ISSN 1335-8715

16-07-2006   Ivan Vojtaššák   Ideológia   verzia pre tlač

Zodpovednosť človeka 21. storočia za veci verejné

Úvod

Žijeme v Európe 21. storočia a sme aktérmi a svedkami vytvárania nových vzťahov v rámci našej spoločnosti, ako i budovanie nebývalých väzieb tak v hraniciach tohto kontinentu, ako i v planetárnom priestore.

Medzi nami sú ľudia, ktorí sledujú tento postup radosťou a nadšením, ale sú i takí, u ktorých prevláda nedôvera, sklamanie a odstup. Rovnako i prístup kresťanov k týmto novotám nie je jednoznačný. Pre ľudí prejavujúcich konzervatívne hodnoty, brániacich tradíciu je to pochopiteľné, že z javov prinášaných modernou dobou majú skôr obavy, ako naplnenie nadšením.

Jednou z výrazných čŕt modernosti je sekularizácia a snaha o sebavyjadrenie. Tieto znaky sú späté s dominantným postavením myšlienkového smeru a ideálov liberalizmu: s krízou autority. Niekto by povedal, že žijeme v dobe post-povinostnej. A tu prichádza na um otázka: aké miesto má zodpovednosť človeka voči sebe samému, životu, svojmu okoliu a k celému stvorenstvu. Môže táto civilizácia prežiť i pri zoslabení tejto dôležitej vlastnosti? Kto vplýva na jej formovanie a upevňovanie u mládeže ? Akú úlohu majú kresťania pre jej prítomnosť vo verejnosti a vo verejnom živote?

To sú otázky s ktorými sa bude zaoberať tento príspevok.

Základné vymedzenie pojmu zodpovednosť

So zodpovednosťou sa stretávame už knihe Genesis, kedy Boh vyzval človeka, aby «ovládol» túto zem ako Boží správca . Toto správcovstvo neznamená, že človek môže pôsobiť svojvoľne a poškodzujúco. Odtiaľ vyplýva zodpovednosť ľudí vo vzťahu k svetu, ktorý im Boh zveril. Výrazne ju vnímame v príbehu Adama po prekročení Božieho príkazu, kedy sa skryl pred Bohom . Uvedomoval si priestupok, porušenie zmluvy a nevedel aký trest bude nasledovať. Má výčitky svedomia. Rovnako i Kain po preliatí bratovej krvi bol volaný na zodpovednosť .

Človek spoznal hranicu dobra a zla, ktorú má vrodenú. Má svedomie, ktoré mu prekročenie tejto hranice dáva pociťovať. Tak uvedomuje si dôsledky svojich činov, ako i úmyslov a slov. Toto vrodené svedomie je vývojom človeka formované – môže byť potlačené, nevyvinuté, úzkostlivé, alebo i zvrátené. Svedomie hovorí o vzťahoch k Bohu, o prijatí hranice dobrá a zla, o motívoch konania, o uvedomovaní si dôsledkov za vlastné pôsobenie, o očakávaní odmeny a trestov. Človek má slobodnú vôľu, má možnosť si slobodne voliť, preto je i zodpovedný za svoje pôsobenie.

Biblickí ľudia uznávali suverénnosť a autoritu Boha. Mojžiš prijal zákon na kamenných doskách v hrôzostrašnej búrke, za burácania hromov a oslepujúcich bleskoch. Strach a teror využívali i ateistickí totalitarni vládcovia v nedávnej dobe.

Pri takom asymetrickom vzťahu je zodpovednosť človeka spontánna. Človek prirodzene uznal suverénnosť Stvoriteľa a jeho moc.

Nový Zákon veľa hovorí o zodpovednosti v postave verných a prezieravých služobníkov. V Evanjeliu sa pripomína, že každý dostal, ale tomu kto má sa ešte pridá a bude mať hojno. Ale kto nemá, tomu sa odoberie aj to čo má. Ale kto mnoho dostal, od toho sa bude aj mnoho požadovať a komu veľa zverili, od toho budú aj viac žiadať . Vidíme posun motivácie zodpovednosti od strachu z trestu, k očakávaniam toho čo nám Pán pripravil za vernú službu v Božom kráľovstve. Je to Jeho radosť, pokoj a nádej.

Moc bola legitimizovaná cirkvou a štátom. Kresťan uznával božie základy pravidiel správania sa v spoločnosti, ako i zodpovednosť pred Najvyšším sudcom vo večnosti. Platil prirodzený zákon, ktorý moderná doba poprela.

Tak to nie je v prípade moderných nositeľov suverénnosti – ktoré vo väčšine prípadov prešli formálne na anonymný ľud, prakticky na štát, jeho zákony a represívne zložky. Štát donedávna si prisvojoval dokonca i moc rozhodovať o živote jeho členov vo využívaní „hrdelného trestu“. Štát vynucuje si dodržiavanie platných zákonov i násilím, čo niektorí kresťania považujú za protiviace sa Božím zámerom a tým považujú každý štát za zlý . Autorita a moc sú v kríze a tým i zodpovednosť jednotlivca. Vzťahy akoby sa stali symetrické, zavládla akási rovnosť. A vznikla otázka uznania autority a moci jednotlivca v modernom prostredí. Preto je dnes aktuálne a naliehavé zamýšľať sa o suverénnosti, autorite a moci v modernej demokratickej spoločnosti.

Pochopenie zodpovednosti musí vychádzať z charakteristiky ľudskej osoby a jej prirodzenosti. Len tak môžeme pochopiť stav spoločnosti. Ľudská osoba je charakterizovaná okrem iných prvkov i zodpovednosťou za vlastné činy, ktorá vychádza z jej slobodnej vôle . Človek žije v sociálnom štáte. Tento je v kríze. Chýba jasná vízia človeka a jeho vzťahov v spoločnosti. Musíme si byť vedomí sociálneho učenia Cirkvi, ktoré vyzdvihuje účasť každého jedinca na správe spoločných vecí. Hovorí o hlavných pilieroch, ktorými sú subsidiarita, solidarita a zodpovednosť. Princíp zodpovednosti hovorí o povinnosti kresťana aktívne sa účastniť na rozhodovaniach a morálne a právne zodpovedať za ne, vo vzťahu k úlohám a kompetenciám, ktoré z nich vyplývajú. To znamená, že každý veriaci kresťan má sa cítiť zodpovedný za svoju účasť pri budovaní spoločného dobra v spoločnosti.

Sekularizácia kladie pred cirkev nové úlohy a funkcie. Medzi inými je to i funkcia kérygmatická, ktorá spočíva v napomáhaní veriacim stať sa zodpovednými.

Môžeme sa pýtať na zodpovednosť kresťanov a neveriacich pôsobiacich v rozličných povolaniach a na rozličných postoch v spoločnosti: na zodpovednosť rodičov, učiteľov a vychovávateľov, spisovateľov a básnikov, umelcov, pracovníkov masmédií, vedcov, lekárov, politikov, ako i na zodpovednosť uvedomelých občanov – kresťanov. V tomto príspevku sa chcem dotknúť len otázky problematiky zodpovednosti vychovávateľov a zodpovednosti občanov kresťanov – vo verejnom pôsobení.

Zodpovednosť vychovávateľov

Rodíme sa do sveta, ktorý je zdanlivo nie hierarchizovaný. Deti sa často, ale stále viac nachádzajú v nevyrovnanom, neharmonizovanom prostredí, ktoré je ťažko označiť za rodinné. Prvé vzory autority nejestvujú, alebo sú deformované. Vyrovnávajú sa s poranenými vzťahmi, s egoizmom, nepoznajú lásku a obetavosť harmonického rodinného spoločenstva. Spoločnosť nemá ujednotený názor na systém hodnôt a prejavuje sa posun od tradičných hodnôt k sekulárnym, od hodnôt prežitia k potrebám sebavyjadrenia.

Rovnako i škola, učiteľ sa nachádzajú v krízovom stave. Ako potom formovať svedomie, zodpovednosť mladistvých. Ako im sprostredkovať pevnú orientáciu v zahmlenom svete, ako im predstaviť kresťanské hodnoty, ktoré považujeme za najrozhodujúcejšie tak pre rozvoj jedinca, ako i pre zdravé napredovanie celého spoločenstva?

Je to predovšetkým v úprimnosti sebareflexie, v uznaní vlastných nedostatkov a toho čo sami sme zanedbali. Musíme dobre počúvať i kritiku nás samých. Niekto napísal, že hoci kresťanstvo hlásalo lásku, zabúdalo nadovšetko na priateľstvo .

Ďalšia náročná požiadavka je formovanie osobností. Ako ich formovať vo svete, ktorý uznáva len rovnosť – symetrické vzťahy: ako má učiteľ získať autoritu a uznanie žiakov? Tu je rozhodujúca osobnosť učiteľa. Taký si uvedomuje svoju dôstojnosť a úlohu: musí si byť vedomý svojho obrazu a dojmu, ktorý vytvára – láskavým prístupom, otvorenosťou, uznania svojej ohraničenosti, ponukou priateľských vzťahov a pôsobením ako sprievodca a nie mentor. Človeka, ktorý druhých chápe a dodáva im sebadôveru, sebaistotu – predovšetkým svedectvom vlastného života.

Škola musí povzbudzovať k iniciatíve, musí formovať prirodzenú autoritu vedúceho spoločenstva. Taký si je vedomý nebezpečnosti zvrátenej autority, dirigizmu, ktoré majú záporný účinok na mladých ľudí. Dôležitá je stránka uvedomenia si podpory dôvery v druhých, zdravého kritického postoja a tvorivosti, ktoré sú základom pre zdravé vzťahy v dospelom veku a v posilňovaní ľudského kapitálu – schopnosti spoločne spájať sily pri riešení problémov a nachádzaní sebarealizácie a uspokojenia a radosti.

Zodpovednosť za veci verejné

Žijeme v paradoxnej situácii. Všeobecne sa uznáva symetrický vzťah vo vzťahu k moci a autorite, na druhej strane sú nám prezentované ideály nesymetrického modelu. Problém moci pre kresťanov vznikol potom, ako štát prijal kresťanstvo ako štátom uznané náboženstvo a Cisár sa stal kresťanom. Ten si vynucoval poslušnosť a znášanie krívd i pri pocite nespravodlivosti poddaných. Tu je dôležité učenie svätého Pavla v jeho Liste Rimanom . Bol sformulovaný prirodzený zákon, kde zdrojom suverénnosti je Boh, jeho viditeľný zástupca na zemi je z Božej moci pomazaný kráľ, ktorý osobne rozhoduje a je Bohu zodpovedný za svoje rozhodnutia.

Moderná doba spochybnila prirodzený zákon – priniesla demokraciu, vládu väčšiny. Spoločnosť si neuvedomuje, že má hranice pri určovaní dobrá a zla hlasovaním a prijatím väčšinového názoru. Je otázka, či jestvuje kolektívna zodpovednosť, hoci nachádzame formulácie, že štát má byť zodpovedný za svoje pôsobenie. Nedávno sme videli vysporiadanie sa s kolektívnou zodpovednosťou ateistických totalitárnych predstaviteľov: jedni, vo vojne porazení boli súdení a odsúdení na vymazanie ich pamiatky vo svete, druhí, rovnako brutálni a neľudskí spia svoj večný sen na zamatových poduškách. Ich potomkovia sa vysmievajú všetkým aktivistom ľudských práv a volaniu k zodpovednosti. Kresťania musia si uvedomovať vlastné hodnoty a identitu. Musia oceňovať veľkú hodnotu sociálneho učenia cirkvi, zaujímať sa o veci verejné a aktívne sa zúčastňovať v zápase o spoločné dobro.

Problém autority verejných činiteľov spočíva v pochopení charakteru moci, v uvedomení si pokušenia, zneužitia postavenia a zvráteností moci. Sú i takí, ktorí hovoria, že politika, ako vytváranie spoločenstiev nemôže byť morálna. Ale napriek tomu spoločnosť môže mať nárok volať k zodpovednosti i tých čo dočasne si privlastnia autoritu a moc rozhodovať o veciach verejných. Kresťanský prístup k moci je v jej chápaní ako služby verejnosti, uprednostňovania slabších, postihnutých, žijúcich na okraji, v budovaní šance pre všetkých a v budovaní dôvery a otvorenosti.

Služba verejnosti je obeťou. Človek venuje svoj voľný čas a množstvo energie v prospech ideálom, ktoré prezentuje, za ktoré sa angažuje v neľútostnom zápase. Tam hľadá spojencov a podporovateľov často i medzi oponentmi a tými, ktorí boli mu odporcovia.

Zodpovednosť politika je v starostlivosti o vlastný osobnostný rast. Má to byť ucelená, bezrozporná osobnosť, ktorá si je vedomá svojich slabostí, ktorá vie oceniť i kvality iných a ktorej hlavný cieľ má byť blahobyt spoločenstvá – spoločné dobro.

Dnes máme možnosti hodnotenia pôsobenia politikov kvantitatívne – sú to napríklad ekonometrické indikátory (index ľudského rozvoja HDI), alebo indexy posudzujúce chorobné spoločenské javy (šedá ekonomika, korupcia). Tieto nám umožňujú hodnotiť efektivitu, úprimnosť pôsobenia verejných činiteľov a potom ich volať k zodpovednosti.

V demokratickej spoločnosti existujú rôzne spontánne spoločenstvá, zoskupenia, združenia, spolky v ktorých sa jedinci združujú s cieľom spoločne presadzovať isté ideály, isté hodnoty. Tieto sú založené na dôvere, že jednotlivec je schopný dosiahnuť riešenie istého svojho problému. Je dôležité, aby sme my kresťania pestovali dôveru v naše sily, mali snahu riešiť spoločenské problémy prezentovaním ich spoločnosti. Tu je dôležité, aby sme boli pripravení v otvorenom pôsobení a mali také vlastnosti, ktoré z nás robia osobnosti: boli zrelí v dôvere, otvorenosti, priateľstve, schopnosti s empatiou diskutovať s protivníkmi, mať istotu, že sa vieme prijateľne presadiť tak, aby sme sa stali soľou a svetlom v našom prostredí. Musíme byť vedení našim Majstrom, ktorý povedal, že je Pravdou, cestou a životom.

Záver

V našej postmodernej spoločnosti je zreteľná kríza autority. Odtiaľ vychádzajú i problémy pri presadzovaní zodpovednosti v rôznych prostrediach, pri jej odovzdávaní mladej generácii.

My kresťania máme úlohu preniesť naše videnie sveta, hodnoty, tradíciu mladej generácii tak, aby ich prevzala ako svoju vlastnú, aby ju zabudovala do svojej identity. Je veľká úloha určiť vzory suverénnosti v rodine, v Cirkvi a vo štáte.

Rozhodujúcu úlohu má formácia osobností, formovanie ľudí, ktorí majú prirodzenú autoritu a charizmu vodcov – usmerňovateľov – vyzdvihujúcich lásku, priateľstvo, pochopenie. Máme veľké bohatstvo v učení Cirkvi, v jej Sociálnej doktríne. Je len na nás, aby sme ho spoznávali, využívali v každodennom pôsobení a rozširovali i medzi nekresťanmi tak v našom prostredí, ale hlásali ho i všade kam prídeme i mimo nášho Slovenska.

Ivan Vojtaššák

  Krestan a veci verejne.
   obranca 16-07-2006 21:07
  "Kazdy podla svojho" liberalizmus
   Tomas Sikorsky 17-07-2006 1:11
  RE:
   D 18-07-2006 9:43
  RE:
   LIBERTARIAN 18-07-2006 16:52
  Svedomie
   Dušan 17-07-2006 8:47
  Off topic
   Lukas Krivosik 17-07-2006 12:01
  RE: Off topic
   Milton 17-07-2006 18:50
  K článku
   gejza_n 19-07-2006 17:37
  nazor
   pieksamaki 24-07-2006 10:49

   

 

Ideológia

Pri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak