ISSN 1335-8715

25-11-2001   M. Hanus, S. Danilov, M. Drímalová   Index   verzia pre tlač

„PODSTATA POLITIKY JE MORÁLNA“

„Podstata politiky je morálna“, hovorí v rozsiahlom rozhovore pre Pravé Spektrum Štefan Hríb, šéfredaktor týždenníka Domino Fórum.

- Od supravodivosti k politike -

Čo ste robili pred 17. novembrom?

Pracoval som na Elektrotechnickom ústave Slovenskej Akadémie Vied (SAV) a skúmal som supravodivosť, pri ktorej materiál kladie nulový odpor elektrickému prúdu, čo je dosť šokujúce. V SAV sme tieto veci skúmali, hoci to už bolo všade vyskúmané. Našou prácou teda bolo potvrdiť to, čo na Západe vedeli už pred desiatimi, možno dvadsiatimi rokmi. Adekvátne tomuto výkonu sme boli ohodnotení – môj nástupný plat dosahoval „výšku“ 1700 korún hrubého.

Ako sa stal z mladého absolventa jadrovej fyziky a experta na supravodivosť novinár – komentátor?

Po 17. novembri som na ústave robil ešte rok. Ten rok sa však vo vedeckých, akademických ustanovizniach vôbec nepracovalo, ale len diskutovalo o politike. Rok som tam takto prediskutoval, až som došiel k poznaniu, že to celé vlastne nemá zmysel. Ani pre mňa, lebo ma to nebavilo, ani pre samotnú supravodivosť. V tom čase som stretol Ivana Hoffmana, ktorý pracoval pre Lidové Noviny ako dopisovateľ zo Slovenska. Ivan mi len tak medzi rečou ponúkol, či by som nechcel písať do Lidoviek. Ja „nenovinár“ som mal písať do vtedy najdôležitejších československých novín, kam prispievali takí ľudia ako Havel, Ruml a ďalší významní ľudia!

Zhodou náhod som však do toho priamo vhupol v čase, keď sa rozpadávala VPN v marci 1991. Hoffman, ktorý práve ochorel, ma poveril, aby som zaňho chodil na Republikové rady na Jiráskovu a písal o aktuálnom dianí na VPN do LN. Keďže som bol vtedy ešte zamestnaný na ústave, vypísal som sa na „péenku“ a celý týždeň som chodil na Jiráskovu. Zdôrazňujem, že to bol udalosťami mimoriadne nabitý týždeň, kedy sa rozhodovalo o budúcnosti Československa. Ako absolútny amatér som teda písal články, ktoré vychádzali na titulných stránkach Lidoviek. Podľa nich sa napríklad rozhodovali poslanci Federálneho zhromaždenia. Bláznivou kombináciou toho, že Hoffman ochorel, ja som „akože“ ochorel, vďaka prelomovým udalostiam na Slovensku, ma LN zobrali do pracovného pomeru ako stáleho zamestnanca. Z 1700 korún hrubého na ústave som sa razom vyhupol na plat 6000 korún, čo boli vtedy veľmi veľké peniaze.

Oľutovali ste niekedy Vašu voľbu?

Nie. Konečne som začal robiť to, čo ma aj naozaj bavilo. Okrem pocitu uspokojenia z toho, čo robím, mi novinárčina priniesla aj niečo iné. Sedemnásty november som vnímal ako veľkú šancu správať sa normálne, žiť konečne v normálnom svete. Hoci mnohí ľudia odvtedy porobili strašné veci, vznikol Mečiar a všeličo sa udialo, akýsi étos novembra, akýsi pocit zodpovednosti za to, čo robím a kde žijem, vo mne stále pretrváva. Robiť prácu, ktorá vás nielen baví, ale ktorá vám dáva aj jasný zmysel toho, čo robíte, je naozaj super kombináciou.

Nesúviselo Vaše angažovanie sa vo verejných veciach tak trochu aj s pôvodným povolaním jadrového fyzika a vôbec povahou samotnej fyziky, ktorá je voči svetu otvorená a skúmavá?

Neviem to posúdiť. Na elektrofakulte som študoval len preto, že za komunistov sa nedalo nič zaujímavé študovať bez protekcie, čo bol môj prípad. Keďže som nechcel ísť na vojnu, vybral som si túto fakultu, kam sa hlásil zhruba taký počet študentov, aký bol prijatý. V skutočnosti však nie som založením fyzik, takže to aspoň u mňa s Vašou otázkou skôr nesúvisí.

Ako pokračovala Vaša žurnalistická kariéra po zakotvení v Lidových Novinách?

V LN som robil do roku 1993, medzitým som začal písať aj do Slobodnej Európy. Od 1993 som bol v mníchovskej Slobodnej Európe, až kým sa nepresťahovala do Prahy. V roku 1997, keď Milan Šimečka a ľudia okolo neho zakladali Domino Fórum, som prišiel na Slovensko.

- O slovenských médiách a novinároch -

Prečo ste boli do roku 1997 odpútaný od Slovenska. Spočívalo to v akomsi programovom odmietaní toho, čo sa na Slovensku dialo?

Nie, bolo to inak. V prvých rokoch po páde totality a rozdelení Československa najlepší novinári, ktorých som si vážil, pracovali buď pre federálne, alebo české médiá. Nie preto, že by nechceli pracovať pre slovenské médiá. Príčina tkvela v samotnom prostredí slovenských médií, ktoré boli výrazne ľavicové, nacionalistické, jedným slovom protireformné. V Čechách bolo pre reformne zmýšľajúcich ľudí ďaleko priaznivejšie prostredie.

Zaznamenali slovenská médiá za posledných desať rokov nejaký posun k lepšiemu?

Snáď len v tom, že sú menej komunistické a nacionalistické. Rozhodne by som netvrdil, že sú kvalitnejšie, že popisujú realitu poctivejšie. Sú veľmi účelové, čo sme mali možnosť vidieť napríklad v kauzách ako podplácanie novinárov v prospech písania o SDK. O účelovosti trebárs takej Markízy je škoda hovoriť.

Prečo sa v slovenských médiách stále nevygenerovala nejaká tradičná ideová scéna zo zahraničia, kde sú médiá pomerne jasne zaraditeľné na hodnotovej konzervatívno-liberálno-socialistickej škále? U nás pôsobia len ako odvar našej rovnako bezfarebnej politickej scény, všetky sú na jedno kopyto, vliate do akéhosi fádneho stredného prúdu.

Po prvé preto, že nie sme dostatočne inteligentní.

Slováci, alebo slovenskí novinári?

Oboje. Prv než chceme mať nejaký názor, musíme ho najskôr získať, a teda čítať, porovnávať zisťovať, čo si tom ktorom probléme myslí ten či onen. To sa na Slovensku nedeje, naše médiá sú úplne povrchné. Slovenské články sú o tom, čo povedal jeden a ako naňho zareagoval druhý. Nanajvýš sa rozlišuje, že Mečiar je zlý, a demokracia a integrácia sú dobré, čo je rozlišovacie kritérium mimoriadne ľahké a lacné, na Slovensku však zatiaľ dostačujúce. Rozlišovať riešenia problémov na pravicové a ľavicové je dnes vnímané takmer ako rozvracanie. U nás sa uverilo na kompromis ako na spasenie, na základný cieľ politiky. Obsah politiky sa vytratil. Názor nie je dôležitý, lebo názor je základom sporu – a spory sa na Slovensku nenosia. Všetci sme sa zjednotili v širokej koalícii, umŕtvili v boji proti Mečiarovi. Platíme za to veľmi vysokú daň.

Prečo k tomu však dochádza aj v tom relatívne „našom“ prostredí? Myslím hlavne na denník SME, kedy mnohí po nástupe Vášho šéfredaktorského predchodcu očakávali vykročenie dopredu, prinajmenšom v názorovej vyprofilovanosti. My sme zaznamenali skôr opak. SME sa kĺže na pohodlnom stredoprúdovom povrchu, svojou formou i obsahom miestami pripomína kultivovanejší bulvár.

K tomuto sa nemôžem vyjadrovať, lebo to nevidím objektívne. Všeobecná tendencia na Slovensku je tá, že keď chcete byť v médiách seriózny a mať názor, budete mať problémy s nákladom. Z toho dôvodu idú slovenské médiá cestou bulvarizácie. Podobne je to však aj v Česku, čo je prípad už spomínaných Lidových Novin. Je to bohužiaľ tak a odráža to úroveň nás, našej spoločnosti. Stredná vrstva západného typu, ktorá si zakladá na tom, že si ráno kúpi Frankfurter Allgemeine Zeitung u nás nejestvuje, respektíve nie je dostatočne silná. Silná je skupina, ktorej objednávka je po bulvári. Prečo noviny kráčajú tým smerom sa musíte opýtať ich.

Vedeli by ste si dnes na Slovensku predstaviť etablovanie denníka „dominovského“ razenia?

Ja si neviem predstaviť etablovanie akéhokoľvek denníka.

Novinárom sa často prisudzujú také atribúty ako vyváženosť, objektívnosť. Kedy si poviete po prečítaní nejakého komentára, článku – tak toto je fakt dobré?

V Lidových novinách a Slobodnej Európe som sa naučil niečo veľmi cenné. Vďaka ľuďom ako L. Rakúšanová, K. Kühnl, J. Hanák som sa naučil, že dobrý článok sa novinárovi podarí vtedy, keď niečo pomenuje pravým menom tak, ako to dovtedy nikto iný nepomenoval. Článok má byť zaujímavý tým, že je nový, iný, svojský, že ide proti prúdu, je nepopulárny. Dnes sledujem, že ideálom medzi novinármi sa stáva takzvaná objektívna žurnalistika. Týchto novinárov ja upodozrievam z toho, že „objektívne“ sa tvária preto, že nemajú vlastný názor. Ja neverím na objektívne, vyvážené články. Také neexistujú. Už len každá správa, jej zaradenie, jej titulok je vyjadrením názoru. Každý novinár, ktorý sa usiluje byť objektívny, triafa celkom vedľa. Ak by to s tou objektívnosťou bolo tak, ideálom žurnalistiky by musela byť agentúrna správa.

Ktorých slovenských novinárov si najviac vážite?

Ak mám byť vtipný, tak všetkých, ktorí publikujú v Domine. Slovenským problémom je, že v médiách neexistuje reálna konkurencia. U nás máme zabehané mená a všetci sa tvárime, akí sme dôležití, lebo iní nie sú. Mojím problémom na Slovensku je, že si nemám kde prečítať niečo, čo by ma zaujalo. Naposledy ma niečo zaujalo, keď som si v New Yorku kúpil Weekly Standard a National Review. V každom z nich som si prečítal zopár jasných, zrozumiteľných článkov, čo sa mi na Slovensku takmer ani nemôže stať.

- Politika ako morálny spor -

Domino sa v tomto nepochybne snaží byť iné. Považujete sa aj preto za takú kontroverznú postavu slovenského novinárstva?

Nemyslím si, že som kontroverzný. Naopak, považujem sa za veľmi konsenzuálneho človeka. Ocenil som, že vznikla táto vláda, v ktorej je aj SDĽ. Keby som bol radikál, tak by som povedal, že s SDĽ nikdy, lebo sú to bývalí komunisti. Čo sa na Slovensku vníma ako radikálne a nekonsenzuálne, je všade inde úplne normálne.

Hovorili sme o schematickosti slovenských médií. Domino však podľa nášho názoru tiež fixuje niektoré umelé schémy. Povedali ste, že slovenskí politológovia sa mýlia, ak politiku predostierajú ako stret záujmov, že v politike ide predovšetkým o zápas dobra a zla, dobrých a zlých ľudských vlastností. Niekedy však pri čítaní Vašich, ale aj iných článkov v Domine táto nesporne potrebná dimenzia chápania ľudských konfliktov skĺzava až do moralizovania, teda zanášania osobnostných súdov o politikoch do interpretácie politických konfliktov – príklad za všetky, februárový kongresový spor o DS.

Ja sa hlásim k tomu, že to tak je. Mojou povinnosťou je povedať svojim čitateľom, čo je podstatou sporu. Pre mňa je podstata celej politiky a vôbec všetkého ľudského morálna. Ja si nemyslím, že podstatou politiky je nejaký mechanický spor. Vždy ide o spor navýsosť morálny, ktorý sa odvíja už od toho, či je niekto socialista, alebo pravičiar. Politická orientácia nie je niečo vypreparované, aj ona je morálnym postojom, mojim presvedčením o svete. To isté platilo aj pre DS. Podstata nebola v tom, že Kaník hovoril o menežerskom pojatí politiky a tí druhí boli viac intelektuálni. Hlavný problém bol v tom, že Kaník bývalé vedenie podviedol – tým, čo robil už rok pred kongresom, tým ako kandidoval, tým že sa nepostavil priamo proti Šebejovi, vediac, že jeho zvolením za podpredsedu Šebej odstúpi a on sa zjaví ako záchranca, ktorý v tom najhoršom vedenie strany prevezme. Takýto spôsob robenia politiky, takéto intrigy sú pre mňa neprijateľné. Preto napríklad v podobnom duchu píšem aj o SDKÚ. SDKÚ môže hovoriť čo chce, ja však tvrdím, že nevznikla kvôli žiadnym ideálom, naopak, za jej vznikom stál podvod na materských stranách. Tento štýl písania o politike by som nenazýval moralizovaním. Je písaním o tom, čo je podstatné a tým podstatným je práve morálna otázka.

No dobre, k tej SDKÚ. Vy vyzdvihujete to, že táto strana vznikla ako podvod na materských stranách nedodržaním pôvodných dohôd, nám sa vidí ako pre našu situáciu dôležitejší fakt, že Dzurinda vytvoril stranu hodnotovo úplne indiferentnú, stranu, ktorá devalvovala slovenskú pravicu ako takú. Nedodržanie dohody, hoci akokoľvek odsúdeniahodné je v tomto okamihu skôr sekundárne. Je pre Vás to poradie opačné?

Nie je opačné. Veď aj my kritizujeme SDKÚ práve preto, že je to účelová strana moci bez názoru. Svojho času, keď vznikala, som považoval za kľúčové zdôrazňovať porušenie dohôd, na ktorom SDKÚ vznikla. Netvrdil som, že nič iné ma nezaujíma.

Máme dojem, že vo Vašom týždenníku udržujete aj inú schému, schému o SMK: SMK má byť stranou tých čestných, dodržujúcich dohody, naproti ktorým stoja nečestné, vierolomné slovenské politické strany. Nemyslíte si, že aj „dobrá“ SMK má mnohé neduhy, veľmi podobné slovenským stranám – jej ideová širokorozchodnosť, nevyhranenosť? Tieto podľa nás dôležité atribúty však často potláčate do úzadia v prospech schémy, že oni sú naša „dobrá“ chránená menšina, ktorá keby nemala zastúpenie vo vláde, znížila by sa kvalita slovenskej politickej scény.

Je pravda, že voči SMK sme menej kritickí, ako voči SDKÚ. Podľa mňa SMK dodržiava viac slovo, ako je štandard na Slovensku a menej kradne, ako je štandard na Slovensku. Ak urobia niečo nesprávne, tak o tom píšeme. Napríklad keď sa naposledy SMK rozhodla, že zostane vo vláde, tak som napísal článok s titulkom: „Podarilo sa. SMK ohla chrbát“. To je dosť hrozné odsúdenie. SMK teda nie je chránená zver. Len robí menej hlúpych a zlých vecí než ostatní.

Nie je to trochu minimalistické hodnotenie? Nie je dôležitejšie presadzovanie ideí a to, aby strana vôbec nejaké idey mala? SMK okrem svojej etnicko-regionálnej politiky ani riadny program nemá. Aspoň o ňom nepočuť.

SMK bola jedna z mála strán, ktorá sa zasadzovala za to, aby Devín Banka nedeblokovala, lebo je to spojené s korupciou. To sa ale netýka maďarskej otázky, ale nás všetkých. My všetci budeme teraz platiť 11 miliárd. Je pravda, že SMK málo hovorí o veciach iných, než menšinových, čo je chyba.

- O Bohu a konzervatívcoch -

V druhom čísle Konzervatívnych Pohľadov ste otvorili zaujímavú diskusiu o podstate konzervativizmu, ktorý ste odvodili od kresťanskej viery v Boha. Ateista, ktorý sa vydáva za konzervatívca teda nie je konzervatívcom?

Áno, v tomto smere som nad tým zauvažoval.

Prečo si to myslíte?

Pretože ak človek neverí v nejakú absolútnu hodnotu, ktorá je trvalá a nemenná, tak si kladiem otázku: Ako môže byť konzervatívec? Pre konzervatívca je podľa mňa charakteristické to, že verí vo veci, ktoré sú dané, nesporné a platné. Sú to veci trvalé, veci, ktoré sú prirodzeným zákonom, hodnoty, ktoré nás presahujú, na ktorých sa teda nemôžeme dohodnúť. Konzervatívec uznáva tieto hodnoty za samozrejmé. Ak niekto platnosť týchto hodnôt uznáva, no neverí v Boha, tak ja sa pýtam, o čo chce svoj argument oprieť? V prípade, že tieto veci, hodnoty nie sú garantované Bohom, tak platnosť jeho hodnôt je závislá len od jeho názoru. U veriaceho je ten hodnotový zdroj ďaleko vyšší, je daný Bohom. Preto si kladiem otázku, či neveriaci konzervatívec môže vôbec existovať, hoci to nechcem vylúčiť. Zatiaľ však nepoznám argument, ktorý by mi môj názor vyvrátil.

Problém je možno v tom, že ste si pre dokazovanie tohto argumentu postavili dilemu ateista – veriaci, ktorá príliš nerešpektuje realitu. Autentických ateistov, teda ľudí, ktorí by nepochybovali o neexistencii Boha je medzi nami pomerne málo. Aj tí, ktorí nie sú vyložení kresťania, jeho existenciu pripúšťajú a aspoň podvedome s akýmsi oporným bodom rátajú. Navyše, každý z nás má v sebe niečo ako spomínaný prirodzený zákon, niečo, čo mu bolo vštepované od malička, čo považuje za prirodzenú súčasť svojho bytia.

Opakujem, že z mojej strany to nie je definitívne tvrdenie. Je to len v skutočnosti logická úvaha. Ak niekto hovorí o nemennosti týchto hodnôt, ale pritom neverí v Boha, tak ja len kladiem otázku, o čo ten „niekto“ svoje tvrdenie opiera. V čom je toto tvrdenie autoritatívne? V tom, že si to myslí, alebo v tradícii? Niekto iný môže odpovedať: ja mám inú výchovu. Dá sa vôbec hovoriť o nejakej pravde, že je nemenná, keď chýba posledná inštancia?

Predstavte si, že ste predsedom slovenskej konzervatívnej strany a máte napísať jej program. Aké body by tam nesmeli chýbať?

Ja určite nebudem predsedom konzervatívnej strany, pretože nemám rád nosenie oblekov a kravát, čo je odo mňa dosť nekonzervatívne. Ak by som mal ten program napísať, tak by tam určite stálo presadzovanie čo najslobodnejšej ekonomiky, opustenie sociálneho paternalizmu s presunutím čo najväčšej zodpovednosti na ľudí. Podľa mňa je konzervatívny postoj oveľa viac sociálny než socialistický. Keď je zodpovednosť na jednotlivcovi, tak sú ľudia o mnoho viac sociálne cítiaci, lebo vedia, že za nich to nikto nespraví. Menej štátu totiž núti k viac zodpovednosti.

- Európska únia ako schusterovská dilema -

Ak podľa Vás ateista nemôže byť autentický konzervatívec, môže byť autentický konzervatívec eurofederalista?

Neviem. Ja si neosobujem právo hovoriť, čo autentický konzervatívec môže a čo nemôže. Závisí to od toho, o čom hovoríme. Predstava Európskej Únie ako centralizovaného štátu, v ktorom rozhodujú o množstve vecí byrokrati a ktorý je navyše postavený na prerozdeľovacom princípe, určite nie je konzervatívna. Či môže byť Európa federálna a pritom slobodná, neviem povedať.

Keby bolo dnes referendum o vstupe Slovenska do Európskej Únie, aký lístok by vhodil Štefan Hríb do urny?

Pre mňa je to rovnaká otázka, ako keď boli prezidentské voľby. Vedel som, že bude lepšie, ak vyhrá Schuster, ale súčasne bolo pre mňa neprijateľné voliť bývalého člena ústredného výboru KSS. Vyriešil som to úplne alibisticky: nešiel som voliť s presvedčením, že vyhrá Schuster. Podobne je to s EÚ. Viem, že zostať mimo nej je krátkodobo, ale i strednodobo nevýhodné. Nepoznám všetky ekonomické argumenty, ale tuším, že tie dôsledky by neboli dobré. Z toho hľadiska je to asi tak, ako so Schusterom. Som teda skôr za EÚ, ako proti. Faktom ale je, že v EÚ je dosť zažraté socialistické uvažovanie o svete a tým pádom hlasovať za celý takýto projekt je ťažké. Aspoň pre mňa.

Teda by ste nehlasovali s vierou, že ostatní by zahlasovali za?

Neviem, ako by som sa v konečnom dôsledku rozhodol.

- Američania po 11. septembri -

Pamätáte si na svoju prvú reakciu, keď ste sa dozvedeli o náraze lietadiel do dvojičiek?

Zatelefonoval mi Laco Snopko, že sa stala nejaká mála nehoda. Vraj malé lietadlo narazilo do jednej z dvojičiek a zahynulo asi šesť ľudí. Potom mi však zavolal Dano Bútora zo Slobodnej Európy a informoval ma o skutočnom stave vecí. Začali sme diskutovať o tom, či to znamená svetovú vojnu, alebo len menšiu, či je za tým Bin Ladin, alebo Čína.

Nedávno ste boli v Amerike. Ako vnímajú Američania po týždňoch celú tú hrôzu z 11. septembra?

Najviac ma zaujalo, že Američania útok nezobrali ako niečo, čo vyžaduje krvilačnú pomstu. Boli z toho smutní a šokovaní. Obdivuhodné však je, že Američania sú odhodlaní ísť do vojny aj za cenu vlastných obetí. Fascinovalo ma, že na jednej strane to nechápu ako pomstu, na strane druhej neprepadli pacifizmu a relativizmu, ale naopak nabrali veľa odhodlania. Neviem, či na svete je ešte nejaký národ, ktorý by vedel takto zareagovať. Snáď len Angličania.

- NATO ako zodpovednosť -

Myslíte si, že po 11.septembri stúpli šance Slovenska na vstup do NATO?

Najmä si myslím, že šance Slovenska nezávisia od nejakých vonkajších vecí, ale najmä od nás samotných. Ak to má nejaký vplyv, tak ten, že sa zvýraznila potreba dobrých spojencov, potreba koordinovaného postupu. Cynicky povedané, skôr to nahralo rozširovaniu NATO, než by to bolo proti nemu.

Generálny tajomník NATO George Robertson sa vyjadril v tom zmysle, že krajiny, ktoré budú rozhodovať o našom vstupe do NATO, budú pozorne sledovať voľby v roku 2002. Máme to chápať ako výstrahu?

Ja to chápem ako vyhovenie Robertsona demokratickým silám na Slovensku, ktoré chcú počuť od každého západného politika, že ak Mečiar bude vo vláde, tak vás nezoberieme. Toto chcú všetci naši politici počuť, a západní im v tom vždy radi vyhovejú. Od každých volieb napokon závisí, ako tá krajina bude vyzerať ďalšie štyri roky alebo dlhšie. Robertson mi v rozhovore pred pol rokom povedal, že prijatie SR do NATO nezávisí od osoby Mečiara, čo je v protiklade s jeho posledným vyhlásením. Myslím, že hovoriť o tom je skôr záujmom demokratických síl na Slovensku, než skutočným postojom Robertsona.

Mečiarom sa často straší, pravda je však taká, že šéf HZDS v poslednom čase výrazne zmenil rétoriku voči NATO. Zmenil sa aj jeho názor?

Mečiarov názor sa nezmenil, zmenili sa iba jeho reči. Jeho názor je v skutočnosti v zmysle hodnôt protizápadný. Čo sa zmenilo, je len jeho aktuálne pôsobenie na svojich priaznivcov. Keď malo byť referendum, bol ich názor skôr opačný – teda nie. Vtedajšie nie bolo úprimným postojom, dnes sú to len účelové slová. Oni by možno aj boli radi v NATO a EÚ, ale nie pre spoločne zdieľané hodnoty, ale preto, že chcú mať chránený svoj majetok západnou civilizáciou.

V čom vidíte zmysel integrácie Slovenska do NATO?

NATO je jedna z mála organizácií v dejinách ľudstva, ktorá je postavená na politických organizáciách a hodnotách, za ktoré sú jej členovia ochotní obetovať niečo, v kritickom prípade aj svoj život. Pre mňa nie je NATO organizácia armád, ale štátov, ktoré si cenia slobodu, voľný trh a zodpovednosť. Som za vstup preto, aby sme sa aj my podieľali na ochrane západnej civilizácie a neboli len perifériou alebo niečím, čo tu bolo počas 40 rokov komunizmu. Chcem, aby sme boli súčasťou hodnôt, ktorým ja verím. Aj v prípade, že by sa slovenskí vojaci, napríklad ja, museli zapojiť do vojny, v ktorej by mnohí zomreli. Nechcem ísť do NATO preto, že je to výhodné, ale preto, že je to správne.

Prečo je ťažké presvedčiť ľudí o výhodách vstupu do NATO?

Byť v NATO nie je o výhodách, ale o zodpovednosti, za ktorú treba často platiť. Aj finančne. To nie je lacná lákavá vec. Nie je to niečo, s čím prídete pred voličov a oni vás kvôli tomu budú voliť. Malo by to organicky vychádzať viac z ľudí, ako z tých, čo ich presviedčajú. Slovu presviedčať v tejto súvislosti nerozumiem. NATO nie je zložitá vec. Nestojí to tak, že to chápu len osvietení intelektuáli a „bežný“ ľud týmto skvelým ideám nerozumie. Ja si naopak myslím, že NATO je v skutočnosti úplne jednoduchá vec. Nepodceňujme obyčajných ľudí, oni to chápu. Na žiadne kampane preto neverím.

- O zväzáckosti slovenskej mládežníckej politiky -

Poznáte ODM?

Nie veľmi. To, čo viem, hoci nepoznám pravú príčinu, je fakt, že v priebehu rokov lídri ODM prechádzajú do KDH. Viem, že ODM bola blízka VPN-ODÚ, potom DS. Taktiež viem, že dnes je ODM väčšinovo na Kaníkovej strane, čo ma dosť šokuje, pretože by som očakával, že mladí ľudia predsa len majú viac idealizmu, než ako sa prejavujú. Byť v spore medzi Kaníkom a OKS na strane Kaníka nie je idealizmus, ale čistý pragmatizmus.

V čom vidíte hlavný zmysel existencie mládežníckych organizácií?

Určite majú zmysel, lebo sa osvedčili v mnohých krajinách. Majú zmysel preto, aby sa mladí ľudia, nadnesene povedané pripravili na svoj vstup do dospelej politiky. Špecificky na Slovensku mám ten dojem, že mládežnícke organizácie nemajú tento cieľ. Cieľom mnohých je skôr dostať sa už ako mladý človek k výhodám, ktoré politika poskytuje a mládežnícku politiku vidia ako nástroj získavania týchto výhod, než príležitosť, kde sa môžu niečo naučiť. Tohto zväzáckeho princípu sa v našich mládežníckych organizáciách trochu obávam.

ODM oslavovala 17.novembra svoje desiate výročie. Čo by ste jej členom i na základe povedaného zaželali na najbližších desať rokov?

Ste dospelí ľudia, vám nemá nikto nič želať. Ja by som sebe želal, aby si mladí ľudia v okolí politiky a v politike zachovali aspoň trocha svedomia. Politika by nemala byť iba kompromis a spor záujmov, čo počúvam od významných slovenských politológov. Želal by som si, aby mladí ľudia nezabudli, že v politike nejde len o spor záujmov, ale aj spor niečoho dobrého a niečoho zlého. Aby sa nebáli povedať: tento klame a tento neklame. To je podľa mňa v skutočnosti politika. Všade tvrdia - treba sa dohodnúť, urobiť kompromis, pravda neexistuje, nebuďte fundamentalisti. Želal by som si, aby ste mali tomuto viac sily vzdorovať.

Za rozhovor ďakujú

Martin Hanus
Sergej Danilov
Maja Drímalová

Diskusia k článku „PODSTATA POLITIKY JE MORÁLNA“ zatiaľ neobsahuje žiadne príspevky.

 

Krédo Pravého Spektra

Napriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy.

Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád.

Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne.

redakcia

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak