 |
|
|
Bezradná opozícia a slovenský fenomén VodcuVládne strany v súčasnej dobe obviňujú opozíciu, že nemá žiadne relevantné témy, a preto sa musí uchyľovať k nepodstatnostiam. Otázka, ktorú si v tejto súvislosti musíme položiť, znie, či sa takto snaží slovenská vláda marginalizovať vlastné prešľapy, alebo či to, čo tvrdí, má aj určitú výpovednú hodnotu. Aktuálna situácia v našej krajine je vzhľadom na stav verejnej mienky viac než neblahá. Smer a jeho predseda Fico dosahujú zrejme kulminačnú hranicu, akú na Slovensku môže pri počte 5-7 parlamentných strán jeden politický subjekt získať. Spolu so svojimi koaličnými partnermi majú približne dvojnásobnú podporu oproti trom opozičným stranám, ktoré budem pracovne nazývať „pravica“ (napriek výhradám, ktoré by k tomuto hodnoteniu mohli smerovať). Zaujímať by nás mali predovšetkým dve veci, a to, ako to, že sa nachádzame v takomto stave, a po druhé, ako (ak vôbec) túto situáciu môžeme riešiť. Silná osoba na úkor politického programu Vychádzajúc z nálad slovenskej verejnosti, predstavuje momentálne fenomén iba Ficov Smer. HZDS a SNS iba dopĺňajú tento kolorit, pričom u všetkých troch strán môžeme vidieť jednu spoločnú vec, ktorou je malý záujem o pevnú programovú profiláciu, no o to väčší dôraz kladený na osobu silného predsedu. Prvok silného politického vodcu pritom v našich podmienkach nie je žiadnou novinkou, ale vychádza z histórie. Na sklonku existencie Rakúsko-Uhorska na konci 19. storočia bolo možné medzi Čechmi a Slovákmi vidieť zásadný rozdiel. Kým u prvých menovaných vyrástla aj vďaka osvietenským reformám Jozefa II. silná politická elita, ktorá sa postupne profilovala do jednotlivých ideologických prúdov, u nás nič podobné neexistovalo. Vtedajšia slovenská politika (ak o nej možno vôbec takto hovoriť) bola ochromená existujúcimi podmienkami a nemala priestor na adekvátnu sebarealizáciu. Výsledkom toho bola minimálna, ak vôbec nejaká, ideová profilácia a smerovanie úsilia predovšetkým do národnostných požiadaviek. Eufemisticky povedané, na tvorbu programov nebol čas. Po vzniku 1. československej republiky bol rozdiel medzi Čechmi a Slovákmi jednoznačne viditeľný. Na českej strane sa etablovali silné a programovo zreteľne vymedzené subjekty, kým náš vývoj v tomto zmysle zaostával s odstupom počítaným v rokoch. Prechod k slovenskej autonómii v rámci republiky v roku 1938 a následne krátke trvanie tzv. druhej republiky už predstavovalo obdobie, o ktorom nemožno hovoriť ako o otvorenom k politickej a názorovej pluralite. Koncentrácia strán do jediného subjektu a v marci 1939 vyhlásený slovenský štát začali prvú éru našej modernej histórie, kde sme sa ocitli pod „vodcom“. Bázeň pred vodcom Ak by niekto vývoj nášho štátu a národa opísal ako pochod v uzavretom kruhu, nebol by príliš ďaleko od pravdy. Po roku 1989 si slovenskí občania slobodne a bez akéhokoľvek medzinárodného nátlaku, na ktorý sa tak často a radi zvykneme odvolávať, zvolili ďalšieho vodcu a v podobe Vladimíra Mečiara. Voľby 2002 v tomto zmysle predstavovali náznak ústupu od personálnej voľby voličov a ich príklonu k programovým preferenciám. Eufória nad týmto (na strednú Európu až historickým) úspechom však zatienila realitu, ktorá bola prostá, a obsadenie parlamentu zvoleného o štyri roky neskôr je toho dôkazom. Opäť tu máme novú „30-percentnú stranu“ a jej predsedu – vodcu. Prirodzene, všetko v predošlých riadkoch môže byť označené iba za pospájané a vzájomne nesúvisiace historické súvislosti. V skutočnosti však viacero faktov poukazuje na to, že ich obsah je pravdivý, i keď opak by bol pre nás rozhodne priaznivejší. Základ spočíva v tom, akým spôsobom sa dodnes o svojich vodcoch časť verejnosti i politických predstaviteľov vyjadruje, a to aj napriek preukázateľným negatívam ich pôsobenia. O prezidentovi vojnového slovenského štátu i dnes mnohí hovoria iba ako o „doktorovi“ Jozefovi Tisovi, akoby všetci ostatní ľudia v jeho dobe boli negramotní primitívi. V tejto súvislosti iba dodávam, že na spojitosť medzi našimi vodcami a doktormi máme skutočné šťastie. Tak Mečiar, ako i Fico sú doktormi práv, pričom prvý menovaný mal tento prívlastok navyše aj v inej súvislosti. Podobná úcta až bázeň, s akou časť slovenskej spoločnosti i dnes pristupuje k Tisovi, bola preukazovaná Mečiarovi v 90. rokoch, čiže v období jeho najväčšej popularity. Zbožštenie jeho osoby v očiach jeho priaznivcov a absencia pevného programu HZDS vylučujú akúkoľvek možnosť, že by jeho podpora vychádzala z preferencii strany, ktorú viedol. Voliči nevhadzovali do urny lístok kvôli politickému subjektu, ale pre svojho predsedu. Nový ľudomil na slovenskom nebi Súčasný vodca Robert Fico vybudoval svoju kariéru sofistikovanejšie, no efekt je v podstate rovnaký. Dlhodobo predstavuje obraz mladého a priebojného politika, schopného čeliť akýmkoľvek problémom spoločnosti a predovšetkým ich riešiť. Na čom teda Fico stavia? Jeho prvým výťahom k moci bola predošlá stredopravá vláda a jej étos reforiem. Keďže štyri vtedajšie vládne strany prakticky nikdy nedisponovali nadpolovičnou dôverou verejnosti a tempo zmien, ktoré zavádzali, bolo, ako povedal súčasný český prezident Klaus, na normálnu krajinu nenormálne, bolo zrejmé, že reakcia spoločnosti bude silná. Na našu smolu žijeme v prostredí „modernej sociálnej Európy“, kde sa podobné pravicové pokusy bezvýhradne netolerujú a verejná mienka túto skutočnosť iba potvrdila. Predseda Smeru sa chopil svojej šance, ktorá mu prakticky pristála do náručia, vytvoril protivládny étos ultrapravicových reforiem a zbedačeného národa a odštartoval niekoľko rokov trvajúcu predvolebnú kampaň. Druhým zdrojom Ficovho úspechu je jeho mediálna politika. Taktika súhlasu s verejnou mienkou mu zabezpečila povesť človeka žijúceho iba pre ľud a preradila ho z kategórie predsedu do vyššieho stupňa – vodcu. Dnes je tento jeho imidž taký silný, že ho neoslabia ani jeho ministerskí diletanti, ani arogantná hovorkyňa, a dokonca ani fakt, že po vzore svojho predchodcu si zo lži spravil takmer každodennú pracovnú metódu. Predseda Smeru dnes môže klamať priamo do očí verejnosti, a predovšetkým sám dobre vie, že si to môže dovoliť. Pre veľkú väčšinu jeho voličov predstavuje garanciu dobrého smerovania Slovenska práve jeho osoba, pričom navrhovaný Zákonník práce je im rovnako vzdialený ako návrhy ministerstva zdravotníctva o parametroch pracovného stola pre zamestnancov. Robert Fico je dnes v našej krajine politik bez relevantnej konkurencie, ktorá by ho mohla ohroziť. Ako si zahrať poker s Ficom Ak chceme pravdivo odpovedať na pôvodnú otázku, či je súčasná opozícia bezradná, musíme čiastočne súhlasiť. Minimálne ide o tri zaskočené politické subjekty, ktoré nie sú schopné postaviť reálnu zbraň proti vláde a Smeru. Čo robia zle a čo im chýba? Politika mierne pripomína poker, kde ide tiež viac než len o nervy. Ak máte slabé karty a chcete vyhrať, máte na výber dve alternatívy. Prvou je bezhlavé dorovnávanie vkladov súpera a ich prebíjanie prihadzovaním ďalších žetónov. Praktický prejav tejto metódy sme mohli vidieť v posledných rokoch v Maďarsku, kde FIDESZ aj socialisti občanom predhadzovali čoraz väčšie tromfy. Ako to dopadlo, vieme všetci. Druhou a účinnejšou metódou je sila a povaha samotného hráča. Ak dostanete dobrú kartu a vzápätí sa začnete smiať a vtipkovať so súpermi, za krátky čas zistíte, že už nemáte o čo hrať a usmievať sa budú všetci okolo vás. Vašou zbraňou musí byť prebitie osoby súpera, čo je aktuálna mizéria slovenskej opozície. Tá sa dnes skutočne nachádza v stave, keď karty, ktoré drží v rukách, nemajú príliš silnú hodnotu. Je pozitívne, že svoju politiku nebuduje na niekdajšom bezbrehom Ficovom populizme, ktorý nakoniec vedie iba tam, kde sa dnes nachádzajú naši južní susedia. Opozícia rovnako nemôže príliš stavať iba na svojich programových východiskách. Ficova popularita je predovšetkým založená na jeho osobe, nie na ideových tézach, a teda žiadny lepší program ju sám osebe zásadne nezníži. Navyše pravica nemá v podstate čo ponúknuť, keďže Smer žiadnu masovú antireformnú vlnu nespustil. To, čo teda súčasnej opozícii chýba, je Ficov osobný konkurent, inak povedané štátnik. A súčasná ponuka je slabá. Z trojice opozičných strán môžeme vynechať SMK, ktorá mimo južných regiónov stráca svoj potenciál. V prípade KDH tu existuje možná nádej, ak sa jeho predsedom stane Palko, v opačnom prípade bude nasledovať pokračovanie súčasného marazmu. SDKÚ je, čo sa čelných predstaviteľov týka, personálne silne vybavená, no jej problém spočíva v tom, že s výnimkou Dzurindu jej elitu netvoria politici. Pravica si súčasnú situáciu možno neuvedomuje príliš vážne, ale možno nie je ďaleko budúcnosť, v ktorej bude Robert Fico schopný zostaviť jednofarebnú vládu. A tento čas sa blíži, keďže HZDS je pred potenciálnym odchodom do zabudnutia. Je čas, aby sa pravici otvorili oči a vo svojich radoch vyhlásila konkurz na „osobnosť slovenskej pravice“. |
11-05-2007
Slovenská otázkaAká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? Otázky, na ktoré okolité národy zodpovedali už dávno. A ak nie, aspoň o nich vášnivo diskutujú. V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. Veríme, že články v tejto rubrike vám pomôžu hlbšie spoznať slovenskú dušu a dajú odpovede aspoň na niektorú z vyššie položených otázok.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|