 |
|
|
Prečo má škola študentov v paži?Ktorý študent vysokej školy to nezažil aspoň raz? Náladových vyučujúcich, ktorí počas konzultácií nie sú k dispozícii. Neochotné, malicherné a často aj nekompetentné ženy na študijnom oddelení. Dokonca aj ufrflané upratovačky majú pocit, že sú v škole dôležitejšími osobami než študenti! Naše vzdelávacie inštitúcie, od základných, cez stredné, až po vysoké školy sa často správajú, ako keby tu ich študenti boli pre ne a nie naopak. Ak sa aj táto mentalita mení k lepšiemu, tak len veľmi pozvoľne. Dva pohľady na podstatu školstva Z čoho pramení tento prístup? Je to akýsi vrchnostenský princíp, zdedený ešte z Rakúsko-Uhorska? Alebo dedičstvo socializmu? Ja tragédiou, keď vysoko vzdelaní pedagógovia nechápu skutočnú podstatu školy a najmä charakter vzťahu medzi učiteľom a žiakom. O čo ide, som pochopil nedávno na jednom seminári na vlastnej univerzite. Spolužiak nevedel odpovedať na otázku, a tak sa ho vyučujúca spýtala: „Kolega, prečo ste neboli na prednáške?“ Chalan odvetil: „Veď prednášky sú nepovinné a ja popri škole pracujem, nemám čas na ne chodiť.“ Prednášky sú naozaj na rozdiel od seminárov nepovinné a profesori vedia, že sú navštevované len veľmi riedko. Sami to berú športovo. Navyše prednášky ani často neponúkajú nijakú mimoriadnu pridanú hodnotu a skúška sa dá zvládnuť s nimi i bez nich. Vyučujúca sa zamyslela a potom študentovi povedala, snáď apelujúc na jeho svedomie: „Ale kolega, kým ste študentom, táto škola má byť vaším hlavným pracovným úväzkom.“ Tá posledná veta ukázala, ako docentka zmýšľa o charaktere vzťahov v trojuholníku škola – učiteľ – študent. V jej hlave je predstava, že škola je ekvivalent zamestnania, študent je zamestnanec a učiteľ je niečo ako predák, ktorý zamestnanca (študenta) bezprostredne diriguje. Práve z tohto mylného chápania vyviera mentalita „študenti sú tu pre školu, nie škola pre nich“. Keďže škola je vlastne „zamestnávateľom“, môže sa k študentovi (a platí to na všetkých stupňoch) správať tým nedôstojným spôsobom, s ktorým máme každý svoje skúsenosti, hoci všetci ním nejako preplávame a dlhé roky po ukončení formálneho vzdelania už spomíname len na internátne lásky a študentské pitky. O čom je školstvo v skutočnosti Aký je pravý charakter vzťahov medzi študentom, učiteľom a školou, o ktorý by sme sa mali usilovať, ak raz chceme mať školstvo na úrovni? Podľa mňa je to vzťah zákazníka a poskytovateľa služby! Mladí primitívni revolucionári, čo po námestiach pred rokom vykrikovali, že „Vzdelanie nie je na predaj“ a „Vzdelanie nie je tovar“, so mnou možno nebudú súhlasiť. Oni sa zrejme radšej uspokoja s dehonestujúcim vrchnostenským prístupom a štandardizovaným nekvalitným vzdelaním, nepodliehajúcim nijakým zmenám. odič a študent sú zákazníci, vzdelanie je služba a škola jej poskytovateľ! Toto je jediná konštruktívna interpretácia vzťahu študent – škola – učiteľ. Dnes sa mylne domnievame, že vzdelanie je tzv. verejný statok. Ako to však s väčšinou „verejných statkov“ býva, aj v tomto prípade ide o znárodnený trhový statok, ktorý dlho bol a opäť by mohol byť bez problémov ponúkaný komerčne, na úplne deregulovanom trhu. Rodičia si kedysi najímali učiteľa pre svoje dieťa, alebo ho priamo poslali do školy podľa svojho výberu. A za vzdelanie pre svoje deti platili. Výskumy z Veľkej Británie 19. storočia, ale aj zo západu Spojených štátov ukazujú, že i chudobní ľudia mali odložené skromné prostriedky, ktoré stačili, aby sa ich dieťa mohlo vzdelávať v niektorej zo širokého spektra neštátnych vzdelávacích inštitúcií. Trend znárodňovania a štandardizácie školstva pod kuratelou štátu sa započal pred dvesto rokmi v Prusku za Friedricha Veľkého. To však na podstate vzťahu zákazník – predajca nič nemení. Dnes si proste vzdelanie neplatíme priamo, ale cez zaplatené dane. Štátne školstvo síce tento vzťah zastiera, no nenahradzuje ho. Ak priznáme rodičom a ich deťom štatút zákazníka a škole a učiteľom štatút poskytovateľa služby, hneď sa zmení naša perspektíva. Keď prídeme do drogérie, očakávame od predavačov kvalitný tovar a prístup na úrovni. Predavačka v drogérii sa neodúva a netvári sa, že zákazníci sú tu kvôli nej. Vie, že je to naopak a ak chce prežiť, musí sa obracať. Konkurencia a pestrosť ponuky tlačí ceny dole a kvalitu hore. Prečo by také niečo nemohlo nastať aj v prípade vzdelávania? Bráni tomu etatistický charakter nášho školstva. Ako hovorí Robert Kiyosaki: „Školstvo je jediný biznis na svete, ktorý za svoje zlyhania viní svojich zákazníkov.“ Odluka školy od štátu Školstvo má dnes veľa problémov a aj najradikálnejšie riešenia, ponúkané našimi politikmi, sú nedostatočné. Zavedenie školného na verejných univerzitách nie je bez ich privatizácie systémovým riešením. Takisto návrh kurikulárnej reformy, vypracovanej Martinom Froncom v spolupráci s Konzervatívnym inštitútom, je síce krok správnym smerom, ale opäť nie dostatočný. Môže to znieť radikálne, ale riešením by bola dôsledná odluka školy od štátu. Teda postupná privatizácia, deregulácia a liberalizácia školstva. Od základných, cez stredné, až po vysoké školy. Povinná školská dochádzka, štátny pedagogický ústav, školská inšpekcia, akreditačná komisia a vlastne celý štátny dozor nad vzdelávaním by mal byť zrušený! Vzdelanie by sa opäť stalo trhovým a nie „verejným“ statkom. Vznikla by široká, dnes nepredstaviteľná ponuka vzdelávacích produktov a služieb. Konkurencia by znižovala ich ceny a zvyšovala ich kvalitu. Keď sa povie „odluka školy od štátu“, väčšine hneď napadne mnoho námietok: nebudú potom všetci nevzdelaní? Čo s Rómami, keď sa zruší povinná školská dochádzka? Keď sa štát vzdá kontroly nad tým, čo sa učí, nezačnú ako huby po daždi vznikať školy extrémistov, školy, ktoré nič nenaučia, alebo, naopak, školy učiace nezmysly? Čo s najchudobnejšími, čo si súkromné školy nebudú môcť dovoliť? Kto bude kontrolovať kvalifikáciu absolventov? A tak ďalej. Väčšina z protiargumentov sa však po bližšom preskúmaní ukáže ako bezpredmetná. O tom, ako by mohlo vyzerať vzdelávanie po jeho odštátnení, bolo uverejnených niekoľko článkov. Reagujú na možné protiargumenty a problémy. V prípade hlbšieho záujmu ide o nasledujúce texty: Matúš Pošvanc: Odštátnenie školstva I., Pohľad libertariána (komplexný náhľad na problematiku, ekonomické súvislosti a vyrovnanie sa s možnými protiargumentmi) Lukáš Krivošík: Odštátnenie školstva II., Pohľad podnikateľa (výskumy niekoľkých druhov inteligencie, psychológia vzdelávania a ako štátne školstvo produkuje sociálne rozdiely a zabíja v žiakoch talent, tvorivosť i podnikavosť) Peter Frišo: Odštátnenie školstva III., Pohľad konzervatívca (argumenty v prospech odluky školy od štátu z pohľadu konzervativizmu a katolíckej vierouky) Lukáš Krivošík: Odštátnené školstvo – utópia? (ako by sa prax so školskými kupónmi mohla modifikovať v prípade zrušenia ministerstva školstva a odštátnenia vzdelávania) Harry Browne: Osloboďme školy! (ako by dnes vyzeral počítačový priemysel, keby jeho riadenie už v zárodku prebral štát a ako by mohlo, naopak, fungovať vzdelávanie, keby sa ponechalo voľnému trhu) Daniel Valent: Štátne školstvo je nemorálne a treba ho zrušiť (morálny argument proti štátnemu školstvu so zaujímavou diskusiou pod článkom) Ján Gonda: Za slobodné vzdelanie! Mýtus 1. (Je vzdelanie niečo ako ľudské právo? Naozaj ho štát zriadil z nezištných dôvodov?) Ján Gonda: Za slobodné vzdelanie! Mýtus 2. (mýtus o vzdelaní ako o podfinancovanom verejnom statku) V skutočnosti by dôsledky kompletne odštátneného školstva boli nielen iné, ale presne opačné, než nám nahovára socialistický stereotyp: bolo by dosť lacného vzdelania aj pre chudobných, navyše kvalitnejšieho než dnes; celková vzdelanostná úroveň by nepoklesla, ale, naopak, stúpla; existovali by vzdelávacie produkty, šité na mieru atď. Navyše hlúpi a neprispôsobiví žiaci i ľudia s konformným, pasívnym myslením a zamestnaneckou mentalitou, sú do veľkej miery produktom unifikovaného štátneho vzdelávania. Tým pádom je práve štátne školstvo zodpovedné za väčšinu sociálnych rozdielov. Mám právo kritizovať? Na tomto mieste si čitateľ môže položiť otázku: čo som dokázal, že si dovoľujem písať o problematike školstva? Kde beriem tú bezočivosť súdiť učiteľov, keď sám učiteľom nie som a ani neštudujem na Pedagogickej fakulte?! Toto sú totiž často práve argumenty učiteľov, ktorí sa domnievajú, že len oni môžu hovoriť, čo v školstve nie je v poriadku a ako to riešiť. Žiaľ, riešenia učiteľov sú veľmi nudné, zväčša sa totiž začínajú aj končia pri požiadavke naliať do školstva viac peňazí z verejných zdrojov. Som za odluku školy od štátu a túto požiadavku vznášam, aj keď nie som učiteľ. Vznášam ju však z titulu niekoho, kto je už sedemnásť rokov zákazníkom štátneho vzdelávacieho systému. Žiaľ, už roky som nútený nakupovať štandardizované vzdelanie od jedného monopolného výrobcu. A nepáči sa mi, že tá žena za pultom (podobnosť pomerov v školstve so socialistickým televíznym seriálom nie je náhodná) mi poskytuje nekvalitné služby a ešte za svoje zlyhanie viní mňa, jej zákazníka. Lukáš Krivošík |
30-03-2007
Slobodný trhNa Slovensku čelíme výzve, ktorá je veľkou prekážkou prosperite. Touto bariérou sú mýty a legendy, častejšie však elementárna neznalosť fungovania trhovej ekonomiky, ktoré sú zakorenené hlboko v nás. Stvoriteľ pritom urobil človeka na svoj obraz, daroval mu svet a moc pretvárať ho podľa svojich potrieb. Je to podnikavosť, ktorá drsný nehostinný svet pretvára na znesiteľné miesto pre život. Bohaté národy sú také, ktoré podnikavosť, túto tvorivú moc, stimulujú. Chudobné národy podnikavosť pochovávajú pod tonou dobre mienených regulácii a zodpovednosť za svoj život hádžu na štát. Sme presvedčení, že Slovensko potrebuje viac zodpovednosti za svoj osud a viac ľudskej podnikavosti. Len na tomto základe môže byť založená prosperita nás všetkých.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|