Liberalizmus, konzervativizmus a socializmus - prečo existujú?

S pojmami „liberalizmus“, „konzervativizmus“ a „socializmus“ sa dnes žongluje veľmi neviazane. Chýba jasné vymedzenie. Na Slovensku žijú napríklad dve skupiny, z ktorých každá samu seba označuje za liberálnu, zastávajú však úplne protichodné stanoviská. Potom sú tu konzervatívci, z ktorých niektorí nadávajú iným konzervatívcom do „liberálov“. A asi nikde nepanuje taká roztrieštenosť ako medzi socialistami. Čo ich drží dnes pri moci, je skôr nostalgia za komunistickým režimom a vôľa konzervovať zastaraný sociálny systém. V podstate by aj boľševik Fico mohol v istom zmysle sám seba označiť za „konzervatívca“...

Ak sa na tri veľké politické ideológie pozrieme v ich pôvodnej podobe, ako sa vyvinuli v 19. storočí, musíme dôjsť k záveru, že tak existencia konzervativizmu, ako aj liberalizmu a socializmu vychádza z troch zásadných potrieb, z troch rozdielnych (a často protirečivých) vektorov v ľudskej prirodzenosti. Človek má, samozrejme, rôzne potreby (voda, teplo, láska...) a nie je mojím cieľom ani redukovať ľudskú prirodzenosť do nejakých fyzikálnych pojmov, ale z hľadiska politických ideológií sú dôležité predovšetkým tri potreby, vlastné každému jednotlivcovi:

1.) každý z nás potrebuje niekam patriť

2.) každý z nás potrebuje niečomu veriť

3.) každý z nás má prirodzenú túžbu zlepšovať svoje postavenie v ľudskej spoločnosti

Pre istotu rozmením na drobné. Každý z nás potrebuje niečomu veriť. Aj ateista verí. – Verí, že Boh nie je a na vysvetlenie sveta mu stačí, povedzme, veda. G.K. Chesterton raz povedal, že keď prestanete veriť v Boha, nestane sa z vás akási osvietená racionálna bytosť, skôr uveríte hocičomu, od horoskopov až po šialené totalitné ideológie.

Každý z nás však tiež potrebuje niekam patriť. Potrebujeme spoločenské kontakty, budujeme si rôzne sociálne siete, vytvárame si nejaké spoločenstvá, kde hľadáme uznanie a sebapotvrdenie. Najsamozrejmejším takýmto spoločenstvom je rodina. Ďalšími môžu byť rôzne spoločenstvá kolegov, kamarátov, národné spoločenstvo, atď.

Rovnako však máme túžbu zlepšovať svoje postavenie – jednak oproti nášmu vlastnému postaveniu v minulosti, jednak oproti iným ľuďom. Je to určitá vrodená nespokojnosť, ktorá nás núti nestáť na mieste, ale napredovať.

Ľudská prirodzenosť je (ak sa bavíme o politických ideológiách!) ako trojuholník, ktorý ma vyššie zmienené tri vrcholy. Z nich vyplýva existencia troch veľkých politických filozofií.

Liberáli verzus starý režim

Po dlhé stáročia žili ľudia v Európe vo feudálnom spoločenskom systéme. Išlo o hierarchicky usporiadaný, veľmi statický a takmer nemenný poriadok. Ľudia sa rodili buď ako šľachtici, mešťania, alebo ako poddaní. Od narodenia až do smrti patrili k svojej spoločenskej vrstve. Cirkev tento poriadok legitimizovala a zdôvodňovala, prečo sa so svojím postavením treba zmieriť. A ak sa niekto vyšvihol, tak skôr náhodou.

Udatnosť v boji z človeka mohla urobiť šľachtica a mimoriadny talent zase kňaza. Nedá sa povedať, že by bola väčšina ľudí v takomto poriadku nešťastná. Nič lepšie nepoznali, viera im dodávala silu vyrovnať sa s ťažkým životným údelom (už len pokiaľ ide o také detaily ako hladomory alebo časté úmrtia blízkych) a nie je vylúčené, že charakterovo i psychicky boli vtedy ľudia silnejší, než sú dnes. V každom prípade ľudia mali v čo veriť a mali svoje pevne stanovené miesto.

Problém je, že človek túži aj po zmene a v stredovekých mestách začala pomaly silnieť meštiacka vrstva, ktorá chcela silou mocou naplniť práve svoju tretiu potrebu, viac než prvé dve. Buržoázia chcela podiel na moci zodpovedajúci jej vzrastajúcemu bohatstvu. Prvými liberálmi boli hranatí individualisti. Ľudia, ktorí si veľmi ctili svoju slobodu a ich túžba po uplatnení podľa svojich predstáv bola až taká silná, že postupne zrútili zvetrávajúci sa feudálny poriadok. Odklon od feudalizmu sa niekde (v západnej Európe) udial rýchlejšie, inde pomalšie (Slovensko). Niekde prebiehal násilne (Francúzsko), niekde pomerne mierumilovne (Anglicko).

Klasický liberalizmus vyzval na súboj starý režim. Nechcel zničiť monarchiu, šľachtu a štátnu cirkev. Svojvôľu kráľa chcel obmedziť ústavou a nastolením právneho štátu (teda štátu, kde vládnu zákony, nie ľubovôľa panovníka). Uvedomoval si dôležitosť nerovnosti, no dedičné privilégiá šľachty chcel nahradiť rovnosťou pred zákonom. Majetok a postavenie každého malo zodpovedať schopnostiam, nie predkom.

Chceli zlomiť monopol štátnej cirkvi na pravdu a vykladanie sveta, ale nechceli cirkev zničiť. Pripútanosť k pôde mala byť nahradená slobodným trhom a voľným obchodom. Klasickému európskemu liberalizmu, podľa toho kde a do akej miery, sa podarilo dosiahnuť svoje ciele, obrovským spôsobom zlepšil postavenie najširších vrstiev spoločnosti, umožnil vznik priemyselnej revolúcie a modernej doby.

Pred vznikom kapitalizmu nové bohatstvo vznikalo len minimálne. Predkapitalistická ekonomika je nedostatková ekonomika. Hlavným výrobným faktorom bola pôda a čo tá urodila, sa väčšinou aj hneď spotrebovalo. Iný majetok vznikal len pomaly, možnosti na podnikanie a obchod boli obmedzované, a preto sa zbohatnúť dalo len tak, že sa niečo niekomu inému zobralo – spravidla napadnutím a vydrancovaním susedného kráľovstva. Z tohto dôvodu sa obchodníckymi cnosťami pohŕdalo, kým vojenské cnosti, hrdinstvo a česť sa vyzdvihovali.

Klasický liberalizmus a kapitalizmus toto zmenili a Európa zreteľne vystúpila z radu ostatných civilizácií. Samozrejme, presuny moci a majetku sú len málokedy dobrovoľné. Navyše, liberáli v prospech ľudskej potreby zlepšovať svoje postavenie, zanedbali zvyšné dva vrcholy trojuholníka ľudských potrieb.

Ako reakcia na liberalizmus sa sformoval konzervativizmus ako voľný ideový prúd. Netreba si vtedajší konzervativizmus a liberalizmus zamieňať s tým, čo tieto pojmy znamenajú dnes. Starý konzervativizmus vznikol, aby konzervoval majetok a mocenské privilégiá kráľa, šľachty a štátnej cirkvi.

Jeho teoretici opovrhovali novými obchodníckymi cnosťami i kapitalizmom, opovrhovali hodnotami a vkusom vznikajúcej mestskej strednej vrstvy (buržoázie). Naďalej zdôrazňovali výhody rozvrstvenia spoločnosti do dopredu daných spoločenských tried. Opierali sa, samozrejme, o dôležitosť viery v Boha a napádali (domnelý alebo skutočný) ateizmus liberálov.

Socializmus a nacionalizmus

Liberáli napokon porazili tradičných konzervatívcov a dopomohli Európe k veľkému materiálnemu rozmachu 19. storočia. Ako sa však ukázalo, len dočasne, lebo už čoskoro nastúpili na scénu dva nové fenomény: socializmus a nacionalizmus.

Európski liberáli chceli pokryť dopyt po naplnení aj dvoch zostávajúcich potrieb. Ich odpoveďou na otázkou „kam patriť, keď tradičné stavy strácajú na význame“, sa mal stať národný štát. Odpoveďou na otázku, čomu veriť, bol zase často vypätý racionalizmus alebo ateizmus. Ten bol reakciou na prešľapy štátnych cirkví a občasné zneužívanie moci zo strany jej predstaviteľov. Na strane druhej, vypätý antiklerikalizmus liberálov väčšine kňazov nadobro znechutil liberalizmus, a tí ho potom označovali za bezbožný.

Nacionalizmus a tvorba národných štátov sa teda dáva do súvisu s liberalizmom. Ešte dnes to vidieť v programe strán, ako je česká ODS alebo britská Konzervatívna strana po Thatcherovej. V oboch prípadoch možno s istým zjednodušením povedať, že ide o národno-liberálne strany. Na fakte, že nacionalizmus je produktom liberalizmu, nemení nič ani skutočnosť, že (nielen) u nás sa z rôznych príčin spája nacionalizmus so socializmom, nie s liberalizmom. Dôvody si zaslúžia osobitné spracovanie a vrátim sa k nim inokedy...

So vzostupom socializmu je to zložitejšie. Konzervatívci, najmä z kresťanského prostredia a sociálni demokrati, dodnes hovoria, že za vznik a rozmach socializmu v 19. storočí môže klasický liberalizmus a tzv. problém vykorenenia.

Rozklad starého poriadku a vznik veľkých priemyselných centier v mestách mal vykoreniť masy robotníkov z prirodzených vidieckych feudálnych štruktúr, ktoré existovali stáročia. Keď však človek prestane veriť v Boha, nestane sa z neho nejaká racionálna a osvietená bytosť. Naopak, taký človek uverí hocičomu. Ideológia socializmu sa pre vykorenených robotníkov mala stať náhradou za náboženstvo. Strana a odbory im dali nový pocit súnáležitosti a ich vodcovia či proroci typu Karl Marx im povedali, v čo majú veriť.

Na tomto vysvetlení je iste čosi pravdivé. Faktom však je, že keď sa socialisti rozdelili na komunistov a sociálnych demokratov, väčšinu robotníkov to vždy tiahlo skôr k umiernenejšej sociálnej demokracii. Navyše vo vzostupe socializmu mali svoje prsty aj konzervatívci a cirkvi.

Materiálne postavenie robotníkov sa v druhej polovici 19. storočia dramaticky zlepšovalo. Rástla stredná vrstva a naše dickensovské predstavy o biede chudobných viktoriánskeho Anglicka sú skôr typické pre prvé štyri dekády 19. storočia, predtým než Cobden a jeho Liga dosiahli zrušenie obilných zákonov a zavedenie slobodného obchodu.

Napriek týmto úspechom, konzervatívci naďalej liberalizmus nenávideli a čím východnejšie v Európe, tým bola táto nenávisť silnejšia. Konzervatívci museli reagovať na potrebu ľudí zlepšiť svoje postavenie, liberálne riešenie však prijať nechceli. Preto práve oni (ľudia ako Bismarck alebo Disraeli) vymysleli sociálne zákonodarstvo, hoci trh postupne odstraňoval príčiny materiálnej biedy.

Konzervatívci sa na konci 19. storočia stali silnými etatistami, namiesto Akvinského čítali Hegela, no zväčšená moc štátu viedla iba k ďalším problémom, ktoré mal opäť riešiť štát. Je dôležité poznamenať, že s osobou Johna Stuarta Milla sa začína aj odklon liberalizmu doľava.

Okolo roku 1870 sa najmä z kontinentálnej Európy klasický liberalizmus úplne vytráca a nahrádzajú ho podivné etatistické ideológie. Z nemeckých katedier šíria intelektuálni obmedzenci ako Werner Sombart alebo Gustav Schmoler do celého sveta svoje nenávistné a štát do pozície božstva katapultujúce myšlienky.

Treba priznať, že nielen klasickí liberáli, ale aj vtedajší konzervatívci, katolícka cirkev (na juhu Európy) a štátne protestantské cirkvi (na severe kontinentu) sú priamo spoluzodpovední za vzostup socializmu a všetkých tých etatistických prúdov, ktoré viedli až k civilizačnému zániku Európy, ako sme ju poznali predtým.

Cirkev a konzervatívci dlho odmietali liberálnu demokraciu a slobodný trh. Liberáli zase nenávideli mocou opitú Cirkev a degenerujúcu šľachtu, novú spásu videli v ateizme či scientizme. Zjednodušene povedané, rozpory medzi klasickým liberalizmom a vtedajším konzervativizmom zničili európsku civilizáciu. Prvá svetová vojna otriasla všetkými autoritami starého sveta, zničila spoločenský poriadok a vydláždila cestu socializmu vo všetkých jeho podobách, vrátane socializmu nacionálneho. Západná civilizácia upadla v Európe po roku 1918 do stavu klinickej smrti...

Amerika – iný príbeh

Spojené štáty prešli iným politickým vývojom ako Európa. Politológovia sa už od čias Alexisa de Tocquevilla sústreďujú v súvislosti s Amerikou predovšetkým na dve otázky: prečo tam socializmus nikdy nezapustil korene a ako je možné, že sa v USA tak dobre znášajú sloboda s náboženstvom a svetský úspech s religiozitou???

Súvisí to s tým, že Američania nikdy na svojom území nemali feudálne štruktúry. Od začiatku tu boli prítomné rôzne protestantské kongregácie, židia i katolíci, no žiadna z týchto skupín nemala pozíciu štátnej cirkvi. Na trhu s ideami neexistoval žiadny štátom vynucovaný ideologický monopol. Cirkvi si samy museli zháňať peniaze na svoju činnosť, čo ich tlačilo k tomu, aby si zachovávali vo vlastných radoch integritu a tiež ich to motivovalo, aby svoje spoločenstvá neustále zveľaďovali a rozširovali. Spoliehať sa na nejaký automatický zvyk ľudí chodiť do jedného kostola celý život, sa nemohli.

Nebola tu taktiež žiadna šľachta. Pôdy bol dostatok, preto malo (najmä na severe) poľnohospodárstvo charakter malých rodinných fariem. Jedinou feudálnou štruktúrou tu bol anglický kráľ, ale ten bol ďaleko a keď sa konečne o svojich trinásť kolónií začal zaujímať, Američania sa vzbúrili a poslali ho do čerta.

Ak by toryovský konzervativizmus európskeho typu mal šancu niekde zapustiť korene, tak medzi južanskou plantážnickou gentry, ale jej pokus odtrhnúť svoje štáty od USA bol zmarený v občianskej vojne. Američania si síce uvedomovali dôležitosť sociálnej stratifikácie, no na rozdiel od feudálnej i dnešnej Európy si tam spoločenské vrstvy uchovávali vysokú priechodnosť.

V americkej spoločnosti dodnes vládne silná sociálna mobilita. Tu niekde má svoj zdroj aj americký sen – presvedčenie o tom, že každý človek sa môže svojou snahou a šikovnosťou vyšvihnúť k svetskému úspechu. Hoci kamelotov, z ktorých sa cez noc stali milionári, nebolo až tak veľa, drvivá väčšina rodín, ktoré do Ameriky prichádzali ako chudobní prisťahovalci, sa v priebehu jednej alebo dvoch generácií mohla zaradiť do strednej alebo vyššej vrstvy.

V Európe bola miera vertikálnej sociálnej mobility oveľa nižšia z dôvodu mnohých prekážok, ktoré ľuďom hádzal do cesty polofeudálny štát. Robotníci oveľa ľahšie uverili socialistickým agitátorom, že majú nejaké triedne záujmy, a tieto sú odlišné od triednych záujmov ich zamestnávateľov. Americký robotník mal trochu iné postavenie. Ešte na začiatku 20. storočia sníval o kúpe voza a odchode na západ, kde sa nachádzalo veľa voľnej pôdy. Väčšinou si tento sen aj vyplnil. Americkí robotníci nepotrebovali Stranu, aby sa „zbavili svojich okov“. Príležitosti im poskytoval samotný systém.

Z absencie konzervatívnej štátnej cirkvi, ktorá by z titulu svojej privilegovanej autority kritizovala nemravnosť svetského úspechu, vyplýva aj zaujímavá americká črta. V Spojených štátoch sa obchod a podnikanie nikdy nechápali ako protiklad náboženstva a morálky. Naopak, od každého sa očakávalo, že svoje bohatstvo bude vnímať nie ako cieľ, ale ako prostriedok k nejakému vyššiemu, nemateriálnemu cieľu.

To isté politika. Kým v Európe sa náboženstvo bralo často ako protiklad slobody, v USA tento rozpor nikdy neexistoval. Tým, že v Európe štátne cirkvi legitimizovali ancien régime (starý poriadok), mal klérus prirodzenú tendenciu zdôrazňovať poriadok, poslušnosť a autoritu pred slobodou. Max Weber a ďalší spoločenskí vedci to zdôvodňovali rozdielmi medzi európskym katolicizmom a americkým protestantizmom.

Lenže najviac antiliberálnou európskou cirkvou neboli katolíci, ale pruská evanjelická cirkev. Žiadny katolík nebol ochotný brániť akékoľvek prešľapy svojho svetského vladára (či už išlo o Hohenzollernovcov, alebo Hitlera) tak dôsledne, ako to dokázali severonemeckí protestanti.

Na druhej strane, aj katolíci v Amerike akceptovali realitu „trhu ideí“, na ktorom musia súťažiť s inými cirkvami... Reakciou európskych liberálov na odpor štátnych cirkví k slobode bolo ich predstavovanie „slobody“ ako neobmedzenej voľnosti a nezávislosti od cirkevného tmárstva. Takto v USA slobodu nebrali.

Náboženstvo, ním konzervovaná spoločenská morálka a tradície sa chápali ako predpoklad slobody. Nie ako jej nepriatelia. V Amerike sa od začiatku zdôrazňovala zodpovednosť za svoje činy ako nevyhnutný sprievodný faktor slobody.

V USA nezapustila nikdy korene socialistická strana, ale ani strana podobná európskym konzervatívcom. Američania tak boli vlastne všetci liberálmi (či skôr libertariánmi) ešte predtým, než tento termín v karlistickom Španielsku vznikol. Ich krédom bol individualizmus, nedôvera voči silnému štátu, rovnosť občanov pred zákonom, ale aj zbožnosť a moralistické chápanie politiky. V Európe bolo vždy typické (i v konzervatívnych kruhoch) interpretovať aj idealistické zápasy ako strety politických záujmov. V Amerike to je zase presne naopak. Aj vyložene záujmové spory sa interpretujú ako osudové morálne zrážky medzi dobrom a zlom.

S nástupom modernizácie vo väčšine európskych krajín náboženská viera ustúpila. Spojené štáty sú naopak najbohatšou, ale súčasne aj najreligióznejšou krajinou na svete. Američania, ako napísal Alexis de Tocqueville, „hľadajú s takmer rovnakým zápalom materiálne bohatstvo i morálne pôžitky, nebo na druhom svete i blahobyt a slobodu na tomto svete“.

Tento étos „amerikanizmu“ je síce v posledných dekádach napádaný zo strany tzv. sociálno-liberálnych intelektuálov z Manhattanu a Hollywoodu, ale jej étos je medzi radovými Američanmi stále silný a dokonca stále silnejší!

Späť v Európe

Starí európski konzervatívci vždy nenávideli liberálnu demokraciu viac než čokoľvek iné. Ako na začiatku 20. storočia v Európe silneli socialistické a etatistické hnutia, rástol tzv. kultúrny pesimizmus. Príkladmi môže byť napríklad Spenglerovo dielo „Untergang des Abendlandes“ alebo diela stratenej generácie spisovateľov po prvej svetovej vojne.

Na hrôzy priemyselnej vojny nebol nikto pripravený. Staré autority boli otrasené v základoch. Väčšina mala dojem, že zneužili svoju zodpovednosť a ľahkovážne národy vohnali do vojnovej kataklizmy. Najmä v Nemecku existovala rastúca priepasť medzi dekadentným umením a až spiatočníckym postojom väčšiny spoločnosti.

Konzervativci, najmä tu v strednej Európe, už skoro nemali čo obhajovať. Starý svet kráľa, šľachty a duchovenstva neexistoval. Zdalo sa im, že zo Západu valcuje ich svet dekadentná liberálna demokracia Francúzska a Anglicka. Z východu zase sovietsky komunizmus. A tak sa začali spájať s fašistami, v dôsledku čoho boli medzi jeho prvými obeťami. Nie je to len príklad Nemecka, ale aj HSĽS. Po smrti Andreja Hlinku sa strana výrazne radikalizuje a vzniká v nej otvorene pronacistické krídlo na čele s Vojtechom Tukom.

Po vojne bola Európa v troskách, Spojené štáty jej dali transfúziu krvi v podobe jej vlastných zabudnutých hodnôt a tvárou v tvár komunizmu bolo potrebné zmeniť paradigmu. Z pôvodného konzervatívneho kréda nezostalo už takmer nič.

Niektorí konzervatívci, ako napríklad Konrad Adenauer, sa Hitlerovi postavili na odpor a prežili. Išlo najmä o veriacich ľudí, často konzervatívnych dôstojníkov nemeckej armády, ktorí mali šľachtický pôvod a urážal ich „český slobodník Hitler“, ako ho raz nazval maršal Hindenburg. Ďalší konzervatívci sa síce zašpinili kolaboráciou, ale vcelku bez problémov vplávali do nového demokratického režimu s novou agendou.

V každom prípade, po druhej svetovej vojne sa končí éra toho pôvodného európskeho konzervativizmu, ktorý s nevôľou reagoval na modernizačné trendy. A začína sa éra kresťanskej demokracie.

Korene týchto strán treba hľadať v katolíckej sociálnej náuke, najmä encyklike Leva XIII. Rerum novarum z roku 1891. V nej vyzýva katolíkov, aby sa aktívne angažovali v politike, do istej miery hľadá aj strednú cestu medzi liberalizmom a socializmom v ekonomicko-sociálnych otázkach.

Na podnet encykliky začali kresťansko-ľudové strany vznikať na európskom kontinente už na počiatku 20. storočia. Stačí spomenúť u nás Zichyho uhorskú ľudovú stranu alebo neskôr Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Hoci išlo často o veľké a vplyvné politické zoskupenia, skutočný úspech kresťanskej demokracie prichádza až po druhej svetovej vojne. Po roku 1945 totiž nastáva nová medzinárodná situácia.

Európa je rozdelená železnou oponou. Západná polovica kontinentu, teda tie krajiny, ktoré sa s úspechom kresťanskej demokracie spájajú, žijú pod ochranou amerických atómových zbraní, prakticky v tieni sovietskeho impéria. Kresťanskí demokrati podporovali spojenectvo svojich krajín s Amerikou. Tá dodala nielen ochranu a ekonomickú pomoc v podobe Marshallovho plánu. Došlo aj k istému druhu kultúrnej transfúzie krvi.

Dovolím si tvrdiť, že aj vznik a rozmach kresťanskej demokracie je do istej miery reakciou na situáciu v Amerike. Spojené štáty ako demokratická krajina by zrejme mali problém ochraňovať v Európe (už nie v južnej Amerike!) štáty, kde sa nejaká autoritatívna pravica snaží zhodiť demokraciu. Kresťanská demokracia ako forma konzervatívnej politiky po druhej svetovej vojne musela teda uznať liberálnu demokraciu a ľudské práva.

Akceptácia demokracie medzivojnovými ľudovými stranami až takou samozrejmosťou nebola. V roku 1931 totiž bola vydaná encyklika Quadragessimo Anno. Táto encyklika v niektorých svojich formuláciách naznačuje, že politicky angažovaní katolíci by sa namiesto liberálnej demokracie mali usilovať o akýsi stavovský štát. V medzivojnovom období bola aj snaha realizovať stavovský štát v Rakúsku, Taliansku, Portugalsku a z týchto zdrojov čerpala aj ústava vojnového slovenského štátu, no nikto poriadne nevedel, čo má ten stavovský štát predstavovať.

V tomto sa teda kresťanská demokracia prispôsobila liberalizmu. Akceptovala liberálnu demokraciu i slobodné podnikanie. No akceptovala aj intervenčnú ekonomickú politiku a prostredníctvom štátu robenú solidaritu. Ekonomické nástroje a zodpovedajúcu ekonomickú teóriu priniesol v podstate až Keynes v 30. rokoch.

Z pôvodného konzervatívneho kréda si kresťanská demokracia uchovala antikomunizmus, dôraz na právo, poriadok a silnú národnú obranu a, samozrejme, konzervačný postoj ku kultúrno-etickým otázkam. Povojnová generácia kresťansko-demokratických politikov, reprezentovaná najmä Konradom Adenauerom, Alcide DeGasperim a Robertom Schumanom, priviedla svoje krajiny k hospodárskemu úspechu. Filozoficky čerpali najmä z diela francúzskeho katolíckeho filozofa Jacquesa Maritaina, ktorý pre modernú dobu oživil sv. Tomáša Akvinského.

Konzervatívna (kontra-)revolúcia 80. rokov

Anglosaskí konzervatívci pod vedením Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej sa od kontinentálnych kresťanských demokratov odlišovali jasnou orientáciou na trhový liberalizmus. Na konci 70. rokov sa totiž dostávajú keynesiánskymi receptami riadené ekonomiky do problémov. Po roku 1990 aj väčšina kresťanských demokratov prechádza na trhovo konformné riešenia. V stranách, ako je nemecká CDU, sa dnes napríklad živo diskutuje o tom, koľko ekonomického liberalizmu sa má dostať do programu.

Zo všetkých konzervatívnych politických strán sú asi najzaujímavejší americkí republikáni. Táto strana sa od Reaganových čias neustále posilňuje. Napriek porážke v posledných kongresových voľbách majú jej hodnoty naďalej väčšinovú podporu v americkej verejnosti. Tvorí ju voličská koalícia silne konzervatívnych kresťanov a ekonomických liberálov.

Američania môžu byť Európe inšpiráciou tým, ako organicky a prirodzene dokázali spojiť odpovede na všetky tri politické potreby ľudí. Potreba zlepšovať svoje postavenie je uspokojená politickou a ekonomickou slobodou. No zároveň sú si títo ľudia vedomí, že sloboda nesmie byť bezbrehou voľnosťou. Naopak, musí byť sprevádzaná zodpovednosťou za svoje konanie a zakorenená v náboženstve a tradícii.

Za posledné tri roky, počas ktorých systematicky píšem, sa stretávam s istým notorickým problémom. Na jednej strane, ako vysvetliť veriacim, duchovne založeným konzervatívnym ľuďom dôležitosť trhovej ekonomiky práve pre udržanie tých hodnôt, ktoré oni považujú za dôležité. A na druhej strane, ako vysvetliť racionálne, materiálne a prakticky orientovaným zástancom ekonomickej slobody, že kapitalizmus môže prežiť len v takom kultúrnom prostredí, ktoré posväcuje isté, pre fungovanie trhu nevyhnutné inštitúty a vzorce správania.

Vždy znovu a znovu ma vie prekvapiť, ako obe skupiny ignorujú dôležitosť tej druhej. Pritom smrteľné riziká pre západnú civilizáciu číhajú tak zo strany ekonomickej neslobody, ako zo strany snáh o zmenu tradičného kultúrneho kódu „Occidentu“. Ďalšia vec je, že riešenia niektorých ekonomických problémov ležia v oblasti kultúry a etiky, kým odpovede na niektoré kultúrno-etické otázky ležia v oblasti liberálnej ekonómie.

Spoločenský konzervativizmus bez dôrazu na slobodnú trhovú ekonomiku, to je PiS, Fidesz, Putin a Slota. Trhový liberalizmus bez konzervatívneho kultúrno-etického backgroundu, to je dnešná hypertolerantná Veľká Británia so svojím Londonistanom, najproblémovejšou mládežou v Európe a Davidom Cameronom. Ale aj Holandsko s o nič menším moslimským problémom, registrovanými partnerstvami, voľnou marihuanou a stranou pedofilov.

Kým európsky rozpor medzi klasickým liberalizmom a konzervativizmom, rozumom a vierou, slobodou a autoritou, pokrokom a tradíciou doviedol svet na pokraj skazy, americká schopnosť spojiť tieto prvky viedla k porážke socializmu a (dočasnej) záchrane západnej civilizácie. Osudy Západu a sveta sa v 21. storočí budú odvíjať od toho, do akej miery pochopí pravica túto lekciu.

Lukáš Krivošík

off topic		jednokto	22-11-2006 15:52
RE: off topic		Lukas Krivosik	22-11-2006 16:34
A co Jezis a jeho ucenie?		strazca hradu	22-11-2006 16:14
RE: A co Jezis a jeho ucenie?		vychodnar	22-11-2006 16:20
RE: A co Jezis a jeho ucenie?		strazca hradu	22-11-2006 21:50
RE: A co Jezis a jeho ucenie?		Laborec	17-04-2007 15:16
RE: A co Jezis a jeho ucenie?		jednokto	22-11-2006 16:45
RE: A co Jezis a jeho ucenie?		strazca hradu	22-11-2006 21:57
RE: A co Jezis a jeho ucenie?		milan	02-01-2011 11:14
mainstream ako obycajne		Daniel Valent	22-11-2006 16:24
RE: mainstream ako obycajne		dux	22-11-2006 16:32
asi ano, ...		polemik	02-03-2007 1:48
RE: mainstream ako obycajne		D	22-11-2006 17:11
RE: mainstream ako obycajne		moja moralka nie je nasledok vyroby	24-11-2006 20:45
RE: mainstream ako obycajne		Peter Surda	24-11-2006 21:54
RE: mainstream ako obycajne		TRALOS	24-11-2006 23:03
RE: mainstream ako obycajne		D	25-11-2006 18:32
O TOM JE CELY LIBERTARIANIZMUS		TRALOS	24-11-2006 23:02
RE: O TOM JE CELY LIBERTARIANIZMUS		D	25-11-2006 18:51
globalny dolarovy fasizmus		polemik	02-03-2007 2:14
ctiujem		tralos	22-11-2006 16:29
RE: ctiujem		Lukas Krivosik	22-11-2006 16:43
RE: ctiujem		tralos	22-11-2006 16:56
RE: ctiujem		Lukas Krivosik	22-11-2006 18:21
RE: ctiujem		tralos	22-11-2006 18:37
RE: ctiujem		Lukas Krivosik	22-11-2006 19:01
RE: ctiujem		tralos	22-11-2006 19:36
RE: ctiujem		Lukas Krivosik	22-11-2006 19:41
RE: ctiujem		tralos	22-11-2006 19:50
RE: ctiujem		Lukas Krivosik	22-11-2006 20:32
RE: ctiujem		tralos	22-11-2006 20:38
RE: ctiujem		jg	23-11-2006 15:05
RE: ctiujem		vychodnar	23-11-2006 20:06
RE: ctiujem		jg	23-11-2006 20:21
RE: ctiujem		vychodnar	23-11-2006 20:26
RE: ctiujem		jg	23-11-2006 20:49
RE: ctiujem		vychodnar	23-11-2006 23:54
RE: ctiujem		jg	24-11-2006 15:04
a este detail		Lukas Krivosik	22-11-2006 19:04
RE: a este detail		Črevný parazit	23-11-2006 8:12
RE: a este detail		LIBERTARIAN	23-11-2006 9:18
RE: a este detail		Peter Frišo	23-11-2006 18:59
RE: a este detail		jg	23-11-2006 19:11
RE: a este detail		Peter Frišo	23-11-2006 21:30
RE: a este detail		jg	23-11-2006 23:07
RE: a este detail		tralos	23-11-2006 23:22
RE: a este detail		tralos	23-11-2006 23:26
RE: a este detail		D	25-11-2006 18:56
RE: a este detail		D	25-11-2006 18:59
RE: a este detail		vychodnar	23-11-2006 20:23
RE: a este detail		vychodnar	23-11-2006 20:27
RE: a este detail		LIBERTARIAN	24-11-2006 13:47
RE: a este detail		vychodnar	24-11-2006 17:51
RE: ctiujem		andrej beno	22-11-2006 18:23
RE: ctiujem		tralos	22-11-2006 18:39
RE: ctiujem		Zolo	23-11-2006 14:58
RE: ctiujem		Milton	23-11-2006 15:59
hm		Dabrock	22-11-2006 17:36
RE: hm		D	24-11-2006 1:49
RE: hm		Peter Surda	24-11-2006 12:49
RE: hm		D	24-11-2006 16:48
RE: hm		Peter Surda	24-11-2006 19:19
RE: hm		T	24-11-2006 20:00
RE: hm		Peter Surda	24-11-2006 22:11
RE: hm		D	25-11-2006 13:59
RE: hm		tato	29-11-2006 20:04
RE: hm		D	24-11-2006 16:49
ad		Dabrock	22-11-2006 17:38
V Amerike		dux	22-11-2006 17:49
RE: V Amerike		Lukas Krivosik	22-11-2006 17:54
RE: V Amerike		dux	23-11-2006 9:26
Historia triedneho boja...		frankensteinovo monstrum	22-11-2006 18:19
Zas netrep		Milton	22-11-2006 21:08
RE: Zas netrep		Lukas Krivosik	22-11-2006 22:32
RE: Zas netrep		Milton	23-11-2006 7:46
RE: Zas netrep		Londoner	23-11-2006 9:18
RE: Zas netrep		Milton	23-11-2006 11:34
RE: Zas netrep		Črevný parazit	23-11-2006 8:16
A sme opäť doma...		Črevný parazit	23-11-2006 9:02
RE: A sme opäť doma...		dux	23-11-2006 10:05
RE: A sme opäť doma...		Peter Frišo	23-11-2006 21:28
RE: A sme opäť doma...		Peter Frišo	23-11-2006 21:18
par drobností		LIBERTARIAN	23-11-2006 9:06
RE: par drobností		Milton	23-11-2006 11:37
RE: par drobností		LIBERTARIAN	23-11-2006 13:50
Niet lepsej temy?		Zolo	23-11-2006 14:59
manažment USA - Európa		Dušan	23-11-2006 17:49
Chesterton		Peter Frišo	23-11-2006 19:08
pokus o reakciu k veci		Marek Hrubčo	23-11-2006 22:05
RE: pokus o reakciu k veci		jg	23-11-2006 23:14
RE: pokus o reakciu k veci		tralos	23-11-2006 23:40
RE: pokus o reakciu k veci		Peter Frišo	24-11-2006 0:07
RE: pokus o reakciu k veci		Marek Hrubčo	24-11-2006 16:08
RE: pokus o reakciu k veci		Marek Hrubčo	24-11-2006 16:15
sudruch krivacik		skoorwenetz	24-11-2006 0:51
RE: sudruch krivacik		D	24-11-2006 2:16
RE: sudruch krivacik		Marek Hrubčo	24-11-2006 16:27
RE: sudruch krivacik		vychodnar	24-11-2006 18:11
Lukasovi		D	24-11-2006 2:08
RE: Lukasovi		Peter Frišo	24-11-2006 11:59
RE: Lukasovi		T	24-11-2006 20:39
A čo ODSka?		Dale Cooper	24-11-2006 23:36
*		Der Ewige/Örök	28-11-2006 20:22
K článku		Karol Jadaš	29-12-2006 23:38
krivosik		antikrivosik	09-09-2010 14:56