Lživé a prázdne je všetko, čo má v pôvod v ateizme a agnosticizme, podobne lživá je antikatolícka propaganda, opisujúca takzvanú temnú stránku cirkvi – hádam najlepšie vybudovaný mýtus, ktorú potrebuje na zakrytie skutočnej temnoty vlastného osvietenia. Samozrejme, dnes šíri túto propagandu neprekonateľná hlásna trúba masmédií v rukách liberálov a socialistov podporovaná liberálnou intelektuálnou ne-elitou, ktorej tvorenie je hlavnou úlohou súčasného vzdelávacieho systému.
Medzi ďalšie úmyselne šírené prepotrebné lži (popri inkvizícii, takzvanom brojení cirkvi proti rozumu a vede, neľútostnej expanzii, vyvolávaní náboženských vojen, a tak ďalej) patrí aj antisemitizmus, ktorý podľa liberálnych a iných ľavicových ideológov cirkev samotná priam zrodila a patril vždy do jej vierouky. Antisemitizmus je u nich apriórne integrálnym prvkom katolicizmu a priam pôvodcom šoa. Tento názor nie je tiež vzdialený „veľkým“ diskutérom-oponentom na Pravom Spektre, či už je to priam neviditeľná intelektuálna menšina, alebo podpriemerná cháska, ktorá si sem chodí liečiť nepochybnosť svoje viery v ničotu, alebo ak chcete viery v nevieru.
Medzi postuláty ich pseudoviery nepochybne patrí pestovanie nepochybnej pravdy o nemorálnosti cirkvi z ktorej potom úplne automaticky plynú rozhodnutia o vine pri akomkoľvek obvinení, ktoré sa voči cirkvi vznesie bez ohľadu na skúmanie skutočnosti a podstaty. Skresľovanie, redukcionizmus a súdy vôbec bez poznania nevyhnutných faktorov pre posudzovanie daných otázok potom akiste neprekvapia, rovnako ako neprekvapí vyvodzovanie dôsledkov z ad hoc prípadov bez vnútornej vzťažnosti k subjektu, ktorý je vinný automaticky už svojou existenciou a hlásaním jedinej Pravdy.
Rozhodne nestačí poukazovať na prípady útokov na Židov v rôznych častiach Európy, šírení povestí o zneužití Najsvätejšej sviatosti zo strany Židov (hoci nešlo vždy len o povesti) alebo zvesti o vraždení kresťanských detí, ktorých krv mali Židia požívať (táto povera má zrejme pohanský charakter a zďaleka sa nevyskytuje len v súvislosti so Židmi). Veľmi dôležitý je predovšetkým postoj cirkvi k týmto otázkam, ktorý je diametrálne odlišný od všeobecného a, samozrejme, nespochybniteľného názoru ľavičiarov všetkých druhov.
Nepochybne dochádzalo k pogromom napríklad pri križiackych výpravách. Išlo však predovšetkým o samozvané výpravy, často hnané práve rovnostárskymi pohnútkami, obviňujúc Židov z jediného dôvodu, ktorým bol ich majetok. Navyše, tieto skupiny často neútočili len na Židov, ale aj na kresťanov.
Proti takémuto konaniu – napádaniu Židov – však biskupi rázne vystupovali, dokonca sa im snažili pomôcť. Doklady o takomto správaní cirkevnej hierarchie sa zachovali z Wormsu, Mohuča, Kolína, a tak ďalej. Tu dokonca biskupi poskytli azyl Židom vo svojich vlastných rezidenciách.
Židovský historik H. Graetz tak píše napríklad o kolínskom arcibiskupovi Hermanovi: „…Bol to šľachetný muž, ktorý si zaslúži večnú pamiatku u potomkov“. Áno, jeho pamiatka sa dnes určite vynára v mysliach ako tučný nenásytný biskup, zúrivý antisemita, ktorý trhá Židom zlaté zuby a komanduje lúpežné oddiely, aby poriadne vyplienili židovské geto a pobili všetko živé. Ako inak by sa aj mohla správať inertne antisemitská katolícka hierarchia?
Za II. križiackej výpravy, keď prišlo k protižidovským excesom v Porýní, vystúpil proti ním samotný sv. Bernard z Clairvaux, možno vôbec najvýraznejšia osobnosť tých čias, ktorý neváhal prednášať na obranu Židov plamenné reči:
„Počuli sme, že planiete láskou k Bohu, ale vaša horlivosť potrebuje usmernenie: NIE JE DOVOLENÉ PRENASLEDOVAŤ ŽIDOV. Nie je dovolené ich zabíjať, ani vyháňať zo zeme… Bráňte hrob Krista, nášho Pána, ale nepoškvrňujte svoje ruky krvou a vojnou proti synom Izraela!“
Nebol to však len veľký sv. Bernard. Veľká rada pápežov sa postavila na ochranu Židov. Inocent IV. vystúpil proti povere, že Židia zabíjajú kresťanské deti. Počas čierneho moru v 14. storočí pápež Klement VI. vydal v roku 1348 zvláštnu bulu, ktorá poprela, že čierny mor má čokoľvek spoločné so Židmi a výslovne zakázala akokoľvek Židov napádať. Rovnako sa zachoval aj veľký český panovník Karol IV.
Ďalší pápeži zdôraznili, že je neprípustné nútiť Židov ku krstu a k viere (nútiť niekoho proti jeho vôli prijať vieru bolo vždy v nesúlade s učením cirkvi). Toto vyhlásili mnohí pápeži, medzi nimi aj Kalixt II., Innocent III., Gregor X.
Učenie rekapituloval pápež Martin V.:
„Nakoľko Židia sú stvorení k obrazu a podobenstvu Božiemu… ustanovujeme po príklade našich predchodcov, aby neboli napádaní v synagógach, neboli narúšané ich práva, neboli nútení k účasti na katolíckych obradoch, k noseniu židovského označenia na odeve a aby neboli dávané prekážky ich obchodnému styku s kresťanmi“.
Historik John H. Mundy dokonca píše, že ako na severe tak v oblasti Stredozemného mora sa európskym Židom viedlo tak dobre ako dovtedy v dejinách nikdy. Dodáva, že v Ríme, kde vládol pápež, nástupcovia sv. Petra pokladali nedotknuteľnosť Židov priam za svätú.
Podobne mnohí historici v súvislosti s getami upozorňujú, že tieto neboli nijakou charakteristickou vlastnosťou týkajúcou sa výlučne Židov. Nehovoriac o tom, že tieto getá nemali vonkoncom nič spoločné s nacistickými koncentračnými tábormi, tým sa naopak priblížili až osvietenci počas francúzskej revolúcie.
Židovský historik Graetz píše o gete ako o prostriedku ochrany, ktorú zaručovala Židom pred luzou. Rovnako tvrdí, že getá mali pre Židov veľmi pozitívny význam, zvlášť z dôvodu samotného praktizovania judaizmu a požiadaviek, ktoré na Žida vnáša. Profesor Mundy na týchto getách tiež nevidí nič divného, ako vidia ahistorickí nepriatelia cirkvi.
Graetz vymenúva ďalších pápežov, ktorých panovanie bolo pre Židov spojené s veľkou náklonnosťou: Alexander VI., Július II., Lev X., Klement XVII.
Pavol II. a Július III. dokonca prijímali Židov, ktorí museli utiecť zo svojej zeme. Taktiež Sixtus IV. vystúpil proti prejavom antisemitizmu. Hoci si nemyslím, že by to bolo správne, pápeži Sixtus IV. a Lev X. dokonca pomáhali s rozvíjaním židovského náboženstva. Lev X. nechal vydať Talmud v latinčine a dal mu špeciálne privilégiá. Pápež tak vyznie určite ako silný antisemita proti protestantovi Lutherovi, ktorý vtedy chcel luze „dať do rúk cepy, sekery, vretená, nech si na svoj chlieb zarábajú v pote tváre“.
Určite by tieto slová boli milé aj nejednému ľavicovému rovnostárovi, ktorý akiste vybehne pod týmto článkom zúrivo do boja a spochybní čo i len možnosť, že by katolícky pápež mohol byť tou najvýznamnejšou silou (pomocou) pri podpore rozvoja židovskej kultúry. Nuž čo, zaostalí katolíci boli antisemiti (ako inak?) a progres určite nie, prečo sa proti tomu búriť?
A čo súčasný rabín Jozel Rozheim z Alsaska, ktorý nazýva katolíckeho panovníka Karola V. „anjelom Pána“ a Luthera „lupičom“? Určite sa na „morálnom“ profile tohto nesekulárneho Žida nájde nejaká „poškvrna“, keďže nepatrí k tým od judaizmu odpadlým ľavicovým liberálom.
Mimochodom, nedávno vystúpil ďalší rabín a historik po dlhom a pozornom skúmaní s knihou na obranu Pia XII., toho veľkého obrancu Židov pred nacizmom, ktorý je dodnes ľavicovou verbežou vláčený priam ako úkladný vrah.
Prejdime teda k 20. storočiu, v ktorom sa vraj cirkev opäť správala – ako vždy a ako inak – antisemitsky. Určite o tom svedčí napríklad dekrét Svätého ofícia (pozor milí liberáli, inkvizícia!!!), dnešnej Kongregácie pre náuku viery. V dekréte nájdeme tieto slová:
„Katolícka cirkev má vo zvyku stále sa modliť za židovský národ ako za strážcu božských prisľúbení až do príchodu Ježiša Krista, a to bez ohľadu na jeho neskoršiu zaslepenosť, ba priamo kvôli nej. Vedený týmto duchom lásky Svätý stolec bránil tento ľud proti nespravodlivému útlaku a odmieta všetky vášne a roztržky medzi národmi, zvlášť potom odsudzuje onú nenávisť voči národu, kedysi Bohom vyvolenému, ktorá sa v dnešnom jazyku nazýva antisemitizmus“.
13. apríla 1938 zasiela potom vatikánska kongregácia pre katolícke semináre a univerzity významný list rektorom všetkých katolíckych univerzít. Tento list obsahoval opis všetkých súčasných bludov v rozpore s katolíckou vierou a mravnosťou, a preto bol nazvaný Syllabus proti rasizmu. Prácu kongregácie osobne riadil Pius XI.
Nájdeme tu odsúdenie týchto bludov:
1.Ľudské rasy v dôsledku svojho nemenného charakteru sa od seba tak líšia, že najnižšia z nich stojí nižšie ako najvyššia rasa vo svete zvierat.
2.Je treba všetkými prostriedkami uchovávať a kultivovať životnosť rasy a čistotu krvi. Všetko, čo vedie k dosiahnutiu tohto cieľa, je samo osebe čisté a dovolené.
3.Z krvi, sídla rasy, vychádzajú všetky ľudské hodnoty intelektuálne i mravné ako z najdôležitejšieho prameňa.
5. Náboženstvo sa musí podriadiť právam rasy a byť mu podriadené.
6. Prvým zdrojom a najdôležitejším pravidlom právneho poriadku je rasový inštinkt.
7. Ľudia existujú výlučne pre štát. Všetko, čo človek vlastní, mocou práva pochádza výlučne zo súladu so štátom.
Niektoré veci by hádam nebolo treba ani pripomínať, a predsa na tomto fóre sa v diskusii objavil diskutér, ktorý urobil z Adolfa Hitlera katolíka (ešte dobre, že nie najvzornejšieho katolíka), preto má význam pripomenúť aj tieto veci.
Nacisti pritom z motívov antisemitskej propagandy rozlišovali medzi Starým a Novým zákonom, Starý je podľa nich nutné priamo zavrhnúť, pretože je „príliš židovský“.
Alfréd Rosenberg vedúca osoba neopaganizmu (ďalšia zo skvelých progresívnych síl popri ateizme a agnosticizme) v diele Mýtus XX. storočia v nacistickej ideológii urobil rúhavo z Krista syna germánskeho vojaka. V roku 1937 Hans Kerr, minister náboženského vyznania (žeby ďalšia inšpirácia osvietenej francúzskej revolúcie?), povedal:
„Národno socialistická strana sa opiera o základ pozitívneho kresťanstva, ktorým je národný socializmus. Ten je výsledkom božej vôle, ktorá sa nachádza v nemeckej krvi. Reči, že kresťanstvo spočíva vo viere v Krista ma privádzajú k smiechu. Skutočné kresťanstvo predstavuje strana a nemecký národ bol Vodcom povolaný k tomu, aby praktikoval pravdivé, skutočné kresťanstvo. Vodca je protagonista nového zjavenia.“
O dva roky skôr vyhlásili študenti NSDAP:
„My neuznávame žiadne medzinárodné náboženstvo ľudstva, pretože národy a rasy sú rôzne. My neveríme v Ducha Svätého, veríme v posvätnosť krvi“.
Cirkev reagovala, vo februári 1934 sa Rosenebergova kniha dostala na index (áno, už počujem vzdychať našich liberálov, kto dal cirkvi na niečo také právo), čím ju magistérium označilo za zvlášť nebezpečnú a škodlivú pre kresťanov. 6. septembra 1938 prehovoril Pius XI. v komentári rímskeho kánonu:
„Sacrificium Patriarchae nostri Abrahae. Všimnite si, že Abrahám je naším praotcom, naším predkom. Antisemitizmus sa nezlučuje so skutočnosťou, ktorá je vyjadrená v tomto texte. Je to hnutie antipatické, na ktorom sa my kresťania nemôžeme zúčastniť. Nie, nie je možné, aby sa kresťania podieľali na antisemitizme… Antisemitizmus je neprípustný, my sme z duchovného hľadiska semitmi“.
Ďalšie odsúdenie antisemitizmu prišlo vo všeobecne známej encyklike Mit brennender Sorge, venovanej výpočtu bludov nacistickej doktríny vrátane antisemitizmu. Odsúdila tiež právny pozitivizmus, ktorý je nielen neprijateľný pre cirkev vyznávajúcu prirodzený zákon, ale je tiež indiferentný k antisemitizmu, ktorý sa ukázal napríklad v norimberských rasových zákonoch. Encyklika dokonale odmietla bludy nacizmu i jeho gnostické základy. Stavala sa tiež za ľudské práva ako ich poníma katolícka doktrína, teda výlučne ako práva, ktoré boli dané človekom Bohu v priesečníku dejín na Golgote.
Cirkev však nemlčala ani v Nemecku, kde bola trpená, ale zároveň i nenávidená a prenasledovaná a kde bojovala proti zverstvám nacizmu. Tým zverstvám, ktoré keď dnes komentujú v televíznom dokumente, neviete, či náhodou nehovoria politike eutanázie a o potratárskej a eugenickej politike liberálov a ľavice. Samozrejme, so svojím absurdným zaklínadlom „kvalita života“, v rámci ktorého dnes nemocnice už nielen liečia, ale aj zabíjajú.
Predovšetkým slávny katolícky biskup Klement von Galen – okrem iného veľmi tvrdo vystupoval proti vraždeniu postihnutých nacistami – tento odporca hitlerizmu nazývaný aj Lev z Münsteru napísal v pastierskom liste:
„Novopohania odmietajú spoločenstvo všetkých národov v Kristovej cirkvi a snažia sa ustanoviť cirkev národnú, ktorá sa neopiera o vieru v Zjavení, ale o doktrínu krvi a rasy. Hovorí svojím vlastným jazykom o akomsi novom mýte a nutnosti nového náboženstva. Ide teda o úplne radikálne odmietnutie kresťanských tajomstiev a o povinnosť prejsť na úroveň krvi a rasy, ktorá chce uviesť v život nové náboženstvo, pre ktoré sú pripravované nové symboly a nové vzory“.
Úloha „vojnového pápeža“ veľkého Pia XII., ochrancu Židov, v boji proti nacizmu a antisemitizmu by si určite zaslúžila samostatnú štúdiu alebo článok. O dobrom vzťahu nasledujúcich pápežoch od Jána XXIII. až po Benedikta XVI. k Židom hádam naopak nepochybuje nikto.
Čo sa týka antisemitizmu, nejde tu však o žiadnu zmenu vzťahu cirkvi k židom, ktorá jednoducho nebola nikdy antisemitskou.
Peter Frišo, Grzegorz Kucharczyk
Použité materiály:
Grzegor Kucharczyk: Cirkev a antisemitizmus /základný materiál/
Saint-Denis: Pie XI. contre les idols: bolchevisme – hitlerisme – atheisme, Paríž 1939.
A. Ricardi: Stulecie meczenników, Swiadkove wiary XX. wieku, Varšava 2001.
Roczniki katolickie, T.XVI, s.195, Poznaň 1939.