ISSN 1335-8715

10-12-2006   Ján Gonda   Slobodný trh   verzia pre tlač

Idea slobodného vzdelania ako kontrarevolúcia

Je myšlienka odluky vzdelania od štátu revolučnou „metastázou“ alebo len nastavením výhybky revolučných koľají zasadených osvietenskou pýchou rozumu? Môže voľný trh vo vzdelaní priniesť slobodou vykúpený spoločenský blahobyt? Na tieto otázky sa vo svojej reakcii na spochybňovanie myšlienky „Odluky školy od štátu“ (v kritickej prílohe .týždňa 45/2006: Pupala, Humajová, Kaščák) pokúšam odpovedať v konzervatívnych aj liberálnych súvislostiach.

Hneď prvá „konzervatívna“ reakcia Branislava Pupalu, profesora pedagogiky na Trnavskej univerzite, sa vyznačovala neskromným kvantom slepých uličiek a fatálnych zámen príčin s dôsledkom. Ak už pán profesor v prológu svojho textu píše o histórii masového povinného vzdelávania (ktorého úsilím bola predovšetkým likvidácia intelektuálneho tyla nižších tried), prečo pod sugesciou pedagogickej korektnosti odignoroval pestrú minulosť neštátneho vzdelávania?

Sú predsa otvorené výskumy (napr. práce E. G. Westa), ktoré informujú o vysokej funkčnej aj kultúrnej gramotnosti v anglosaských krajinách 19. stor. či v Nemecku a Francúzsku ešte pred zavedením „masového povinného vzdelávania“. Dokonca rovnaký počet vyučovacích dní v 19. stor., keď školská dochádzka nebola povinná, predstavoval väčší rozsah poskytovanej výučby než dnes, keď výučba povinná je.

V našich geografických šírkach súvisí genéza verejného systému vzdelávania aj s osvieteneckou inkvizíciou Jozefa II, ktorý nariaďoval prepisovanie cirkevných učebníc podľa svojej regulatívnej samovôle alebo neskoršou (mocensky) pragmatickou germanizáciou a maďarizáciou.

Aj britský konzervatívny politológ Roger Scruton v eseji o knihe The New Idea of a University (autorom je kardinál Newman) priznáva, že predtým, ako sa vzdelávanie stalo doménou štátneho Leviatanu, bola tradičná univerzita „almou mater“, samosprávnym orgánom kresťanskej kultúry určenej vybraným mladým mužom, ktorých menila z hrubých, nekultivovaných ľudských bytostí na gentlemanov. A práve v tejto apolitickej transformácii spočívala pravá sociálna funkcia univerzity.

Sterilným nábojom sa preto sama diskvalifikuje konzervatívna kritika (ľavicovej) politickej korektnosti personifikovanej vo vízii „reformného školstva“, ktoré je už zo svojho ľavicového sociologického prístupu nutne napojené na štátny rozpočet, a preto požaduje udelenie a udeľovanie certifikátov od (štátnej) akreditačnej komisie.

Prečo v tomto bode kritiky bezvýsledne hľadám spojitosť s víziou odluky školstva od štátu? Nástup tzv. feministických štúdií už úzko súvisí s ofenzívou štátneho edukačného monopolu voči tradičným hodnotám.

Chŕlenie „progresívnych“ študijných odborov sa viaže predovšetkým na bezplatnú dostupnosť týchto akademických zlátanín. Tak aké je skutočné ťažisko konzervatívnej obhajoby tradičného školstva vo svetle týchto faktov?

V iluminácii voľného trhu

„Myšlienka individuálnej slobody je založená na uznaní našej nevyhnutnej neznalosti väčšiny faktorov, od ktorých závisí všetko naše blaho a úspechy… Sloboda je nutná, aby ostal priestor na nepredvídateľné.“ Friedrich August von Hayek, „Ústava slobody“

Pán profesor sa po propedeutickej kritike „reformných vízií“ odhodlal na ústrednú kritiku voľného trhu so vzdelávaním – ten si však nešťastne substituoval so zaklínadlom alternatívneho školstva. Nešťastným bol preto aj príklad amerického školstva z druhej polovice minulého stor., ktorý mal svojím vedením k masívnemu úpadku gramotnosti prezentovať experimentálne „lúžko neštestí“ inovatívnej liberalizácie vzdelávania v mene reformnej pedagogiky a podpory kultúrneho relativizmu v mene anti-elitizmu. Následne je v článku spomenutá reforma vzdelávania, ktorá tento úpadok (údajne) zastavila.

Pozrime sa však na niť americkej kalvárie z retroaktívnej perspektívy. Americký štát dnes vydáva na školstvo trikrát viac peňazí než v roku 1960. Aké úspechy si však môže štátne školstvo pripísať? Američania (vyše 40 % učiteľov) dnes posielajú svoje deti do tzv. súkromných škôl – platia za vzdelanie svojich detí dvakrát. Zaujímavosťou je, že v radoch nespokojných rodičov bol aj bývalý prezident a nasledovník „great society“ Bill Clinton. Odhad počtu detí vzdelávaných doma sa pritom pohybuje od 500 000 až k 1,5 miliónu.

Príčiny sú prozaické, negatívne externality zjavné. Americké školstvo sa viditeľne zhoršilo po tom, čo bolo po vyše 200 rokoch od jeho spontánneho rozmachu v roku 1979 založené ministerstvo školstva. Už európsky návštevník Alexis de Tocqueville si pred rokom 1850 všimol americkú učenosť a múdrosť a nemohol uveriť, aká nevýrazná je prítomnosť vlády v Amerike.

Zároveň podotkol, že americkí občania mohli nažívať dlhé obdobia bez toho, aby tu a tam videli čo i len pobehovať nejakého štátneho (nie však obecného) úradníka. Vo svojom magnum opus „O demokracii v Amerike“ obdivuje Američanov, ako sa dokázali pracovne uplatniť už po 15. roku života a zároveň nezaostávať vo vzdelanosti za západnou Európou.

No dnes sa v Amerike verejné školy po neutíchajúcom náraste školských obvodov stávajú miestom predraženej „úchylnej byrokracie“, kde sa pod spoločnou „babylonskou“ strechou akumuluje glajchšaltovanie, agresívny sekularizmus, nevhodný autoritatívny režim šitý na kolektivistickú mieru a v ostatnom čase aj exponát patologických až delikventných fenoménov. Deti bývajú prikované vo väčších počtoch do malých tried, ktoré musí zvládnuť vetcho motivovaný učiteľ.

O rozvrate kultúrnej gramotnosti či relativizácii školstva vo všetkých relevantných krajinách možno hovoriť predovšetkým v korelácii so štátnym vzdelávacím monopolom. Napr. podľa oficiálnych štatistických údajov priznalo v Británii ťažkosti s písaním a hláskovaním slov 40 % dvadsaťjedenročných obyvateľov, takmer 30 % priznalo problémy s počtami a 20 % má problémy s čítaním a písaním. V praxi sa to prejavuje tak, že firmy vyrábajú manuály spôsobom, aby ich prispôsobili chabým schopnostiam čítania, alebo navrhujú technológie, ktoré vôbec nevyžadujú znalosť čítania a matematiky.

Nemožno obísť ani obligátny pôdorys didaktickej pyramídy – podľa ktorej široké spektrum poznatkov poskytovaných v rámci povinného všeobecného vzdelávania je jadrom kultúrnej gramotnosti. Ich „širokosť a plytkosť“ umožňuje naučiť sa efektívne čítať a efektívne sa učiť, čo je základnou podmienkou nadobudnutia hlbokého vzdelania. Dovolím si opäť nesúhlasiť.

Neotvoriť trh so „všeobecným vzdelaním“ (z horizontálneho hľadiska) znamená zahatať cestu inovatívnym postupom v jeho poskytovaní a konzervovať (nie v konzervatívnom zmysle slova) anatómiu deväťročného metodologického kostlivca. Nikde nie je napísané, ani empiricky preukázané, že základné školstvo v archetypálnom kamennom tvare je plytvaním peňazí daňových poplatníkov, schopné naučiť deti funkčne čítať a učiť sa, respektíve pretaviť nižšie kognitívne procesy do vyšších.

Ako symptomatický problém dnes vidím napr. nedostatočné rozvinutie schopnosti syntézy a hodnotiaceho posúdenia. Jeho riešením môže byť práve ostrakizovaná liberalizácia.

Položením štátnej vzdelávacej politiky „na lopatky“ by sa pravdepodobne odvzdušnil produktívny priestor dobrovoľnou kooperáciou pedagogicko-psychologických koncepcií a taxonómií edukačných konštruktov.

S ohľadom na náhodný ráz „kreatívne deštrukčného stretu“ („kreatívna deštrukcia je základným faktom kapitalizmu“, Schumpeterov postreh) dnes nevieme presne predpovedať, aké energické inovácie v didaktických technikách by zaviedli ziskom motivované súkromné vzdelávacie inštitúcie, ale privátne alternatívy (aj „homescholing“) pohodlne dokážu uvedené schopnosti vštiepiť svojim „zákazníkom“ za podstatne kratšiu „čakaciu lehotu“, čoho dôkazným bremenom sú aj rôzne rekvalifikačné kurzy pre „sociálne“ a funkčne negramotných absolventov základných škôl alebo učilíšť.

Taktiež nik zo zástancov odluky školstva od štátu netvrdí, že súkromné školstvo nemôže poskytovať „hromadné vzdelanie“ – práve naopak. Len si v predstavách ilustrujme žalostivú jednofarebnú situáciu, v ktorej by jeden mediálny monopol určoval podmienky vstupu na vlastný trh a na ktorom by reguloval všetky vstupujúce objekty.

Hromadné totiž od čias priemyselnej revolúcie automaticky nepredstavuje verejné, štátne. Nespútanému trhu bola intelektuálmi vždy vytkýnaná „hromadná“ či skôr masová produkcia, preto sú tieto obavy zrejme latentne nasmerované na stratu uniformity hromadného vzdelávania.

Tá by prirodzene zúžením byrokratickej nivelizácie opadla, ale miera diverzity a homogenity je u rôznych statkoch rozdielna (napr. topánky – počítače). Jej rozsah dopredu plánovacia komisia ministerstva školstva objektívne nepozná a možno jej len „prísť na stopu“ vo voľnom trhovom procese bez akýchkoľvek rámcových osnov.

Príprava na „(vy)vlasteneckú“ realitu – naozaj učí škola konkurencii?

„Život je škola, v ktorej neúspech je lepším učiteľom ako úspech.” Sulejman

Celým článkom pána profesora sa so mnou tiahol neskrývaný nesúhlas, ale záver ma úplne znechutil. Ak je niekto schopný hoc s ironickou parafrázou tvrdiť, že „vyvlastnenie“ detí je vytvorením kultúrnej identity človeka, spojenej s jeho začlenením do verejného života, tak to ľuďom vážiacim si slobodu naháňa mráz po tele.

Pán profesor sa tu mýli hneď dvakrát. Verejný život nemožno konštruktivisticky emancipovať od „rôznorodej etnografie privátnych životov“. Predstavoval by kastráciu nadindividuálneho významu neviditeľnej ruky trhu a zároveň cudzopasníctvo štátu na účet občianskej spoločnosti. Čo však charakterizuje začlenenie do verejného života?

Touto otázkou sa už dostávam aj k príspevku Zuzany Humajovej z KI, ktorá v ňom rozvíjala rovnomenne s jeho názvom svoju dominantnú myšlienku, podľa ktorej je „škola ako trenažér budúcej jazdy tvrdou realitou“, resp. tvorí predobraz spoločenskej reality, do ktorej dieťa musí vstúpiť, či sa mu to páči, alebo nie. Nuž, patrí sa dodať – akej reality? Zosobňuje ju vzorný politický či úradnícky „káder“, zapálenosť pre „verejnú vec“, práca v štátnych inštitúciách alebo do oči bijúca obhajoba ich existencie?

Pravdou je, že oddelenie školy od štátu a slobodný trh obmedzuje počet rozhodnutí prijímaných vo verejnom sektore, a tým znižuje motiváciu skupín súperiť o politickú moc. Naozaj učí škola konkurencii, ako to tvrdil pedagóg Ondrej Kaščák v článku „Ako škola (ne)učí pre život“ alebo ostáva len pri príprave na „politickú realitu“ (resp. akceptáciu neprirodzenej autority).

Prečo študentská majorita politicky lobuje za „bezplatné verejné (rozumej štátom regulované) školstvo? Prečo sa toľko mladých študujúcich ľudí v Európskej únii odvracia od podnikateľských ašpirácií a robí si zálusk na teplé miestečko v byrokratických inštitúciách veľkej „matky Európy“?

Vyše 50 % nemeckých vysokoškolákov dnes sníva o tom, že raz budú pracovať pre štát ako štátni zamestnanci a iba 9 % zakladá vlastné firmy a púšťa sa do podnikania, čo je oproti dobe pred 20 rokmi hlboký pokles. Vtedy toto číslo dosahovalo 20 %. Výsledkom katedrového socializmu z opačnej strany je fakt, že približne 50 000 najlepších francúzskych vysokoškolákov opúšťa ročne svoju krajinu a odchádza do Spojených štátov, lebo majú dosť obmedzujúcej politiky prevádzanej štátom na trhu práce.

Flexibilita a aplikácia inovačných prvkov sú kľúčovým predpokladom konkurenčných privilégií, no predimenzované učebné osnovy nedokážu dostatočne reflektovať prúd globálnych zmien a kreujú len infláciu studených vedomostí.

Hovorí sa - schopný tvorí, neschopný poučuje, a podnikanie skutočne nespočíva v súťaži plytkých informácií, ktoré sú hodnotené tabuľkami centrálneho plánovača, ale v konkurencii kreativity interiorizovanej v určitých znalostiach a elastických dispozíciách, pričom o „víťazoch“ rozhodujú nevypočítateľné spotrebiteľské preferencie.

Úlohou „porazených“ potom nie vyrovnávanie sa s pocitom krivdy a nespravodlivosti, ale v zmysle citátu „život je škola, v ktorej neúspech je lepším učiteľom ako úspech” vstať, oprášiť zo seba zrnká neúspechu a presunúť sa na pozíciu, v ktorej budú prinášať druhým ľuďom spotrebiteľský úžitok.

Na voľnom trhu môžeme reálne získavať, permanentne sa učiť a nachádzať svoj potenciál takmer všetci, keďže sám sprostredkovaním informácií predstavuje edukačné prostredie (tzv. neformálneho vzdelávania). No verejné školstvo vnucuje nám a súkromnému sektoru absurdnú predstavu školy ako monolitnej továrne na diplomy, bez ktorých musíme byť na trhu práce stratení (špecifickým príkladom sú tzv. obchodné či marketingové štúdiá).

Konštruktivistický racionalizmus v tieni relativizmu slobody

„Sloboda nevyhnutne znamená, že sa budú diať veci, ktoré sa nám nepáčia. Sloboda, ktorá bude využitá čo i len jediným človekom z milióna, môže byť dôležitejšia pre spoločnosť a prínosnejšia pre väčšinu než akákoľvek sloboda, ktorú využijeme všetci.“ Friedrich August von Hayek, „Ústava slobody“

Zuzana Humajová v úvode svojho textu čitateľom prezentovala súčasný mainstreamový obraz relativizmu slobody, ktorého dôsledkom je uvoľňovanie „zväzujúcich väzieb“. Miznúce tradičné a sociálne väzby viac než kedykoľvek supluje škola a zdá sa, že sa jej to čoraz menej darí.

Úvaha je to síce pekná a vierohodná, ale opäť je len instantným klopaním na nesprávnych dverách. Najmä po prečítaní posledných viet v jej článku – expressis verbis: „Tradiční sprostredkovatelia týchto (tradičných hodnôt) pomaly miznú zo scény. Preto sa pýtam – nech to znie akokoľvek „konzervatívne“ – kde inde ako v škole sa potom bude generovať naša kultúrna pamäť?“

Predovšetkým, neznie to až tak konzervatívne, ako sa na letmý pohľad zdá. Netreba zabúdať na fakt, že domáce vyučovanie v Nemecku je zakázané od roku 1938, keď jeho kriminalizáciu presadil Adolf Hitler. Preto si musíme rozťať gordický uzol hypotetickej dichotómie príčin a dôsledkov: patrí dieťa samo sebe, resp. svojej rodine - alebo je verejným vlastníctvom, „budúcnosťou štátu“? Pri kladnej odpovedi na prvú časť otázky je dnes narušenie tradičných sociálnych väzieb zrejmou implikatívnou premisou.

Tretia cesta bohužiaľ nejestvuje a ministerstvo školstva nám v postmodernej etape dejín odpovedá áno na zvyšnú časť otázky, čím odopiera rodičom právo výhradnej participácie na výchove a vzdelávaní ich vlastných detí. Konfiškácia rodičovskej opatery je prosím pekne príčina, nie dôsledok, ktorým je kriticky uvedený „rodič-individualista“, ale aj dieťa, ktoré ponecháva svojich rodičov na pokraji vyhynutia vďaky. Veď akú existenčnú náplň môže mať inštitúcia, ktorej východiskové funkcie budú štátnymi úradmi postupne znárodnené?

Ak tu už raz bola pertraktovaná Amerika ako geopolitický príklad par excellence, tak Alexis de Tocqueville sa v prvej polovici minulého storočia čudoval, ako Američania ochotne vytvárajú dobrovoľné spoločenstvá, aby dosiahli to, čo nemohli dosiahnuť samostatne. Napriek nevôli štátnych úradov práve v krajine planúceho individualizmu aj v súčasnosti existujú bulletiny pre kresťanské, židovské, černošské a iné rodiny, ktoré praktikujú domáce vyučovanie.

Popritom existujú on-line služby pre doma vzdelávané deti a športové spoločenstvá poskytujúce možnosť spoločného športovania a vzájomného stretávania. Problém „kukučích rodičov“ sa stáva na decentralizovanej úrovni slobodnej spoločnosti irelevantným a ľahšie zvládnuteľným.

Koexistencia skupín s rozličným kultúrnym a sociálnym zázemím v „privatizovanej sociálnej sfére“ nie je narušená, pretože čím väčšia časť života a súkromného majetku je ponechaná na lokálnej úrovni komunít, tým menej toho ostáva pre vojny kultúrnych skupín o náboženstvo, vzdelanie, jazyky a pod. Skôr inverzne – byrokratické rozhodovanie o náboženskej či sexuálnej výchove na školách je rozdúchavaním spoločenskej pahreby neznášanlivosti a konfliktov.

Vychovávať žiakov k vlastenectvu či kozmopolitizmu – otázky sa môžu rôzniť a odpovede nedokáže byrokraticky komponované školstvo dostatočne reflektovať. Zloženie žiakov, financovanie každej školy a kvalita vzdelávania v ňom nutne závisí od hodnôt a bohatstva každej zemepisnej oblasti. Charakter každej školy je plne závislý od charakteru štvrti, v ktorej sa nachádza, a teda je len predobrazom sociálne homogénnej reality.

Zdá sa, že opustenie hradieb štátnej väznice zvanej verejná škola nie je zároveň opustením, ale návratom do zdola socializovanej trajektórie občianskej spoločnosti, ktorej intrapersonálnym pilierom je nukleárna rodina.

Konzervatívna otázka preto znie inak: kde inde ako v rodine (a z nej utkaných dobrovoľných spoločenstvách) sa potom bude generovať naša nielen kultúrna, ale aj morálna pamäť, keďže najvyšším a všeobecným cieľom výchovy vždy bola a je morálka? Rodina so svojím individuálnym svedomím, ako autonómny sprostredkovateľ tradičných hodnôt a morálnych záväzkov, sa skutočne pomaly vytláča zo scény, suplovaná sopránom štátnych výchovných inštitúcií.

Zástancovia verejného školstva a konzervatívnych hodnôt sa nachádzajú v zjavnej argumentačnej kontradikcii, ak vidia v narušiteľovi tradičnej občianskej spoločnosti zároveň jej reštaurátora.

Teda ani tzv. „nadindividuálny rozmer“ vzdelávania nelegitimizuje štátnu reguláciu a spravovanie vzdelania. A ako správne pán profesor Pupala vo svojom epilógu uvádza, štátna regulácia má svoje riziká, no mýli sa, ak sa domnieva, že v extrémnych snahách ju môže pribrzdiť obozretná pedagogická komunita.

Už Wenigen, teoretik didaktiky vzdelávania, naivne tvrdil, že štát je tou neutrálnou inštanciou, ktorá bdie nad vyrovnanosťou požiadaviek štátu (!), vedy, cirkvi, ekonomiky a povolania. No štátna regulácia dáva rozbehnutej pedagogickej obci dotované a patentované intelektuálne postavenie bez možnosti ho (Misesovou „demokraciou trhu“) ustriehnuť.

Spravidla tu platí železná logika výroku: „Existujú výnimky, keď sú však prakticky všetci intelektuáli zamestnaní najrôznejšími odnožami štátu, nemalo by byť prekvapivé, že väčšina ich stále obsiahlejších prác bude či už vedome, alebo nevedome štátnou propagandou.“ (Hans-Hermann Hoppe, „Prirodzená elita, intelektuáli a štát“)

Štátne vzdelanie je bohužiaľ príkladom erudovaného rozšírenia autoritárskej a socialistickej filozofie. Ako uvádza už nebohý ekonóm chicagskej školy Milton Friedman, aristokratické Prusko a imperiálne Francúzsko bolo priekopníkom štátneho riadenia školstva. Socialisticky orientovaní intelektuáli v Spojených štátoch, Británii a neskôr republikánskom Francúzsku boli hlavnými zástancami štátneho riadenia.

A tak ako v nablýskaných časoch „reálneho socializmu“ kolaborovali významní sovietski pedagógovia so svojím politbyrom, tak dnes sa na imperatív ministerstva školstva vypracúvajú národné referenčné plány v súlade s tzv. Lisabonskou stratégiou.

„Európske vedomie je zacielené na realizáciu novej kontinuálnej a globálnej funkcie Európy a práve zmysel tohto uskutočňovania je cieľom pedagogickej aktivity európskeho učiteľa,“ píše sa v najnovších pedagogických učebniciach ako sociálno-integratívna odpoveď na negatívne vplyvy voľného trhu vo vzdelaní.

Zákony o jednotnej škole nahradili sofistikované nadnárodné niekoľkoročné stratégie, ktoré majú konsolidovať „hladký spád“ eurounifkácie. Ako si správne povšimol aj Roger Scruton, európski politici sa často vyjadrujú v tom zmysle, ako by práca na reforme vzdelávacieho systému mala byť definitívne zavŕšená až v okamihu, keď bude každé dieťa môcť v riadnom čase absolvovať vysokú školu.

Prostriedok sa tu stáva majestátnym cieľom a demonštráciou konštruktivistických omylov, ku ktorým vedie konštruktivistická inštitúcia.

Portfólio slobody

„Nikdy som nedovolil, aby školy zasahovali do môjho vzdelania.“ bonmot Marka Twaina

„Reformátorom“ vzdelávacieho systému však nemožno uprieť snahu, ale v jej zákulisí ani osudovú pýchu bytostne nedokonalého rozumu. Už od historického momentu marginalistickej revolúcie v ekonomickej vede je ustanovenie jednotnej spoločenskej preferencie tradičnej/alternatívnej školy či iných aspektoch výchovy a vzdelania z centrálneho ústredia (detto Konzervatívneho inštitútu) analógiou domýšľavého pokusu socialistických plánovačov rozhodovať bez cien o tom, či majú byť hodinky vyrábané z ocele alebo zo zlata.

Oproti chaosu a politizácii didaktických konfliktov (ktorej sa nevyhne ani dvojúrovňový model vzdelávacích programov) nevidím nič rizikové na klasickom tržnom zákone dopytu a ponuky, ktorý rozptýlením cenových a predovšetkým náhodných informácií vynesie ortieľ nad všetkými dostupnými alternatívami. Vízia odštátneného vzdelania určite nestojí a nepadá na eliminácii tradičných vzdelávaco-výchovných inštitúcií, ale na odstránení edukačného reliktu socializmu v podobe ministerstva školstva a všetkých jeho odnoží.

Preto ma trochu mrzia na naše pomery staronové výrazy, ktoré reprodukovala analytička z KI, keď tvrdí, že snaha o dôslednú liberalizáciu školského prostredia je z pohľadu triezveho rozumu nebezpečná kategória a „likvidácia“ verejného školstva a povinného vzdelávania by bola veľkou chybou.

Ak neberieme do úvahy komunistickú epochu spred roku 1989, podobné likvidačné argumenty sa stávali povinnou jazdou „národne cítiacich“ v „demokratickom súboji“ s „antislovakistami“, inak povedané – zástancami liberalizačných reformných tendencií či intelektuálneho konceptu kreatívnej deštrukcie.

No predpokladám, že prameň mnou kritizovaných názorov prudko vyviera z opojenia štátom organizovanej spoločnosti, ktoré v nekritických dávkach prijímame už od 6. roku života a nedokážeme si nasadiť latku slobody a zodpovednosti za vlastný život čo najvyššie. A to zmysel mojej kritiky ešte väčšmi oprávňuje.

Ján Gonda

  V USA nevedia nasobit
   Peter Surda 10-12-2006 14:33
  tradičná univerzita
   dux 10-12-2006 15:13
  RE: tradičná univerzita
   Peter Surda 10-12-2006 15:50
  RE: tradičná univerzita
   Peter Frišo 10-12-2006 17:25
  RE: tradičná univerzita
   Peter Surda 10-12-2006 17:50
  RE: tradičná univerzita
   dux 10-12-2006 19:51
  RE: tradičná univerzita
   D 10-12-2006 18:17
  RE: tradičná univerzita
   D 10-12-2006 18:21
  RE: tradičná univerzita
   tato 10-12-2006 21:16
  RE: tradičná univerzita
   D 10-12-2006 22:57
  RE: tradičná univerzita
   tato 15-12-2006 20:50
  RE: tradičná univerzita
   D 22-12-2006 4:14
  RE: tradičná univerzita
   tato 22-12-2006 18:06
  RE: tradičná univerzita
   haha 06-01-2007 22:37
  RE: tradičná univerzita
   maskovany -man- 06-01-2007 22:47
  RE: tradičná univerzita
   maskovany -man- 07-01-2007 13:05
  Janovi
   D 10-12-2006 18:12
  RE: Janovi
   Peter Surda 10-12-2006 18:23
  RE: Janovi
   D 10-12-2006 23:08
  RIP
   Lukas Krivosik 10-12-2006 19:37
  RE: RIP
   dux 10-12-2006 19:47
  RE: RIP
   tomas cunik 10-12-2006 20:45
  RE: RIP
   Lukas Krivosik 10-12-2006 21:02
  RE: RIP
   jg 10-12-2006 21:09
  RE: RIP
   D 10-12-2006 23:34
  RE: RIP
   tomas cunik 10-12-2006 23:38
  RE: RIP
   Lukas Krivosik 10-12-2006 23:51
  RE: RIP
   tomas cunik 11-12-2006 0:25
  RE: RIP
   vychodnar 11-12-2006 10:52
  RE: RIP
   dux 11-12-2006 16:12
  RE: RIP
   jg 11-12-2006 16:46
  RE: RIP
   D 12-12-2006 0:43
  Cárska rodina + Tiso
   Dušan 12-12-2006 7:05
  RE: RIP
   jg 11-12-2006 1:10
  RE: RIP
   vychodnar 11-12-2006 10:51
  RE: RIP
   Dušan 11-12-2006 8:00
  RE: RIP
   LIBERTARIAN 11-12-2006 8:51
  Vražda je vždy vražda
   Dušan 11-12-2006 9:20
  RE: RIP
   D 11-12-2006 11:19
  RE: RIP
   jg 11-12-2006 15:39
  RE: RIP
   LIBERTARIAN 11-12-2006 15:54
  RE: RIP
   jg 11-12-2006 15:59
  RE: RIP
   dux 11-12-2006 16:29
  RE: RIP
   Dušan 11-12-2006 17:33
  RE: RIP
   D 12-12-2006 0:59
  RE: RIP
   dux 11-12-2006 16:20
  RE: RIP
   LIBERTARIAN 11-12-2006 8:31
  RE: RIP
   tralos 11-12-2006 9:14
  RE: RIP
   D 11-12-2006 11:21
  RE: RIP
   jg 11-12-2006 16:02
  RE: RIP
   D 11-12-2006 16:55
  RE: RIP
   jg 11-12-2006 17:41
  RE: RIP
   D 12-12-2006 1:11
  RE: RIP
   jg 12-12-2006 6:07
  RE: RIP
   D 12-12-2006 12:12
  RE: RIP
   jg 12-12-2006 14:49
  RE: RIP
   D 12-12-2006 21:10
  RE: RIP
   jg 12-12-2006 23:31
  RE: RIP
   LIBERTARIAN 11-12-2006 12:57
  RE: RIP
   jg 11-12-2006 15:44
  RE: RIP
   EIM 12-12-2006 14:16
  RE: RIP
   EIM 12-12-2006 14:20
  Slobodne skolstvo bez sancí
   LIBERTARIAN 11-12-2006 8:45
  RE: Slobodne skolstvo bez sancí
   tralos 11-12-2006 9:25
  RE: Slobodne skolstvo bez sancí
   jg 11-12-2006 15:54
  len ma napadlo
   D 11-12-2006 11:43
  KTO ? chce odstatnenie
   LIBERTARIAN 11-12-2006 12:54
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   vychodnar 11-12-2006 13:01
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 11-12-2006 15:28
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 11-12-2006 15:52
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 12-12-2006 14:12
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 12-12-2006 14:38
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   LIBERTARIAN 12-12-2006 15:25
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 12-12-2006 15:46
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 12-12-2006 18:10
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 12-12-2006 19:32
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   D 12-12-2006 21:13
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 12-12-2006 23:36
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 13-12-2006 13:29
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 13-12-2006 14:17
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   D 13-12-2006 14:21
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 13-12-2006 14:42
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 13-12-2006 16:56
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 13-12-2006 17:02
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 13-12-2006 17:51
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 12-12-2006 23:21
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 12-12-2006 23:56
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 13-12-2006 13:54
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 13-12-2006 14:27
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 13-12-2006 18:05
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   LIBERTARIAN 13-12-2006 8:28
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 13-12-2006 13:32
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 13-12-2006 13:54
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 13-12-2006 17:03
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   D 13-12-2006 22:15
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 13-12-2006 23:33
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   brasil 12-12-2006 23:29
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 12-12-2006 23:44
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   brasil 13-12-2006 21:44
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 12-12-2006 18:18
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 12-12-2006 19:35
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 12-12-2006 23:32
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 12-12-2006 23:59
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 13-12-2006 16:53
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 13-12-2006 17:07
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   Zolo 13-12-2006 19:13
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   jg 13-12-2006 21:29
  Zolovi
   D 13-12-2006 22:33
  RE: Zolovi
   jg 13-12-2006 23:24
  RE: Zolovi
   D 14-12-2006 3:36
  RE: Zolovi
   jg 14-12-2006 15:35
  RE: KTO ? chce odstatnenie
   vychodnar 11-12-2006 19:36
  výborný článok
   msarkozy 11-12-2006 13:48
  RE: výborný článok
   LIBERTARIAN 11-12-2006 15:13
  RE: výborný článok
   msarkozy 11-12-2006 15:25
  RE: výborný článok
   LIBERTARIAN 11-12-2006 15:58
  RE: výborný článok
   jg 11-12-2006 16:25
  RE: výborný článok
   D 12-12-2006 1:15
  RE: výborný článok
   jg 12-12-2006 5:59
  RE: výborný článok
   D 12-12-2006 12:54
  RE: výborný článok
   D 12-12-2006 13:02
  RE: výborný článok
   jg 12-12-2006 15:06
  RE: výborný článok
   D 12-12-2006 18:29
  RE: výborný článok
   jg 12-12-2006 19:06
  forma!
   Daniel Valent 11-12-2006 17:12
  RE: forma!
   LIBERTARIAN 12-12-2006 8:35
  kde je hranica
   clivia 12-12-2006 12:35
  RE: kde je hranica
   Dušan 12-12-2006 12:54
  RE: kde je hranica
   clivia 12-12-2006 14:42
  k clanku
   magdalena 12-12-2006 16:36
  RE: k clanku
   jg 12-12-2006 17:08
  A co toto ? :
   LIBERTARIAN 13-12-2006 9:12
  RE: A co toto ? :
   tralos 13-12-2006 10:01
  RE: A co toto ? :
   Pombal 13-12-2006 13:44
  RE: A co toto ? :
   jg 13-12-2006 13:59
  RE: A co toto ? :
   Zolo 13-12-2006 19:21
  RE: A co toto ? :
   jg 13-12-2006 23:38
  RE: A co toto ? :
   tralos 14-12-2006 10:26
  poradie
   tralos 14-12-2006 12:12
  RE: poradie
   LIBERTARIAN 14-12-2006 13:04
  RE: poradie
   jg 14-12-2006 15:17
  RE: poradie
   Lukas Krivosik 14-12-2006 15:19
  RE: poradie
   tralos 14-12-2006 17:05
  RE: A co toto ? :
   clivia 13-12-2006 10:03
  RE: A co toto ? :
   LIBERTARIAN 13-12-2006 12:49
  RE: A co toto ? :
   clivia 13-12-2006 16:57
  RE: A co toto ? :
   D 13-12-2006 21:29
  RE: A co toto ? :
   clivia 14-12-2006 14:31
  RE: A co toto ? :
   D 14-12-2006 23:05
  RE: A co toto ? :
   LIBERTARIAN 14-12-2006 7:50
  RE: A co toto ? :
   clivia 14-12-2006 12:35
  pribuzna tema a konkurencia vs. harmonizacia
   moralista 13-12-2006 19:05

   

 

Slobodný trh

Na Slovensku čelíme výzve, ktorá je veľkou prekážkou prosperite. Touto bariérou sú mýty a legendy, častejšie však elementárna neznalosť fungovania trhovej ekonomiky, ktoré sú zakorenené hlboko v nás. Stvoriteľ pritom urobil človeka na svoj obraz, daroval mu svet a moc pretvárať ho podľa svojich potrieb. Je to podnikavosť, ktorá drsný nehostinný svet pretvára na znesiteľné miesto pre život. Bohaté národy sú také, ktoré podnikavosť, túto tvorivú moc, stimulujú. Chudobné národy podnikavosť pochovávajú pod tonou dobre mienených regulácii a zodpovednosť za svoj život hádžu na štát. Sme presvedčení, že Slovensko potrebuje viac zodpovednosti za svoj osud a viac ľudskej podnikavosti. Len na tomto základe môže byť založená prosperita nás všetkých.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak