ISSN 1335-8715

21-05-2006   Michal Drotován   Kultúrna vojna   verzia pre tlač

Kauza: Trest smrti

Vo svojej krátkej štúdii sa venujem najvyššiemu trestu, jeho histórii, formám a pohľadu naň v súčasnosti. Zároveň stručne analyzujem názory zástancov a odporcov trestu smrti. Táto téma je krajne kontroverzná, pretože dôsledky uplatnenia tohto trestu sú nezvratné. Vyvstáva otázka, či je hrdelný trest konzervatívna agenda, keďže sa uplatňoval prakticky počas celých dejín ľudstva.

Na túto otázku by som sa pokúsil vo svojej práci odpovedať.

História trestu smrti

Dá sa povedať, že smrť ako najvyšší trest je stará ako ľudstvo samo. Základnou premisou, z ktorej vychádza, bolo vyradiť nebezpečných zločincov zo spoločnosti. Prvotným predpokladom na zavedenie takejto formy trestu bola pravdepodobne v praveku osobná krvná pomsta (vendeta).

Všetky nám známe staroveké národy tiež uplatňovali takúto formu trestania. V Egypte za čias faraónov mali úctyhodný zoznam obvinení, za ktoré bol udeľovaný najvyšší trest. Smrť tu bolo možné udeliť aj za falošné priznanie svojich ročných príjmov. (V Egypte bolo v tej dobe centrálne riadené hospodárstvo.) Židia trestali smrťou taktiež modloslužobníctvo, únos, sodomiu, smilstvo alebo rúhanie. V duchu Starého zákona: „Kto zabije akéhokoľvek človeka, musí zomrieť… Kto svojmu súkmeňovcovi zapríčinil úraz, i jemu nech sa tak spraví, ako on urobil: zlomeninu za zlomeninu, oko za oko, zub za zub.“ (Levitikus 24,17-20). Najčastejšou formou popravy bolo ukameňovanie.

V Starobabylonskej ríši bol prijatý známy Chamurappiho zákonník, v ňom boli tresty udeľované nielen na základe skutku, ale aj pôvodu a bohatstva odsúdených. Prvý grécky právny systém bol prijatý v roku 621 Pr.Kr. a do histórie vošiel pod názvom Drakonov zákon, ten prakticky za všetky prečiny udeľoval trest smrti. O dve storočia neskôr bol spísaný Rímsky zákon dvanástich tabúľ (Lex Duodecin Tabularum), ktorý udeľoval trest smrti napríklad aj za rušenie nočného kľudu v Ríme, krádež alebo krivú prísahu.

Rímski občania mali právo byť sťatí (ako sv. Peter) a ostatní boli ukrižovaní. V rímskom práve sa stretávame s v stredoveku veľmi populárnymi teatrálnymi popravami. Za vraždu rodiča bol napríklad vinník zviazaný vo vreci spolu so psom, kohútom, zmijou a opicou a hodený do vody. V tomto akte bola prítomná aj náboženská symbolika, keďže duše mŕtvych nemohli preniknúť cez vodu, odsúdenec bol automaticky uvrhnutý k pekelným božstvám. V rímskom práve vstúpil do všeobecnej normy trest, ktorý sa od tohoto obdobia vzťahoval iba na vinníka. (Napríklad v Babylonskej ríši bol trest dedičný, takže ak napríklad dom, postavený architektom, ktorý medzičasom zomrel, spadol a niekoho zabil, potrestali sa trestom smrti jeho potomkovia.) Po nástupe Konštantína už neboli prenasledovaní kresťania, „ale najzávažnejšie náboženské zločiny sa stále trestali smrťou, či išlo o zlých čarodejníkov, veštcov alebo matematikov (matematické remeslo bolo totiž zakázané, ale geometrické bolo povolené)“.1

V tomto období sa za trest smrti vyslovili sv. Augustín (v pojednaní De libero arbitrio), sv. Ambróz či sv. Cyprián. Svätý Hieroným hovorí vo svojich Komentároch o Ezechielovi: „Kto postihuje zlých v ich nerestiach a nesie smrtiaci nástroj, aby zabil nenapraviteľných zločincov, je služobníkom Božím.“ 2

Počas stredoveku bol trest smrti stanovený hlavne za päť druhov zločinov, a to zabitie, únos a znásilnenie, krádež, falšovanie peňazí a podpaľačstvo. Inkvizícia rozšírila tento zoznam ešte o heréziu a kacírstvo. Pre nedostatok dokumentačného materiálu však nemožno zistiť presný počet inkvizičných procesov, takže obhajcovia resp. odporcovia inkvizície argumentujú nízkymi resp. vysokými číslami, ktoré však nie sú overiteľné. 3 Na konci 12. storočia vystúpili prví odporcovia trestu smrti – valdenská sekta, ktorá sa odvolávala na slová z písma (napr. slová Ježiša Krista“ Nechcem smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil“). Ich aktivita sa skončila podpísaním spisu Inocenta III (1208), v ktorom sa vzdávali svojho učenia (hrozil im práve zmienený trest smrti za heréziu). Za trest smrti sa vyslovila aj najväčšia filozofická autorita cirkvi Tomáš Akvínsky.

Počas absolutizmu boli zavedené prísnejšie tresty a výrazne bol rozšírený počet skutkov, za ktoré sa trestalo smrťou. Frekvencia popráv a počet popravených bol výrazne vyšší ako počas stredoveku, kráľ sa stal vo viacerých štátoch osobou, ktorá rozhodovala o živote a smrti poddaných. Pri niektorých popravách je až teatrálne opakovaný zločin.

Príkladom verejného divadla môže byť poprava z roku 1772 vo Francúzsku: “V Cambrai bola istá slúžka, ktorá zabila svoju paniu, odsúdená, aby bola predvedená na miesto popravy na káre, čo slúži na odvoz odpadkov pri cestách; pri šibenici bude stáť tá istá stolička, na ktorej sedela pani Laleu, keď bola zavraždená. Kat najvyššieho súdu odsekne odsúdenej pravú ruku a pred jej očami ju hodí do ohňa. Vzápätí jej sekáčikom, ktorým zavraždila pani de Laleu, zasadí štyri údery, prvý a druhý do hlavy, tretí do ľavého predlaktia, štvrtý do pŕs. Potom bude na šibenici obesená a uškrtená. Po dvoch hodinách bude jej telo zvesené, pred šibenicou bude tým istým sekáčikom odseknutá od neho hlava. Táto hlava bude v Cambrai vystavená na dvadsať stôp vysokom kole pred mestskou bránou, pri ceste do Douai. Zvyšok tela sa dá do vreca a zahrabe sa pri onom kole do hĺbky desať stôp.“ 4

Na základe uvedeného vidieť, že pred nástupom „moderného“ veku bolo kruté divadelné predstavenie súčasťou trestu. Podľa niektorých prameňov hlavným dôvodom bežných ľudí, prečo sa chodili pozerať na popravy, bola skutočnosť, že odsúdenec, ktorý už nemal čo stratiť, často preklínal kráľa, cirkev, Boha a ľudia mu nadšene tlieskali. Mimo toho „…v dňoch popráv sa nepracovalo, krčmy boli plné, ľudia urážali autority, katom, policajným úradníkom a vojakom nadávali, alebo do nich hádzali kamene; pokúšali sa zmocniť odsúdenca, či už preto, aby ho zachránili, alebo preto, aby ho lepšie zabili; vznikali bitky a zlodeji mali výbornú príležitosť, ako využiť strkanie a zvedavosť okolo popraviska.“ 5

Nová éra v dejinách trestu smrti sa začala vydaním de Beccariovej rozpravy O deliktoch a trestoch (Dei delitti e delle pene) v Livorne roku 1764. Po popredia sa postupne dostávajú oponenti najvyššieho trestu a filozofi, ktorí bojovali za jeho výrazne obmedzenie (Voltaire, Rousseau, Diderot a iní). Presadzovali nahradenie trestu smrti doživotným väzením, ktoré by prinieslo istú užitočnosť pre spoločnosť (práca väzňov). Vzniká prvé hnutie abolicionistov. Krátkodobo viedla táto kampaň k zrušeniu trestu smrti de facto v Toskánsku a v Rakúsku (za vlády Jozefa II), kde bol dokonca v rokoch 1787-1796 zrušený tento trest aj právne.

Nasledovala však Veľká francúzska revolúcia a hlavne Jakobínska diktatúra, keď sa gilotína nezastavila. Paradoxom je, že sám Robespierre svojho času (pred nástupom k moci) bojoval za zrušenie trestu smrti. Najprísnejší zákon v tomto smere však bol vo Veľkej Británii, kde napríklad v roku 1801 obesili 13-ročného chlapca za to, že ukradol lyžičku.

V 19. storočí abolicionizmus získal do svojich radov aj niektorých právnikov a na zrušenie trestu smrti sa začalo pozerať nielen z etického a morálneho hľadiska, ale aj z hľadiska práva. Medzi prvé krajiny, ktoré zrušili absolútny trest v mierových časoch patrilo Portugalsko (1867), San Marino (1865) a Venezuela (1863). V USA to bol štát Michigan (1846). Mnoho štátov v tomto období zrušilo tento trest de facto (teda existoval, ale sa prakticky neuplatňoval). Vo všeobecnosti vo väčšine vyspelých štátov, ktoré si ponechali trest smrti, ho bolo možné udeliť iba za vraždu.

Opačný trend nastal v období od prvej do druhej svetovej vojny, keď mnoho štátov znovuzaviedlo smrť ako najvyšší trest. Najviac popravených bolo v totalitných diktatúrach, kde boli bežné politické čistky. Vysoká miera popravených dôstojníkov spôsobila napríklad Stalinovi počas nemeckej ofenzívy v roku 1941 výrazne obranné problémy. Paradoxom je, že samotný guru komunizmu Karl Marx bol proti trestu smrti. 6

Po roku 1945 a po Norimberskom procese s vojnovými zločincami nastupuje trend rušenia trestu smrti de facto aj de iure v mnohých štátoch po celom svete. Tento trend pokračuje aj začiatkom 21. storočia.

Spôsoby exekúcie

Táto oblasť dokazuje, aká krutá môže byť fantázia a vynaliezavosť človeka. Spomeniem iba niektoré známejšie formy popravy. Jednou z prvých foriem bolo využitie (alebo skôr zneužitie) zvierat ako katov. (Patria sem hlavne hady, levy, tigre, psy alebo krysy). Tento spôsob bol využívaný napríklad v Ríme, kde počas hier boli predhadzovaní do arény hlavne kresťania. Bola to určitá forma „reality show“ pre ctihodných občanov Ríma.

Ďalšími formami popravy bolo podrezanie hrdla, rozpáranie brucha, zvrhnutie z výšky do priepasti, smrť hladom v klietke, zamurovanie (tento trest bol často vyhradený duchovným, u ktorých bola krvavá poprava neprípustná; v Japonsku bývali v 16. a 17. storočí zamurovávaní niektorí odsúdení do pilierov mostov, pretože sa verilo, že ich duše zvýšia pevnosť stavby).

Ukrižovanie bolo v Rímskej ríši vyhradené otrokom a za určitých okolnosti veľkým zločincom, ktorých bolo treba zvlášť ponížiť. Vinník mohol byť aj pochovaný za živa. (V stredovekom Francúzsku nebývali ženy z dôvodu „slušnosti“ vešané. „Nepokladalo sa za vhodné vidieť ženu na konci povrazu „sebou švihať“ a zdvíhať nohy až k očiam. Preto boli často pochovávané za živa. Existujú súdne dokumenty, ktoré hovoria o danom treste.“ 7 Hromadnými popravami zaživa sa „preslávili“ v nedávnej minulosti Sovieti, nacisti a Červení Kméri v Kambodži).

Ďalšími spôsobmi popravy bolo narazenie na kôl (známe u Tatárov, ale aj jeden zo spôsobov vojakov Červenej armády v roku 1917), stiahnutie z kože, rozštvrtenie a roztrhanie („Správy o verejnom štvrtení v Číne pochádzajú ešte zo začiatku 20. storočia. V roku 1926 bol nemecký kriminológ Róbert Heindl prítomný na verejnom trhaní odsúdenca v Kantone pri ktorom, ako napísal, sa diváci bavili, smiali, fajčili a jedli ovocie.8), trhanie železom, rozmliaždenie váhou (často medzi kolesami).

Často používanou formou bolo hlavne v stredoveku upaľovanie. To bolo udeľované za heréziu, kacírstvo, bosoráctvo a čarodejníctvo, sodomiu, incest a homosexualitu. Vyvstáva možnosť, že samotní inkvizítori sa báli následkov magickej moci a z toho dôvodu premenili telo na popol, čím de facto úplne zaniklo. Najznámejšou osobou, ktorá bola upálená, bola Johanka z Arku (1431).

Ďalej sa používalo vyvolanie smrti na malom ohni (uvarenie), usmrtenie šípmi (Sv. Sebastián), prebodnutie (Norimberská panna – sarkofág vo vnútri s dlhými a veľmi ostrými hrotmi), otrávenie (najznámejšia obeť bol Sokrates, ktorý zomrel po vypití bolehlavu), ubitie k smrti, ukameňovanie (dodnes používaný spôsob v niektorých moslimských krajinách, v roku 1981 bol napríklad v Pakistane ukameňovaný pár obvinení z uzavretia nelegálneho manželstva), utopenie a udusenie.

V 20. a 21. storočí je najčastejšie exekúcia vykonaná obesením, gilotínou, zastrelením, plynovou komorou, elektrickým kreslom a smrtiacou injekciou. Tieto druhy popráv mali prispieť k „humanizácii“ trestu smrti.

Obesenie je z týchto foriem najpotupnejšie a aj najjednoduchšie, preto je často používané samozvanými sudcami z masy v prípade lynčovania (odhaduje sa, že v rokoch 1900-1944 padlo za obeť lynčovaniu iba v USA 4900 osôb, prevažne černochov). V minulosti to bol trest napríklad za ukradnutie koňa a do polovice 19. storočia najvyužívanejší spôsob exekúcie v USA.

V Československu väčšinu odsúdených na smrť vešali (výnimkou je obdobie druhej svetovej vojny, keď sa v Prahe na Pankráci popravovalo gilotínou). Na smrť obesením boli odsúdení všetci prominenti, nad ktorými vyniesol najvyšší trest Norimberský súd, a rovnako čelní predstavitelia Slovenskej republiky 1939-1945 Jozef Tiso a Vojtech Tuka (ktorý bol v čase exekúcie nemohúci a na vozíku). Rovnako tak bol obesený aj Benito Mussolini. Tento spôsob bol pre odsúdených potupnejší ako smrť zastrelením, o ktorú viacerí žiadali. V minulosti bolo obesenie najčastejšou formou exekúcie pre deti, ktoré spáchali zločin, posledná verejná poprava bola v roku 1833, keď bol obesený 9-ročný chlapec, pretože ukradol atrament.

Joseph Ignace Guillotin, lekár a profesor anatómie na lekárskej fakulte a zároveň poslanec za mesto Paríž, sa zapísal do histórie skonštruovaním slávneho francúzskeho vynálezu – gilotíny. 9 Dôvodom nového spôsobu bola nielen humanizácia popráv, ale aj uplatnenie jedného z hesiel revolúcie, teda rovnosť. Každý bez rozdielu postavenia mal zomrieť rovnako (ako zlodej koni, tak aj kráľ Ľudovít XVI.).

Aj keď bola gilotína čiastočne rozšírená do iných krajín (Belgicko, stala sa aj jednou z obľúbených foriem exekúcie nacistov), domovskou krajinou navždy zostane Francúzsko. Celková hmotnosť stínacieho zariadenia bola 40 kg a keďže nôž bol zasadený pod uhlom a dosiahol rýchlosť 23,4 km/h, nie je opísaný žiaden prípad, keď by popravovaný prežil. Samotná doba preseknutia krku trvá iba 0,02 s.

Aj keď existujú spory biochemikov, či odťatá hlava musí v momente preťatia miechy automaticky stratiť vedomie. Prvým popraveným gilotínou vo Francúzsku bol v roku 1792 Jacques Nicolas Pelletier a posledným Hamid Djandoubi v roku 1977. Najviac popravených bolo počas 40-dňovej diktatúry Maximiliena Robespierra (od 10. 6. do 27. 8. 1794, keď bolo popravených minimálne 13 073 ľudí). Samotní vodcovia Výboru pre verejné blaho boli neskôr popravení, legendárnymi sa stali posledné slová Dantona katovi : „Ukáž moju hlavu ľudu, zaslúži si to!“ 10

Zastrelenie sa objavilo ako technika popravy samotným vynálezom zbraní. Pôvodne to bol trest vyhradený vojakom a námorníkom, neskôr jeden z nástrojov masových popráv. V prípade popráv čatou vstupuje do popredia prvýkrát možnosť, že samotný kat nebude nikdy známy (jeden vojak mával vždy zbraň so slepým nábojom, takže každý člen čaty mohol mať pocit, že to bol práve on).

Popravčej čate velí nižší dôstojník alebo vyšší poddôstojník, v histórií boli však aj prípady, že čata strieľala na povel odsúdeného (ako v prípade ministra vnútra štátu Vichy Pierra Pucheu). Medzi zastrelených prominentov patrili napríklad cár Mikuláš II, Mata Hari či cisár Maxmilián. V súčasnosti sa tento trest používa hlavne v arabských a afrických krajinách, je rovnako často formou popravy „zradcov“ v guerillových vojnách. Najčastejšie sa vykonáva strelou do tyla.

Plynová komora sa spája hlavne s holokaustom a smrťou miliónov židov.(Rudolf Hess pred norimberským tribunálom vyhlásil: „Odhadujem, že plynom a ohňom zahynulo okolo dva a pol milióna obetí.“ 11) Ako technika popráv sa uplatnila hlavne v USA, kde bola obhajovaná ako ďalší krok k humanizácii popráv po elektrickom kresle. Popravení zomrú na otravu kyanidom. Táto forma popravy si ako jediná vyžaduje aktívnu spoluprácu odsúdeného, na ktorom záleží, či bude trpieť. Ak sa na začiatku nadýchne hlboko, do pätnástich sekúnd stratí vedomie, ak však dýcha povrchne, jeho utrpenie pri plnom vedomí môže trvať aj niekoľko minút.

Elektrické kreslo je vynálezom USA, prvým popraveným za vraždu sekerou bol Francis Kemmeler v roku 1888. Tento spôsob patrí, napriek prvotnej idei humanizácie, medzi najkontroverznejšie. Dôvodom je, že nikdy sa nedá presne určiť, koľko je potrebných voltov a ampérov na popravenie. Niektorí ľudia prežili aj viac ako 2000 voltov. Ak odsúdený dostal možnosť vybrať si formu popravy, tak to nikdy nebolo elektrické kreslo. Do poslednej sekundy existuje možnosť, že guvernér štátu udelí milosť, preto je v komore smrti umiestnený aj telefón.

Smrtiaca injekcia je jeden z najnovších spôsobom exekúcie, dá sa povedať, že aj najhumánnejší, pretože popravovanému je vpichnutý nielen jed, ale aj barbituráty a utišujúce prostriedky. V ideálnom prípade odsúdený pokojne zaspí. Najväčšia vlna protestov proti tomuto spôsobu popravy bola z dôvodu aktívnej spolupráce lekárov pri poprave. Roztok obsahuje tri zložky – barbituráty, ktoré vedú k strate vedomia, bromid pankurnia, ktorého úlohou je paralyzovať bránicu a prerušiť tak pohyby pľúc a nakoniec chlorid sodný, ktorý má privodiť zástavu srdca.

Účelom zavedenia smrtiacej injekcie nebola iba humanizácia popravy, ale aj ekonomické dôvody, keďže táto forma je výrazne lacnejšia ako elektrické kreslo či plynová komora. Prvým popraveným bol 7. decembra 1982 Charlie Brooks, ktorý zabil pri krádeži vozidla mechanika. V súčasnosti je smrtiaca injekcia prakticky jediným spôsobom popráv v USA (od roku 2001 do marca 2006 bolo vykonaných 273 popráv 12, z ktorých boli iba tri iné ako injekciou, teda konkrétne elektrickým kreslom).

Trest smrti v súčasnosti

Podľa Amnesty International v súčasnosti je na svete 79 štátov, kde je trest smrti úplne zrušený, 15 štátov, kde je možný iba v špeciálnych prípadoch (väčšinou v čase vojny), 23 štátov, kde je síce možné ho udeliť, ale za posledných 10 rokov tam nebola vykonaná žiadna poprava a nakoniec 78 krajín, kde je používaný ako druh trestu. 13 V nasledujúcom prehľade sú štáty rozdelené podľa regiónov.

Európa

V Európe je situácia najhomogénnejšia, jediný štát, kde je používaný trest smrti, je Lukašenkovo Bielorusko, kde je v princípe udeľovaný za vraždu a z nej odvodené zločiny (terorizmus, sabotáž, genocída, atď.). V pôvodnom Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bol v článku 2, ods. 1 povolený trest smrti, na základe dodatkového protokolu č. 6, ktorý bol prijatý v roku 1983, bol trest smrti v čase mieru zrušený.

V súčasnosti je samotné vstúpenie do Rady Európy podmienené ratifikáciou tohto protokolu. Nie je však pravda, ako to tvrdia niektorí abolicionisti, že Slovenská republika (resp. ČSFR) musela na základe tohoto ustanovenia zrušiť trest smrti, klauzula o ratifikácií protokolu č. 6 ako podmienky k vstupu do RE bola prijatá až rezolúciou č. 1044 v roku 1994. Z uvedeného dôvodu vyhlásili na trest smrti moratórium Ukrajina (napriek výrazným protestom obyvateľstva, ktoré chcelo nechať popraviť masového vraha A. Onoprienka), Turecko alebo Ruská federácia. Rusko, Ukrajina, ale aj Litva a Lotyšsko však napriek tomu určitý čas po vstupe do RE uplatňovali trest smrti a uvedené ustanovenie porušovali. V súčasnosti skoro všetky členské štáty RE neumožňujú trest smrti ani počas vojny, výnimkou sú Lotyšsko a Albánsko, v Rusku existuje naďalej v ústave trest smrti, ale od augusta 1996 sa nevykonáva (s výnimkou jednej popravy v roku 1999 v Čečensku).

Ak však v prípade väčšiny krajín západnej Európy je podpora zrušenia trestu aj vo veľkej časti populácie, v postkomunistických krajinách je situácia opačná. Znovunastolenie trestu smrti sa tu často používa ako súčasť populistického riešenia znižovania kriminality. Na základe sporu Soering v. Veľká Británia (1989)14 vznikol precedens, že krajiny RE nemôžu vydať svojho občana do krajiny, kde mu hrozí trest smrti, dôvodom je utrpenie, ktoré ho môže čakať v cele smrti. Tento precedens nevylučuje možnosť, že občan štátu RE nemôže byť popravený, ak bol zaistený úradmi krajiny, kde zločin spáchal a kde mu zaň hrozí trest smrti (známe prípady pašovania drog v juhovýchodnej Ázií). Dodatok č. 6, bol v Európe prijatý z dôvodu, že v prípade trestu smrti „ide o pozostatok menej civilizovaných období.“ 15

Kanada a USA

V Kanade je trest smrti protiústavný, posledná poprava bola uskutočnená v roku 1962. V USA je trest smrti uvedený ako sankcia v 38 štátoch a rovnako tak je uvedený aj vo federálnom zákone. Spojené štáty sú jediný vyspelý štát tzv. západnej civilizácie, kde je udeľovaný najvyšší trest. Táto samotná skutočnosť by sama osebe bola dostatočná na obsiahlu štúdiu, preto sa obmedzím na základne fakty.

V súčasnosti je možné odsúdiť na smrť iba plnoletú (teda presnejšie 18-ročnú 16) a svojprávnu osobu. Táto skutočnosť však platí iba niekoľko mesiacov, napríklad v prípade plnoletosti od sporu Roper v. Simmons (rozhodnuté v marci 2005). Donedávna teda bolo možné popravovať aj mladistvých a duševne a mentálne chorých. USA sa tak len pred rokom vyradili zo skupiny krajín, kde je možné popravovať mladistvých (patria sem Bangladéš, Irán, Irak, Nigéria, Pakistan, Jemen a Saudská Arábia).

V jednom z najznámejších sporov histórie Furman v. Georgie (1972) Najvyšší súd rozhodol, že široké možnosti rozlišovania medzi trestami, ktoré majú sudcovia a porota, robí z hrdelného trestu rozsudok svojvoľný, porušujúci zásadu riadneho procesu (teda V. a XIV. dodatok Ústavy USA), zároveň porušoval aj VIII. dodatok, ktorý zakazuje ukladať „kruté a neobvyklé tresty“ (jeden z obžalovaných, ktorého prípad riešil Najvyšší súd, bol odsúdený na trest smrti za znásilnenie).

V USA sa teda v rokoch 1967-1977 popravy nevykonávali a všetkým odsúdením bol automaticky trest zmenený na doživotie (poprave sa napríklad vyhla „legenda“ Charles Manson). Štáty upravili v danej otázke legislatívu a od roku 1977 je možné odsúdiť na trest smrti iba za vraždu I. stupňa (teda samotná vražda musí byť spáchaná buď brutálne, alebo v spojitosti s iným trestným činom – napríklad znásilnenie alebo lúpež).

Drvivá väčšina popráv je v súčasnosti vykonávaná smrtiacou injekciou. Z 1004 popravených 17 od roku 1977 bolo 360 v Texase, teda viac ako 35 percent. Nepomerne viac k podielu v celkovej populácii bolo popravených v USA Afroameričanov. Od roku 1977 boli na federálnej úrovni popravený traja odsúdení, prvým bol v roku 2001 Timothy McVeigh zodpovedný za útok na federálnu budovu v Oklahoma City v roku 1995.

Latinská Amerika

Väčšina štátov Latinskej Ameriky má buď ústavne zakázaný trest smrti (napr. Kolumbia, Ekvádor, Mexiko), povolený iba v čase vojny (napr. Brazília a Argentína) alebo sa de facto neuplatňuje (Peru). Trest smrti je formou trestu iba na niektorých karibských ostrovoch (Kuba, Jamajka, Bahamy a iné). Vo väčšine týchto krajín bol trest smrti zrušený zásluhou katolíckej cirkvi.

Afrika

Afriku možno geograficky na základe trestu smrti rozdeliť na tri skupiny: južnú oblasť, kde je trest smrti zrušený de iure (Angola, Namíbia, Mozambik, Južná Afrika a iné), potom západnú oblasť, kde je zrušený de facto (Keňa, Alžírsko, Benin, Maroko, Tunisko a iné) a napokon sú to väčšinou moslimské krajiny Afriky, kde sa trest smrti uplatňuje (Líbia, Egypt, Nigéria, Etiópia). V týchto krajinách je možné udeliť trest smrti aj za iné zločiny ako vraždu (napr. za znásilnenie, organizovaný zločin z drogami, sodomia), v niektorých regiónoch (napr. Nigérie) sa uplatňuje islamský zákon šaríja.

Arabské krajiny a Izrael

V Izraeli (na rozdiel od Palestínskych území, kde je možné udeliť trest smrti aj za kolaboráciu s izraelskou armádou), je možný trest smrti iba v čase vojny. V štáte Izrael bola však od jeho vzniku v roku 1948 iba jedná poprava (Adolf Eichmann). Izrael je v tomto regióne výnimkou, pretože ostatné štáty udeľujú trest smrti za rôzne prečiny (nielen za vraždu, ale aj za rúhanie, homosexualitu, znásilnenie, predaj drog a odpadlíctvo od viery – islamu).

Popravy sú vykonávané obesením, zastrelením alebo ukameňovaním. V mnohých krajinách sa dodržiava šaríja, ktorá stanovuje prísne tresty za cudzoložstvo. Z dôvodu tradičného práva nie je v blízkej budúcnosti možné akékoľvek abolicionistické hnutie. Najviac popráv bolo vykonaných v Iráne (minimálne 159 v roku 2005).

Ďaleký východ

S výnimkou niektorých štátov (napr. Východný Timor, Nepál, Kambodža) v drvivej väčšine štátov regiónu je trest smrti povolený. Japonsko je po USA druhá ekonomicky vyspelá krajina, kde je zavedený najvyšší trest, popravy sú vykonávané obesením. V tejto krajine však často uplynie neúmerne dlhá doba od odsúdenia až k poprave, „rekord“ drží Sadamichi Hirasawa, ktorý bol v roku 1950 odsúdený na trest smrti, avšak v roku 1987 zomrel vo väzení, väčšinu života prežil bez toho, aby vedel, aký je jeho osud. Oficiálne štatistiky popravených v Číne a KĽDR neexistujú, v roku 2005 bolo v Číne popravených minimálne 3400 ľudí, v Severnej Kóreí asi 40.

V Číne existuje v tomto smere asi najprísnejší zákonník, ľudia tu boli v poslednom období popravení aj za korupciu či podvod, neuveriteľne vyznieva poprava, ktorá sa udiala pred pár rokmi, keď popravili Číňana za krádež kuracích hláv na trhu. Popravy sú tu často verejné. Treba však uviesť, že trest smrti je zrušený v Hongkongu (súčasť Číny od 1997) a Macau (1999).

Mnohé štáty v tomto regióne majú prísne protidrogové zákony, na ktoré už doplatilo viacero Európanov. Najprísnejší je v tomto smere Singapur, kde sa udeľuje automaticky trest smrti za prechovávanie viac ako 15 gramov heroínu resp. 30 gramov kokaínu. Kráľovstvo Brunej má v zákone zakotvený trest smrti aj za prechovávanie viac ako 15 gramov extázy, tento štát však zrušil trest smrti de facto.

Ostatné krajiny

Zvyšné krajiny, teda Austrália a Oceánia, neuplatňujú trest smrti. V Austrálii bola posledná exekúcia v roku 1967, na Novom Zélande v roku 1957, niektoré štáty (napr. Nauru alebo Papua/Nová Guinea) majú túto formu trestu síce zakotvenú v zákonoch, no nikdy ju neuplatnili.

Výnimkou je Fidži, kde je trest smrti povolený počas vojny. Posledná poprava v tomto regióne bola v roku 1982 na ostrove Tonga. Medzinárodným právom (hlavne OSN) sa v tejto práci nebudem zaoberať, keďže má iba odporúčajúci charakter.

Trest smrti – argumenty za a proti

Osobne sa nestaviam proti trestu smrti en bloc (ak by niekomu povraždili celú rodinu a aj napriek tomu by bol proti poprave, tak potom by som dal pred ním klobúk dole), ale chápem všetky argumenty proti tomuto trestu. Stručne teda zhrniem pro a contra.

Pravidlo kompenzácie hovorí, že je spravodlivé zladiť trest so závažnosťou zločinu, podľa neho sa teda vylučuje ukladanie trestu smrti za iné skutky ako vražda. Ukladanie hrdelného trestu napríklad za krádež môže byť kontraproduktívne, ak za samotné lúpenie hrozí smrť, zlodejovi neprekáža, ak odstráni svedkov, možnosť jeho odhalenia sa zníži. Odporcovia tohoto pravidla argumentujú tým, že je iba skrytou formou pomsty a samotný zločin už neodčiní. Odporcovia veria v nápravu zločinca.

Trest smrti ako ochrana spoločnosti, likvidácia nebezpečných jedincov definitívne vylúči ich ďalšiu trestnú činnosť (vzburami a vraždami vo väzení počnúc a útekom z väzenia končiac, po príklady netreba chodiť ďaleko – vzbura a útek väzňov v Leopoldove v roku 1990 s vodcom skupiny Tiborom Polgárym). Otázne je, či zvýšenie (teoretické) bezpečnosti spoločnosti je vhodné aj za cenu prípadných justičných omylov.

Samotné justičné omyly sú asi najvyššou kartou odporcov, analýza DNA najmä v poslednom období preukázala nevinu viacerých väzňov v USA. Možnosti analýzy DNA však čiastočne hrajú do karát aj obhajcom, keďže môžu argumentovať vyššou presnosťou určenia vinníka. Pri všetkých trestných činoch však nie sú zaistené stopy DNA páchateľa. Popravenie nevinného je však v každom prípade neospravedlniteľný akt a je absurdné komparovať ho s úmrtiami pri autonehodách (ako to svojho času robil R. Joch).

Odstrašujúci efekt trestu smrti nebol nikdy dokázaný a v žiadna krajina, ktorá zrušila tento trest, nezaznamenala nárast vrážd. R. Fico vo svojej práci podporuje tento efekt (dokladá ho výskumom I. Ehrlicha z roku 1975), ale samotnou analýzou a opisom zločinov, za ktoré boli popravení páchatelia na Slovensku v rokoch 1970-1990 naopak dokazuje, že všetci boli recidivisti a ich činy boli také brutálne, že je len ťažké predpokladať, že sa pritom zamýšľali nad hroziacim trestom (často išlo o sociopatov a alkoholikov). Relevantná korelácia medzi trestom smrti a počtom vrážd jednoducho neexistuje.

Morálne odporcovia argumentujú tým, že človek nemá právo nikomu zobrať život, často však títo odporcovia sú zároveň bojovníci za právo ženy na voľbu v otázke abortov. Logicky sa to vylučuje.

Častý argument obhajcov je založený na ekonomických otázkach a skutočnosti, že trest smrti je lacnejší ako doživotné väzenie. V demokratických krajinách, kde sa dodržiava procesné právo, nie je táto skutočnosť pravdivá. Po prvé, samotný odsúdenec trávi mnoho rokov vo väzení a v USA absolvuje mnoho opravných a odvolacích konaní. Obhajcovia odsúdeného hrajú hlavne obštrukčne o čas, čo je pochopiteľné.

Poprava (vrátane celého odvolacieho procesu) v USA tak celkovo vyjde o mnoho viac ako doživotné väzenie. V súčasnosti používaná smrtiaca injekcia je síce ekonomicky výhodnejšia ako elektrické kreslo či plynová komora. (V Marylande zistili, že jedna poprava v plynovej komore stojí 7 miliónov dolárov, náklady na väznenie jednej osoby po dobu štyridsať rokov sú 560 000 dolárov). Celkové náklady sú však neúmerne vysoké. Ekonomická výhodnosť teda obstojí iba v rozvojových krajinách, kde často medzi odsúdením a popravou prejde iba okamih.

Vyvstáva však otázka náhrady trestu smrti a skutočnosť, či je doživotný trest bez možnosti prepustenia vôbec racionálny. Ak ide pri treste nielen o potrestanie, ale aj o snahu napraviť zločinca (čo podľa M. Foucaulta popiera systém trestov, ktoré sa majú ukladať za spáchané zločiny, a nie ako cesta k polepšeniu a pokániu), tak potom doživotie nemá racionálny zmysel.

Mnohé, hlavne európske krajiny, preto nastúpili cestu zmierňovania trestov vo svojich zákonníkoch. Sú to hlavne socialisticky orientované krajiny (ako Švédsko), ktoré vychádzajú z učenia J.J. Rousseaua, ktorý tvrdil, že človek je vo svojej podstate dobrý a zločincom sa stáva iba vplyvom spoločnosti. V niektorých extrémnych (a absurdných prípadoch) sú dokonca zločinci braní ako obete (systému). Doživotné väzenie by sa však malo ponechať ako výnimočný trest pre brutálne zločiny (ako jediná zodpovedná alternatíva k trestu smrti).

Problém nastáva v prípade skupiny nebezpečných a nenapraviteľných zločincov, ktorých niekedy nazývajú aj sociálne netvory. Väčšina ľudí by pravdepodobne súhlasila s popravou masových a brutálnych vrahov.

Posledným bodom je trest smrti za výnimočných okolností, teda počas vojnového stavu, v tomto prípade je viacero krajín benevolentnejších a počítajú s eventualitou dočasného obnovenia hrdelného trestu.

Záver a zhrnutie:

Je teda trest smrti konzervatívny? Vychádzajúc z idei konzervativizmu, že treba ctiť tradície a uchovávať to, čo sa osvedčilo, v letmom pohľade do histórie vidieť, že trest smrti ako nástroj nápravy a prevencie kriminality sa pravdepodobne neosvedčil. V určitých špeciálnych prípadoch je možné ho aplikovať, ale skutočne iba ako výnimočný (teda v žiadnom prípade nie bežný) trest.

Celkovo je nepopierateľný fakt ústupu trestu smrti ako aktu barbarstva a ak by ho neuplatňovali USA a Japonsko, tak by sme mohli povedať, že je to trest vyhradený pre rozvojové krajiny. Tieto dve ekonomicky najvyspelejšie krajiny nám však nedovoľujú paušalizovať. Rovnako tak ani skutočnosť, že vo väčšine štátov, kde je trest smrti zrušený, je verejná mienka (hlavne v prípade brutálnej vraždy) náchylná na jeho obnovenie.

Jedná vec je však istá, hrdelný trest nemožno používať ako populistický spôsob riešenia zvýšenej kriminality, jeho účinnosť je totiž vážne spochybnená.

Michal Drotován


Použitá literatúra

=Cameron, I.: Úvod do Európskeho dohovoru o ľudských právach. Nadácia Občan a demokracia, Bratislava 2000.

=Cooke, E.J.: Ústava Spojených štátov amerických. Nadácia Občan a demokracia, Bratislava 1999.

=Drgonec, J.: Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky. Zväzok 1. MANZ, Bratislava 1999.

=Fico, R.: Trest smrti. Kódexpress, Bratislava 1998.

=Foucault, M.: Dozerať a trestať. Zrod väzenia. Kalligram, Bratislava 2000.

=Imbert, J.: Trest smrti. Archa, Bratislava 1994.

=Monestier, M.: Historie trestu smrti. Rybka Publishers, Praha 1998.

=Purvis, T.L.: Encyklopedie dějin USA. Ivo Železný, Praha 2004.

=Urofsky, M.: Rights of the People. Individual Freedom and the Bill of Rights. U.S. Department of State. Bureau of Internetional Information Programs 2003.

http://caselaw.lp.findlaw.com/data/constitution- FindLaw Corporate Counsel Center

http://www.oyez.org - The OYEZ Project : U.S. Supreme Court Multimedia

http://usinfo.state.gov/

http://en.wikipedia.org/wiki/Capital_punishment_in_the_United_Stat...

http://en.wikipedia.org/wiki/Capital_punishment

http://en.wikipedia.org/wiki/Use_of_death_penalty_worldwide


Poznámky:

1 Imbert, J.: Trest smrti, s. 20.

2 Imbert, J.: Trest smrti, s. 22.

3 Táto práca nie je venovaná inkvizičným procesom, dotýka sa ich iba okrajovo, nie je to z dôvodu zaujatosti alebo nedostatku materiálov, ale z dôvodu zamerania štúdie. Pre stručnosť uvediem základné procesné „odlišnosti“ v prípade inkvizičného procesu. Po prvé, sudca aj žalobca bol spravidla jedna a tá istá osoba, po druhé, obžalovanému neoznámili mená svedkov, ale iba ich výpovede, z toho dôvodu mohlo byť použité ako svedectvo aj výpoveď malého dieťaťa, zločinca alebo žida, po tretie v procese nevystupovali žiadní obhajcovia obžalovaného, z pápežských búl vidieť dokonca obavu, aby sa samotný obhajca nestal kacírom a po štvrté, bolo povolené mučenie (nazývané eufemisticky vypočúvanie).

4 Foucault, M.: Dozerať a trestať. Zrod väzenia, s. 48-49.

5 Foucault, M.: Dozerať a trestať. Zrod väzenia, s. 65.

6 „Trest smrti je ako pravidlo odôvodňovaný ako prostriedok odstrašenia. Ale kto má právo potrestať ma, aby napravil, alebo odstrašil iných? Bolo by veľmi obtiažne, ak nie vôbec nemožné, nájsť nejakú zásadu, ktorou by bolo možné zdôvodniť spravodlivosť alebo účelnosť trestu smrti v spoločnosti, ktorá si tak zakladá na civilizovanosti“ (Karl Marx, článok publikovaný v The New York Daily Tribune v roku 1853, citované z Fico, R.: Trest smrti, s. 15)

7 Monestier, M.: Historie trestu smrti, s. 64

8 Monestier, M.: Historie trestu smrti, s. 64.

9 Doktor Guillotin bol autorom myšlienky a doktor Louise ju uviedol do praxi. Pôvodne sa gilotína volala „louison“ alebo „louisette“. Guillotin celý svoj život odmietal „pochybné uznanie“.

10 Monestier, M.: Historie trestu smrti, s. 274.

11 Monestier, M.: Historie trestu smrti, s. 306.

12 Súčasné štatistiky a údaje čerpám z www.en.wikipedia.org, stav k 23.3.2006.

13 Uvedená štatistika zahrňuje 195 štátov, pomerne teda de iure alebo de facto nepoužíva trest smrti (1.-3. skupina) 117 štátov, teda 60%, trest smrti je ale uplatňovaný v troch najľudnatejších krajinách (Čína, India, USA).

14 Soering, syn nemeckého diplomata, usmrtil v roku 1985 (za surových okolností) manželský pár z Virginie. Spoluvinníčkou bola dcéra obetí, ktorú v USA odsúdili na deväťdesiat rokov väzenia. Soering sa uchýlil do Veľkej Británie a USA žiadali o jeho vydanie. Európsky súd 7. júla 1989 jednoznačne odmietol Soeringovo vydanie. Usúdil totiž, že keby bol Soering vydaný a uväznený vo Virginii, v štáte, v ktorom odsúdení pobudnú šesť až osem rokov v cele, kým ich pošlú na elektrické kreslo, stal by sa obeťou jedného z tých „neľudských a ponižujúcich spôsobov zaobchádzania“, ktoré odmietol Európsky dohovor. (Imbert, J.: Trest smrti, s. 113). Z toho vyplýva, že ak by v USA popravovali „na počkanie“, ako je to napríklad v Iráne, nič by teoreticky nebránilo vydať odsudeného.

15 Cameron, I.: Úvod do Európskeho dohovoru o ľudských právach, s. 44.

16 V USA je otázne, kedy je človek podľa európskych noriem plnoletý, pasívne volebné právo, možnosť nastúpiť na vojnu, možnosť byť popravený získava občan USA v 18. roku, možnosť získať vodičské oprávnenie v 16. roku, ale mnohé ďalšie práva (ako napríklad poživať alkohol, alebo pracovať v bare) až v 21. roku života.

17 Údaj sa týka poprav vykonaných do 20.2.2006.

  sv. peter
   Jožo Šebest 19-05-2006 9:30
  RE: sv. peter
   miso 23-05-2006 12:36
  Pan Boh dal, Pan Boh vzal.
   obranca 21-05-2006 11:35
  RE: Pan Boh dal, Pan Boh vzal.
   Miro Ilias 21-05-2006 18:31
  RE: Pan Boh dal, Pan Boh vzal.
   Lukas Krivosik 21-05-2006 18:53
  RE: Pan Boh dal, Pan Boh vzal.
   andrej beno 22-05-2006 10:38
  RE: Pan Boh dal, Pan Boh vzal.
   Tomáš Krištofóry 22-05-2006 17:03
  RE: Pan Boh dal, Pan Boh vzal.
   andrej beno 22-05-2006 21:15
  RE: Pan Boh dal, Pan Boh vzal.
   D 23-05-2006 20:50
  článok
   Jano 21-05-2006 18:54
  RE: článok
   jožo šebest 21-05-2006 20:48
  RE: článok
   Jano 22-05-2006 14:50
  RE: článok
   miso 23-05-2006 12:59
  RE: článok
   jano 24-05-2006 8:38
  RE: článok
   jano 25-05-2006 8:45
  RE: článok
   miso 25-05-2006 19:17
  Justicny omyl naruby
   iko 21-05-2006 22:02
  RE: Justicny omyl naruby
   iko 21-05-2006 22:15
  RE: Justicny omyl naruby
   jaro 21-05-2006 22:21
  RE: Justicny omyl naruby
   iko 22-05-2006 0:38
  RE: Justicny omyl naruby
   Dušan 22-05-2006 11:49
  RE: Justicny omyl naruby
   iko 23-05-2006 10:15
  RE: Justicny omyl naruby
   Dušan 23-05-2006 12:50
  RE: Justicny omyl naruby
   iko 23-05-2006 14:32
  RE: Justicny omyl naruby
   jg 21-05-2006 23:42
  RE: Justicny omyl naruby
   Lukas Krivosik 21-05-2006 23:57
  RE: Justicny omyl naruby
   jg 22-05-2006 0:27
  RE: Justicny omyl naruby
   iko 22-05-2006 0:50
  RE: Justicny omyl naruby
   jg 22-05-2006 1:02
  RE: Justicny omyl naruby
   iko 22-05-2006 1:34
  RE: Justicny omyl naruby
   andrej beno 22-05-2006 10:48
  RE: Justicny omyl naruby
   iko 22-05-2006 11:04
  RE: Justicny omyl naruby
   Andrej Beno 22-05-2006 18:39
  RE: Justicny omyl naruby
   iko 23-05-2006 10:27
  RE: Justicny omyl naruby
   andrej beno 23-05-2006 12:18
  RE: Justicny omyl naruby
   iko 23-05-2006 14:39
  Nezmysel
   Dušan 22-05-2006 11:57
  RE: Nezmysel
   iko 23-05-2006 10:02
  RE: Nezmysel
   Dušan 23-05-2006 12:38
  RE: Nezmysel
   iko 23-05-2006 14:45
  RE: Nezmysel
   D 23-05-2006 20:58
  RE: Justicny omyl naruby
   tato 22-05-2006 20:34
  RE: Justicny omyl naruby
   iko 23-05-2006 10:11
  RE: Justicny omyl naruby
   tato 23-05-2006 20:34
  moralne hladisko???
   magdalena 22-05-2006 12:37
  RE: moralne hladisko???
   jednokto 22-05-2006 15:11
  RE: moralne hladisko???
   marian 22-05-2006 17:16
  RE: moralne hladisko???
   jednokto 23-05-2006 8:42
  RE: moralne hladisko???
   k 23-05-2006 13:06
  RE: moralne hladisko???
   jednokto 24-05-2006 10:48
  RE: moralne hladisko???
   magdalena 22-05-2006 17:19
  RE: moralne hladisko???
   tato 22-05-2006 20:46
  RE: moralne hladisko???
   magdalena 23-05-2006 10:10
  RE: moralne hladisko???
   jednokto 23-05-2006 8:45
  RE: moralne hladisko???
   magdalena 23-05-2006 10:13
  RE: moralne hladisko???
   jednokto 23-05-2006 10:42
  RE: moralne hladisko???
   k 23-05-2006 13:10
  RE: moralne hladisko???
   magdalena 23-05-2006 13:29
  RE: moralne hladisko???
   D 23-05-2006 16:24
  RE: moralne hladisko???
   magdalena 23-05-2006 16:33
  RE: moralne hladisko???
   D 23-05-2006 20:38
  RE: moralne hladisko???
   magdalena 24-05-2006 13:13
  RE: moralne hladisko???
   D 24-05-2006 17:42
  RE: moralne hladisko???
   magdalena 25-05-2006 13:18
  RE: moralne hladisko???
   D 25-05-2006 14:52
  RE: moralne hladisko???
   magdalena 29-05-2006 14:26
  RE: moralne hladisko???
   D 29-05-2006 14:48
  RE: moralne hladisko???
   magdalena 31-05-2006 10:43
  RE: moralne hladisko???
   D 31-05-2006 21:01
  RE: moralne hladisko???
   magdalena 03-06-2006 17:27
  RE: moralne hladisko???
   D 03-06-2006 22:55
  RE: moralne hladisko???
   magdalena 05-06-2006 11:45
  RE: moralne hladisko???
   vik 22-05-2006 20:10
  RE: moralne hladisko???
   jednokto 23-05-2006 8:49
  RE: moralne hladisko???
   k 23-05-2006 13:11
  RE: moralne hladisko???
   vik 23-05-2006 18:00
  RE: moralne hladisko???
   vik 23-05-2006 17:59
  Výborný článok
   ACMilan 22-05-2006 23:39
  Ma to byt inak.
   LIBERTARIAN 23-05-2006 8:30
  Odstahuj sa do Somalska
   Modra je dobra 23-05-2006 10:51
  RE: Ma to byt inak.
   D 23-05-2006 21:05
  RE: Ma to byt inak.
   iko 24-05-2006 22:07
  RE: Ma to byt inak.
   iko 24-05-2006 22:11
  Odstahuj sa do Somalska
   Modra je dobra 23-05-2006 10:40
  RE: Odstahuj sa do Somalska
   D 23-05-2006 16:14
  Ad "justicny omyl naruby"
   iko 23-05-2006 14:54
  RE: Ad
   xxx 24-05-2006 15:48
  RE: Ad
   iko 24-05-2006 21:44
  RE: Ad
   tato 24-05-2006 21:29
  RE: Ad
   iko 24-05-2006 22:00
  RE: Ad
   tato 25-05-2006 20:40
  Trest smrti u nás
   Alexios Komnenos 24-05-2006 14:05
  nazor
   Palo Zlatoidsky 24-05-2006 18:39
  RE: nazor
   Alexios Komnenos 25-05-2006 8:07
  Moj zaver z tejto debaty
   iko 25-05-2006 10:53
  Sodoma Gomora
   Alexios Komnenos 25-05-2006 12:13
  RE: Sodoma Gomora
   iko 25-05-2006 18:49
  RE: Sodoma Gomora
   Alexios Komnenos 26-05-2006 10:22
  RE: Sodoma Gomora
   iko 26-05-2006 11:01
  RE: Sodoma Gomora
   v.B 26-05-2006 12:35
  RE: Sodoma Gomora
   iko 26-05-2006 13:00
  RE: Sodoma Gomora
   v.B 26-05-2006 15:00
  RE: Sodoma Gomora
   iko 26-05-2006 20:44
  RE: Sodoma Gomora
   D 27-05-2006 2:16
  RE: Sodoma Gomora
   iko 27-05-2006 23:43
  RE: Sodoma Gomora
   D 28-05-2006 0:22
  RE: Sodoma Gomora
   v.B 29-05-2006 13:01
  RE: Moj zaver z tejto debaty
   Dušan 25-05-2006 12:16
  RE: Moj zaver z tejto debaty
   iko 25-05-2006 18:51
  RE: Moj zaver z tejto debaty
   vik 25-05-2006 19:11
  RE: Moj zaver z tejto debaty
   iko 25-05-2006 21:55
  off topic - nemecky den katolikov.
   jednokto 26-05-2006 8:27
  RE: off topic - nemecky den katolikov.
   LIBERTARIAN 26-05-2006 14:27
  RE: off topic - nemecky den katolikov.
   Lukas Krivosik 26-05-2006 18:33
  RE: off topic - nemecky den katolikov.
   jednokto 27-05-2006 22:51
  Majster kat
   Katarina 26-05-2006 13:21
  RE: Majster kat
   tato 26-05-2006 19:00
  RE: Majster kat
   D 27-05-2006 12:48
  RE: Majster kat
   Katarina 27-05-2006 16:48
  RE: Majster kat
   D 28-05-2006 2:49
  RE: Majster kat
   Ja 30-05-2006 10:39
  Otazke od veci: Legalizacia prostitucie
   Peter 26-05-2006 20:04
  RE: Otazke od veci: Legalizacia prostitucie
   vik 27-05-2006 0:23
  RE: Otazke od veci: Legalizacia prostitucie
   D 27-05-2006 12:55
  RE: Otazke od veci: Legalizacia prostitucie
   Peter 27-05-2006 16:05
  RE: Otazke od veci: Legalizacia prostitucie
   D 28-05-2006 0:21
  RE: Otazke od veci: Legalizacia prostitucie
   Peter 27-05-2006 20:05
  To je co???
   Stefan 26-05-2006 20:54
  RE: To je co???
   vik 27-05-2006 0:27
  RE: To je co???
   Stefan 27-05-2006 10:21
  RE: To je co???
   Miso 30-05-2006 10:44
  RE: To je co???
   Stefan 30-05-2006 17:13
  Ked offtopic, tak offtopic
   iko 26-05-2006 20:56
  Dobry vyrok :-)))
   Stefan 27-05-2006 10:43
  RE: Dobry vyrok :-)))
   iko 27-05-2006 23:37
  Detail
   Linda 28-05-2006 21:29
  RE: Detail
   Miso 30-05-2006 10:52
  RE: Detail
   D 30-05-2006 21:18
  Prípomienky
   Peter 24-08-2007 2:27

   

 

Kultúrna vojna

Kresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak