Krajná pravica alebo Keď zlodej kričí – chyťte zlodeja!

Európski socialisti si podľa očakávania vzali pod paľbu kritiky rozhodnutie Smeru-SD o vládnom pakte s nacionalistami. „Renomovaní“ politológovia nás s akademickou noblesou varujú pred „ulrapravicovou“ SNS. Oxymoron „extrémnej pravice“ je medzi ľavicovými intelektuálmi bežne zaužívaný. Nekričí však náhodou zlodej – chyťte zlodeja?

Pri pohľade do ideového panoptika histórie si môžeme bez politického ostychu priznať, že (novodobý) nacionalizmus zrodila „Veľká“ francúzska revolúcia. Predtým sa o krajinách uvažovalo ako „ríšach“, „kniežatstvách“ alebo kráľovstvách. Je zaujímavé, že označenie pravica pochádza od stúpencov monarchie – monarchistov. No boli to francúzski revolucionári, ktorí povstali v mene ľudu proti Ľudovítovi XVI. a chápali pod ním „francúzsky národ“.

Filozofické východiská tohto novodobého nacionalizmu, čo je však podstatné – aj socializmu (čo sa pretavuje do podoby národného socializmu), poskytol J. J. Rousseau. Predmetom jeho úvah bol národ a spoločnosť a základnou hodnotou sebaurčenie národa a rovnosť. Z tohto predmetu úvah a základných hodnôt vyplynuli konečné ciele: hranice národa a štátu sa majú kryť, pričom rovnosť ľudí musí byť dosiahnutá ideou spravodlivosti (nie právnou reguláciou – rovnosťou pred zákonom).

Jednotlivec ako najmenšia (ale základná stavebná) spoločenská jednotka určite nebol stredobodom pozornosti osvietenských zmien, i keď sa traduje iná predstava. Kým dovtedy si jednotlivec formoval sociálnu identitu príslušnosťou k svojmu vládcovi, osvietený vek mu túto cnostnú identitu postupne odňal a priznal ju rozpínavému a čoraz väčšmi všeobjímajúcemu (národnému) štátu, skláňajúcemu sa pred doktrínou utopickej ideológie. Ideologickým a ľudským tragédiám sa po eliminovaní monarchistického zastrešenia politickou decentralizáciou doslova otvorili vráta.

Aj toto trpké konštatovanie mi pomáha poznať, že novodobý nacionalizmus, v jeho mäkkom (národný socializmus) aj tvrdšom deriváte (nacizmus, fašizmus) má so socializmom niekoľko styčných bodov prieniku, ktoré kritiku eurosocialistov na adresu nacionalistov z SNS robia bezúčelnou a pokrytecky povrchnou.

Politická centralizácia a jednotná (nekrytá) mena ako predpoklad fašistickej politiky

Národný štát propagátorom zjednotenej Európy nestačil a nestačí. Nacionalizmus nie je len ideológiou, ale aj politicko-organizačným princípom, podľa ktorého by mal byť aj politický a národný celok totožný. Liberálny nacionalizmus, kde si ľudia slobodne usporadúvajú svoje spolužitie na základe vlastných priorít, nepredstavuje žiadne riziko.

To však o Európskej únii unisono neplatí. Európsky štát je politickým konštruktom, o budovanie ktorého sa europeisti usilujú – presne podľa brožúrky: predmetom ich úvah je abstraktný „európsky národ“ a spoločnosť, pričom základnou hodnotu sebaurčenie Európy prostredníctvom Európskej únie a rovnosť regulovaná „vyššou“ ideou spravodlivosti – redistributívnej, sociálnej, „genderovej“ – nie však určitými univerzálnymi právnymi normatívmi. Jednotlivec a rovnosť pred zákonom sa opäť vytráca, pričom utopická ideológia si razí cestu k cieľu s vyššou, ale latentnou intenzitou.

Kardinálnym prienikom medzi nacionalizmom (poprípade fašizmom) a socializmom bola vždy politická centralizácia, ktorá vedie ku akumulácii moci rozhodovať o živote a majetku ostatných ľudí na vzdialenejšiu, a teda aj menej transparentnú úroveň. Politická centralizácia, ústiaca v Bruseli, je výstižným tribútom procesu zjednocovania Európy pod záštitou Európskej únie. Spoločná zahraničná a fiškálna politika, daňová harmonizácia, spoločná inflačná politika, systém jedinej centrálnej banky nie sú len cieľom modernej europeistickej úderky, ale sú to všetko zámery, ktorým nemožno pripísať iný než fašistický charakter plynúci aj z ich fašistických koreňov.

Spoločná inflačná politika a systém jedinej centrálnej banky, tlačiacej jednotnú európsku menu, prináša veľké politické výhody, ktoré si jej projektanti uvedomovali zrejme menej než ich fašistickí predchodcovia. Tí konvergenciu ekonomík a stabilitu spoločnej (európskej) meny – ríšskej meny tiež nespochybňovali, keďže vytvárala vhodné prostredie na vytvorenie nadnárodnej autority.

Podstatné sú udalosti z roku 1914, keď v prvom vojnovom týždni nariadili vlády svojim centrálnym bankám zastaviť platby v zlate. Zlato, ktoré mali banky uložené na požiadanie pre svojich klientov, bolo nahradené bankovkami centrálnych bánk, ktoré sa stali „vládnymi peniazmi“ národných štátov. V ďalšom priebehu storočia sa stávali už len menej krytými až úplne bezcennými papiermi.

Financovanie výdavkov vlády na vojenské intervencie bolo uľahčené ničím nerušenou „produkciou peňazí“, de facto infláciou. Krízové následky na seba nenechali dlho čakať. Najmä v podobe nemeckej hyperinflácie došlo ruka v ruke s vojnovými reparáciami k rozvráteniu nemeckého hospodárstva, čo otvorilo priestor pre nebezpečných demagogických populistov opovrhujúcich slobodnou ekonomikou. Medzi nimi Hitler so svojou perfekcionistickou oddanosťou voči „národným záujmom“ vynikal.

Všetky tieto predpoklady fašistickej politiky si nepoučiteľná Európa dobre pamätá. Hitler sa nedostal k moci v nezjednotenom Nemecku, ale v období jeho „konsolidácie“. Miloševič si pri tvorbe „veľkého Srbska“ a financovaní svojich vojenských jednotiek taktiež vypomohol hyperinfláciou, čoho výsledkom bola defraudácia úspor obyvateľstva. Nacionalizmus ako kompatibilný s vládnym intervencionizmom rozkvitá pri centralizácii politickej moci, ktorú jednotná európska mena môže len spečatiť.

V jednom politickom koši s označením „pravicový extrémizmus“ sa vedľa seba mierumilovní zástancovia laissez-faire a šovinistickí nacionalisti/fašisti jednoducho nemôžu ocitnúť. Skutočnej „pravici“ je potrebné pripomenúť, že obhajoba eura alebo inštitucionálnych „stabilizátorov meny“ ako MMF je ekonomicky nepoctivá a politicky chúlostivá. Železné limity zlatej meny sú prostými pravidlami demokracie. Vláda môže míňať len taký počet prostriedkov, ktorý jej občania prostredníctvom daní odovzdajú.

Kto sa najviac prihovára za všetky súčasné centralizačné tendencie? „Moderní“ európski socialisti, európska ľavica alebo euronaivistická „pravica“! V takejto kumulácii moci neexistujú záruky, že sa neotvorí priestor na novodobú európsku daň, sen niekdajších fašistických protagonistov. Už bývalé rakúske predsedníctvo malo na čele kancelára Schüssela, ktorý považuje európsku daň za vhodný nástroj financovania eurorozpočtu.

Vízia európskej hospodárskej a sociálnej spolupráce, ktorá si vyžaduje politickú autoritu s možnosťou spravovať veci „európske“ bola a je lákavá pre všetkých kolektivistov: od fašistických propagátorov zjednotenej Európy z 50. rokov cez stalinského komunistu Brežneva a praktického socialistu Gorbačova až po stúpencov nového európskeho veku Jacquesa Delorsa alebo Derridu.

Nie je tu ani priestor na objasňovanie fašistického arché myšlienok zjednotenej Európy (nie priamo v podobe EÚ) – európanstva, ktoré sa vnára aj do našich školských učebníc a robí poľutovaniahodnú propagandu v intencii Josepha Goebbelsa.

Postačia nám slová Adolfa Hitlera, ktorý sa vyjadril: „Európske národy tvoria v tomto svete jednu rodinu. ...Nie je príliš rozumné predstavovať si, že v takom preplnenom dome, akým Európa je, je možné, aby si komunita národov zachovala dlhodobo rôzne legálne systémy a rôzne koncepty práva.“

Vraví Hitler a spolu s ním hutné zástupy salónnych eurobyrokratov! Rôzne koncepty práva (tzv. právny polycentrizmus) pritom doviedol Európu k vysokej kvalite práva, čo je v ostrom kontraste s právnou infláciou, ktorú Európska únia s hrdosťou jej vlastnou tvorí a nebráni sa ani takému skvelému nápadu „európskych zatykačov“! EÚ bojuje proti vlastným hodnotám.

Sociálna a hospodárska politika podľa úvah Adolfa Hitlera

Situácia sa dramatizuje pri sociálnej politike, kde si eurosocialisti umývajú ruky od „pravicového extrémizmu“, ktorý údajne zosobňujú prívrženci minimálneho sociálneho zákonodarstva (resp. poistenia), zrušenia minimálnej mzdy, politických pák odborov. Jednoducho intolerancie k „európskym sociálnym hodnotám“.

Tie však nie sú „hodnotnejšie“, než by sa mohli zdať. Dôchodkový systém s podobou obrovskej pyramídovej hry pochádza z čias Bismarckovej éry. Ten spolu so systémom sociálnych dávok – tzv. sociálneho poistenia, „spravodlivou mzdou“, spoločenskou solidaritou tvoril hlavné piliere fašistického sociálneho modelu nemeckého národného štátu. Fašistickí ideológovia si ho jazykom identickým s najnovším eurospeakom pochvaľovali!

Prednesme si citát ríšskeho kancelára z knihy Mein Kampf, kde sa zaoberá problematikou odborov a vôbec celej hospodárskej politiky neľútostnej voči slobodnému trhu:

„Pre národno-socialistické odbory je preto stávka prostriedkom, ktorý môže byť a zrejme aj musí byť používaný tak dlho, dokiaľ nebude existovať národno-socia¬listický štát. Ten by potom mal definitívne prevziať právnu starostlivosť a právnu ochranu obidvoch proti sebe bojujúcich skupín, totiž zamestnancov a zamestnáva¬teľov (pretože vo svojom dôsledku, zníženie produkcie, to škodí celej národnej po¬spolitosti!). Hospodárskej komore potom bude prislúchať povinnosť udržiavať chod národného hospodárstva a odstraňovanie oných škodlivých nedostatkov a chýb. To, čo je dnes vybojovávané pomocou zápasu miliónov ľudí, musí byť raz vybavované v rámci stavovskej komory a centrálneho hospodárskeho parlamentu. Tým by mal prestať zúrivý zápas medzi zamestnávateľmi a pracujúcimi o mzdy a tarify, ktorý po¬škodzuje hospodársku existenciu obidvoch a tento problém by mal byť riešený spo¬ločne na vyšších inštanciách, ktoré potom musia mať neustále na zreteli predovšet¬kým blaho národnej pospolitosti a štátu.“

Koľko harmónie by sme v slovách šovinistického šialenca zhliadli pri porovnaní s ideami európskych, ale aj tých našich domácich socialistov. Na voľné stanovenie miezd môžeme v súčasnosti zabudnúť – nesmú byť nižšie než štátnymi úradníkmi požadovaná suma. Odbory sú prepojené s politickou mocou a úlohou schádzania sa tripartity („stavovská komora“) je kolektívne vyjednávanie podmienok, za akých je možné realizovať pracovnoprávny vzťah. Smernica o službách (a napr. pracovnom čase) je tiež dôležitou časťou Lisabonskej stratégie.

Obavy zo zníženie produkcie? Hospodársky rast sa stal neodmysliteľnou súčasťou takmer každého ekonomicko-politického výroku. Ľudia si musia sporiť na dôchodok – úspory sú predsa zdrojom investícií, a tie sú zdrojom ekonomického rastu. O niečom takom komplikovanom predsa rozhodovať jednotlivci nemôžu! Tu musí nastúpiť vláda a prerozdeľovať, až kým nedôjde k dostatočne zvýšenej miere investícií, potrebnej na ekonomický rast. V prípade potreby si môžeme nejakú sektorovú produkciu pohodlne zadotovať, podporiť radšej domácu výrobu a uvaliť clá na zahraničný dovoz.. Na ekonomickom nacionalizme predsa nemôže byť nič fašistické!

„Hospodárska komora“ – pojem dnes asi trochu oplzlý, ale je snáď ministerstvo hospodárstva alebo financií o niečo cudnejšie? Môžme za cudnú označiť redistribúciu vyše polovice vytvoreného bohatstva alebo do oči bijúci protekcionizmus? Ekonomickým ministerstvám prislúcha povinnosť naprávať „chyby“ či „zlyhania“ voľného trhu, miliónov ľudí, ktorí dennodenne robia rozhodnutia o využití svojho majetku. Viera, že nejaký úradník bude schopný vykonštruované chyby takéhoto počtu ľudí napraviť pre blaho národnej (poprípade európskej) pospolitosti a štátu, je jednostajne skalopevná. Nie však zo strany „ultrapravicových“ zástancov slobodného trhu (jednoducho kapitalizmu).

Sám nemecký šéf propagandy Joseph Goebbels vo svojom prejave Das Europa der Zukunft, pripomenul nám známu myšlienku o vzniku problémov, ktoré treba riešiť na vyššej než národnej úrovni. Z toho plynie nutnosť integrovanej Európy, aby mohla na tieto nové problémy vyvolané rozvojom technológii (dnes hovoríme globalizácie) uspokojivo reagovať. Len prednedávnom začal eurokomisár Špidla volať po odškodnení obetí globalizácie prostredníctvom „Fondu pre obeti globalizácie“, ktorý má vyvažovať jej negatívne vplyvy.

Za negatívnu súčasť globalizácie sa všeobecne považuje tzv. dumping. Sú ním označované praktiky firiem, ktoré vstupujú na zahraničný trh s cenami generujúcimi nižší zisk než na domácom trhu. Európska únia navrhuje postupné uvalenie cla na dovoz zahraničných výrobkov, pričom sama dumping hojne využíva, napríklad v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky či „rozvojovú pomoc“ (kde eurofondy slúžia na vyrovnávanie regionálnych rozdielov odovzdaním peňazí do rúk politických podnikateľov). Aj v protekcionizme sa nám opäť vynára predstava o (európskom) národe ako politickej organizácii, ktorá sa kryje s hranicami (európskeho super-) štátu.

Moderní európski socialisti svoj dešpekt k súkromnému vlastníctvu už neprejavujú vlastníctvom veľkej časti výrobných prostriedkov, ale pozitívnym postojom k tzv. nominálnemu vlastníctvu. Analógia s fašistickým režimom je opäť na mieste. Fašizmus je korporativistickým systémom, v ktorom vláda ponecháva nominálne vlastníctvo výrobných prostriedkov v rukách jednotlivcov, ale vykonáva nad nimi kontrolu pomocou regulujúcej legislatívy a zmocňuje sa väčšiny prostriedkov prostredníctvom vysokých daní.

Ako som sa zmienil už vyššie, prerozdeľovanie vyše polovice zdrojov (ale aj snaha o harmonizáciu daňových systémov) je v Únii ekonomickou realitou. Ďalším symptómom je niečo nie veľmi vzdialené od korporativizmu – „spoločné“ vlastnenie a riadenie „strategických“ podnikov, prispievanie na „spoločné“ (monopoly). Chrlenie regulatívnej legislatívy, kde eurosocialisti „upravujú“ či „chránia“ trh svojím bystrým umom, je v Bruseli taktiež bežným javom.

„Plánovaná“ rodinná politika a interrupcie

Nemožno obísť ani rodinnú politiku. Ako Hitler v inej stati svojej knihy píše: „To, čo je v tejto oblasti dnes zo všetkých strán zanedbávané, bude musieť národný štát napraviť. Dieťa vyhlási za najdrahocennejší statok národa. Štát musí vystupovať ako garant tisícročnej budúcnosti, neskláňa sa pred želaním a egoizmom jednotlivca. Do služieb uvedených poznatkov musí dať najmodernejšie lekárske prostriedky. Všetko, čo je nejako viditeľne choré a dedične zaťažené, a tým ďalej zaťažujúce, musí štát vyhlásiť za neschopné plodenia, a toto tiež prakticky presadiť. Naopak sa musí postarať o to, aby plodnosť zdravej ženy nebola nijako obmedzovaná zlým finančným hospodárením štátnych úradov, aby sa pre rodičov, pre ktorých sú deti požehnaním, rodičovstvo nestávalo prekliatím. Štát musí skoncovať s prehnitou, ba zločineckou ľahostajnosťou, s ktorou dnes pojednáva sociálne predpoklady rodín s viacerými deťmi a namiesto toho sa musí stať najvyššou záštitou tohoto najdrahocennejšieho požehnania národa.“

V skutočnosti Hitler neopísal len svoje pomätené zámery, ale aj dnešnú realitu moderného štátu blahobytu. Čím viac detí ľudia splodia, tým viac peňazí dostanú od štátu. Dieťa sa naozaj stáva najdrahocennejším statkom národa už pred svojím počatím. Národniar Slota sa už hrnie vystavať „usilovným“ mladým rodinám nájomné byty – túto fašistickú aktivitu sociálna internacionála odignorovala.

Čo však nemožno prehliadnuť, sú odporúčania pre „viditeľne chorých“ a „dedične zaťažených“, a tým aj „zaťažujúcich“. Dnes štát túto povinnú voľbu o neschopnosti plodenia našťastie (i bohužiaľ) ponecháva matke, ktorá môže svoj „nezdravý plod“ legálne potratiť. Treba dodať spolu so Spoločnosťou pre plánované rodičovstvo (alebo celosvetovou Planned Parenthood Golden State), populačným fondom OSN a nacistom Hitlerom: „Iba šesťsto rokov trvajúce zabránenie možnosti počatia telesne degenerovaných a duševne chorých by ľudstvo oslobodilo od nesmierneho nešťastia, ale prispelo by tiež k jeho ozdraveniu tak, že to dnes sotva môžeme pochopiť. Ak bude uskutočnená vedomá, plánovitá podpora plodnosti najzdravších nositeľov národnej pospolitosti, výsledkom bude rasa, ktorá – prinajmenšom – odstráni zárodky nášho terajšieho telesného a duchovného úpadku.“

Uniformné vzdelanie a „čistá“ kultúra pre všetkých

V otázke vzdelania sa Hitlerov technokratický prístup zásadne nelíši od pragmatických myšlienok európskej sociálnej demokracie (teda až na zjavne nevyberaný slovník): „Tiež tu bude musieť národný štát výchovne zasiahnuť: nie je jeho úlohou zaisťovať existujúcej spoločenskej triede rozhodujúci vplyv, ale z množstva všetkých súkmeňovcov vybrať najschopnejšie mozgy a uviesť ich do úradov a dôstojnosti. Nemá iba záväzok poskytnúť priemernému dieťaťu v národnej škole určité vzdelanie, ale aj povinnosť priviesť talent na takú dráhu, na akú patrí. Za svoju najvyššiu úlohu musí považovať to, aby boli dvere všetkých štátnych vyšších školských inštitúcií otvorené každému nadanému človeku, nezávisle od toho, z akých kruhov pochádza. Túto úlohu musí splniť, pretože len tak môže byť vrstva reprezentantov mŕtvych vedomostí nahradená geniálnymi vodcami národa.“

„Chicagský“ ekonóm Milton Friedman tento ideologický problém načrtáva takto: „Vzdelanie, podobne ako systém sociálneho poistenia, je len ďalším príkladom prvku rozšírenia autoritárskej a socialistickej filozofie. Aristokratické Prusko a imperiálna Francia boli priekopníkmi štátneho riadenia školstva. Socialisticky orientovaní intelektuáli v Spojených štátoch, Británii a neskôr republikánskej Francii boli hlavnými zástancami štátneho riadenia.“

Eurosocialisti sa ochotne pridávajú na stranu ríšskeho kancelára a spolu s prostoduchými nacionalistami (i sofistikovanými inštitucionalistami) tvrdia, že európsky superštát, respektíve národný štát jednoducho musí výchovne zasiahnuť: financovať z prostriedkov eurofondov svoju propagandu – zakladať európske katedry, udeľovať certifikáty pre tzv. európske štúdie na univerzitách, europeizovať učebné prostriedky, alebo propagovať výučbu geopolitiky ako jednej zo škôl medzinárodných vzťahov, ktorej cieľom je vytvorenie geopoliticky signifikantného priestoru. Zatiaľ čo u prvých stúpencov tejto teórie „životný priestor“ predstavovala „Reich“, eurobyrokrati sa dnes vyslovujú za nadnárodný európsky superštát s „Európanmi pod spoločnou strechou“.

Takýto euroštát potrebuje mať svoju intelektuálnu oporu uvedenú do svojich „úradov a dôstojnosti“ zo študijných odborov štátnych škôl. A zrejme každý paternalistický etatista sa nevzdá tvrdenia, že je nutné vstúpiť do rozhodnutia rodičov o vzdelaní svojich detí a odovzdať ich do výchovy rozpínajúcemu sa Leviatanu. Štát sa predsa musí postarať o vzdelanie a priviesť dieťa v rovnostárskej štátnej škole na takú „dráhu, aká mu patrí“. Poskytnúť „bezplatné vzdelanie“ na „štátnych vyšších školských inštitúciách každému nadanému človeku“. Robert Fico by sa dozaista k takýmto myšlienkam sebavedome prihlásil.

Hitler však svoju propagandu nekamufloval a priamo uviedol nevyhnutnosť prevýchovy „reprezentantov mŕtvych vedomostí“ v „geniálnych vodcov národa“. Čo si pod reprezentantmi mŕtvych vedomostí možno predstaviť, síce nie je jasné, ale pravdepodobne niečo nedostatočne „pokrokové“. Akreditačná komisia sa tejto segregačnej úlohy zhosťuje v súlade so záujmami štátu alebo jeho univerzít a vstup na preregulovaný vzdelávací trh je pre súkromné alternatívne študijné programy značne obmedzený.

Europeistický pohľad zdieľajú európski intelektuáli aj na európsku kultúru, ktorú chcú regulujúcimi direktívami pozbaviť škodlivého vplyvu primitívnej kultúry násilia a pornografie prichádzajúcej z USA. Je prinajmenšom naivné zdieľať tento pohľad v období, keď európska kinematografia a mediálna kultúra prekračuje všetky medze principiálnej slušnosti, a taktiež opomínať americké kultúrne gro, ktoré v Hollywoode a pornografii určite nespočíva.

Fašistickými snahami o kultúrnu čistotu je známe predovšetkým Francúzsko a práve z krajiny galského kohúta, stržňa EÚ, pochádza mnoho vplyvných európskych intelektuálov. Tieto postoje sú absolútne neprekvapivé.

Nacionalizmus a socializmus – dve rozhádané dvojičky

Strojcovia svetlých zajtrajškov by si po strastiach s komunistickými režimami mohli uvedomiť, že účel prostriedky nesvätí. Od fašistických politických vízií sa nestačí dištancovať len diplomaticky alebo odtrhnutím rasistického podtónu a ubezpečovať sa výrokom „dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš“. Len človek s čistým svedomím môže s plnou vážnosťou kritizovať rozhodnutie Smeru-SD pribrať do koalície Slotových národných šovinistov.

Je naozaj pokrytecké, ak k nám eurosocialisti vysielajú obavy pred „pravicovým extrémizmom“ (výstižnejšie však „xenofóbnym nacionalizmom“), keďže ich myšlienkový kuloár je len jeho ďalšou (sociálnodemokratickou) odnožou. Prirodzený apel na národ zatienili budovaním európskeho superštátu, z ktorého primitívny nacionalizmus nevymietli – len ho zvečnili ako nadnárodný. Dokázali mu pripísať „európske“ záujmy a povýšiť ich nad rozmanitosť a protichodnosť ľudských potrieb. Ľudia sa pre nich (Bastiatovými slovami) stali „inertnou hmotou, pasívnymi časticami, pohybu zbavenými atómami či prinajlepšom istým druhom vegetácie bez záujmu o spôsob vlastnej existencie“.

Zároveň ako extrémistu nemožno v „pravicovom tábore“ označiť niekoho, kto obhajuje výhradné právo na život alebo svoj majetok a z nich plynúcu slobodu a mierové spolužitie v protiklade k snahám o politickú centralizáciu, zakotvenú v utopickom superštáte. Všetky aktivity spochybňujúce obranný mechanizmus ľudských práv je správne označiť ako nebezpečné a extrémne, keďže už svojou podstatou prirodzené práva človeka popierajú a apriórne relativizujú.

Z pozície relativistickej EÚ sa nenašla odvaha spochybniť budovateľské vízie Smeru-SD, predstavujúce určite väčšie riziko než tri ministerské kreslá SNS. Aj naše voľby len potvrdili, že nacionalizmus (resp. národný socializmus) a socializmus sú dve rozhádané dvojičky, ktoré si nakoniec k sebe cestu nájdu. V europarlamente ju už majú otvorenú.

Ján Gonda

zaujímavé		Ledy	18-07-2006 21:18
RE: zaujímavé		skoorwenetz	30-07-2006 8:33
Postoj Vatikánu		Dušan	18-07-2006 21:54
RE: Postoj Vatikánu		Peter Frišo	18-07-2006 22:03
RE: Postoj Vatikánu		Dušan	18-07-2006 23:37
RE: Postoj Vatikánu		Ledy	19-07-2006 0:08
RE: Postoj Vatikánu		Dušan	19-07-2006 6:40
RE: Postoj Vatikánu		Ledy	19-07-2006 9:24
RE: Postoj Vatikánu		Peter Frišo	19-07-2006 8:18
RE: Postoj Vatikánu		Dušan	19-07-2006 9:23
RE: Postoj Vatikánu		Peter Frišo	19-07-2006 22:36
Franco ze nepodporoval Nemcov?		tamten	21-07-2006 22:55
RE: Postoj Vatikánu		Lukas Krivosik	19-07-2006 9:36
RE: Postoj Vatikánu		Ledy	19-07-2006 10:22
RE: Postoj Vatikánu		Dušan	19-07-2006 10:34
RE: Postoj Vatikánu		PeterS	19-07-2006 11:30
RE: Postoj Vatikánu		Lukas Krivosik	19-07-2006 12:05
RE: Postoj Vatikánu		Dušan	19-07-2006 12:28
RE: Postoj Vatikánu		Lukas Krivosik	19-07-2006 12:56
Znásilňovanie mníšok		Dušan	19-07-2006 13:23
RE: Postoj Vatikánu		PeterS	19-07-2006 14:54
RE: Postoj Vatikánu		tamten	21-07-2006 22:40
RE: Postoj Vatikánu		tamten	21-07-2006 22:44
RE: Postoj Vatikánu		tamten	21-07-2006 22:35
RE: Postoj Vatikánu		Vlado	19-07-2006 10:11
Všechno se popletlo		Peter Frišo	18-07-2006 22:00
RE: Všechno se popletlo		Ledy	18-07-2006 22:29
Co je vidiet a co nie je vidiet		Lukas Krivosik	19-07-2006 1:08
RE: Co je vidiet a co nie je vidiet		Peter Frišo	19-07-2006 8:40
RE: Co je vidiet a co nie je vidiet		Lukas Krivosik	19-07-2006 10:28
RE: Co je vidiet a co nie je vidiet		Peter Frišo	19-07-2006 23:22
RE: Co je vidiet a co nie je vidiet		Peter Surda	20-07-2006 12:11
RE: Co je vidiet a co nie je vidiet		Lukas Krivosik	20-07-2006 13:19
RE: Co je vidiet a co nie je vidiet		LIBERTARIAN	21-07-2006 14:04
RE: Co je vidiet a co nie je vidiet		D	19-07-2006 10:54
RE: Co je vidiet a co nie je vidiet		PeterS	19-07-2006 14:48
RE: Co je vidiet a co nie je vidiet		Peter Frišo	19-07-2006 23:00
RE: Co je vidiet a co nie je vidiet		D	20-07-2006 9:53
RE: Co je vidiet a co nie je vidiet		Peter Frišo	19-07-2006 23:44
RE: Co je vidiet a co nie je vidiet		D	20-07-2006 11:17
RE: Všechno se popletlo		Jan Gonda	20-07-2006 11:25
RE: Všechno se popletlo		Jan Gonda	20-07-2006 11:29
RE: Všechno se popletlo		Lukas Krivosik	20-07-2006 13:29
RE: Všechno se popletlo		D	25-07-2006 21:46
RE: Všechno se popletlo		Richard_BA	25-07-2006 15:02
RE: Všechno se popletlo		skoorwenetz	30-07-2006 8:50
Tazka uloha		Zolo	19-07-2006 3:02
Blabol		Modra je dobra	19-07-2006 10:26
?		mm	19-07-2006 13:44
reakcia		Windir	19-07-2006 14:55
RE: reakcia		Lukas Krivosik	19-07-2006 15:30
RE: reakcia		Zolo	20-07-2006 15:31
RE: reakcia		msarkozy	19-07-2006 19:00
RE: reakcia		D	20-07-2006 10:57
RE: reakcia		msarkozy	20-07-2006 11:26
RE: reakcia		D	24-07-2006 15:30
RE: reakcia		Lukas Krivosik	20-07-2006 13:34
RE: reakcia		D	24-07-2006 15:38
RE: reakcia		tato	24-07-2006 20:19
RE: reakcia		D	25-07-2006 0:48
RE: reakcia		Jan Gonda	20-07-2006 15:49
RE: reakcia		D	25-07-2006 9:56
RE: reakcia		Jan Gonda	25-07-2006 12:51
RE: reakcia		D	26-07-2006 18:10
Ľavica vs. Pravica		ACMilan	20-07-2006 23:51
RE: Ľavica vs. Pravica		LIBERTARIAN	26-07-2006 13:34
RE: Ľavica vs. Pravica		D	01-08-2006 20:28
Nebezpecenstvo pre demokraciu		Maros	21-07-2006 15:00
Obeťou vojny je vždy pravda		Dušan	23-07-2006 9:56
RE: Obeťou vojny je vždy pravda		KALK	24-07-2006 14:11
RE: Obeťou vojny je vždy pravda		Lukas Krivosik	25-07-2006 12:58
RE: Obeťou vojny je vždy pravda		LIBERTARIAN	26-07-2006 13:41
RE: Obeťou vojny je vždy pravda		Richard_BA	25-07-2006 15:14
RE: Nebezpecenstvo pre demokraciu		Richard_BA	25-07-2006 15:07
RE: Nebezpecenstvo pre demokraciu		D	25-07-2006 22:05
RE: Nebezpecenstvo pre demokraciu		LIBERTARIAN	26-07-2006 13:43