 |
|
|
Skeptický ekológ alebo Kritické myslenie stále žije...Minimálne od čias renesancie sa v praxi overuje fakt, že jednotlivá ľudská myseľ nie je schopná v sebe obsiahnuť ani elementárne poznatky z každej prírodnej, či spoločenskej vedy. Nevyhnutne sme sa teda stali špecialistami vo svojich jednotlivých oboroch, čo prinieslo značné výhody, ale aj nevýhody. Obrovskou nevýhodou tohto stavu je to, že väčšina z nás nie je odborne schopná (čo je však do istej miery prirodzené) do hĺbky a podrobne posúdiť pravdivosť nám prezentovaných tvrdení, ktoré sa nedotýkajú priamo nášho odboru. Väčšina globálnych problémov však nie je abstraktnej povahy, ich riešenia majú konkrétny, praktický a politický dosah, o ktorom my ako voliči (alebo hoc aj ako politici) musíme rozhodovať. Je preto nevyhnutné, aby riešenia konkrétnych globálnych problémov, ktoré nám predkladajú experti, spĺňali prísne požiadavky, ktoré kladieme na skutočnú vedu, hlavne v oblasti korektnej interpretácie faktov. V procese nášho politického rozhodovania o tom, ako budeme jednotlivé problémy riešiť, sa však uplatňuje ďalší faktor v podobe určitého súboru presvedčení o tom, čo je vlastne problém, v akom je stave a ako ho treba riešiť. Voči týmto všeobecným presvedčeniam o stave sveta, ktorý by sme podľa prieskumov verejnej mienky mohli opísať slovami – smeruje to do horúcich pekiel – nie je nikto imúnny. Verejnosť, voliči a tým menej politici pod vplyvom enviroloby. Pokiaľ však tento súbor presvedčení nezodpovedá vedeckým výsledkom (Lomborg presvedčivo dokazuje, že z veľkej časti nezodpovedá), riešenie prijaté na jeho základe nielenže nemusí byť riešením nášho problému, ale môže problém dokonca ešte viac zhoršiť. Takýto kvázi vedecký „balast“ okolo skutočnej vedy - prípadne nevedecká interpretácia skutočnej vedy (ktorá nepochybne môže prispieť k riešeniu viacerých environmentálnych problémov) - má, ako sa môžeme každodenne presvedčiť, neskutočne tuhý korienok. Uplatňuje sa totiž ďalší z typických rysov ľudského myslenia – presvedčenie o tom, že ak veľké množstvo ľudí zastáva určitý názor, ktorý súčasne nahlas vykričí do sveta, tak sa tento názor stáva pravdivým. A hoci envirohnutie kričí skutočne nahlas, tak nahlas a tak dlho, že o jeho agende je presvedčená väčšina populácie (minimálne v západnej civilizácii) – bude skutočne platiť, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou? Lomborgova kniha Skeptický ekológ je zameraná proti tomu, čo sám Lomborg nazýva Litánia – súboru nevedeckých a nesprávnych, ale hlboko zakorenených presvedčení o tom, aký je „skutočný“ stav sveta. Kto je Bjorn Lomborg? Bjorn Lomborg je štatistik, konkrétne docent štatistiky na katedre politológie na univerzite v dánskom Arehuse. Ako štatistik interpretuje štatistické údaje, nevytvára nové vedecké teórie vzťahujúce sa k jednotlivým globálnym problémom a ani nepodkopáva tie staré. Jeho zdroje sú často rovnaké ako tie, z ktorých vychádza envirohnutie (štatistické organizácie jednotlivých štátov, univerzitné výskumy, špecializované agentúry OSN), hlavný rozdiel však spočíva v snahe o korektnejší spôsob ich interpretácie, v poukázaní na ďalšie súvisiace aspekty problému, pričom často zdôrazňuje envirohnutím tak opomínaný zákon vzácnosti a ekonomický aspekt našich rozhodnutí celkovo. A niekedy len pokorne prizná, že ľudská veda pri súčasnom množstve poznatkov nie je schopná poskytnúť presné odpovede a riešenia našich problémov. Skeptický ekológ začal vznikať postupne od roku 1997, keď si Lomborg v časopise Wired Magazine prečítal rozhovor s ekonómom Julianom Simonom z Marylandskej univerzity. Simon v zmieňovanom rozhovore tvrdil, že skutočný stav sveta sa na rozdiel od zažitých predstáv zlepšuje. Lomborg vtedy ešte pod vplyvom tvrdení Litánie, považoval Simonove tvrdenia za pravicovú propagandu, pričom v tejto súvislosti priznáva aj svoje bývalé členstvo v Greenpeace a ľavicovú orientáciu celkovo, a rozhodol sa, že Simonove závery spochybní. Zhromaždil skupinu svojich študentov, štatistický materiál a nakoniec dospel k záveru, že Simonove tvrdenia sú z väčšej časti – pravdivé. Publikovaním Skeptického ekológa a jemu predchádzajúcich článkov v dánskych médiách vyvolal Lomborg širokú diskusiu, často sprevádzanú búrlivými emocionálnymi reakciami jeho oponentov. Názory na túto knihu oscilovali medzi pravicovými stanoviskami typu – svet si predsa pomôže sám a urazenými ľavicovými postojmi väčšiny svetových ekologických organizácií, ktorým Lomborg siahol na ich zlaté teľa. Označili knihu za nevedeckú. Lomborg nezastáva ani jeden z týchto postojov. Varuje pred optimizmom i prílišným pesimizmom. Na viacerých miestach svojej knihy upozorňuje na fakt, že tvrdenie o tom, že stav sveta sa zlepšuje, nie je dôvodom na to, aby sme verili tomu, že stav sveta je už dosť dobrý. Na druhej strane nemá pochopenie ani pre pesimizmus Litánie. Lomborg vo svojej knihe nepreferuje ani pravicové a ani ľavicové riešenia globálnych problémov. Snaží sa problém štatisticky analyzovať a prezentovať skutočné údaje o tom, v akom stave sa celá otázka nachádza. Cieľom Lomborgovej knihy nie je riešiť svetové problémy, cieľom knihy je riešiť problém Litánie. Čo je Litánia a aké sú jej dôsledky? Litániu v tom zmysle, ako ju chápe Lomborg, si môžeme predstaviť ako súbor všeobecne zaužívaných presvedčení a predstáv o tom, v akom stave je náš svet. Sám Lomborg na jednom mieste svojej knihy konkretizuje Litániu do zhruba nasledovnej podoby: „Životné prostredie na Zemi je na tom zle, dochádzajú nám zdroje, neustále rastie počet obyvateľov, pre ktorých máme stále menej potravín, stále viac a viac znečisťujeme vzduch a vodu, biologické druhy planéty vymierajú v obrovských počtoch (40 000 ročne), lesy miznú, zásoby rýb nám dochádzajú a korálové útesy zanikajú. Ničíme planétu, úrodnej pôdy je stále menej, život hynie pod asfaltom našich diaľnic, ničíme voľnú prírodu, decimujeme biosféru a nakoniec sa v dôsledku toho zničíme sami. Rýchlo sa približujeme k absolútnej hranici životaschopnosti a už môžeme rozoznať medze nášho rastu...“ Tieto tvrdenia sú schopné u priemerného jednotlivca (voliča) vyvolať značné znepokojenie (veď ide o osud sveta!) a taktiež sú dostatočne príťažlivé na to, aby im média venovali značnú pozornosť. Jedinou ich chybou je to, že nie sú pravdivé. Prečo? To Lomborg dokazuje na nasledovných vyše 500 stranách. Jednou zo základných otázok, ktoré je nevyhnutné položiť si v súvislosti s Litániou, je, ako je možné také široké rozšírenie podobných nesprávnych a nevedeckých presvedčení o takých zásadných problémoch, ktorých riešenie od nás vyžaduje podstatnú časť našich zdrojov. Lomborg vysvetľuje jej rozšírenie kombináciou troch faktorov: charakteru nášho vedeckého výskumu, pôsobením rozličných organizácií a médií. Seriózny vedecký výskum musí prebiehať podľa serióznej vedeckej metódy. A tá je možno jedným z najväčších objavov ľudstva vôbec. Jedným z krokov v tomto postupe je stanovenie hypotézy, ktorá sa prostredníctvom výskumu overuje, a teda stanovenie spojitosti problém – príčina. Dobre stanovená a racionálna hypotéza zvyšuje šance na to, aby výskum získal podporu, granty a potrebné zázemie. Ekonomický aspekt výskumu nesmieme spustiť zo zreteľa. Pokiaľ predbežný výskum dospeje k znepokojivým výsledkom, na skúmanie problému sa vynakladajú ďalšie prostriedky a výskum sa prehlbuje a rozdeľuje na jednotlivé špecifické problémy. Naše pochopenie problematiky je stále hlbšie a súčasne sa výskum predlžuje, čo však samo osebe nie je zlé. V priebehu výskumu dospievame k určitým predbežným poznatkom a čiastkovým výsledkom, ktoré však v konečnom dôsledku nemusia byť také významné, ako sa javia. Typickým príkladom je výskum vplyvov kyslého dažďa na stav lesov v strednej Európe v 70. a 80. rokoch 20. storočia. V tomto období stromy v lesoch strednej Európy začali strácať listy, čo vyvolalo značný vedecký záujem. Hypotéza nemeckých vedcov deklarovala súvislosť medzi stratou listov a znečistením ovzdušia. Po desaťročie trvajúcom výskume sa katastrofické scenáre, ktorých bolo medzitým publikovaných značné množstvo, nenaplnili a preukázala sa len malá súvislosť medzi stratou listov a kyslým dažďom, a to len za určitých špecifických podmienok. Výskum na národných úrovniach medzitým spotreboval značné množstvo zdrojov, nemožno však tvrdiť, že to boli zle vynaložené peniaze. Aj negatívne poznatky sú cennými poznatkami. Ďalším faktorom sú ekologické organizácie a média, ktoré sa výsledkov výskumu chopia. Problém s ekologickými organizáciámi ako napríklad Greenpeace, WWF, Worldwatch Institute a podobne spočíva v tom, že verejnosť ich vníma ako skupinu altruistických mužov a žien, ktorým leží na srdci osud sveta, a nie ako jednu zo záujmových skupín navzájom súperiacich o naše obmedzené finančné zdroje. Ak organizáciu vnímame altruistickým spôsobom, väčšina populácie je ochotná časť jej agendy podporiť, hlavne ak nepresadzuje bezprostredne pozorovateľný „nízky“ a „ekonomický“ záujem. Pokiaľ nesprávne interpretované výsledky výskumu organizácia prezentuje v patričnej apokalyptickej forme, získa nevyhnutne pozornosť médií. Správy o tom, že svet smeruje do horúcich pekiel vzbudí divácku pozornosť a sledovanosť, pochopiteľne v patrične zjednodušenej forme. Keďže jemné nuansy problému sledované nie sú. Pozornosť a panika sú na svete. Hlavné nebezpečenstvo Litánie spočíva v nebezpečenstve zlej identifikácie skutočných problémov a následnom zlom vynaložení našich zdrojov. Envirohnutie pri poukazovaní na globálne problémy často stráca zmysel pre ekonomickú realitu – hlavne ignoruje zákon vzácnosti. Je zjavné, že ľudské zdroje nie sú neobmedzené, ak by to tak totiž bolo, tak potom celá ekonomická teória stráca zmysel. Pokiaľ nám Litánia tvrdí, že svet smeruje do skazy, ak s tým OKAMŽITE niečo neurobíme. Takýto pohľad na svet je problematický, pretože samotná existencia problému sa stáva argumentom na vynaloženie našich zdrojov, bez toho, aby sme si uvedomili, do akej miery je problém skutočne závažný. Ak nám Litánia zabráni vytvoriť hierarchiu problémov a priradiť jednotlivým sporným otázkam prioritu, hrozí nám neefektívne vynaloženie zdrojov. Ak sa rozhodneme problém riešiť, je nevyhnutné zvoliť konkrétnu formu, v akej tak budeme činiť. Aj tu je Litánia problematická. Ak totiž nevedecké „argumenty“ prevážia nad poznatkami skutočnej vedy, forma, v akej prijmeme riešenie nám môže do značnej miery skomplikovať život. Typickým príkladom riešenia prijatého v zlej forme je Kjótsky protokol o obmedzení emisií CO2, ktorý môže skomplikovať budúci ekonomický rozvoj, hoci globálne otepľovanie (a klíma celkovo) je komplexným súborom faktorov zahŕňajúce napríklad slnečnú aktivitu, aerósoly, vodnú paru, metán, mieru oblačnosti atď. Mnohé z týchto faktorov nie sú dostatočne preskúmané a nie je v možnostiach našej vedy exaktne ich simulovať. Historické skúmanie klímy preukazuje pravidelné striedanie období s vyššími teplotami a obdobiami chladnejšími, ale ani zjavné pochybnosti našej vedy o dôsledkoch otepľovania nám nezabránia prijať pochybné riešenie v podobe Kjótskeho protokolu. Litánia je silná a takou asi aj dlho zostane... Andrej Beňo Bjorn Lomborg: Skeptický ekolog, Jaký je skutečný stav světa? Liberální institut, Praha 2006 |
26-07-2006
Slobodný trhNa Slovensku čelíme výzve, ktorá je veľkou prekážkou prosperite. Touto bariérou sú mýty a legendy, častejšie však elementárna neznalosť fungovania trhovej ekonomiky, ktoré sú zakorenené hlboko v nás. Stvoriteľ pritom urobil človeka na svoj obraz, daroval mu svet a moc pretvárať ho podľa svojich potrieb. Je to podnikavosť, ktorá drsný nehostinný svet pretvára na znesiteľné miesto pre život. Bohaté národy sú také, ktoré podnikavosť, túto tvorivú moc, stimulujú. Chudobné národy podnikavosť pochovávajú pod tonou dobre mienených regulácii a zodpovednosť za svoj život hádžu na štát. Sme presvedčení, že Slovensko potrebuje viac zodpovednosti za svoj osud a viac ľudskej podnikavosti. Len na tomto základe môže byť založená prosperita nás všetkých.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|