ISSN 1335-8715

15-10-2001   Roman Hegedüs   Slovenská otázka   verzia pre tlač

Protižidovská politika v období slovenskej autonómie

Problematika postavenia židovského obyvateľstva v Európe 30. a 40. rokov, je jedným z najpálčivejších problémov novodobých európskych dejín. Protižidovské nálady, ktoré práve v týchto rokoch dosahovali svoj vrchol, sa prejavili aj v stredoeurópskom priestore – na Slovensku, ktoré nebolo výnimkou. V práci som sa zameral na obdobie slovenskej autonómie od 6.októbra 1938 do 13.marca 1939. Jej význam spočíva v skutočnosti, že práve v tomto období sa realizovali opatrenia, ktorých východiskom bolo „konečné riešenie židovskej otázky“.

V napätých politických časoch, ktoré zavládli po Mníchovskom diktáte sa v Žiline 5. a 6. októbra zišlo vedenie Hlinkovej Slovenskej Ľudovej Strany/ďalej HSĽS/, ktoré v tejto situácii veľmi rýchle zareagovalo na zmenu politického prostredia a upevnenie svojej moci na Slovensku. Hlavným programom HSĽS bola autonómia Slovenska. Mimoriadny snem strany tento cieľ schválil 3. júna 1938. V tom čase, keď už bola známa abdikácia prezidenta Beneša, predseda vlády Syrový informoval Jozefa Tisu, že vláda v Prahe je ochotná akceptovať autonomistické požiadavky HSĽS. Na tieto skutočnosti J.Tiso reagoval veľmi rýchlo a už nemienil ďalej o celom probléme diskutovať s ostatnými politickými stranami, ktorým neostávalo nič iné, len akceptovať daný stav. Na druhý deň, 6. októbra bolo vyhlásenie podpísané pod názvom Žilinská dohoda.

Žilinskou dohodou a vydaním ústavného zákona z 22. novembra o autonómii Slovenska sa fakticky rozbil model 1.ČSR. V rámci ČSR sa začala budovať slovenská štátnosť. Slovenská vláda získala také právomoci, že mohla realizovať akékoľvek opatrenia bez ohľadu na postoj vlády v Prahe. Týmto sa vytvorili podmienky na budovanie režimu jednej strany, jedného vodcu a likvidáciu demokratických práv a slobôd.

Významnou politickou udalosťou v tomto období boli rokovania s Maďarskom. Maďarsko požadovalo od Slovenska južné územie, na ktorom žila prevažná časť maďarskej menšiny. Po stroskotaní rozhovorov v Komárne 9.-13.októbra 1938 sa maďarská delegácia obrátila na signatárov Mníchovskej dohody. Výsledkom vzniknutej situácie bola Viedenská arbitráž z 2. novembra, ktorá vyznačovala nové hranice medzi Slovenskom a Maďarskom. Slovensko stratilo 10 423 km² s 879 697[1] obyvateľmi, z toho bolo 276 287 Slovákov, 505 808 Maďarov, 26 227 Židov, 8 967 Nemcov a 1829 Rusínov.[2]

Viedenská arbitráž bola zahraničnopolitickou prehrou HSĽS a preto sa musel nájsť niekto, na ktorého by mohol padnúť tieň viny. Slovenský historici: I.Kamenec, E.Nižňanský jednoznačne tvrdia, že týmito obetnými baránkami sa mali stať Židia. Samozrejme, že negatívny postoj k Židom nevznikol zo dňa na deň. Príčiny takéhoto postoja treba hľadať ešte v období 1.ČSR, avšak Mníchovska dohoda a Viedenská arbitráž boli poslednou kvapkou v pohári – už len z dôvodu vystupovania HSĽS, ktorá o sebe prehlasovala, že je jedinou možnosťou, ako zabezpečiť záchranu Slovenska. Tieto skutočnosti boli základom pre formovanie „protižidovskej otázky“ – teda protižidovskej propagandy, ktorá sa začala prudko rozvíjať.

Pri protižidovskej propagande sa vychádzalo hlavne z dvoch argumentov[3]: Židia hrali pomerne významnú úlohu v hospodárskom živote Slovenska a zastávali významné pozície v priemysle, obchode, poľnohospodárstve. Židia tvorili veľkú časť aj strednej vrstvy slovenského priestoru. Boli hlavne maloobchodníkmi, remeselníkmi. Po vzniku 1.ČSR sa až 42,4% slovenských Židov živilo obchodom. Toto percento ich zaraďovalo na štvrté miesto v Európe za Litvu, Čechy a Moravu.[4] Židia sa uplatňovali aj vo významných slobodných povolaniach: boli lekármi, právnikmi, pracovali aj v štátnej službe ako učitelia a dôstojníci.[5] Pri prvej veľkej štatistike o Slovensku v roku 1921, teda tesne po vzniku ČSR sa zistilo, že zo všetkých obyvateľov Slovenska nevie čítať a písať vyše 13% mužov a 16% žien. U Židov bolo percento oveľa nižšie. Zo židovských mužov bolo negramotných 0,96% a žien 2,82%.[6] Podľa štatistiky z roku 1930, v obchode a službách pracovalo približne 49,5% Židov, v advokácii približne 50%, medzi lekármi asi 34% a vo verejnej službe ich pracovalo asi 30 151.

A práve židovské obchody a kapitál bol podľa HSĽS príčinou všetkého zla. Jej ďalším argumentom bolo, že Židia sa aj naďalej hlásia k maďarskej národnosti, že podporujú maďarskú tlač a literatúru na Slovensku a taktiež nepochopiteľný argument že v súkromnom živote používajú maďarský jazyk. Je pravdou, že Židia na Slovensku sa aj za 1.ČSR hlásili k maďarskej národnosti, ale v tomto ohľade nerobilo nič iné, iba sa pripojili k prevažnej väčšine slovenskej inteligencie, ktorá sa počas maďarizácie odnárodnila. Pre zaujímavosť – z maďarskej strany naopak podozrievali Židov zo silnej propagácie Československa.

Ako som už spomenul, vina za arbitráž padla na Židov. Deň po jej podpise, 3.novembra, došlo v Bratislave k rozsialhym protižidovským demonštráciám, ktoré vyvrcholili rozbíjaním okien židovských bytov, výkladov židovských obchodov a vyvolávali sa protižidovské heslá. To však nebolo všetko. V týchto dňoch prichádza na Slovensko Adolf Eichmann, ktorý sa podieľal na prvom konkrétne realizovanom nariadení o deportácii Židov. Informácie o tom, či Eichmann bol skutočne v Bratislave sa dozvedáme okrem iných aj zo súdnej výpovede Dietera Wislicenyho, ktorý povedal: „Tu /rozumej Bratislava/ organizoval odsun Židov do tých území, ktoré po Viedenskej arbitráži v Belvedéri museli byť odstúpené Maďarsku. Ako sám rozprával, bol vtedy prijatý aj vtedajším predsedom vlády Dr. Tisom.“[7] Nariadenie vstúpilo do platnosti 4. novembra a podpísal ho J.Tiso, ktorý týmto rozhodnutím prevzal do svojich rúk politickú zodpovednosť za túto akciu. V ten deň dostali okresné úrady telefonogram, v ktorom sa nariaďovalo z rozkazu predsedu autonómnej vlády upovedomiť všetky četnícke stanice a vedúcich jednotiek Hlinkových gárd /ďalej HG/ na území južného Slovenska aby zadržali všetkých Židov bez hmotných prostriedkov vo svojich okresoch a spolu s rodinnými príslušníkmi ich deportovali najneskôr do 24.hodiny daného dňa cez nové hranice. Týkalo sa to aj Židov maďarskej, nemeckej, poľskej a rumunskej štátnej príslušnosti, ktorých majetok bol úradne zaistený. Vo večerných hodinách bolo nariadenie zmenené, resp. zdanlivo zmiernené. Deportovaný mali byť Židia už spomínanej cudzej štátnej príslušnosti, bezdomovci a Židia ktorí nemali domovské právo v obci, kde sa práve zdržovali. Zmena nariadenia vniesla značný chaos do už prebiehajúcich odsunov, dobovo nazývaných postrkov. Deportácie sa však vykonali vo všetkých okresoch, s výnimkou Kysuckého Nového Mesta. Okresný náčelník v KNM to zdôvodnil tým, že: „na území okresu sa nenachádzajú Židia, ktorí by spadali pod nariadenie, resp., že poľských Židov nebudú posielať na maďarské hranice.“[8] Deportácie s určitými výnimkami prebiehali aj v okresoch Banská Štiavnica, Čadca, Nové Mesto nad Váhom, Revúca, Sobrance a Zlaté Moravce. Proti deportáciam protestovala aj časť kresťanskej komunity, ktorá považovala takéto správanie za nehumánne o to viac, že „…zo 4. na 5. novembra bola v noci zima, padal hustý dážď a v niektorých okresoch sa napriek výslovnému zákazu okresného úradu jednotlivý príslušníci HG dopustili voči Židom brutálnych a nekresťanských činov.“[9]

Maďarsko však nechcelo deportovaných prijať. Naopak samo vyhostilo z krajiny Židov a osoby maďarskej národnosti, ktorých domovské právo bolo v obciach nachádzajúcich sa na obsadenom území. Týmto rozhodnutím sa Židia dostali medzi dva mlynské kamene. Nezostávalo im nič iné, len sa usadiť na slovensko-maďarskom pohraničí. Boli to tábory vo Veľkom Kýre pri Nitre a Miloslavov pri Bratislave, kde bolo asi 700 Židov. Dobové svedectvá o týchto táboroch priniesla aj M. Jesenská v českých novinách Přítomnost. Pýta sa: „Aké je to, ak ostane skupina tristo ľudí – ako ostala pri Bratislave – v noci a v zime na poli…? Také: otec vyhrabe holými rukami do tvrdej hliny tri diery, do každej položí jedno dieťa, z kukuričnej suchej vňate spletie striešku nad nimi a sám sa posadí na hrudu vedľa nich. Pre vodu si chodili kilometer ďaleko. Jedlo im nosili vo vreciach z celého blízkeho i ďalekého okolia, ale napriek tomu to bolo málo, tristo ľudí živiť nie je ľahké. Aj umývadlá dostali, ale niekoľko sa ich stratilo. Ako sa mohli stratiť, lámali si ľudia hlavu? Okolo ostnatý drôt? Potom sa prišlo na to, že im niektorí ľudia ponúkli jedlo: výmenou za to darované plechové umývadlo. Vidíte teda, že i na ľudoch v krajine nikoho sa dá zarobiť.“[10] O.Neumann v Židovských novinách písal: „…vysloboďte týchto nešťastníkov zo zeme nikoho, zmilujte sa nad nevinnými dietkami a chorými starcami, nad všetkými, ktorých jedinou vinou nútiacou ich k pobytu na tejto beznádejnej pôde, v zemi nokoho je, že sú Židia.“ [11]

Druhú časť deportovaných, teda tých ktorí mali to „šťastie“ sa vrátiť na Slovensko do svojich domovov, čakalo nepríjemné prekvapenie. Svoje domy, obchody našli zamknuté a majetok zaistený. Museli sa ho domáhať, čo bolo samozrejme neakceptovateľné. Na vzniknutú situáciu zareagovali predstavitelia Ústrednej kancelárie autonómnych ortodoxných židovských náboženských obcí listom zo dňa 29.11. 1938 a Židovskej ústrednej úradovne /ďalej ŽÚÚ/ zo dňa 4.12.1938 priamo na predsedu slovenskej vlády J.Tisu, v ktorom ho žiadajú o návrat násilne vysťahovaných Židov späť na Slovensko. Po mnohých intervenciách zo strany ústrednej vlády v Prahe a významných hospodárskych predstaviteľov sa dosiahlo kompromisné riešenie. Židovské organizácie sa zaviazali postarať o ubytovanie, stravu, lekársku starostlivosť pre týchto ľudí a neskôr im umožniť vysťahovanie sa zo Slovenska. Neskorším nariadením Krajinského úradu z 8.12.1938 bolo umožné Židom vrátiť sa späť do okresov odkiaľ boli deportovaní. Niektorý však ostali v táboroch v Nitre a na Patrónke, odkiaľ časť z nich odišla do emigrácie.

Celkovo bolo v dňoch 4.až 5.11. 1938 deportovaných 7500 Židov. „Postrky“ sa realizovali vo väčšine okresov. Zoznamy deportovaných sa zachovali z 38, z celkového počtu 62 okresov. Sú však nepresné, pretože málokedy zachytávajú tých, ktorí sa vrátili. I tak však vieme, že najviac deportovaných bolo z Bratislavy, okolo 4000. Ďalej z Bardejova 308, Michaloviec 299, Kežmarku 237, Popradu 228, Nitry 205 a Prešova 197 osôb.[12] Spoluorganizátorom deportácií v Nitre okrem HG bola tzv. Slovenská légia, ktorá po Viedenskej arbitráži prišla na Slovensko. Išlo v podstate o teroristickú skupinu, ktorej šéfoval radikál Ľ.Mutňanský z HSĽS. Mutňanský vystupoval v rozhlasovom vysielaní vo Viedni, kde s pomocou nacistického Nemecka viedol propagandu proti Československu.[13] V ostatných okresoch sa na deportáciách zúčastňovali aj Freiwillige Schutzstaffel, čo vlastne boli ozbrojené zložky nemeckej menšiny. Typickým príkladom deportácií a následnej rabovačky židovského majetku bol Kežmarok. Okresný náčelník o tom napísal: „…následkom nedostatku četníkov na niektorých miestach prevádzali sa opatrenia… ktoré presahovali daný rozkaz… Premiestňovanie Židov započalo v piatok 4.11.1938 a skončilo v nedeľu 6.11.1938… V akcii pomáhali národné výbory, HG a Ordnery. Do týchto organizácií sa primiešala mládež a študenti, ktorí akcii svojím nezodpovedným postupom neprospeli. Začali vôbec si osvojovať výkonnú moc, robiť prehliadky v domoch, habať peniaze a pod.“ [14]

Prípadné zastavenie deportácií stroskotalo na fakte, že na Slovensku vlastne okrem vlády – ktorá deportácie spustila – nebol žiadny kompetentný orgán, ktorý by mohol zasiahnuť. Je síce pravda, že J.Tiso zrušil celú akciu 7.11.1938, ale až potom, čo deportácie boli fakticky skončené. Zastavenie deportácií – ako čiastočná náprava, neznamenala koniec protižidovských výpadov. HG a národné výbory[15] zasahovali svojvoľne do verejného života a najmä proti židovskému obyvateľstvu. Bohatí Židia boli priamo vydieraní alebo ich vzali do väzby. Poškodzovali sa miestne synagógy a židovské školy. Miestne úrady zo začiatku vôbec nezasiahli – až po sťažnostiach zo strany židovskej komunity sa začalo s vyšetrovaním, ktoré aj tak neprinieslo potrestanie vinníkov aj keď boli všeobecne známi.

Systematické zbavovanie sa židovskej komunity a jej vplyvu či konkurencie sa však začalo organizovaťaj inými prostriedkami. Autonómna vláda sa snažila dosiahnuť obmedzenie židovského kapitálu na štyri percentá. Argumentovala tým, že hospodárska sila židovskej minority by mohla ohroziť slovenskú ekonomiku. Dnešní národohospodársky odborníci však upozorňujú, že táto predstava bola iluzórna. Avšak radikálne riešenie momentálne neprichádzalo do úvahy. Akékoľvek nariadenie mohlo mať negatívny ohlas v zahraničí. A ten mohol spôsobiť napr. odchod zahraničného kapitálu. Toto si uvedomovali aj členovia HSĽS a predstavitelia vlády, ktorí sa snažili upevniť si svoje pozície a naplniť očakávania, že v novom politickom režime sa zlepší ekonomická i sociálna situácia slovenského obyvateľstva. Minister slovenskej vlády Pavol Teplánsky vyhlásil: „V obchodnom podnikaní sa budeme držať hesla: Slovensko Slovákom. Vládu budujeme na kresťanských zásadách a uskutočňujeme ten program, v ktorom vidíme blaho a spásu nášho národa. Keď niekto je 10 lyžicami, 9 mu vezmú. Židia si musia uvedomiť, že žijú z mozoľov slovenského ľudu a beda tomu, ktorý sa proti tomuto ľudu stavia.“[16]

Protižidovských výpadov sa nezdržal ani predseda autonómnej vlády J.Tiso, ktorý povedal: „Účasť židov v hospodárskom živote slovenskom je nepomerne veľká k ich počtu. Treba teda priviesť ich účasť v hospodárskom a kultúrnom živote do rovnováhy s ich percentuálnym počtom.“[17] Inokedy zopakoval: „Musíme ešte zákonne stanoviť účasť Židov na našom hospodárskom živote.“ [18]

Zdanlivú kritiku do vlastných radov predniesol minister vnútra Alexander Mach. Vystúpil proti radikálom ničiacich židovský majetok: „Máme v programe radikálne riešiť židovskú otázku v duchu kresťanskom. Zákonodárny snem vydá v tomto smere zákon. Ale darmo by vydal zákon, že to a to preberáme do majetku národa, keď ten majetok ešte pred vydaním zákona spálime, keď ten obchod vyrabujeme, keď tie cennosti pokradneme. Kto vytlčie výklad alebo oblok židov, ten ničí majetok Slovenskej krajiny.“[19] Jeho vyhlásenie však pokračuje: „So Židmi, ktorí majú zlato, šperky, bohatstvo, urobili všade poriadok a urobíme ho s nimi aj my. Silou Slovenskej krajiny je práca a kto tu nepracuje, ten tu nebude ani jesť. Kto tu čo nakradol, to sa mu vezme! Toto je praktické riešenie celej židovskej otázky!“[20]

Podobne sa vyjadril aj veliteľ HG, Karol Murgaš: „My, HG, nepoznáme nijaký židovský majetok a peniaze, my poznáme len slovenský národný majetok, len slovenský národný kapitál. A z toho kapitálu úroky patria slovenskému pracujúcemu ľudu. My sme pevne presvedčení, že naša slovenská vláda otázku židovskú na Slovensku rozrieši a my gardisti sa budeme hlásiť na vykonanie tohto zákona.“ [21]

V tomto období prichádzali už konkrétne návrhy na zásahy do podnikania židovskej komunity. Týždenník radikálov z HSĽS Nástup, dňa 1.12.1938, uverejnil článok, v ktorom sa žiadalo umiestnenie komisárov do židovských obchodov[22]. Historik L.Lipscher vo svojej knihe Židia v slovenskom štáte 1939-1945 hovorí o tom, že: „Vedenie národných výborov prišli z návrhom vyslať dôverníkov do podnikov, ktoré boli v rukách tzv. nespoľahlivých podnikateľov alebo vedené tzv. nespoľahlivými zamestnancami. Spomínaný návrh zo svojou všeobecnosťou bol jednoznačne namierený proti českým a židovským podnikateľom.“[23]

I. Kamenec k tomu dodáva, že práve „Hlinkova slovenská ľudová strana… podchytávala hospodársky a sociálne neuspokojené maloburžoázne a stredné vrstvy, ako aj inteligenciu, márne čakajúcu na plné uplatnenie. Tieto sociálne skupiny často videli príčinu svojho neutešeného hospodárskeho postavenia vo všadeprítomnej židovskej konkurencii, ktorej spravidla podliehali. Odtiaľto vychádzala aj kritika „liberalistického kapitalizmu“, ktorý umožňoval židom získať silné pozície v hospodárskom a verejnom živote.“[24]

Vláda sa snažila o obmedzenie podnikania Židov rôznymi prostriedkami. Nariadením z 29.10.1938 o nedeľnom odpočinku sa pokúsila oslabiť podnikanie hlavne ortodoxných Židov. Novým nariadením vlastne nemohli podnikať 2 dni v týždni. Ďalšiu metódu uplatnilo nariadenie Krajinského úradu z 13.10. 1938, o spisovaní hostinských a výčapných živností. Spisovanie prebiehalo spôsobom, že živnostník musel preukázať okrem bežných údajov, ktoré samozrejme štát mohol pri kontrole živnostenských oprávnení požadovať, aj svoju národnosť, náboženstvo a štátnu príslušnosť. Evidencia sa stala základom pre ďalšie zásahy do slobodného podnikania židovskej komunity. Medzi takéto zásahy patrí aj nariadenie KÚ z 9.12.1938 o dočasných obmedzeniach v živnostenskom podnikaní – ochrana živnostníctva pred nekalými živlami.[25] V tomto nariadení sa už hovorí o pozastavení podnikania neprajníkom slovenského národa – a v jej smernici je to zdôrazňované – zvlášť židovského vierovyznania a národnosti.[26] Tu však treba povedať, že smernica bola tajná a živnostenský referenti o nej boli informovaní len ústne. 16.2. 1939 KÚ vydal nariadenie, na základe ktorého boli preverované kominárske koncesie. 23.2. 1939 bolo vydané nariadenie č.55 vlády Slovenskej krajiny o obmedzení zaťaženia nehnuteľnosti. To znamenalo, že okresné úrady mali „zamedziť prevod nehnuteľného majetku na Slovensku do cudzích rúk a podoprieť snahy, aby nehnuteľný majetok… dostal sa do rúk kresťanov.“[27]

Medzi obmedzenia, ktoré sa snažila vládna garnitúra presadzovať hneď od začiatku, patrili aj zásahy do slobodného vykonávania povolania. Okrem zásahov proti českým učiteľom, úradníkom a žandárom sa podporovali zásahy proti židovským štátnym zamestnancom. Prvé známe nariadnie autonómnej vlády, ktoré sa dotklo časti židovských zamestnancov v štátnych službách, je z 18.10. 1938 o dočasnej úprave verejného notárstva. Spomínané nariadenie dávalo kompetenciu ministrovi spravodlivosti F. Ďurčanskému, pozbaviť verejného notára úradu, alebo ho preložiť zo služobných dôvodov na iné miesto. V októbri 1938 to minister F. Ďurčanský využil a preložil viacerých notárov do obcí, ktoré mali pripadnúť Maďarsku. Podľa mien možno usúdiť, že išlo hlavne o Čechov a Židov. Keď sa po arbitráži českí úradníci a učitelia vrátili, hneď mali odísť do Čiech. Židia, podľa nariadenia KÚ, pre odchod z anektovaných území potrebovali povolenie.

Ďalšie zákazy sa týkali lekárov. Nemocenská poisťovňa štátnych železníc v Bratislave od 1.1. 1939 prepustila 20 židovských lekárov. Súčastne boli vyzvaní kresťanskí lekári, aby sa prihlásili do služby. Podobné prípady boli evidovné v B. Bystrici, v Hlohovci, v Malackách, vo Zvolene, v Topolčanoch, v Dobšinej, v Handlovej, v Kokave nad Rimavicou v Štítniku, v Račišdorfe a takisto v Piešťanoch. Protižidovské nálady sa prejavili aj na zakladajúcom valnom zhromaždení Lekárskeho spolku slovenskej krajiny, ktoré sa konalo 4.decembra 1938. Tu sa otvorila otázka postoja organizácie k židovským lekárom. Lekársky spolok žiadal o zavedenie árijského paragrafu. Podobnú aktivitu vyvíjala aj mládež na lekárskej fakulte. Spolok slovenských medikov žiadal „okamžité zavedenie numerus nullus pre príslušníkov židovskej národnosti a náboženstva aspoň na 25 rokov. Po percentuálnom vyrovnaní v lekárskom stave zaviesť numerus clausus.“[28] Podobné akcie sa realizovali aj proti lekárnikom.

Na akademickej pôde začala radikálny antisemitizmus presadzovať akademická HG na čele s J. Kirschbaumom. „Zásluhou“ ich aktivity v novembri 1938 bolo z Univerzity Komenského vylúčených 465 židovských vysokoškolákov. V tomto období dochádzalo k útokom aj na českých profesorov, z ktorých 26 muselo zo Slovenska odísť.

Ako konštatuje E. Nižňanský vo svojej publikácii Židovská komunita na Slovensku…, „na všetkých zásahoch do slobodného výkonu povolania je zaujímavé najmä to, že k nim dochádzalo bez toho, aby zákon jednoznačne určil, kto je Žid. V období 1.ČSR sa totiž Židia mohli prihlásiť k židovstvu ako k náboženstvu[29] alebo k židovstvu ako národnosti.“[30] Takýto spôsob umožnil vláde a štátnym orgánom, aby zneužívala nariadenie tak, ako sa im to hodilo. Dôkazom takéhoto správania sú jednostranné a subjektívne zásahy proti Židom v štátnej správe a už v spomínaných slobodných povolaniach.

Dňa 23.1. 1939 autonómna vláda zriadila Komisiu pre riešenie židovskej otázky na Slovensku. Členmi boli ministri F. Ďurčanský, K. Sidor, P. Teplanský, M. Pružinský a bratislavský advokát J. Virsík. Predsedom sa stal Karol Sidor. Podľa straníckej príslušnosti patrili K. Sidor, M. Pružinský a F. Ďurčanský k vedúcim predstaviteľom HSĽS. P. Teplanský bol predstaviteľom bývalej Agrárnej strany. O J. Virsíkovi sa vedelo len toľko, že mal advokátsku kanceláriu s F. Ďurčanským.[31]

Úlohou komisie, alebo tzv. Sidorovho komitétu[32], bolo vypracovanie protižidovskej legislatívy. Samotné informácie o význame a práci komisie sú dosť chaotické. Predseda komisie K. Sidor v interview pre Exchange Telegraph z 29.1. 1939 povedal: „Vláda už stanovila komisiu pre prípravu návrhu židovského zákona…Návrh zákona na úpravu židovskej otázky bude hotový asi o 2 týždne a vtedy ho predložíme verejnosti.“[33] To sa však nestalo. Naopak, už 8.2. 1939 J. Tiso na stretnutí so zástupcom Židovskej telegrafnej agentúry J. Fränkelom oznámil, že židovský zákon ktorý sa práve teraz pripravuje bude platiť pre celú Československú republiku. Spomínaný návrh však počas autonómie predložený nebol. A taktiež sa s presnosťou nedá určiť, či K.Sidor a J.Tiso hovorili o tom istom návrhu. Isté je však to, že 5.3. 1939 sa v bratislavskom hoteli Carlton zišiel tzv. Sidorov komitét, kde okrem členov boli prítomní aj A. Mach, M. Černák a senátor K. Mederly. K. Sidor vo svojej práci Moje poznámky k historickým dňom okrem iného poznamenal: „V nedeľu 5.3.1939 na poludnie o 4.hod. som zvolal židovský komitét na poradu do Carltonu…Došli všetci, ospravedlnil sa… iba K. Murgaš. Na porade prečítal Dr. Mederly návrh zákona židovského… na najbližšej ministerskej rade postavíme sa za návrh Dr. Mederlyho a budeme urgovať rýchle vyriešenie židovskej otázky na Slovensku a podľa toho, ako aj podľa iných návrhov.“[34] K spomínanému návrhu treba ešte povedať, že vyjadroval predstavy väčšiny členov HSĽS a takisto možný základ budúcej protižidovskej politiky. Samotný návrh obsahoval ustanovenia, ktoré vysvetľovali, kto je a kto nie je Žid. Určilo sa taktiež, ktoré zamestnania a funkcie nesmú Židia vôbec vykonávať. Išlo napr. o učiteľov, vychovávateľov, redaktorov časopisov a kníh. Ďalej to boli zamestnania a funkcie, ktoré boli Židom prístupné len v určitom počte /lekári, advokáti, inžinieri/. Takisto židovský podiel na podnikateľskom vlastníctve nesmel prekročiť 40%. Azda najdôležitejším ustanovením návrhu bola možnosť emigrácie s časťou svojho majetku. Ako hovorí L. Lipscher, „význam tohto návrhu ešte zdôrazňuje skutočnosť, že to bol jediný návrh, ktorý bol ovplyvnený nacionálno-socialistickou ideológiou.[35] Okrem tohoto návrhu to boli mnohé ďalšie[36], avšak kôli krátkosti existencie autonómie sa ich realizácia nemohla uskutočniť.“

Samotná reakcia židovskej komunity na udalosti zo 6.10. 1938 nenechala na seba dlho čakať. Židovská strana sa organizačne oddelila od svojej ústredne v Ostrave a začala rozvíjať vlastnú činnosť. Snažila sa taktiež udržiavať dobré vzťahy s krajinskou vládou, mysliac si, že môže byť jej rovnocenným partnerom. Toho dôkazom sú aj rozhovory z 24.10.1938, keď zástupcovia strany navštívili J. Tisu, kde vyhlásili „oddanosť židovského obyvateľstva Slovenska, a opakovala prehlásenie ochoty spolupracovať na zdarnom vývoji našej vlasti a spokojnom spolunažívaní všetkých jej obyvateľov.“[37] Odovzdali mu aj Memorandum v ktorom predstavitelia Židovskej strany „uznávajú zásluhy prvej slovenskej vlády o udržanie verejného poriadku“, ale na strane druhej hovoria, že: „v poslednej dobe miestami sa prejavuje snaha, aby aspoň čo sa týka Židov, úprimná vôľa vlády zaistiť verejný kľud a poriadok nestala sa úplnou skutočnosťou.“[38]

Memorandum, ktoré predstavitelia Židovskej strany odovzdali sa považuje za možno posledný prejav strany pred pozastavením jej činnosti. K tomu došlo nariadením Krajinského úradu zo dňa 24.11.1938. Tento krok predstavitelia ŽS očakaváli. Preto ešte pred svojím rozpustením založili spolu s Židovskou národnou radou, ktorá vznikla 10.10. 1938, Židovskú Ústrednú Úradovňu. Tá mala za úlohu koordinovať a zjednotiť všetky židovské politické frakcie. ŽÚÚ takisto vyvíjala aktivity v rôznych oblastiach. Organizovala napr. kurzy pre židovskú mládež vylúčenú zo škôl a umožňovala jej získať rozličné remeselnícke profesie či získať základy práce v poľnohospodárstve, organizovala legálne i nelegálne vysťahovalectvo. Tiež sa snažila zasiahnuť do otázok školstva avšak bez úspechu. Do vlastných židovských opatrení na zlepšenie svojho postavenia negatívne zasiahli vnútorné náboženské rozpory v komunite. Ortodoxní sa nechceli zjednotiť so ŽÚÚ na platforme sionizmu. Sionisti pokladali Židov za národ, kdežto ortodoxní sa cítili byť Židmi po stránke náboženskej. Samotný konflikt bol charakterizovaný predstaviteľom ŽÚÚ O. Neumannom: „Žabomyšia vojna vnútri židovského spoločenstva sa viedla ďalej tvrdohlavosťou, ktorá by bola bývala hodna lepšej veci.“[39]

Na záver by som chcel zdôrazniť niekoľko dôležitých faktov. V prvom rade, by som chcel zdôrazniť, že v období autonómie Slovenska nevznikol a nerealizoval sa žiaden konkrétny protižidovský zákon. Boli to len nariadenia a ich smernice, ktoré sa považovali za tajné a nie oficiálne zákonodarné akty. Neexistenciu protižidovského zákonodárstva si môžme vysvetliť viacerými možnosťami. Ide predovšetkým o už spomínamú obavu umierneného krídla v HSĽS, že protižidovské zákony by vyvolali zlý ohlas v zahraničí, predovšetkým v USA a vo Veľkej Británii a s tým spojený odchod veľkej časti kapitálu. Ďalšou skutočnosťou bola neexistencia orgánu, ktorý by tvoril a vydával zákony. Pretože voľby do Slovenského snemu prebehli až v decembri 1938 a ustanovujúce zasadnutie prebehlo o mesiac neskôr, snahu o jeho zastúpenie mal už spomínaný tzv. Sidorov Komitét. Ten však pre krátkosť svojej existencie nezohral významnejšiu úlohu. Z toho dôvodu nenastali ani žiadne výrazné posuny v hospodárskej oblasti, ani v zmene sociálnej štruktúry obyvateľstva, na ktorú s veľkou nedočkavosťou čakali radikáli a budúci arizátori židovského majetku.

Nariadenia, ktoré vydával Krajinský úrad a vláda so svojou všeobecnosťou neboli antisemitské, pretože sa dotýkali väčšiny obyvateľstva. Problém však nastal pri realizácii, ktorá bola jednoznačne zneužitá a postihovala predovšetkým Židov a v nemenšej miere Čechov a Maďarov. To sa ukázalo už pri nariadení zo 4.novembra, ktorým sa začali novembrové postrky.

Napriek všetkým udalostiam možno s určitosťou povedať, že obdobie autonómneho Slovenska bolo len prípravnou fázou cesty, ktorá v nadchádzajúcich rokoch viedla k ešte radikálnejšiemu - „konečnému riešeniu židovskej otázky.“

Roman Hegedus

Použitá literatúra Bystrický, V.: Dohoda o autonómii Slovenska. In: Historická revue, roč. X., č. 9, 1999, s. 18-20.

Hoensch, K.J. a kolektív : Emancipácia Židov-antisemitizmus-prenasledovanie v Nemecku, Rakúsko-Uhorsku, v českých zemiach a na Slovensku. Veda-SAV, Bratislava, 1999.

Kamenec, I.: Po stopách tragédie. Archa, Bratislava, 1991.

Lipscher, L.: Židia v slovenskom štáte 1939-1945. Print-servis, Banská Bystrica 1992.

Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou

parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999.

Nižňanský, E.: Deportácie Židov zo Slovenska v novembri 1938. In: OS, č. 4, 2000.

Salner, P.: Prežili holocaust. Veda-SAV, Bratislava, 1997.

Poznámky

[1] Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999, s. 15.

[2] Nižňanský, E.: Deportácie Židov zo Slovenska v novembri 1938. In.: OS, č.4, roč. 2000, s. 8.

[3] Lipscher, L.: Židia v slovenskom štáte 1939-1945. Print-servis, B.Bystrica, 1992, s. 13.

[4] Hradská, K.: Postavenie Židov na Slovensku v prvej československej republike. In: Hoensch, K.J.: Emancipácia Židov-antisemitizmus-prenasledovanie v Nemecku, Rakúsko-Uhorsku, v českých zemiach a na Slovensku. Veda, Bratislava, 1999, s. 136.

[5] Toto ich postavenie možno vysvetliť aj tým, že v židovských rodinách aspoň jedno dieťa študovalo a ešte navštevovalo aj rabínske učilištia, najznámejšie boli v Šuranoch a Bratislave.

[6] Hradská, K.: Postavenie Židov na Slovensku v prvej československej republike. In: Hoensch, K.J. a kolektív : Emancipácia Židov-antisemitizmus-prenasledovanie v Nemecku, Rakúsko-Uhorsku, v českých zemiach a na Slovensku. Veda, Bratislava, 1999, s. 136.

[7] Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999, s. 39.

[8] Nižňanský, E,: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999, s. 65.

[9] Lipscher, L.: Židia v slovenskom štáte 1939-1945. Print-servis, B.Bystrica, 1992, s. 65.

[10] Nižňanský, E,: Deportácie Židov zo Slovenska v novembri 1938. In: OS, č. 4, r.2000, s. 10.

[11] Tamtiež, s. 10.

[12] Nižňanský,E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999, s. 254 -255.

[13] Nižňanský, E.:Deportácie Židov zo Slovenska v novembri 1938. In.: OS, č.4, roč. 2000, s. 9.

[14] Tamtiež, s. 10.

[15] Vznikli na základe ustanovenia Krajinskej vlády zo dňa 14.10.1938. Fungovali ako kontrolný a nátlakový orgán na štátnu správu.

[16] Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999, s. 103.Bližšie Slovák,25.10.1938,s.5.

[17]Tamtiež, s. 103. Bližšie Slovák, 27.1.1939, s. 3.

[18] Tamtiež, Bližšie Slovák, 10.2.1939, s. 3, Národnie noviny, 10.2.1939, s. 1.

[19] Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999, s.103.Bližšie Slovák,11.12.1938,s. 1.

[20] Tamtiež, s. 103. Bližšie Slovák, 7.2.1939, s. 4.

[21] Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999, s. 103.

[22] Tamtiež,s. 103.

[23] Lipscher, L.: Židia v slovenskom štáte 1939-1945. Print-servis, B.Bystrica, 1992, s. 20.

[24] Kamenec, I.: Po stopách tragédie. Archa, Bratislava, 1991, s. 16-17.

[25] Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999, s. 107.

[26] Tamtiež.

[27] Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999, s. 108.

[28] Lipscher, L.: Židia v slovenskom štáte 1939-1945. Print-servis, B.Bystrica, 1992, s. 21. Salner, P.: Prežili holokaust. Veda-SAV, Bratislava, 1997, s. 184.

[29] Podľa sčítania ľudu z roku 1930 sa na Slovensku hlásilo 136 737 obyvateľov k židovskému náboženstvu, z ktorých len 65 385 (47,81%) k židovskej národnosti.

[30] Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999, s. 118.

[31] Lipscher, L.: Židia v slovenskom štáte 1939-1945. Print-servis, B.Bystrica, 1992, s. 27.

[32] Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999, s. 147.

[33] Tamtiež, s. 147.

[34]Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999, s. 148.

[35] Lipscher, L.: Židia v slovenskom štáte 1939-1945. Print-servis, B.Bystrica, 1992, s. 30.

[36] Návrh zákona o nadobudnutí štátnej príslušnosti a domovského práva, návrh o prihlásení a ohodnotení židovského majetku, návrh o čiastočnom usporiadaní vlastníctva a vlastnenia poľnohospodárskeho majetku, o vývoze majetku, o úprave živnostnenských koncesií…

[37] Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Universum, Prešov, 1999, s. 167.

[38] Tamtiež, s. 167-168.

[39] Lipscher, L.: Židia v slovenskom štáte 1939-1945. Print-servis, B.Bystrica, 1992, s. 34.

  slovenska otazka
   vlako 19-01-2005 0:05
  Federatívne usporiadanie republiky
   Mona 20-04-2007 7:05

   

 

Slovenská otázka

Aká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? Otázky, na ktoré okolité národy zodpovedali už dávno. A ak nie, aspoň o nich vášnivo diskutujú.

V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. Veríme, že články v tejto rubrike vám pomôžu hlbšie spoznať slovenskú dušu a dajú odpovede aspoň na niektorú z vyššie položených otázok.

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2017 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group
Webdizajn: amneziak