 |
|
|
Prop.sk a panslavizmus: druhé koloPani Sepešiová patrí k nadšeným glosátorom mojich článkov. Komentovala už môj text Pohľad do plytčín Slovákovej duše a teraz už aj môj článok k jej webstránke s názvom Prop.sk – konzervatívci alebo paranoici? Na moje veľké sklamanie sa vo svojej reakcii Anti-slovanský negativizmus nevenuje vyvracaniu mojich náhľadov na psychologické korene konšpiračného myslenia (ktoré nazýva „jalovými teoretickými diskusiami“), ale problematike Slovanstva, čo je téma, ktorú som vo svojom článku spomenul len okrajovo. Naozaj koniec ideológií? Už prvé vety ma zarážajú. Kde som písal, že Slováci a ostatní Slovania nemajú spolu nič spoločné??? A kto ohrozuje vaše „samotné bytie“??? Snáď ho neohrozuje Pravé Spektrum?! Pani Sepešiová už v úvode oživuje ľavicovo-liberálnu tézu, ktorú u nás spropagoval Miroslav Kusý a drží sa najmä medzi komentátormi denníka SME. Totiž, že ľavica a pravica, konzervativizmus, socializmus a liberalizmus, sú len škatuľky, ktoré patria do minulosti. Tento názor je blízky najmä bývalým komunistom a marxistom, ktorým sa po páde komunizmu, v roku 1990, zrútil svet. Ideológia, do ktorej vkladali toľko nádejí, padla a aby zakryli svoj fatálne nesprávny odhad situácie, vyhlásili zrazu za prekonané všetky ideológie. Písal som o tom už veľakrát, ale moja ideológia nezlyhala. Kombinácia konzervativizmu a ekonomického liberalizmu zvrhla sovietsku ríšu zla a heslo „Boh, vlasť, kapitalizmus“, spolu s tým, čo toto krédo reprezentuje, naďalej považujem za najlepší liek pre Slovensko i svet v 21. storočí. Som rád, že autorka tiež považuje spoločnosť za organizmus, a nie za mechanické hodiny. Súhlasím taktiež s jej názorom, že na životné orgány západnej civilizácie sa dnes nemilosrdne útočí a že tieto útoky sa môžu skončiť smrťou Západu. Bohužiaľ, na žiadny orgán sa neútočí tak intenzívne ako na ľudský mozog. A Prop je na slovenskom internete hlavnou (i keď nie jedinou) delostreleckou batériou, z ktorej je zdravý rozum ostreľovaný. Všeslovanská vzájomnosť Väčšinu reakcie, zverejnenej na Prope, však tvorí rojčenie o Slovanstve a všeslovanskej vzájomnosti. Netvrdím, že Slovania nemajú nič spoločné. Myslím, že najviac podobností sa nájde v našich jazykoch. Pretrvávajú tiež isté genetické podobnosti a paralely v mentalite. Čo som však chcel povedať, je, že dnes nerozhoduje, či ste Slovan, Germán alebo Ugrofín. Človek ani nemusí poznať Huntingtona, aby mu bolo jasné, že dnešné deliace čiary sú o kultúrach, a tieto sa dominantne definujú cez náboženstvo. Nikto nemôže poprieť, že latinská tradícia Západu je diametrálne odlišná od byzantskej tradície pravoslávneho Východu. Nejde len o Rusko a Srbsko. Osobne mám pochybnosti aj o Bulharsku, Rumunsku a Grécku. V každom prípade, nie je to o Slovanstve, ale skôr o náboženstve a kultúre v širšom zmysle ako sume hodnôt, ktoré spoločnosť vyznáva. Vezmime si len cézaropapizmus na Východe, ktorý Rusi zdedili z Byzancie a latinskú tradíciu vlády dvoch mečov. Toto sú dva fundamentálne odlišné zdroje politickej kultúry, ktoré majú dosah aj na dnešný politický život. Ruská pravoslávna cirkev je napríklad dodnes ochotná ideologicky posväcovať Putinom budovaný autoritatívny korporatívny štát. Cez studenú vojnu táto cirkev v Bulharsku podporovala komunistickú vládu, čo bolo inde vo východnom bloku nepredstaviteľné. Musím povedať, že pravoslávna cirkev vo mne nevzbudzuje dôveru. Ide o veľmi xenofóbnu organizáciu, ktorá napríklad v 15. storočí zmarila úsilie byzantského cisára vyjednať úniu so Západom a zachrániť Carihrad. Pre pravoslávnu cirkev bola prijateľnejšia turecká poroba ako spojenectvo s nenávidenými „pápežencami“. K tomu si treba pridať útoky na katolíckych misionárov v Rusku a blokovanie návštevy predchádzajúceho pápeža zo strany moskovského patriarchu. V tomto zmysle majú Slováci naozaj bližšie k etnicky odlišným Maďarom ako k Rusom. Už len preto, že sme s Maďarmi žili tak dlho v jednom štáte a hoci z nás naše jazyky robia nezmieriteľných politických protivníkov, kultúrne i ľudsky si vieme byť blízki. Svedčia o tom aj zmiešané manželstvá, ktoré sú bežnejšie medzi Slovákmi a Maďarmi ako medzi Slovákmi a Rusmi. Ale samozrejme, najbližšie máme k iným západným Slovanom, k Poliakom a Čechom. A tu sa dostávame k prvým dvom veľkým problémom, ktoré robia z akejsi všeslovanskej vzájomnosti úplnú utópiu. Prekvapujúca nekonzistentnosť Po prvé ma vždy znovu prekvapuje tá úžasná nekonzistentnosť nacionálnych socialistov. Ako chcú budovať nejakú slovanskú ríšu, keď práve títo ľudia volali po rozbití Československa?! To si myslia, že Slovensko bude mať v ríši s Ruskom a inými, oveľa väčšími slovanskými národmi, silnejšie postavenie a váhu ako v spoločnom štáte s Čechmi? Nie som žiadny pohrobok Československa. Ten štát sa nedal udržať. A to práve preto, že Česi sú nám blízki jazykovo, ale v mnohých ďalších oblastiach sú od nás diametrálne odlišní. Česko a Slovensko sú napriek blízkosti po všetkých stránkach také asymetrické krajiny, že rozpad bol pravdepodobne nevyhnutný, hneď ako odpadli geopolitické výhody spoločného štátu. Lenže rozdiely a rozpory medzi inými slovanskými národmi sú ešte oveľa silnejšie. Ako chce dať pani Sepešiová dohromady Poliakov a Rusov alebo Ukrajincov a Rusov? Ako chce dosiahnuť, aby v jednej slovanskej ríši spolunažívali Srbi a Chorváti, Srbi a Čiernohorci alebo Srbi a Slovinci? Z horehronských lazov vyzerá možno idea všeslovanskej vzájomnosti príťažlivo a realisticky. Pri pohľade z Hradčian alebo krakovského Wawelu už menej. Ako chce autorka docieliť, aby takýto projekt prijali za svoj Slovinci alebo Česi, ktorí jednostranne upierajú zrak na Západ a s Východom, najmä tým ruským, nechcú mať nič spoločné? Je to príbeh neopätovanej lásky. Iróniou osudu, panslavizmus je najsilnejší na Slovensku, v Srbsku a Rusku, teda tých troch krajinách, s ktorými žili iné slovanské národy v multietnických federáciách. Či už išlo o Československo, Juhosláviu alebo Sovietsky zväz. Naše vlastné bratské národy sa s nami rozišli a sú rady, že od nás majú konečne pokoj. Pani Sepešiová určite povie, že spory a rozličnosti medzi jednotlivými slovanskými národmi sú len umelé a navyše živené zvonku. – Veď aj Juhoslávia sa rozpadla, lebo niekomu mocnému nepasovala do krámu, nie!? Apropo! Ďalšia nekonzistentnosť. Zástancovia slovenskej „svojstojnosti“ chcú kritizovať právo na sebaurčenie pre Chorvátov a Slovincov? A čo bosnianski moslimovia? Veď aj oni sú Slovania. Je aj pre nich miesto vo všeslovanskej ríši pani Sepešiovej? Respektíve otočme celú vec. Ak temné sily zo Západu môžu za rozpad Juhoslávie, nie sú nejaké temné sily zodpovedné aj za rozpad Československa? A nebol Vladimír Mečiar nástrojom týchto temných síl? Uvítal by som odpoveď od autorky reakcie. Spása neleží na Východe „Jednotné Slovanstvo je nočnou morou pre tých, ktorí by chceli mať kontrolu nad svetom,“ píše Mária Sepešiová. Prečo by to bola pre niekoho nočná mora? Takáto všeslovanská ríša je v prvom rade veľkou utópiou. Ten nápad je asi taký realistický ako očakávanie, že románske národy – Taliani, Francúzi, Španieli a Rumuni, obnovia Rímsku ríšu. Panslavizmus bol skutočne orientáciou mnohých slovenských politikov 19. storočia. Bolo to však spôsobené najmä tým, že inde jednoducho nádej nevideli. Nemohli predvídať, že príde prvá svetová vojna a pomoc sa napokon dostaví zo západu, nie z východu. V tomto smere mám pocit, že autori Propu majú nejaké prehodené videnie. „Pokiaľ ide o „vzorovú“ západnú politickú kultúru, ak je niečo pre ňu typické, tak je to vierolomnosť, pokrytectvo, nepoctivosť a obmedzenosť na seba orientovaných záujmov. A vraždy a genocídy.“ Píše sa v článku. Hm, mne takáto charakteristika skôr sedí na ruskú politiku. Také vraždy a genocídu vlastného obyvateľstva, ako spáchali Rusi sami na sebe, nepodstúpil asi žiadny národ. Poučili sa však Rusi z minulosti? Nina Chruščovová to vyjadrila správne. Radoví Rusi dnes opäť vzhliadajú k silnému štátu, ktorý víťazí v ďalekých vojnách a vypúšťa do vesmíru sputniky. Myslia si, že vtedy sa budú mať dobre, keď ich krajina bude siahať až k Indickému oceánu. Nechápu, že to bude ich krv a ich pot, ktoré moskovská vláda preleje a oni z toho nebudú mať nič. Lebo bohatá krajina sa nedá vybudovať na gestách, predstieraní veľkosti, zatĺkaní štátnych zlyhaní a napínaní svalov voči zahraničiu. Dá sa vybudovať len na princípe slobody, individuálnej zodpovednosti a vlády práva. Pokiaľ to Rusi nepochopia, budú sa mať stále zle. Po Monaku behá veľa bohatých Rusov. Možno by sa tam mali vodiť aj chudobní Rusi, aby videli, že štát nemusí križovať deväť časových pásiem a kontrolovať obrovské zásoby nerastných surovín, aby sa jeho občania mali dobre. Hlavnou surovinou každej úspešnej krajiny sú chytrí a šikovní ľudia. Medzi Rusmi je veľa talentovaných ľudí. No pre ruských vládcov, či nimi bol cár, alebo generálny tajomník, alebo Putin, boli radoví Rusi vždy len bezodnou zásobou potravy pre kanóny. Nie je to v žiadnom prípade nenávisť ani opovrhnutie, čo cítim k Rusku. Mal som priateľku, ktorá bola Ruska a aj cez ňu som mal možnosť spoznať dušu tohto národa. Keby som Rusov nenávidel, bol by som proti všetkému, čo som na nej miloval. Či už ide o Židov a Američanov na jednej strane, alebo Rusov, Slovákov, prípadne Francúzov na strane druhej, snažím sa tieto národy vždy skôr pochopiť ako súdiť. Je mi ruského ľudu ľúto, pre všetko, čo na ňom jeho vládcovia v 20. storočí vykonali. Slovenská televízia sa chystá v piatok reprízovať vynikajúci dokumentárny seriál Ruská vojna o Stalinovej hrôzovláde. Pani Sepešiovej aj každému ho dávam do pozornosti! Ak kritizujem isté negatívne aspekty Ruska, robím to najmä s prihliadnutím na národno-štátne záujmy našej krajiny. Som presvedčený, že Slovensko by nevinnosť a duchovnosť na Východe hľadať nemalo. Žiadna tam totiž neleží. Rusi sú Rusi, prdieť sa musí Autorka, podobne ako všetci slovenskí rusofili, vidí realitu takto: zlá skazená, bezbožná a úpadková Amerika na Západe. A hlboká, duchovná, morálna, čistá, panenská a zbožná Matička Rus na Východe. No a my v strede sa musíme rozhodnúť a mali by sme sa rozhodnúť pre Rusko, lebo tam vraj leží budúcnosť. Nechcem nikomu brať ilúzie, no je to nielen inak, ale presne naopak. Ak je dnes zbožnosť v jednej krajine živá viac ako kdekoľvek inde, tak sú to Spojené štáty americké. Netreba sa dať ošáliť hollywoodskou filmovou produkciou, ktorý je spolu s intelektuálnym centrom na Manhattane baštou liberálnej ľavice. Či už ide o vieru v Boha, alebo návštevnosť kostolov, USA vysoko vedú nad ktoroukoľvek priemyselnou krajinou na svete. K tomu treba prirátať masové antipotratové hnutie a dať ho do kontrastu s Ruskom, kde sú interrupcie legálne už od čias Lenina a pravoslávna cirkev túto tému nikdy nepovažovala za problém hodný kritiky. Áno, hlboká ruská duchovnosť sa dobre hľadá v dielach Dostojevského a Soľovjeva. Už ťažšie je hľadať ju v radových Rusoch. Táto krajina je skrz-naskrz bezbožná, skazená a nezadržateľne vymiera. Neviem, či je pani Sepešiová vôbec pri zmysloch, ak spásu sveta očakáva od národa, kde sa ľudským životom pohŕda ako nikde a kde je prostitúcia najrozšírenejším vysnívaným povolaním mladých dievčat. Pričom nejde len o chudobné ruské dievčatá, ktoré nemajú na výber. Pozrite sa do stredomorských dovolenkových letovísk na tamojšiu zazobanú ruskú mládež. Keď som pred tromi rokmi strávil mesačný pobyt na Malte, situácia vyzerala nasledovne. Najväčšie „radodajky“ na ostrove boli suverénne Rusky, nasledované naivnými Slovenkami, ktoré sa nechali baliť Líbyjčanmi, čo predstierali, že sú Taliani. Samozrejme, Slovenky potom boli prekvapené, keď na druhé ráno zistili, že sa nezobudili vedľa Giovanniho z Milána, ale vedľa Abdula z Tripolisu. A tesne za nimi skončili Češky a Turkyne. Nadržané násťročné dcéry bohatých ruských rodičov žiadne rozpoznateľné známky duchovnosti nevykazovali. No dobre, možno praktizovali tantrický sex. V ňom ide vraj tiež o duchovné splynutie. A ruskí muži? Čosi o nich vypovedá fakt, že na Ďalekom východe si ruské ženy prednostne berú za manželov Číňanov. Sú totiž všeobecne považovaní za spoľahlivejších, než sú Rusi. Navyše svoje manželky toľko nebijú a vraj ani toľko nepijú. Duchovnosť ruského národa je ideologická floskula. Nemýľme si duchovnosť s poverčivosťou a melanchóliou. A nech mi pani Sepešiová nehovorí, že toto všetko je móda, ktorá do Ruska prišla po roku 1991. V krajine, ktorá má po desaťročiach taký rozvrátený morálny poriadok ako Rusko, je podobné správanie prirodzené. Pravoslávna cirkev, ktorá nesie so sebou dedičstvo v podobe infiltrácie agentmi KGB, tento morálny úpadok svojej vlasti zmení len ťažko. Netreba sa čudovať, že na Slovensku stále žije hŕstka rusofilov. Rusi nás vždy vedeli oblbnúť. Pre ľudí, ktorí žijú dlho v neslobode, je typické, že sa okrem rozumových pochodov zmení aj jazyk. Príslušníci takýchto národov vynikajú v manipulácií a citovom vydieraní. Pre národy s dlhou tradíciou slobody je naopak typický asertívny model komunikácie. Rusom preto neslobodno prehnane dôverovať len preto, že emotívne zvyknú apelovať na naše „všeslovanské inštinkty“. Rozhodne nie som za to, aby sa Rusku nejako nespravodlivo ubližovalo alebo niečo podobné. Môžeme s nimi obchodovať aj pragmaticky spolupracovať v bezpečnostných otázkach. Rozhodne je však dobré držať si ruskú politiku čo najďalej od tela. Slovensko je súčasťou západnej civilizácie a tento fakt by mal determinovať naše vzťahy s Východom. Židovské okienko Samozrejme, v príspevku pani Sepešiovej nemohlo chýbať ani židovské okienko. V podstate mi naznačila, že aj keď sa nezdám, som Žid a moje názory sú akýmsi vyplávaním na povrch stáročia potlačovaných genetických daností. Nuž! Pradedko advokát musel cez vojnu dosvedčovať, že nie je Žid niekoľko generácií dozadu. Mám to úradne, priamo od Tisovho slovenského štátu. Snáď by redaktorka Propu nespochybňovala štempel od slovenského úradu pre rasovú čistotu?! Autorka pokračuje citáciou mojej vety z predchádzajúceho článku, kde som napísal: „Kritizovaním Židov ako kolektívu si človek len koleduje o problémy a zaradenie do rôznych nepekných škatuliek." Vraj tým nepriamo priznávam, že existuje nejaké židovské sprisahanie, s ktorým sa však ja nechcem poctivo zapodievať. Myslel som to inak. Ako konzervatívci denne čelíme zo strany ľavicových liberálov atakom, kde nás označujú za „fašistov“. Nemyslím si, že je zmysluplné kritizovať ľavicových liberálov, cez židovstvo mnohých z nich. Jednak sa nedomnievam, že je to až taký rozhodujúci determinant ich postojov a jednak by sme tým poskytli našim odporcom ďalší ľahký terč, cez ktorý by sa do nás mohli navážať. A tým „my“ nemám nutne na mysli ľudí z Propu, lebo ich za konzervatívcov nepovažujem. Ako som už napísal, v prípade Propu je namieste skôr psychiatrická ako politologická kategorizácia. Skôr mi ide o konzervatívnych tradicionalistov ako Michal Semín, Jaro Bublinec alebo Peter Frišo, ktorí cítia akúsi potrebu teologicky sa vyrovnávať s judaizmom. Argument, že veľa článkov na Prope napísali práve Židia, neobstojí. Pre mňa je to len dôkazom, že medzi Židmi sú taktiež blázni, čo netreba popierať. Vezmime si jasnovidca Erika Jana Hanussena (vlastným menom Herschel Chajm Steinschneider), ktorý bol Židom a súčastne od roku 1930 sympatizoval s nacizmom. Síce ho neskôr nacisti zavraždili, ale opäť nie preto, že bol Žid. Bolo to kvôli jeho jasnovideckým úspechom, ktoré zašli až tak ďaleko, že predpovedal požiar ríšskeho snemu... Každopádne, aj medzi Židmi sú sviniari, dobráci, babráci či žobráci. To len pani Sepešiová vidí za každým rohom Juda Süssa, akéhosi nadčloveka v zápornom zmysle slova, ktorý poťahuje za všetky nitky. Prejavom konštruktivistickej povery nebývalých rozmerov je aj anketa na Prope o úmyselnej ľudskej kontrole počasia. Navodzuje dojem, že na dispečingu niekde v Colorade sedí človek, ktorý zariadil, aby dnes o 7:42 vyšlo nad Slovenskom slnko. Ten človek je samozrejme Žid a slobodomurár a kvôli nemu nám možno zdraží chleba. Proste sofistikovanejší variant mandelínky zemiakovej. V závere svojho článku pani Sepešiová píše: „Skutočná sloboda sa týka práve sveta ideí. V iných oblastiach sa človek musí sústavne obmedzovať a držať svoje prirodzené inštinkty a pudy na uzde, keď chce žiť medzi inými ľuďmi. Ale slobodne posudzovať idey a dospievať k vlastným názorom a presvedčeniam, to je prvoradé právo každej rozumnej ľudskej bytosti.“ S týmto odstavcom absolútne súhlasím. Trh ideí je pre nás veľmi dôležitý a neberiem ani Propu právo na vyslovenie svojho názoru. I keď mám pochybnosti, či by ľudia z ich kruhov nezobrali toto právo mne, keby mali k tomu možnosť. Ak kritizujem rozumové pochody, ktoré vedú k istému komplexnému videniu sveta, ktoré je zavádzajúce a skresľujúce, je to rovnako legitímne ako možnosť pani Sepešiovej reagovať na túto kritiku. Lukáš Krivošík Článok reaguje na text: http://www.prop.sk/antislovansky_negativizmus_krivosika.htm... |
18-10-2006
Slovenská otázkaAká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? Otázky, na ktoré okolité národy zodpovedali už dávno. A ak nie, aspoň o nich vášnivo diskutujú. V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. Veríme, že články v tejto rubrike vám pomôžu hlbšie spoznať slovenskú dušu a dajú odpovede aspoň na niektorú z vyššie položených otázok.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|