalším faktorom bola šanca získať vzdelanie. Mimochodom, v polovici 70.rokov keď už kariéra bojovníkov druhej svetovej vojny končila, bolo 91% vojakov z povolania absolventmi vojenských stredných a vysokých škôl. Pán Milan (59, motostrelec neskôr civilná obrana, bývalý plukovník) hovorí že v pätnástich sa mu páčila armáda a tam aj videl možnosť kvalitného vzdelania – v armáde človeka v istom zmysle „donútili“ urobiť si aj vysokú školu. Pán Dušan (49, bývalý plukovník motostrelcov, vstup do armády 1972) odpovedal na moju otázku „prečo vojakom?“ stručne: tam kam sa hlásil ho nevzali, otec bol vojak – nuž tak skúsil vojenské gymnázium.

Cesta k vysokoškolskému vzdelaniu bola (aj) za minulého režimu niekedy veľmi zarúbaná. Takto mi svoju niekdajšiu situáciu vysvetlil bývalý elektrotechnik protivzdušnej obrany (51, najvyššia dosiahnutá hodnosť plukovník): chodil som na najprísnejšiu školu v Prešove, za výkon rovnaký ako na inej škole dávali horšie známky. Ťažko sa s tým hlásiť na medicínu, po ktorej som túžil. Vedel som tiež, že sa nerád učím. Preto som išiel tam, kde človeka donútia sa učiť – do armády! V Liptovskom Mikuláši práve otvárali novú vojenskú vysokú školu. Na vojenskú výšku sa však nikto nehrnul, prijímačky boli preto ľahké a aj nás napokon zobrali všetkých hlásiacich sa.

V záujme objektivity nemožno tvrdiť, že armáda kedysi brala každého (a podla toho to v nej aj vyzeralo.) Spomínaný pán Milan dodáva, že vojenské stredné školy boli „bežnou“ školou, pravda s vojenskými predmetmi v sobotu (niekedy v pracovných dňoch podvečer).

Ďalší mnou oslovený bývalý dôstojník s 42-ročnou kariérou v armáde (dnes pracovník ministerstva školstva) je toho názoru, že na stredných vojenských školách sa postupne prechádzalo od náboru k výberu. Jemu samému sa v mladosti počas voľby budúceho povolania, povolanie vojaka jednoducho páčilo. Vojenské stredné školy boli údajne všestranne zamerané a tak ich učebné osnovy boli často podobné „civilnými“ (Ak nie dokonca totožné ako v prípade stavebníctva, pedagogicky, chémie, neskôr i rodiacej sa výpočtovej techniky. Výnimkou boli špeciálne odborné školy pre práporčíkov.) Počítalo sa tiež s možným predčasným odchodom absolvetna z vojska do civilnej profesie. A pokiaľ študent prestúpil na civilnú školu už počas štúdia, spravidla (vraj) býval údajne excelentným študentom...

Armáda – božstvo s dvoma tvárami?

Čo bolo ďalej po škole? Prišla studená sprcha, alebo novopečení obrancovia vlasti vedeli do čoho idú? Mali sa lepšie ako ich kamaráti z detstva či susedstva? Skúsme sa pozrieť na pozitíva ich remesla.

Mali vojaci z povolania vyššie platy? V zásade áno. V názoroch ktoré som zhromaždil nebol ani jeden, že plat bol rovnaký alebo dokonca nižší. Možno okrem platu nástupného. Inak sa väčšina mnou oslovení zhodla, že plat bol vyšší, aj keď nie veľmi výrazne. (Nehovoríme o generáloch.) Vojenský lekár podotýka že nakoľko sa vedel porovnať s totožnou civilnou profesiou, vyčíslil že mal o 30% viac. Zdá sa, že to však bola skôr horná hranica rozdielu – navyše podmienená množstvom jalových „nelekárskych“ činností.

Mali vojaci iné hmotné výhody? Áno – „museli“. Majme na pamäti, že hovoríme o Československu. Bude ešte reč o tom, že vojak mohol byť kedy koľvek prevelený na opačný koniec republiky a to aj s manželkou a deťmi. Na jednej výhode sa zhodnú takmer všetci bývalí dôstojníci: bola istota že ženatý rýchlo dostane byt. Armáda tiež pomohla s hľadaním miesta pre manželku (v rámci – dnešnými slovami – "pracovného trhu“ v mieste manželovej služby a jej kvalifikácie). Hoci pán Dušan poznamenal, že niekedy v Česku nechceli Slovenku ako „neperspektívny káder“ zamestnať – o pár rokov totiž hrozilo ďalšie prevelenie a sťahovanie.

Niekedy armáda pomohla aj so škôlkou pre deti. Tiež bola nádej na rekreáciu – výmenný pobyt v niektorom koaličnom štáte, aj keď armádou iba čiastnočne hradenou. Na Kubu, Soči či dokonca do Tunisu sa dostali iba vyšší velitelia a politruci.

Podľa niektorých bývalých vojakov, armáda a dôstojníci mali vrcholovú prestíž, aj keď časom – pravdepodobne v 70.-80. rokoch - klesajúcu. (Opakujem, hovoríme výlučne o dôstojníkoch – nie vojakoch povinnej základnej vojenskej služby.) Pán Jozef V. spomína že ak sa napr. na dedinskej zábave objavili v uniforme, boli doslova obletovaní. Vojenský lekár však čiastočne oponuje: „azda do r.1980 na území Slovenska“. V Česku bol prístup civilov k vojakov pozitívny len výnimočne. A potom prostredie - v Bratislavskom V-klube by iste nedošlo k túžobnému očakávaniu „oficierov“ ako v Štvorylke...

Ďalšia i keď relatívna výhoda - nižšie náklady na ošatenie. V „práci“ bola povinná uniforma poskytnutá štátom. Vzhľadom na niekoľkoročný cyklus „kočovania“ sa existoval (zdá sa však že iba v niektorých prípadoch) príspevok na sťahovanie. Dnes by bežný občan mohol bývalému vojakovi závidieť ešte výsluhový dôchodok, ale ako podčiarkli minimálne dvaja respondeti: že naň budeme mať nárok už v 55. rokoch (po r.1990 v 45.rokoch), to sme v začiatkoch netušili a ani s ničím takým nekalkulovali.

Tým ale výpočet výhod vojenského povolania za minulého režimu končí. Možno ešte jeden treba spomenúť. Vojenský študent sa naučil byť v istom zmysle manažérom. (V čase keď sme tento pojem len v súvislosti s západným hudobným priemyslom.) Už počas štúdia sa musel spoľahnúť sám na seba a to nie len v dôsledku odluky od rodiny. V 15-16 rokoch bol na škole veliteľom družstva, naučil sa riadiť činnosti, viesť spolužiakov, dávať úlohy, vyžadovať ich plnenie i disciplínu. Naučil sa prekonávať prekážky. Respondent (vojenský ekonóm-učiteľ) podotýka: na stretávke zo spolužiakmi-civilmi človek zistil že je iný – samostatný. Vedel sa rozhodovať, na nič sa nepýtal rodičov, naučil sa vlastniť svoj život.

Vojna není kojná

Vojaci z povolania nemali občiansky preukaz, ale tzv. vojenskú knižku. Už to je indíciou o ich postavení a pracovnom režime, ktorému boli vystavení. Človek sa upísal na takmer celý produktívny život a nevedel kedy ho zavolajú do práce. Žil v neustálej pohotovosti, bol dievčaťom pre všetko. Pre napr. veliteľov čaty a roty prakticky neexistovali voľné soboty (v ČSSR boli zavedené v r.1968).

A ani pojem pracovnej doby - pracovný deň mohol skončiť až zajtra. A vôbec nie iba v mieste posádky. Ako spomína pán Dušan: ráno bol polach a domov som sa vrátil o dva týždne. A nemuselo to byť bojové cvičenie, ale tzv. sústredenie či repná brigáda s vojakmi základnej služby. Z dvoch týždňov (či mesiaca) mohol byť ale aj pol rok. A hoci o dovolenku si človek požiadal už vo februári, nemohol si byť ani na nej istý, či ho „nepovolajú“.

Jedno je isté, vyššie uvedený lepší plat oproti civilom bol fakt relatívny. Podľa pána Dušana boli v prepočte na odpracovaný čas vojaci platení najhoršie zo všetkých profesií. Preplácanie nadčasov až do začiatku 90.rokov neexistovalo. Na odlučné od rodiny a preplatenie cesty za ňou mali nárok iba niektorí.

Vojak sa mohol rozlúčiť s vycestovaním mimo východný blok. Pán Jozef V. dodáva že s bezpečnostnou previerkou stupňa „prísne tajné“ nemohol ísť ani do Juhoslávie, nanajvýš tak bez rodiny. A niekedy bola aj Juhoslávia nedostupná. Ak mal človek toto remeslo, určite to nebolo kvôli peniazom. Úniku však nebolo. Kto by neodslúžil povinných 20 rokov, musel by uhradiť štátu náklady na vzdelanie a to by znamenalo naopak 20 rokov splácania.

Navyše vojak si miesto služby nevyberal – bol prideľovaný. A bez protekcie samozrejme dostal to najhoršie – západnú hranicu s tvrdými limitmi. Na Šumave sa žilo prakticky v neustálej bojovej pohotovosti. Odlúčenie od rodiny (s výnimkou ženy a detí) bolo životnou nutnosťou. Jeden z mojich respondetov nazval vtedajší život doslovna nevoľníctvom, iný personálnym terorom.

Byť vojakom z povolania znamenalo prijať kočovný život. Ak vojaka prevelili, rodina išla nutne s ním. Pán Jozef V. (12 rokov odslúžených v Česku) spomína na sedem sťahovaní. Ak si odmyslíme dopad na deti, znamenalo to i hmotné straty – nábytok vydržal nanajvýš dva presuny. Ale ako dodáva, manželka pred svadbou vedela do čoho ide a napr. v Liberci bola vyslovene spokojná. Vojaci aj mimo služby žili po kope, v dome samozrejme musel byť poriadok. (Spomeňme si na film Pelíšky. Niečo na tom je. Moja spolužiačka, dcéra niekdajšieho príslušníka ŠTB a SIS si pochvalovala život v petržalskom paneláku obývanom policajtmi a vojakmi – oproti iným perfektne odolával zlodejom, dílerom drôg a narkomanom.)

Hoci vojenský ekonóm je názoru že ak slovenské manželky dostali v Česku dobrú prácu boli spokojné, pán Dušan zdôrazňuje že sú to ony, kto by mal dostať metál. Napadá ma, ako by tieto rodiny vznikli a prežili, ak by vek vstupu do manželstva bol „už vtedy“ vyšší – tak ako dnes. Je to však iba hypotéza. Ak niekedy so sarkazmom hovoríme že na zmenu režimu dokázali najrýchlejšie zareagovať paradoxne komunistické špičky a eštebáci, ukazuje sa že to boli vojaci, kto už dávno poznal fenomén, na ktorý si i dnes stále ťažko zvykáme – presídlenie za prácou. Hoci v celkom inom kontexte.

Obrana socializmu... Tak prisahám!

Kdekoľvek sa komunisti v histórii drali k moci, od počiatku sa snažili ovládnuť ozbrojené sily. Bolo totiž treba počítať s tým, že obyvateľstvo si nebude želať žiť v „lepšom svete“ a bude ho treba do šťastnej budúcnosti doviesť násilne. Československá ľudová armáda (ČSĽA) nemohla byť výnimkou. Každý vojak musel byť okrem odbornej stránky, pripravený aj politicky, aby vedel kto je jeho nepriateľ a prečo.

Stranícko-politickú prácu v ČSLA riadil samotný Ústredný výbor KSČ. V armáde existovali samozrejme aj stranícke organizácie a orgány. Stranícke organizácie (rozličných úrovní) výkonnú moc síce nemali, no ťažko si niekto trúfol nesplniť stranícku úlohu. Stranícky orgán (opäť rôznych úrovní) – ako mi opísal jeden z už spomínaných respondetov - to boli tí typickí politruci, ktorí nemali žiadnu zodpovednosť a do všetkého kecali. Ak sa niečo prihodilo napr. pri výcviku – nebola to ich vec, oni zodpovedali iba za politickú stránku. Pri úspechu útvaru „prví nastavovali hruď na medailu“.

Ak môžeme veriť dobovým prameňom, tak napr. v r.1960 bolo takmer 75% dôstojníkov „organizovaných“ – teda členmi a kandidátmi komunistickej strany (KSČ, z prameňov nie je jasné či sa údaj vzťahuje aj na KSS). S rovnakým počtom sa stretávame i v čase XV. zjazdu KSČ (1976). Pred nástupom perestrojky to bolo až 80% dôstojníkov. (Ak by sme zohľadnili všetkých vojakov z povolania bez rozdielu hodnosti, „organizovaných“ bolo 66%.)

Trištvrte celkového počtu dôstojníkov je vysoké číslo. Ťažko ho vysvetlovať iba kariéristami a presvedčenými stúpencami komunizmu. Skutočne vtedajší vojaci z povolania verili že chránia tábor dobra pred agresormi? Bojovali by v prípade vojny s plným nasadením bez pochybností či je to správne a spravodlivé? Dnes po odtajnení aspoň niektorých archívov je dokázané čo sa dalo ľahko tušiť – že aj Varšavská zmluva sa pripravovala na útok, na prevalcovanie demokratického sveta, aj použitie jadrových zbraní – nie v odvete. (Môj kolega z práce raz spomínal, ako kedysi robili výpočty, či v prípade použitia jadrových zbraní vydržia vzduchové filtre tankov počas celého útočného ťaženia, až do južného Frabncúzska...)

Všetci oslovení bývalí dôstojníci dnes hodnotia svoje vtedajšie vnímanie sveta a politiky veľmi podobne: propagandistická výchova na nich pôsobila od mala... o tom ako nás chce západ napadnúť do nás hustili neustále, non stop nás kŕmili marxizmom. Napokon – generácie narodené počínajúc 40.rokmi ani iný systém nepoznali. Aj preto boli – podľa slôv pána Milana - presvedčení že stoja na správnej strane.

Pán Dušan to opísal takto: „boli sme pešiaci na šachovnici“. V r.1981 počas udalostí v Poľsku sme mali ostré náboje, transportéry vytiahnuté z garáží a čakali na povel (aby poskytli bratskú pomoc, tak ako sme ju sami zažili v r.1968). Boli sme mladí, nešpekulovali sme nad tým prečo je to tak a tak. Vojenský lekár ešte dodáva: radový vojak to až tak konfrontačne nevnímal, USA a ZSSR mali skrátka rozdelený svet a obidva režimy sa vzájomne držali na uzde. Ako ďalej naznačil, je to napríklad dôvodom prečo NATO nezasiahlo pri okupácii Maďarska a ČSSR. Ale tiež: na každom stupni velenia som našiel ľudí, ktorí nazerali na svet relatívne racionálnou optikou. Naučili sme sa pár otrepaných, ale ideologicky hodnotných fráz... a (po previerkach) mali sme pokoj ďalšieho pol roka.

Na ilustráciu ešte jeden názor bývalého podplukovníka: „Bol som úprimne presvedčený že bránime domovinu, vlasť a Slovanstvo pred agresormi“. „O skutočnej povahe a cieľoch najmä armády USA bolo dosť dôkazov (...) z použitia jadrových bômb (proti Japonsku) a z desiatok agresií a prevratov v celom svete“. Paradoxne ten istý respondent zazlieva západu nečinnosť v r.1968 počas okupácie Československa...

Čo človek to názor, to životná stratégia, to rozdielny stupeň politického presvedčenia. Pokiaľ sa predsa len pokúsim o zovšeobecnenie, vychádza mi neveselá skutočnosť: totalitný režim dokázal človeka podchytiť už od detstva a vychovať ho podľa obrazu svojho. Alebo ho aspoň donútiť ku konformite. Veď koľko ľudí si mohlo dovoliť luxus disidentstva a podpory zo západu? A podľa toho by veľká väčšina vojakov v prípade potreby bojovala, hoci by to znameno možno až katastrofu pre demokraciu v Európe.

Co to říká? Čo to hovorí?

Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi mali počas spoločného štátu svoje trhliny. Ani vznik federácie v r.1969 nebol riešením. Ako sa to prejavovalo v armáde? A prejavovalo sa to v nej vôbec? Veď možné semená sváru tu boli: v Česku boli útvary bojové (kvôli hranici so štátom NATO), tým pádom i šanca na kariérny rast i vyšší plat. Na Slovensku bola veľká časť vojenského školstva i predpoklad trochu pohodlnejšieho života. (Opäť jeden ilustračný údaj: v r.1960 tvorili Slováci iba pätinu celkového počtu dôstojníkov.)

Ozaj a čo život slovenskej rodiny v Česku a českej na Slovensku? Mimochodom ja sám ako vnuk na Slovensko preveleného vojaka - Moraváka mám dodnes dve rovnocenne materinské reči.

Respondent – vojenský ekonóm/učiteľ zrnul výpovede svojich ex-kolegov asi najvýstižnejšie: vojak ani nevnímal akou rečou na neho vlastne hovoria. A pretože vojenské školy boli na Slovensku, tak tu Česi vlastne (vojensky) „vyrastali“ . Suma sumárum – v armáde národnostné problémy neexistovali. Či podľa slôv dnešného pracovníka ministerstva školstva: armáda bola kozmopolitný útvar v štáte, zriedkavé národnostné spory pramenili nanajvýš z alkoholu.

Elektrotechnik si spomína skôr na „lokálne kasty“ na rotách – v prostredí záklaďákov. Tam vždy držali spolu napr. Východniari, „Maďari“, Pražáci, „Blaváci“, či Ostraváci. Dobre – na útvare. Ale čo deti? To už vraj bolo horšie. Deti sa mu narodili už v Česku s manželkou preto hovoril po slovensky, s deťmi po česky. To aby nemali učebné problémy v škole. V r.1989 však nasledovalo prevelenie zo Žatca do Bratislavy. Čo teraz? Manželka – Oraváčka ich preto zobrala k svojim rodičom na „jazykovú rekvalifikáciu“. V tamojšej dedinskej škole bolo detí málo, zobrali ich bez problémov. Komunikačne to bola pre Oravákov šou!

Pán Dušan opisuje, že deti mali z dvojjazyčnej komunikácie skutočne chaos. Respondent ekonóm/učiteľ súhlasí – v škole v 1. a 2. ročníku to deti mali ťažké. Spomeňme iba českú hlásku „ř“!

Slováci ktorí slúžili v Česku si však dnes nesťažujú. Ako vyhnanci sa rozhodne necítili. Respondent elektrotechnik spomína na pozoruhodne intenzívny spoločenský život a vojenskú kapelu inšpirovanú skupinou Chicago. Pán Dušan skonštatoval že na Morave bolo vynikajúco, ak by mohol, žije tam dodnes...

Nástup na koniec článku! ...rozchod!

Nechcel som život bývalých vojakov ČSLA ani idealizovať, ani vzbudzovať súcit. Chcel som iba poukázať na jedno: sú veľmi špeficickou skupinou obyvateľstva, ktorá by si zaslúžila hlbšie sociologické štúdium. Možno by sme boli múdrejší pri posudzovaní dnešných profesionálnych vojakov, možno by nejeden absolvent povinnej dvojročnej základnej vojenskej služby vyriešil svoj neuzavretý problém v minulosti...

Každopádne môžeme byť radi že počas studenej vojny na európskom kontinente (až na výnimočné prípady a v minimálnom rozsahu použitia) zbrane neprehovorili.

Martin P. Pener

  link
   andrej beno 02-08-2007 13:03
  RE: link
   Martin Pener 02-08-2007 13:21
  RE: link
   Palo Zlatoidsky 02-08-2007 19:05
  RE: link
   Martin Pener 03-08-2007 8:02
  RE: link
   Palo Zlatoidsky 03-08-2007 18:17
  Dobry a zaujimavy clanok...
   miso 02-08-2007 13:18
  RE: Dobry a zaujimavy clanok...
   Koloman 02-08-2007 13:53
  RE: Dobry a zaujimavy clanok...
   Martin Pener 02-08-2007 14:21
  RE: Dobry a zaujimavy clanok...
   sorbon 27-01-2008 3:30
  RE: Dobry a zaujimavy clanok...
   tralos 02-08-2007 14:37
  RE: Dobry a zaujimavy clanok...
   Zolo 02-08-2007 14:46
  RE: Dobry a zaujimavy clanok...
   Martin Pener 02-08-2007 15:09
  RE: Dobry a zaujimavy clanok...
   msarkozy 02-08-2007 17:48
  RE: Dobry a zaujimavy clanok...
   msarkozy 02-08-2007 18:04
  RE: Dobry a zaujimavy clanok...
   msarkozy 02-08-2007 16:13
  Ježišmaria toto čo má byť?
   msarkozy 02-08-2007 16:10
  RE: Ježišmaria toto čo má byť?
   msarkozy 02-08-2007 16:27
  RE: Ježišmaria toto čo má byť?
   tralos 02-08-2007 16:44
  RE: Ježišmaria toto čo má byť?
   msarkozy 02-08-2007 16:51
  RE: Ježišmaria toto čo má byť?
   miso 06-08-2007 13:02
  RE: Ježišmaria toto čo má byť?
   msarkozy 06-08-2007 15:29
  ???
   Lukas Krivosik 02-08-2007 16:36
  RE: ???
   msarkozy 02-08-2007 16:54
  RE: ???
   Lukas Krivosik 02-08-2007 17:03
  RE: ???
   msarkozy 02-08-2007 17:23
  RE: ???
   msarkozy 02-08-2007 17:32
  RE: ???
   Lukas Krivosik 02-08-2007 18:59
  RE: ???
   Georg 02-08-2007 20:51
  RE: ???
   msarkozy 02-08-2007 21:10
  RE: ???
   tralos 02-08-2007 21:31
  TO MS
   tralos 02-08-2007 21:32
  RE: TO MS
   msarkozy 02-08-2007 21:39
  RE: ???
   msarkozy 02-08-2007 21:42
  RE: ???
   tralos 02-08-2007 21:47
  RE: ???
   msarkozy 02-08-2007 22:08
  RE: ???
   msarkozy 02-08-2007 22:22
  RE: ???
   msarkozy 02-08-2007 22:30
  RE: ???
   miso 06-08-2007 13:04
  RE: ???
   msarkozy 08-08-2007 20:37
  RE: ???
   msarkozy 02-08-2007 16:57
  RE: ???
   Martin Pener 03-08-2007 8:10
  No neviem...
   Palo Zlatoidsky 02-08-2007 19:03
  Krasne spomienky na vlastne mladi
   Georg 02-08-2007 19:46
  RE: Krasne spomienky na vlastne mladi
   Martin Pener 03-08-2007 8:13
  Pridávam sa
   Daniel Valent 02-08-2007 19:56
  Zaujimavy clanok
   Maros 02-08-2007 23:09
  RE: Zaujimavy clanok
   Zolo 03-08-2007 17:20
  RE: Zaujimavy clanok
   Martin Pener 03-08-2007 18:27
  RE: Zaujimavy clanok
   Georg 03-08-2007 19:55
  Kubanska kriza v roku 1961?
   maTko 03-08-2007 12:05
  RE: Kubanska kriza v roku 1961?
   Martin Pener 03-08-2007 13:34
  RE: Kubanska kriza v roku 1961?
   Martin Pener 03-08-2007 18:26
  Off top.:perlicka z dennej tlace
   Palo Zlatoidsky 03-08-2007 18:32
  Nie je mi jasne
   Modra je dobra 03-08-2007 18:51
  RE: Nie je mi jasne
   Palo Zlatoidsky 04-08-2007 8:10
  blbosti
   rodo 05-08-2007 22:02
  RE: blbosti
   malcolm 06-08-2007 11:18
  ou
   malcolm 06-08-2007 11:17
  RE: ou
   rodo 06-08-2007 22:47
  RE: ou
   malcolm 07-08-2007 13:12
  RE: ou
   radikalna frakcia 07-08-2007 13:37
  Kontinuita armády
   Dušan 06-08-2007 12:08
  zedeeskarsky sloh
   oblastny komisar 06-08-2007 21:10
  Kutik pravdy
   PeterS 08-08-2007 5:35
  RE: Kutik pravdy
   Dušan 08-08-2007 18:50
  vyborny clanok !
   miro ilias 08-08-2007 16:29
  Jakeš + Fico
   Lukas Krivosik 09-08-2007 12:08
  RE: Jakeš + Fico
   msarkozy 09-08-2007 12:28
  RE: Jakeš + Fico
   msarkozy 09-08-2007 12:29
  RE: Jakeš + Fico
   Dušan 09-08-2007 13:17
  RE: Jakeš + Fico
   msarkozy 09-08-2007 14:26
  RE: Jakeš + Fico
   Dušan 09-08-2007 19:39
  RE: Jakeš + Fico
   tralos 09-08-2007 23:30
  RE: Jakeš + Fico
   Dušan 10-08-2007 7:59
  RE: Jakeš + Fico
   tralos 10-08-2007 9:27
  RE: Jakeš + Fico
   msarkozy 09-08-2007 23:36
  RE: Jakeš + Fico
   msarkozy 09-08-2007 23:38
  RE: Jakeš + Fico
   Dušan 10-08-2007 7:55
  RE: Jakeš + Fico
   LIBERTARIAN 10-08-2007 14:22
  mudre
   sorbon 26-01-2008 21:23

   

 

Slovenská otázka

Aká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? Otázky, na ktoré okolité národy zodpovedali už dávno. A ak nie, aspoň o nich vášnivo diskutujú.

V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. Veríme, že články v tejto rubrike vám pomôžu hlbšie spoznať slovenskú dušu a dajú odpovede aspoň na niektorú z vyššie položených otázok.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak