ISSN 1335-8715

05-07-2007   Roman Jančiga   Rôzne   verzia pre tlač

Agricola

Gnaeus Július Agricola sa narodil 13. júla 40 n.l. Jeho politická dráha začala v roku 66, keď sa stal tribúnom ľudu. Neskôr získal úrad prétora a nakoniec konzulát v roku 77. V tomto diele sa Tacitus zameriava hlavne na rozmedzie rokov 78-84. V tomto čase bol Agricola správcom provincie Britania a ako vojenský vojvodca porazil povstanie Britov v roku 83/84 n.l. V roku 85 ho cisár Domitian povolal späť do Ríma, kde mu bolo umožnené slávit triumf. Zomrel 23. augusta 93 n.l.


Ľudská tvár i jej obraz podlieha skaze,
podoba duše je však večná
Tacitus

Spomienková reč doplnená o výpoveď osobných úspechov významných jednotlivcov je v rímskej spoločnosti pomerne bežný literárny žáner. Príkladom môžu byť Plutarchove Letopisy alebo Seutoniove Životy 12 cisárov. Sú to odkazy pre ďalšie generácie. Ich účelom bolo upozorniť na chyby minulosti, ale hlavne ukázať vzory hodné nasledovania.

Rimania verili, že človek zvečnený v rozprávaniach sa stáva nesmrteľným. Túžba po sláve a úspechu boli hnacím motorom rímskych politických zápasov. Úspešná politická kariéra zabezpečovala spoločenské povedomie aj po smrti, práve prostredníctvom rozprávania a spomienok. Do tejto kategórie spadá aj Tacitove dielo Agricola.

„Ani súčasnosť nezabúda na dávnu obyčaj zanechať potomkom správu o skutkoch a povahových črtách slávnych mužov...“ Toto je prvá veta Agricoly, v ktorej Tacitus hovorí o dôvode, pre ktorý sa rozhodol napísať posmrtný životopis svojho zaťa.

V Rímskej spoločnosti bolo vecou cti uctievať predkov a slávne rímske rody mali vo vstupnej hale svojich víl portréty a busty významných členov rodu. Sila tradícií bola v Ríme taká silná, že až do konca 3.storočia n.l. nenašli rímsky cisári odvahu odstrániť republikánske relikty de-jure prítomné na každom kroku politického a spoločenského života.

Zabudnúť na predkov a na ich odkaz bol morálny zločin a v časoch, keď na Rímsku ríšu doliehali ťažkosti, dôvod sa hľadal v nedodržiavaní zdedených tradícií. K dodržiavaniu zvyku podávať ďalším generáciám správu o významných ľuďoch autorov neviedla „ ctižiadosť alebo nadŕžanie, jedinou odmenou im bolo uspokojenie vlastného svedomia. Iní sa zase rozhodli vyrozprávať svoj život, nie však z nadutosti, ale v dôvere v jeho mravnú hodnotu“

Tacitus si však uvedomuje dôležitosť svojho diela aj z iného dôvodu. Agricola je príkladom slušného života za nepriaznivých časov. „Nech vedia všetci, ktorí obdivujú nezákonné konanie, že i pod vládou zlých panovníkov môžu žiť veľkí muži...“

Roky útlaku, ktoré Tacitus zažil za Domitiana „spravili z nádejných mladíkov unavených mužov a z mužov zrelého veku starcov nad hrobom.“ Tyrania zašla tak ďaleko, že „keby bolo v našej moci vedieť zabúdať, tak ako vedieť mlčať, spolu s hlasom by sme stratili i pamäť.“

Republikánska tradícia sa však nedala zničiť tak ľahko, a tak spomienka na odvážne činy Bruta alebo Cicera boli stále vzpruhou. Tacitus si však uvedomuje, že náprava bude ťahšia, ako sa v tej dobe nazdávali iní. „Z ľudskej nedokonalosti vyplýva, že liečivé prostriedky pomalšie účinkujú ako zlo“.

Avšak hojivý balzam vlády osvietených cisárov nakoniec docielil, že „bezpečnosť občanov už nie je len nádejou a želaním, lebo toto želanie sa zmenilo v istotu“. Spis Agricola teda neslúži len ako oslavný spev zosnulého, ale je aj politickou výpoveďou, v ktorej Tacitus kladne hodnotí vládu cisárov Nervu a Trajána. Spojením „predtým nezlučiteľného - principát a sloboda-“ vstúpilo Rímske impérium do doby svojho najväčšieho rozmachu. Tento odkaz pretrvá skoro 100 rokov, až ho v roku 180 n.l.v krvi utopí cisár Comodus.

Už pri prvom, len letmom prečitaní si tohto spis, je cítiť Tacitov pozitívny vzťah ku slobode. Tento vzťah sa naplno rozvinul práve v dobe, keď písal svoje literárne diela. Nie je náhodou, že v nich hovorí o mravnej skazenosti minulosti a dáva ju do protikladu „blaženého obdobia“ v ktorom tvoril.

Ako hovorí „až teraz sa do nás vlieva nový život“. Cíti sa byť morálne zaviazaný a ako výraz vďaky píše diela plné mravného ponaučenia. „Každé obdobie si zrejme najväčšmi váži tie hodnoty a skutky, ktoré samo v najväčšej miere umožňuje“. Jeho vyzdvihovanie slobody teda nie je len ideál hodný nasledovania, ale je aj realitou, o ktorej píše práve preto, že je jej súčasťou.

K tomuto pozitívnemu opisu vlády cisárov Nervu a Trajána pripája však aj varovanie. Tacitus nezabudol na dobu, v ktorej nesprávne slovo mohlo mať cenu života. „Tak ako dávne časy zažili, kam až siaha sloboda, tak sme my zakúsili, pokiaľ siaha otroctvo, keď nám sliedenie bránilo i v slobodnom rozhovore.“

Nezákonné násilie legitimované cisárskou vojenskou mocou sa stalo v Rímskej ríši trvalou hrozbou systému a jedinou cestou, ako sa jej vyhnúť, bola mravná sila caesarov. Táto vlastnosť bola Domitianovi cudzia, a tak rozprávanie o Agricolovom živote sa občas ponáša na nebezpečnú hru s osudom. Slávu, ktorú získal Agricola, ako správca Británie, budila u cisára závisť. „Za najnebezpečnejšie pre svoju osobu považoval, že meno prostého občana vynášajú nad meno cisára“

Ako sa dozvedáme z Tacitovho spisu, Agricola bol človek „ vľúdny, chodieval v sprievode jedného alebo dvoch priateľov, takže mnohí, čo radi posudzujú veľkosť podľa vonkajšieho lesku, vidiac Agricolu, spýtali sa, kde sa tá jeho sláva vzala“. Nevšímajúc si Domitianove zákulisné ťahy „viedol pokojný a tichý život“. Táto úprimnosť Agricolovho charakteru ho chránila pred otvoreným cisárovým hnevom a pomstou. Avšak Dominitían, v celom Tacitovom diele vykreslený negatívne, bral Agricolovu slávu ako osobnú urážku a neustále na ňu myslel. „A tak sa krútilo koleso Agricolovej skazonosnej slávy hnané i jeho prednosťami i zlobou iných“

Tacitové opovrhovanie skazenosti Domitiana pokračuje jeho charakteristikou: „Domitianus mal od prírody sklon k hnevu. Čím väčšmi ho skrýval, tým bol zaritejší.“ Cisár je vykreslený ako arogantný a zákerný vladár, ktorý si neodpustí žiadnu príležitosť na Agricolovu urážku. Pri nej to však nekončí: „Ľudská povaha je už raz taká, že nenávidíme toho, koho sme urazili“. Agricola si bol vedomý rizika, ktoré mu hrozí a „neprovokoval osud“.

Pútavé rozprávanie vzťahu Domitiana k Agricolovi je jedným z vrcholov tohto kratšieho diela. Tacitus nám na pozadí cisárovej žiarlivosti predkladá opis režimu, ktorý sa v mnohom podobá súčasným diktatúram. Pútavo pred nami odhaľuje zákutia Domitianovej krutovlády ako aj hĺbku mravného charakteru Agricoly. Práve to je dôkazom duchovnej sily, ktorá sa v Rímskej spoločnosti na konci 1.storočia n.l. ešte stále výrazne nachádzala.

Posolstvo, ktoré Tacitus prostredníctvom tohto spisu zanecháva ďalším generáciám, je teda varovaním: „Ľudia, zrodení pre otroctvo, prídu na predaj len raz, potom ich už živí majiteľ.“ Jeho životné skúsenosti sa prelínajú s rozprávaním o Agricolovi a práve na pozadí jeho života nám autor názorne dokazuje pravdivosť svojich tvrdení.

Ďalším zaujímavým prvkom v tomto diele je Tacitova rozprava o Britoch. Agricola, správca provincie, pôsobil v Británii v čase veľkého povstania domorodých obyvateľov. Príčinu rebélie Tacitus vkladá do úst vodcu povstania Calgana: „Nás, obyvateľov konca sveta a posledných slobodných ľudí až do dnešného dňa chránila vzdialenosť a chýr tajomnosti, veď všetko neznáme sa zvyčajne zveličuje. Teraz je však otvorená aj posledná hranica Británie. A za nami už nie je nič, len vražedné more a útesy; no ešte vražednejší sú Rimania.“

Tacitus si u barbarských kmeňov najviac cenil ich slobodu a odhodlanie za ňu bojovať. V tom jedinom boli tieto kmene blízke rímskemu ideálu. Romanizácia obyvateľov ešte nedošla tak ďaleko, aby z Britov urobila poslušných obyvateľov impéria. Dokonca aj samotné pozitíva rímskeho života Tacitus označuje takto: „Pomaly začalo obyvateľstvo podliehať lákaniu nerestí- prechádzkam i rozhovorom v stĺporadí, kúpeľom, veľkolepým hostinám. Zaslepenci to nazývali kultúrou, no zatiaľ to už bola súčasť zotročenia“

Oficiálnu rétoriku o prínose civilizácie do barbarských končín Tacitus usvedčuje z klamstva. Idealizácia, ktorej podliehali široké vrstvy rímskeho obyvateľstva, dostáva ťažkú ranu. Úlohou Pax Romana bolo zmäkčiť nerímske kmene. Tacitus udáva príklad Galov, ktorí boli príbuzní Britov: „mier však u nich vyvolal akúsi otupenosť a so statočnosťou stratili aj slobodu.“ Tento realistický opis dodáva dielu autentickosť a vďaka tomu sa Tacitus vyhol neskoršiemu spochybňovaniu z prílišného romanocentrizmu a idealizmu.

Zatiaľ čo v reči vodcu povstania Calgana je vidno túžba Britov po slobode, Agricolovými ústami Tacitus vyzdvihuje inú cnosť. Povinnosť k vlasti a občianske cítenie. Súdržnosť Rimanov so svojim štátom bola jedným z pilierov úspechu Rímskej ríše. Pokiaľ ľudia veria v ideál štátu v ktorom žijú, štát ma pevný základ na ktorom môže stáť.

Agricola vo svojej reči apeluje práve na tento aspekt rímskej povahy: „Treba dať prednosť čestnej smrti pred celoživotnou potupou.“ Umrieť čestnou smrťou sa rozumelo umrieť za vec vlasti. Súťaživosť a spomienky na činy minulosti sa odzrkadľovali aj vo vojenskej morálke. „A tak sme spoločne prevýšili: ja predošlých legátov vy ciele predošlých vojsk.“

Sláva, hlavný hnací motor rímskych ambícii, je ďalším motívom prítomným v Agricolovej reči vojsku: „ A padnúť tu, na konci sveta a prírody by sa neobišlo tak celkom bez slávy.“ Slávny skutok bol predmetom rozprávania, ktoré sa stalo súčasťou spoločenskej pamäte. A tá zaručovala v rímskej spoločnosti nesmrteľnosť. Tacitus si pri tejto téme uvedomuje aj osobné riziko, ktoré hrozí Agricolovi. Závisť jeho politických protivníkov a samotného cisára by sa pri vojenskom neúspechu mohla otvorene prejaviť. „Veď toto je pri vojnách najnespravodlivejšie: úspech si prisvoja všetci, ale neúspech zvalia na jedného.“

Povstanie bolo nakoniec kruto potlačené. „Zem bola napitá krvou a všade sa váľali zbrane, telá a rozštvrtené údy“. Brutalita rímskych vojsk však nebola samoúčelná. Rimania si uvedomovali ako neužitočné je násilie, keď sa nepodarí etablovať stabilný režim. Tacitus to vyjadruje poetickým spôsobom: „ako málo pomôžu zbrane keď ich sprevádza bezprávie“.

Tento fakt si uvedomoval aj Agricola, ktorý sa provinciu snažil riadiť podľa Rímskych zásad. „Vojakov neprijímal do služieb podľa osobných sympatií, ani na odporúčanie či prosby, ale za najspoľahlivejších pokladal tých najlepších.... Odovzdávanie obilia a daňové poplatky zmiernil tak, že ich rozdelil na pravidelné dávky a odstránil všetko, čo prispievalo k vydieraniu...“

Rímska správa, ak sa riadila podľa zásad a zákonov, bola v tej dobe najefektívnejším štátnym aparátom. Rímske právo bolo natoľko funkčné a spravodlivé, že práve tieto dve vlastnosti z neho robia dodnes inšpiráciu pre súčasný právny systém.

Tacitus si tiež neodpustí kritické poznámky na Rímsku povahu. Dielo nemalo byť len opisom slávnych skutkov. Bol to spis obsahujúci morálne posolstvo. Británia bola v tej dobe zdrojom perál, avšak nižšej kvality. Príčinu mnohí hľadali v nevhodnom spôsobe ich zberu. Avšak Tacitus to okomentuje nasledovne „ Mne sa však zdá, že skôr perlám chýba kvalita ako nám chamtivosť.“ Príčinou zlej kvality perál teda nie je zlý spôsob ich získavania. Pokiaľ ide o bohatstvo a chamtivosť, ľudia sú veľmi dôslední.

Záver diela by sa dal tak ako celý spis rozdeliť na dve časti. Prvou je odkaz rímskej spoločnosti. Tacitus sa vracia k zverstvám Domitianovej vlády a považuje ju dokonca za odpornejšiu ako vládu cisára Nera.

„Nero mal ešte toľko hanby, že odvracal hlavu od popráv, ktoré nariadil: jednou z najzvrhlejších krutostí, ktorou nás mučil Domitianus, bolo, že sme sa na popravy museli dívať a pritom nás pozorovali a zaznamenávali každý náš vzdych! A stačil krvilačný výraz cisárovej tváre alebo rumenec, ktorý ho zalieval a ktorým sa bránil hanbe a veľa ľudí smrteľne zbledlo“.

Nero ako kladný objekt v porovnávaní krutovlád nám jasne hovorí o ťaživých časoch, ktoré Tacitus zažil. Jeho zať mal však šťastie. „Agricola už nevidel, ako obsadili kúriu, ani senát plný zbraní, nevidel vraždy konzulov, ani útek a vyhnanstvo toľkých vznešených žien.“

Zomrel ako 54-ročný a „nedožil sa čias, keď Domitianus ničil štát už nie po etapách, ale súvisle, akoby jedným úderom.“ Šťastným osudom a vlastnou prezieravosťou sa Agricola vyhol poprave, i keď ako hovorí sám autor, dôležitejšie bolo šťastie. Predsa však Tacitus vidí veci aj svetlejšie. Smrť pripravila Agricolu zaroveň o možnosť „žiť v tomto blaženom storočí a vidieť na tróne cisára Trajána (čo v predtuchách i želaní očakával a o čom nám rozprával v dôverných rozhovoroch).“

Priazeň osudu, ktorú mal Agricola v politickom živote mal aj v živote osobnom. O jeho žene sa Tacitus vyjadruje v pozitívnom duchu a jeho rodina mohla slúžiť ako nasledovania-hodný príklad. Agricolu samotného charakterizuje ako človeka, ktorý „mal všetky prednosti, ktoré sa zakladajú na cnostiach“.

Spôsob, akým viedol živoť, a štastie, ktoré mu osud doprial, nebolo to jediné, na čo autor v týchto suvislostiach poukazuje. V rímskej spoločnosti sa aj smrť v správnej chvíli považovala za veľkú náklonnosť osudu. „ Mohol byť šťastný už i preto, lebo ho manželka a dcéra prežili“ a inde autor píše „Bol si skutočne štastný Agricola, nielen pre neskonalú slávu svojho života ale aj pre smrť v pravej chvíli“.

Tacitus na úplný záver prechádza do intímneho rozprávania. Čitateľovi predkladá dojímavý obraz. Kajá sa so svojou ženou za to, „že sme nebdeli pri tebe, keď si bol chorý, neošetrovali sme ťa slabnúceho, nesýtili sme sa tvojím pohľadom a objatím... V tom je náš bôľ, naša rana, že sme ťa pre dlhú neprítomnosť stratili už pred štyrmi rokmi.“

Tacitus tu ukazuje svoje vnútro. Motívom tento krát nebol politický alebo generačný odkaz. Autor sa vyznáva zo svojej viny. Ich neprítomnosť pri smrteľnej posteli Tacita úprimne mrzela a akoby chýbala aj samotnému Agricolovi: „ menej oči plakalo na tvojom pohrebe a tvoj hasnúci zrak ešte niečo hľadal.“

Hľadal Tacita a milovanú dcéru. Zadosťučinením bude zvečnenie jeho pamiatky. „To je skutočný hold, to je pravá láska najbližších príbuzných!“ Agricolava pamiatka zostane vďaka Tacitovi živá. „Čo sme na Agricolovi milovali, čo sme na ňom obdivovali zostáva a zostane v srdciach ľudí vo večnosti časov, v sláve skutkov “. Autorov zámer sa splnil.

Ak jestvuje nejaké miesto pre manov zbožných ľudí, a ak, ako sa domnievajú filozofi, veľké duše nehynú spolu s telom, odpočívaj pokojne.
Tacitus, P.C. : Agricola

Roman Jančiga

  dodatok
   romco 05-07-2007 0:15
  to romco
   klco 05-07-2007 1:05
  RE: to romco
   romco 05-07-2007 1:14
  čo tacitus nepovedal
   msarkozy 05-07-2007 9:45
  RE: čo tacitus nepovedal
   romco 05-07-2007 10:02
  RE: čo tacitus nepovedal
   Lukas Krivosik 05-07-2007 10:51
  RE: čo tacitus nepovedal
   msarkozy 05-07-2007 14:01
  RE: čo tacitus nepovedal
   msarkozy 05-07-2007 13:32
  RE: čo tacitus nepovedal
   romco 05-07-2007 14:24
  RE: čo tacitus nepovedal
   marian sarkozy 05-07-2007 19:15
  RE: čo tacitus nepovedal
   romco 05-07-2007 22:54
  RE: čo tacitus nepovedal
   marian sarkozy 06-07-2007 8:54
  RE: čo tacitus nepovedal
   marian sarkozy 06-07-2007 8:58
  RE: čo tacitus nepovedal
   romco 06-07-2007 9:45
  RE: čo tacitus nepovedal
   marian sarkozy 06-07-2007 11:13
  RE: čo tacitus nepovedal
   romco 06-07-2007 11:43
  RE: čo tacitus nepovedal
   marian sarkozy 06-07-2007 12:08
  RE: čo tacitus nepovedal
   romco 06-07-2007 12:30
  RE: čo tacitus nepovedal
   marian sarkozy 06-07-2007 17:18
  RE: čo tacitus nepovedal
   romco 06-07-2007 17:38
  RE: čo tacitus nepovedal
   msarkozy 06-07-2007 21:23
  doplnok
   romco 05-07-2007 10:06
  Boli fajnovi
   Zolo 05-07-2007 17:45
  RE: Boli fajnovi
   Peter Spáč 06-07-2007 9:58
  RE: Boli fajnovi
   Zolo 06-07-2007 13:53
  Zanik Rima a EU
   Richard 06-07-2007 14:28
  RE: Zanik Rima a EU
   romco 06-07-2007 14:31
  RE: Zanik Rima a EU
   Coobiaq 06-07-2007 20:18
  RE: Zanik Rima a EU
   romco 07-07-2007 10:17
  RE: Zanik Rima a EU
   Richard 07-07-2007 12:26
  RE: Zanik Rima a EU
   romco 07-07-2007 13:30
  RE: Zanik Rima a EU
   Lukas Krivosik 07-07-2007 14:55
  RE: Zanik Rima a EU
   romco 07-07-2007 15:26
  RE: Zanik Rima a EU
   Coobiaq 07-07-2007 20:00
  RE: Zanik Rima a EU
   Lukas Krivosik 08-07-2007 0:18
  RE: Zanik Rima a EU
   Coobiaq 08-07-2007 2:45
  RE: Zanik Rima a EU
   Georg 08-07-2007 10:26
  RE: Zanik Rima a EU
   Coobiaq 08-07-2007 11:04
  RE: Zanik Rima a EU
   Georg 08-07-2007 21:14
  RE: Zanik Rima a EU
   modra jr dobra 08-07-2007 10:07
  RE: Zanik Rima a EU
   Lukas Krivosik 08-07-2007 13:39
  RE: Zanik Rima a EU
   modra je dobra 08-07-2007 16:24
  RE: Zanik Rima a EU
   Lukas Krivosik 08-07-2007 20:26
  RE: Zanik Rima a EU
   romco 08-07-2007 13:04
  RE: Zanik Rima a EU
   Lukas Krivosik 08-07-2007 13:49
  RE: Zanik Rima a EU
   Coobiaq 08-07-2007 14:24
  RE: Zanik Rima a EU
   msarkozy 08-07-2007 14:31
  RE: Zanik Rima a EU
   romco 08-07-2007 14:49
  doplnok to MS
   romco 08-07-2007 14:56
  RE: doplnok to MS
   msarkozy 08-07-2007 15:17
  RE: doplnok to MS
   romco 08-07-2007 15:22
  RE: doplnok to MS
   msarkozy 08-07-2007 15:42
  Uf uf
   msarkozy 08-07-2007 15:10
  RE: Uf uf
   romco 08-07-2007 15:20
  RE: Uf uf
   msarkozy 08-07-2007 15:25
  RE: Uf uf
   romco 08-07-2007 15:34
  RE: Uf uf
   msarkozy 08-07-2007 15:48
  RE: Uf uf
   romco 08-07-2007 15:58
  čo som tým chcel povedať
   msarkozy 08-07-2007 17:33
  RE: čo som tým chcel povedať
   romco 08-07-2007 20:23
  RE: čo som tým chcel povedať
   msarkozy 09-07-2007 11:10
  RE: čo som tým chcel povedať
   romco 09-07-2007 16:32
  RE: čo som tým chcel povedať
   msarkozy 09-07-2007 18:34
  RE: čo som tým chcel povedať
   romco 09-07-2007 18:49
  RE: čo som tým chcel povedať
   msarkozy 09-07-2007 19:27
  RE: čo som tým chcel povedať
   romco 09-07-2007 22:49
  RE: čo som tým chcel povedať
   msarkozy 10-07-2007 21:18
  RE: čo som tým chcel povedať
   tralos 10-07-2007 21:52
  RE: čo som tým chcel povedať
   msarkozy 10-07-2007 22:11
  Fakticka
   katajec 09-07-2007 7:50
  RE: Fakticka
   romco 09-07-2007 16:23
  Nech sa dari
   Sandra 13-07-2007 11:42
  RE: Nech sa dari
   romco 13-07-2007 23:59

   

 

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak