ISSN 1335-8715

12-03-2006   Martin Pener, Ján Gonda   Index   verzia pre tlač

Dva pohľady na bezdomovectvo

SPOMIENKY NA BEZDOMOVECKÝ MASH

Malá rekapitulácia namiesto úvodu

Ministerstvo vnútra prostredníctvom svojho Úradu civilnej ochrany prevádzkovalo od polovice januára do začiatku marca 2006 stanový tábor pre bezdomovcov. Tábor bol postavený na pokyn vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Palka potom, čo v januári udreli extrémne mrazy.

Tieto mrazy, viac než po iné zimy, ohrozovali ľudí bez prístrešia. Bezdomovci okrem nocľahu dostali v tábore aj večeru a raňajky, tí, ktorí prejavili záujem, i lekárske ošetrenie. Môžeme len hádať, koľko ľudí tábor zachránil pred zamrznutím alebo minimálne pred chrobami a úrazmi spôsobenými mrazom. Na chode tábora sa okrem pracovníkov civilnej ochrany podieľali aj dobrovoľníci (najmä z neziskových organizácií), hasiči, svoju úlohu v ňom plnili aj policajti z rôznych druhov útvarov. Kapacíta tábora musela byť onedlho po jeho založení rozšírená, a tak po dostavaní ďalších stanov v ňom noc čo noc prespávalo vyše 150 ľudí.

Bezdomovci alebo o povahe vecí všeobecných

Prečo bezdomovci (takmer!) neboli za komunistického režimu? Predovšetkým preto, že im to režim nedovolil. Príslušníci Zboru národnej bezpečnosti zabezpečili, aby potenciálny bezdomovec uplatnil svoje právo a povinnosť na prácu, aj keď mu práca nevoňala.

Vždy sa našla fabrika či podnik so slobodárňou. Aj za cenu, že firma bola prezamestnaná, permanentne vyrábala nepodarky alebo zastaralé produkty, predajné len v „spriatelených“ arabských či afrických štátoch. Tiež ešte treba rozlišovať medzi (vtedy) zamestnanými a skutočne pracujúcicimi…

Ale i v časoch práva na prácu a povinnosti pracovať existovali ľudia, ktorí si normy majoritnej spoločnosti vnútiť jednoducho nenechali. Médiá však o nich ani nemukli. Dnes sa naopak bezdomovci stali aktérmi jednej zábavno-súťažnej relácie komerčnej televízie. Mimochodom bezdomovkyňa – výherkyňa, putovala onedlho za mreže vzhľadom na svoju drogovú trestnú činnosť. Zaujímavé idoly si to dnes pestujeme, dnes v časoch Big Brother a VyVolených – v časoch mediálneho uctievania kultu primitivizmu. A bohatnutia prostredníctvom primitivizmu.

Bezdomovci sú v každej spoločnosti. Aj v tých porovnávacími prieskumami čohokoľvek toľko vychvaľovaných škandinávskych krajinách. Sám som pred piatmi rokmi videl v Kodani bezdomovca, ako sediac na svojom „place“…vyťukáva textovú správu do mobilu. Nech je spoločnosť akákoľvek bohatá, nech jej záchranné sociálne siete budú majú akékoľvek malé oká, vždy bude existovať určité percento „outdoorákov“, vyznávačov takmer až zvieracej slobody.

Tých, čo nevidia dôvod mať bankový účet, zúčastňovať sa na domových schôdzach, nelámu si hlavu s dôchodkovým sporením a neprijmú myšlienku šéfa nad sebou. Sami si chcú určovať, kam sa vyberú a kedy sa tam vyberú, vlastná budúcnosť ich netrápi. Medzi nocľažníkmi v bratislavskom stanovom tábore totiž boli nielen ľudia z iných regiónov Slovenska, niektorí dokonca neboli ani našimi štátnymi prislušníkmi!.

Je veľké percento bezdomovcov, ktorí by mali kde bývať, no nemienia dodržať ani len minimum disciplíny – tej ktorú dodržiavame my všetci, ktorí žijeme v jednom dome s ostatnými nájomníkmi, v jednom byte s ostatnými členmi rodiny či spolubývajúcimi.

Ešte donedávna som občas pocítil malé hnutie svedomia a uvažoval som o dákej tej korunke pre bezdomovca. Napríklad pre tú starenku, ktorú vídavam kľačať s zopnutými rukami v uliciach Bratislavy. Pravda, pokým som nezistil, že je to v skutočnosti veľmi šikovne maskovaný muž.

Dnes už mi to ani na um nezíde. Hodinový zisk bezdomovca na dobrom mieste a vo vhodnom čase sa pohybuje v stovkách. To však len na ilustráciu, napokon veľmi dobre poznám prípady, že jeden takzvaný projektový menežér zarába pätnásť tisíc korún, druhý pokojne i päťdesiat tisíc…

Tak ako po zlej skúsenosti v nemocnici, škole, doprave, reštaurácii či na úrade nemôžeme do jedného vreca hádzať všetkých lekárov, učiteľov, vodičov, čašníkov či úradníkov, nemáme právo vyrieknuť jednotný ortieľ ani nad bezdomovcami. Je veľa prípadov, keď sa človek dostal do tejto sociálnej skupiny nedobrovoľne a za smutných okolností. Napríklad tým, že bol podvedený a okradnutý, vyštvaný partnermi, potomstvom či inými rodinnými príslušníkmi. Tým, že krachom fabriky prišiel o ubytovanie na spomínanej slobodárni a ostal bez finančných rezerv.

Ale niekoľko týždňov fungovania vrakunského stanového tábora (pre toho, kto má otvorené oči) jasne potvrdilo: to, čo potrebujeme, nie je plošná pomoc bezdomovcom, ale mechanizmy na nájdenie a podchytenie tých, ktorých je možné integrovať späť do riadneho života, ktorým má zmysel dať novú šancu. Teda tých, ktorí sa bezdomovcami stali nedobrovoľne a ešte za sebou nespálili všetky mosty. A potom - nepredstavujme si pod bezdomovcami len ľudí súcich za robotníkov, kopáčov, upratovačky. Medzi bezdomovcami vo vrakunskom tábore sa našli napríklad aj ľudia s titulom MUDr!!

Tí ostatní musia niesť zodpovednosť za život, ktorý si zvolili. Spoločnosť im (ako ľudským bytostiam) môže nanajvýš poskytnúť občasnú jednorazovú pomoc v čase najtuhších mrazov. Iba to a nič viac.

Služba v tábore

V tábore pre bezdomovcov som vo februári 2006 niekoľkokrát pomáhal. Ručička na ciferníku môjho sociálneho cítenia sa tým nijako nevychýlila. Zo „služieb“ som sa nevrátil ani so šokom či dezilúziou, no na druhej strane ani s pocitom triumfu, že sa potvrdilo, čo som už dávno vedel. Vrátil som sa bez emócií, no bohatší o cennú životnú skusenosť.

Bol som svedkom, ako si mnohí poskytnuté útočisko nevážili, brali ho nie ako šľachetné gesto spoločnosti, ktoré si treba ceniť, ale ako niečo samozrejmé. Niečo, čo im automaticky spadne z neba, ba dokonca čo im je spoločnosť povinná poskytnúť. Táto skupina nocľažníkov bola schopná sťažovať sa na poskytnuté prístrešie a stravu, tak ako sa rozmaznaný prachatý snob sťažuje v luxusných hoteloch na imaginárne nedostatky. Boli nocľažníci, ktorí sa nerozpakovali zneužívať našu pomoc na úkor ostatných slušných ľudí v hmotnej núdzi, rešpektujúcich pravidlá.

Takíto ľudia, ktorí si zvykli na život v anarchii, vnímajú samých seba ako jediné meradlo každého svojho skutku. Ale bezdomovci v istom zmysle kopírujú spoločnosť. Videl som vzorky správania, ktoré bežne zažívam u „ne-bezdomovcov“ v čakárňach u lekára, v mestskej hromadnej doprave, v rámci pracovných kolektívov, ktoré si pamätám zo škôl všetkých stupňov.

Ich správanie však malo „zemitejší“, priamočiarejší, prvoplánový charakter. Napríklad získavanie výhod a obabranie druhého sa nedialo nenápadne a „kultivovane“, ako to praktizuje napríklad kolega z iného oddelenia firmy či sused z rovnakého vchodu. Ľutujem slušných a poctivých ľudí, ktorých osud zavial do society bezdomovcov. Pokiaľ sa nestanú vlkmi, ich šance na prežitie sú zlé.

Viem, že sklamem čitateľa, keď nebudem menovať konkrétne príklady. Necítím sa totiž byť na to morálne oprávnený, ani nechcem tento článok premeniť na znôšku pikantérií a senzácií.

Vopred vystríham pred asociáciami, ktoré môže spôsobiť, keď sa v nasledovnom odstavci zmienim o smutne preslávených zariadeniach, ktoré sa tiež volali tábormi. Pozorovanie bezdomovcov vo vrakunskom tábore mi pripomenulo jedno dodnes poctivo dodržiavané tabu. Tabu o tom, ako sa k sebe správali väzni v koncentračných táboroch (komunistických i nacistických). Nehovorí sa o tom, ako fungovalo udavačstvo, vzájomná šikana, krádeže, znásilňovanie.

Tábor bezdomovecký bol pre mňa – človeka, ktorý na univerzite študoval aj sociologické disciplíny – veľmi poučným „laboratóriom“. U bezdomovcov som nezaregistroval častý výskyt prejavov zomknutosti a solidarity. Existovali, no iba obmedzene. Minimálne v mojich očiach ich prehlušili prípady, keď jeden bezdomovec okradol či napadol druhého. Videl som kedysi študentský film – sonda do všedného dňa pouličnej prostitútky. Asi potrebujeme odvážlivca, ktorý by obdobne skúmal i bezdomovcov a odbúral tak časté stereotypy v našom vnímaní bezdomovcov aj ich „idealizáciu“.

O tých, ktorí sa nedočkajú poďakovania

Ako človek, ktorý mal možnosť pracovne pobudnúť v tábore, chcem vyjadriť uznanie tým, ktorí tábor postavili a starali sa o jeho chod. Teda v prvom rade takzvaným „CO-manom“. Mnohí z nich si svoju službu odskákali s horúčkami, angínami, problémami dýchacích ciest. Uznanie si samozrejme zaslúžia aj dobrovoľníci, hasiči, policajti, lekári. Oni všetci riskovali, že sa nakazia napríklad svrabom či chytia vši, že ich napadne asociál pod vplyvom alkoholu a drog.

Akosi sa už nespomína ani meno Vladimíra Palka, ktorý hoci je pravicový politik, prejavil dávku sociálneho cítenia, ktorú mu môžu jeho ideoví protihráči len závidieť. Ba čo viac – svoje sociálne cítenie (alebo ak chcete kresťanské založenie) premenil na praktické činy a praktickú pomoc ľuďom v núdzi. Kým CO-mani a dobrovoľníci rozdávali v januári a februári polievku a prideľovali miesta v stanoch, Palkovi protihráči sa v rámci marcového MDŽ chystali rozdávať kvety a prideľovali financie na inzeráty v denníkoch…

Martin P. Pener


BEZDOMOVCI: SPOLOČNOSŤ KONTRA ŠTÁT

Ocitnúť sa na periférii spoločnosti bez strechy nad hlavou je veľmi citlivým problémom a akákoľvek diskusia o tom je často nemá či slepá. Rád by som však pootvoril oči všetkým, ktorí vidia jediné spasenie v ľavicovom zajatí solidarity.

Vo všeobecnosti panuje názor, že bezdomovci sú obeťou spoločnosti, predovšetkým kapitalistickej spoločnosti. Toto je dogmatickou dušou akýchkoľvek diskusií, či už vyvolaných socialisticky zmýšľajúcimi ľuďmi alebo rozdielne orientovanými odborníkmi spoza opony. Preto, ak sú bezdomovci produktom zlyhania trhu a obeťou spoločnosti, musí im byť nápomocná sociálna sieť zosnovaná štátnymi úradníkmi.

Len prednedávnom bývalý minister vnútra, Vladimír Palko, uposlúchnuc rady svojho svedomia dal zriadiť pre bezdomovcov stanový tábor vo Vrakuni. Rôzne občianske združenia taktiež za bezdomovcov permanentne lobujú na mestských či krajských úradoch. Kde-tu sa úspech dostaví, no pre väčšinu bezdomovcov nie je v útulkoch dostatok miesta.

Zodpovedný kapitalizmus?

V prvom rade musím skresať zopár mýtov. Bezdomovci určite nie sú obeťou kapitalistickej spoločnosti. Ťažko si uvedomiť, že kapitalizmus, ktorý vytrhol ľudstvo z područia hladomorov, biedy a neustále ho zdvíha k všeobecnému blahobytu, je tým delikventom na úniku pred „sociálnou spravodlivosťou“. Ak chceme chápať súvislosti, musíme si ich časovo „nalajnovať“.

Historici potvrdzujú, že v antickom Grécku a Ríme domy nemali žiadne komíny, vytápalo sa ohňom z krbu alebo ohniskom uprostred miestnosti, ktoré sa naplnili dymom, a tým spôsobené očné choroby boli celkom bežné. V stredoveku boli domovom roľníkov chatrče spojené hlinou a listom, bez podlahy, stropu, komína, krbu alebo postele.

Neexistoval žiadny systém odpadových vôd pre domy, žiadna kanalizácia s výnimkou povrchových kanálov na uliciach, žiadny iný zdroj vody než mestská pumpa. Z toho vyplýva, že ani žiadne relevantné hygienické návyky, ktoré by ich uchránili pred masovými nákazami. Dnešní bezdomovci týmto obyvateľom určite nemajú čo závidieť. Môžu byť spokojní, že sú už „za vodou“. Bohatstvo, ktoré kapitalizmus naakumuloval, dnes živí aj tých, ktorí ho najviac odvrhujú, alebo sú „odkázaní“ na náručie štátu.

Sám seba sa pýtam: mám cítiť zodpovednosť voči anonymnému bezdomovcovi? Ako som sa previnil? Obmedzil som „obeti spoločnosti“ prístup na trh práce alebo ponuku bytov? Nútim bezdomovca k nejakým nedobrovoľným splátkam za mnou preddefinované služby? Vyvolávam infláciu a následný rast cien? Určite nie.

Budeme od začiatku akceptovať tézu, že bezdomovcom sa človek stáva nedobrovoľne a tento sociálny status mu škodí natoľko, že vyhľadáva lepší? Sociálny status človeka však nie je niečím trvalým a podlieha neustálej fluktuácii. Každý človek sa istým spôsobom usiluje o zlepšenie úžitkovosti, ktorú mu zaručuje jeho sociálny status - teda nik s ním nie je zmierený. Vo svojom sociálnom statuse je „dobrovoľne“.

Ale to nestačí na uchopenie vodidla dobrovoľnosti vždy a všade. Najmä ak si položíme otázku: čo bráni bezdomovcom zabezpečiť si strechu nad hlavou - pre nich žiaduci sociálny status? Ak by bola v tejto dileme plná miera dobrovoľnosti, mohli by sme pokojne vyrieknuť ortieľ: Sú to oni sami. Oni sú svojou vlastnou bariérou. Strata zamestnania, pretrhnuté rodinné záväzky, alkoholizmus – pole okolnostných príčin je samozrejme farbisté. Spoločnosť však nezlyhala a nik nie je jej obeťou. Nemáme žiadnu všeobecne platnú povinnosť sa v tejto veci angažovať.

Neúčinná sociálno-ekonomická iniciatíva vlády

Bohužiaľ, problematika musí byť rozšírená aj o atribút spoločenskej nedobrovoľnosti a o rozmer neblahých sociálnych dôsledkov. Zvládnuť záťaž nákladov na bývanie bez podpory zo strany rodiny (ktorej funkcie štát nechutne preberá) je možné len aktívnym prístupom k trhu práce. Práve strata zamestnania je 23-percentným faktorom bezdomovectva a rodinné „záležitosti“ tvoria vyše 31% prípadov.

Spoločnosť je však opäť od pút zodpovednosti oslobodená a pokojne by sme sa mohli krivým očkom pozrieť na odbory a ľavicové úlety politikov v citlivej zóne „ochrany zamestnanca“ či „verejné školstvo grátis“. Poprípade na sekulárnych humanistov v ňom pôsobiacich, ktorí nám glorifikujú neviazaný model rodiny. Aj preto agenda KDH – ochrana manželského zväzku muža a rodiny môže pomôcť k želanému stavu, keďže rodina je najlepšou zárukou voči alternatívnemu a často nechcenému životnému štýlu ústiacemu v bezdomovectvo.

Venovať sa anomálii, prečo súčasná vládna politika nezamestnanosti recept na vytýčenú chorobu predpísať nedokáže, je teraz mimo témy. Mimo nášho predmetu záujmu však nie je to, že súčasná vládna politika nezamestnanosť často spôsobuje, najvypuklejšie sa tento fakt odráža od inštitútu minimálnej mzdy, ktorý neumožňuje zamestnávateľom zamestnať nízko kvalifikovaných pracovníkov, medzi ktorých patrí vyše 85% percent bezdomovcov.

S aktívnym prístupom k trhu práce je skĺbené cestovanie za prácou. Človek bez práce je preto nútený presídliť sa - tu vstupuje do hry príležitostné nájomné bývanie. No len ťažko si nezamestnaný dovolí splácať nájomné, na ktoré si nevystačí ani priemerne zarábajúci človek. Trh s bytmi je odlišný od trhu s inými komoditami v miere akútnosti potreby. Bez obydlia sa stávame rybou na súši, náš sociálny status je postupne okresávaný o možnosti, ktoré nám naše prirodzené práva ponúkajú – bezdomovectvo má neodkladný trpiaci sociálny rozmer. Jeho zaplátanie však nie je možné rýchlo šitými sociálnymi programami (pre mňa „pogromami“), ale nájdením si ubytovania poskytujúceho uspokojenie primárnych sociálnych potrieb. Nedokáže vrátiť ľuďom bez domova ich rodiny, stratených priateľov či dôležité kontakty, ale zbaví ich rôznych foriem neustáleho ponižovania sa na verejnosti.

Výstavba „sociálnych bytov“ však situáciu dlhodobo nestabilizuje a deformuje trh s obytnými jednotkami. Rovnako „dobre“ mienená regulácia nájomného či podpora iných foriem bývania je dostatočne škodlivým fenoménom súčasnosti. Ekonomické aspekty obmedzovanej konkurencie (vysoká cena, nízka kvalita a podobne) ponecháme bokom, stačí ak si uvedomíme, že k bytom sa často neadresne dostane privilegovaná skupina občanov, hoc aj na sociálne podvyživenej úrovni, ale k ponuke bytov, ktoré ich sociálnemu statusu nezodpovedajú.

A táto ponuka regulovaného nájomného je zväčša lokalizovaná v miestach s vyšším životným štandardom a teda aj vyššími životnými nákladmi, ktoré majú takto situovaní ľudia problém utiahnuť. Druhá odvrátená strana mince umelo vytvorenej nedostatočnej ponuky „voľných“ bytov spočíva v predraženom neregulovanom nájomnom, a tak je možnosť cestovania za prácou pre sociálne slabších oklieštená. A v neposlednom rade ďalší spoluvinník vysokej ceny bytov – centrálna banka expandujúca infláciu.

Štátom dusený trh práce (a prístup k nemu cez verejné školstvo) a regulované nájomné, respektíve trh s bytmi, sú teda prepojenými nádobami, ktorých obsah nesie veľký podiel na bezdomoveckom koláči. No v skutočnosti dnes nemôže nikto vyhlásiť, že je plným správcom a majiteľom svojho bytu alebo pozemku.

Nevlastníme svoje pozemky, nevlastníme svoje domy, lebo ak nezaplatíme z nich daň, sú nám odobrané. Nikto nie je reálnym vlastníkom. Sme prostými nájomcami všetkých nehnuteľných i hnuteľných vecí od štátu, ktorý nám ich za pravidelný poplatok (daň) vľúdne umožní používať. Nominálne vlastníctvo je štátom subvencovaným faktorom bezdomovectva.

Tieto dane z vlastníctva sú cielené s údajne „dobrými“ úmyslami. Ale dane sú slepé, nedokážu absorbovať skutočnosť, že niekto jednoducho obetuje nejaké tie „verejné“ služby, ktoré sú mu zdanením poskytované. A už vôbec neodpovedajú na otázku, či sú dané služby v záujme ľudu, keďže nie sú obsiahnuté v ponuke trhu.

Po redukcii štátnych zásahov by sa k nám možno dostal predobraz evolučného riešenia. Obraz bytov, kvalitatívne vetchých - bez nejakých „verejných“ výdobytkov kapitalizmu, ktoré by mali bezdomovci a sociálne slabší vo vlastníctve alebo v prenájme súkromníkov. Umiestnených zrejme v „plebejských“ oblastiach mesta, povedzme „periférii“ – nie však na periférii spoločnosti.

V západných krajinách je celkom normálne, že v centre mesta bývajú ľudia vyššej vrstvy, ďalej potom ľudia vrstvy strednej. Sociálne slabší bývajú v byte na predmestí. Flexibilnejší trh práce môže umožniť bezdomovcom splácať tieto byty. Vďaka „freebankingu“ by sa mohli pohybovať v pomerne rovnovážnom cenovom rozmedzí.

Dobrovoľná solidarita spoločnosti vs. paternalizmus

Ani deregulačné opatrenia by pravdepodobne neboli schopné vykryť náklady veľkej časti bezdomovcov na bývanie (aj keď ich počet by sa znižoval). No sociálna subvencia zo strany štátu nemôže byť len dobre mienená, ale aj efektívne a „spravodlivo“ mierená. Prvým mnou akceptovateľným štátnym variantom je Sulíková reforma.

Ja osobne som presvedčený, že spoločnosť, ktorú štát nevysáva organizovaným daňovým násilím, je silnejšou a adresnejšou opatrovníčkou ako štát samotný – čo je variantom druhým – neštátnym (ale s prípadným zaručením minimálneho životného štandardu mestskými úradmi). Je politickou absurdnosťou, keď sú všetci občania nútení prispievať na služby či produkty naoktrojované štátnymi úradníkmi či politikmi.

Čerešničkou na tejto torte nedobrovoľnej ponuky bola nedávno rozdiskutovaná kultúra. Prejavom kultúry spoločnosti nemôže byť nútené dotovanie privilegovaných skupín, v tomto prípade umelcov, ale kultúrny dobročinný potenciál spoločnosti. Ten má niekoľko dimenzií a jednou z nich je aj sociálna sieť. Chceme slobodne vykročiť ku kultúrnej renovácii spoločnosti, alebo nechať pohltiť náš spoločenský potenciál umelcami, poľnohospodármi či inými lobistickými štruktúrami?

Ak sa rozhodneme pre prvú možnosť, politici musia sňať z ľudí neúnosné bremeno daňového zaťaženia – najprv totiž na prevádzkovanie dobrovoľnej solidarity musíme mať našetrený určitý kapitál (pre marxistov – nadhodnotu), ktorý redistribúcia statkov a služieb utlmuje. Aj v tých najsociálnejších štátoch - napríklad škandinávskych, ktoré sa vydali po chodníčkoch „tretej cesty“, nie je bezdomovectvo zďaleka javom na ústupe.

Dobrovoľná solidarita je nevyhnutá aj z iného podstatného dôvodu. Je prirodzené, že spoločnosť je stratifikovaná nielen materiálne, ale i duchovne – teda aj záujmami a prioritami. Ak chceme poznať, čo je pre spoločnosť najlepšie, musíme ľudí v nej organizovaných nechať konať. Spoločnosť teda tvorí dynamický plodný systém, zatiaľ čo štát predstavuje statickú neúrodnú jednotku, nepružne reagujúcu na potreby občanov. Z tohto poznania teda vyplýva, že spoločnosť nemôže byť v nielen ekonomických, ale aj sociálnych otázkach podrobená štátnemu plánovaniu, ak chce prežiť bez materiálnej či morálnej schizofrénie.

Zároveň nie všetci sa túžia spolupodieľať na financovaní sociálneho systému, tobôž si to niektorí ani nemôžu dovoliť a paradoxne si tak vďaka štátnemu násiliu môžu financovať sami seba. Prípadov nesprávnej sociálno-ekonomickej alokácie v rukách štátu je nepochybne viac, ale to by bol opäť exkurz mimo nášho problému. Minimálne bude vyrábať štedré „prebytky“ (rómski spoluobčania, poľnohospodári, „zázraky“ fiškálnej politiky) a závažné „nedostatky“ (invalidi, bezdomovci – vyše štvrtina bezdomovcov je invalidných), pričom z prerozdeľovania v zákulisí profitujú predovšetkým politici. Prerozdeľovanie ukrajuje zo spoločenského potenciálu a kapitálu asi najviac svojou nákladnosťou a demotivačnou muníciou. Jednoducho, všetko za „štátne“ má na svedomí drahocenné plytvanie ľudskými zdrojmi.

Východisková premisa spoločnosti spočíva aj v tom, že rôznorodé sú aj sociálne a charitatívne priority jednotlivcov. Jeden túži prispievať na prostriedky na onkologickú liečbu, druhý na služby pre invalidov a niekto iný pomáhať bezdomovcom (a určite nikto netúži hradiť alkoholické seansy nezamestnaných a, bohužiaľ, niektorí ochotne prispejú na útulky pre zvieratá).

Vytvárajú sa tak rôzne spoločenské zoskupenia – napríklad Červený kríž, rozličné benefičné nadácie, charity či ubytovne. Ich činorodosť stúpa s obmedzovaním štátneho intervencionizmu, čo sa dá dobre ilustrovať na príklade rôznych „friendly societies“, ktoré si pokojne spolunažívali aj bez Bismarckovho modelu sociálnej starostlivosti. Zároveň všetci vedia, na čo konkrétne prispievajú a dokážu adekvátne odpovedať na dosiahnuté dôsledky sociálnej opatery.

Rozpoznajú, kde je toho málo a naopak, kde je už prostriedkov dostatok. Ak vidia, že konkrétni sociálni pracovníci sa venujú cestovaniu na homelessácke futbalové turnaje, tak jednoducho prispejú iným. Pokiaľ možno, na niekoho v ich miestnom dosahu, kde je všetko priehľadné.

Súčasná sociálna výpomoc od štátu je viazaná na rigidný administratívny dohľad úradníkov. Privatizované sociálne zariadenia by nemuseli byť pod inšpekciou štátu a mohli by si určiť nezávislé kritéria na poskytovanie sociálnej pomoci. Odkázanosť charít na štátne dotácie by tak padla a určite žiaden súkromník nedopustí, aby bol jeho aktivizmus odčerpávaný sociálnym parazitizmom.

V súčasnosti štát sociálne dávky bezdomovcom beztak neposkytne, pretože väčšina z nich nemá žiadne doklady. No minimálne na krajských alebo mestských úradoch by mali byť nejakým spôsobom evidovaní, úlohou sociálnych pracovníkov predsa musí byť osveta aj v tejto oblasti. Ale bez byrokraciou naštrbenej vôle bezdomovcov to asi jednoduchšie nepôjde. Jednoznačne najefektívnejším kvalifikačným kritériom pre poskytovateľov sociálnej starostlivosti je doloženie majetkovej situácie bezdomovca i so súpisom jeho majetku. Spolu s preukazovaním snahy o zlepšenie svojej situácie, čo je možné len osobným, nie úradníckym kontaktom.

V rámci dobrovoľnej solidarity by bezdomovcom stačilo, aby sociálne zariadenie vyhľadali – ak by si sociálni pracovníci nevyhľadali ich. Spoločnosť musí dať bezdomovcom avízo, ktoré o nich javí citeľný záujem. Prípadní sponzori, ktorým by charity mohli poskytnúť reklamu, si taktiež uvedomujú, že filantropická reklama je na mnohých ľudí vysoko pôsobivá.

Okrem toho, medzi najaktívnejšie centrá pomoci pre bezdomovcov – a to je potrebné všetkým antiklerikálnym ľavičiarom prízvukovať – patria katolícke charity! Spomeniem napríklad Slovenskú katolícku charitu, ktorá robí nízkoprahovú nocľaháreň pre najťažších klientov, ďalej Bratislavskú katolícku charitu alebo Sestry Matky Terezy, ktoré sa venujú aj práci so závislosťou bezdomovcov. Ak by sme teda chceli sociálnu starostlivosť ponechať naďalej v rukách štátu, mali by sme cez jeho tieň podporovať katolícku cirkev. Ale to je skôr nastolené riešenie pre dnešok, kým nedôjde k separé cirkvi od štátu.

Tu si treba opäť pripomenúť mieru spoluzodpovednosti na dôležitom faktore determinujúcom bezdomovectvo – verejné školstvo plytvajúce existenčným ľudským kapitálom – podnikavosťou a nevyhnutnou zodpovednosťou. Ale to by som si opäť musel odbehnúť do nového článku. Dočasnou eventualitou sú súkromné rekvalifikačné kurzy, na ktoré by mala byť sociálna pomoc viazaná. Na neregulovanom trhu práce po odstránení inštitútu minimálnej mzdy by pôsobili ako voda na mlyn.

Ani tieto opatrenia však nedokážu zabezpečiť všetkým bezdomovcom trvalé bývanie. Spoločnosť nie je utopická a preto je taká, aká je - „dokonale nedokonalá“. Na výlučne dokonalú by ju chceli prestavať byrokratickí vševedi a ľavicoví intelektuáli. Napriek tomu je vysoko organizovaným kultúrnym spoločenstvom jednotlivcov a ich vzájomných dobrovoľných interakcií, ktorých usmernenie si vyžaduje autentické ľudské konanie, nezahalené rúškom štátnych regulácií. Je dosť možné, že ľudské konanie môže byť nemorálne, ak sa neotvorí objatiu niečoho hlbšieho, spirituálneho. Preto budem ako racionálne a sociálne cítiaci kresťan rozosielať svoje posolstvo solidarity medzi ostatných.

Ján Gonda

  Pokrytectvo
   jgalt 12-03-2006 16:21
  RE: Pokrytectvo
   pozorovatel 12-03-2006 16:38
  RE: Pokrytectvo
   jgalt 12-03-2006 17:03
  RE: Pokrytectvo
   romco 12-03-2006 20:20
  RE: Pokrytectvo
   jgalt 12-03-2006 20:51
  RE: Pokrytectvo
   Pol 12-03-2006 19:30
  ako som zamestnával bezdomovcov
   andrej pagáč 13-03-2006 4:12
  RE: ako som zamestnával bezdomovcov
   aeneus 14-03-2006 19:06
  a ešte k článku
   andrej pagáč 13-03-2006 4:27
  RE: a ešte k článku
   Lukas Krivosik 13-03-2006 16:42
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 17:07
  RE: a ešte k článku
   Lukas Krivosik 13-03-2006 17:19
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 17:39
  RE: a ešte k článku
   Milton 13-03-2006 17:54
  RE: a ešte k článku
   Milton 13-03-2006 17:57
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 18:28
  RE: a ešte k článku
   Milton 13-03-2006 18:50
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 19:00
  RE: a ešte k článku
   Milton 13-03-2006 19:13
  RE: a ešte k článku
   andrej pagáč 13-03-2006 18:37
  RE: a ešte k článku
   Milton 13-03-2006 18:58
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 19:05
  RE: a ešte k článku
   Milton 13-03-2006 19:18
  RE: a ešte k článku
   Lukas Krivosik 13-03-2006 20:54
  RE: a ešte k článku
   LIBERTARIAN 15-03-2006 13:48
  RE: a ešte k článku
   tato 13-03-2006 21:09
  RE: a ešte k článku
   romco 13-03-2006 21:19
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 21:51
  RE: a ešte k článku
   Katarina 13-03-2006 23:30
  RE: a ešte k článku
   Lukas Krivosik 13-03-2006 23:40
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 23:57
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 21:44
  RE: a ešte k článku
   romco 13-03-2006 21:56
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 22:07
  RE: a ešte k článku
   romco 13-03-2006 22:10
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 22:16
  RE: a ešte k článku
   romco 13-03-2006 22:17
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 22:22
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 21:57
  RE: a ešte k článku
   tato 13-03-2006 21:59
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 22:10
  RE: a ešte k článku
   tato 13-03-2006 22:33
  RE: a ešte k článku
   jgalt 13-03-2006 22:48
  RE: a ešte k článku
   tato 14-03-2006 18:54
  RE: a ešte k článku
   Milton 14-03-2006 21:19
  RE: a ešte k článku
   tato 14-03-2006 21:44
  RE: a ešte k článku
   jgalt 15-03-2006 3:57
  RE: a ešte k článku
   tato 15-03-2006 20:30
  RE: a ešte k článku
   jgalt 15-03-2006 21:11
  RE: a ešte k článku
   tato 15-03-2006 22:09
  RE: a ešte k článku
   jgalt 16-03-2006 1:37
  RE: a ešte k článku
   tato 16-03-2006 9:29
  RE: a ešte k článku
   jgalt 16-03-2006 14:38
  RE: a ešte k článku
   jgalt 16-03-2006 14:45
  RE: a ešte k článku
   tato 16-03-2006 15:32
  RE: a ešte k článku
   jgalt 16-03-2006 16:00
  RE: a ešte k článku
   tato 16-03-2006 18:06
  RE: a ešte k článku
   jgalt 16-03-2006 18:38
  RE: a ešte k článku
   jgalt 16-03-2006 16:30
  RE: a ešte k článku
   tato 16-03-2006 17:52
  RE: a ešte k článku
   jgalt 16-03-2006 18:20
  RE: a ešte k článku
   tato 16-03-2006 20:45
  RE: a ešte k článku
   jgalt 16-03-2006 21:26
  RE: a ešte k článku
   tato 16-03-2006 21:46
  RE: a ešte k článku
   jgalt 16-03-2006 22:00
  RE: a ešte k článku
   tato 16-03-2006 22:11
  RE: a ešte k článku
   jgalt 17-03-2006 2:41
  RE: a ešte k článku
   tato 17-03-2006 9:47
  RE: a ešte k článku
   jgalt 17-03-2006 14:53
  RE: a ešte k článku
   LIBERTARIAN 17-03-2006 15:52
  RE: a ešte k článku
   jgalt 17-03-2006 16:00
  RE: a ešte k článku
   tato 17-03-2006 21:14
  RE: a ešte k článku
   jgalt 18-03-2006 4:18
  RE: a ešte k článku
   tato 18-03-2006 7:28
  RE: a ešte k článku
   jgalt 18-03-2006 15:34
  RE: a ešte k článku
   tato 18-03-2006 20:05
  RE: a ešte k článku
   jgalt 18-03-2006 22:36
  RE: a ešte k článku
   tato 19-03-2006 9:50
  RE: a ešte k článku
   jgalt 19-03-2006 13:35
  RE: a ešte k článku
   tato 19-03-2006 13:58
  RE: a ešte k článku
   jgalt 19-03-2006 14:11
  RE: a ešte k článku
   tato 19-03-2006 20:40
  RE: a ešte k článku
   jgalt 20-03-2006 13:57
  RE: a ešte k článku
   tato 20-03-2006 17:56
  RE: a ešte k článku
   jgalt 20-03-2006 21:48
  RE: a ešte k článku
   tato 20-03-2006 22:31
  Je toto socialny stat ?
   LIBERTARIAN 13-03-2006 15:38
  K veci !
   LIBERTARIAN 14-03-2006 7:59
  RE: K veci !
   jgalt 14-03-2006 14:30
  RE: K veci !
   LIBERTARIAN 15-03-2006 8:05
  RE: K veci !
   jgalt 15-03-2006 13:01
  lukášovi
   andrej pagáč 15-03-2006 3:23
  RE: lukášovi
   Martin Pener 15-03-2006 15:06
  RE: lukášovi
   jojo 07-06-2006 15:05
  RE: lukášovi
   Lukas Krivosik 17-03-2006 11:10
  RE: lukášovi
   jgalt 17-03-2006 14:57
  RE: lukášovi
   romco 17-03-2006 15:17
  RE: lukášovi
   jgalt 17-03-2006 15:48
  RE: lukášovi
   LIBERTARIAN 17-03-2006 15:59
  RE: lukášovi
   Lukas Krivosik 17-03-2006 22:30
  RE: lukášovi
   LIBERTARIAN 20-03-2006 15:31
  ......
   LIBERTARIAN 15-03-2006 14:01
  RE: ......
   Jan Gonda 15-03-2006 15:48
  RE: ......
   Jan Gonda 15-03-2006 15:55
  RE: ......
   LIBERTARIAN 17-03-2006 15:42
  Fantom
   Katarina 15-03-2006 19:57
  RE: Fantom
   jgalt 16-03-2006 1:48
  RE: Fantom
   romco 17-03-2006 15:15
  RE: Fantom
   jgalt 17-03-2006 15:55
  RE: Fantom
   Lukas Krivosik 17-03-2006 22:36
  RE: Fantom
   jgalt 18-03-2006 4:54
  RE: Fantom
   LIBERTARIAN 17-03-2006 16:04
  RE: Fantom
   Katarina 20-03-2006 23:15
  RE: Fantom
   LIBERTARIAN 23-03-2006 13:08

   

 

Krédo Pravého Spektra

Napriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy.

Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád.

Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne.

redakcia

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak