Quo vadis Slovensko?

Keď sa v súčasnosti pozriem na EU, mám pocit, akoby pred nami stál akýsi obrovský komplikovaný parný valec. Tento valec je obvešaný megalomanskými a lákavými tabuľami s nápismi ako „jednotná Európa“, „multikulturalita“, „tolerancia“, „ekológia“, ktoré navonok vyzerajú skvelo, ale pri bližšom pohľade na ne sa ukážu krvavé fľaky po slovách ako „morálka“, „kresťanská tradícia“, „prirodzené právo“, „sloboda jednotlivca“, „slobodný trh“.

Lenže tento kolos je od bruselskej byrokracie celý prehrdzavený a preto sa valí len tam, kde mu vydláždia cestu podľa predpisov z Bruselu - ako na znak kompatibility. No na celej veci nie je najsmutnejší ten parný valec, alebo to, čo sa pod ním akoby navždy stratilo(i keď to je tiež smutné), ale to, že pred tým valcom stoja ľudia s roztiahnutým náručím a úsmevom na tvári, zhypnotizovaní pohľadom na nápisy, netušiac, čo ich čaká...

Zdá sa, že v Európe je veľmi silný morálny úpadok a pre dôkaz ani netreba vyjsť z domu, stačí zapnúť nejakú nemeckú stanicu a chvíľu sledovať. Lenže čo spôsobuje tento úpadok? Tú relativizáciu a liberalizáciu(v zmysle uvoľnenia) morálky a hodnôt? Paul Johnson napísal, že relativizáciu morálky nechtiac spôsobil Albert Einstein pri vyslovení Teórie relativity a že sa tým začala doba neskôr známa ako modernizmus. Liberalizáciu morálky a hodnôt však spôsobuje niečo iné. Začalo to zavrhnutím spoločnej európskej kultúry (hodnôt) a kresťanských koreňov, ako nejakého bremena v mene novej a lepšej budúcnosti. K tomu sa primiešali trendové východné náboženstva a ideológie budhizmu, hinduizmu a v poslednej dobe veľmi intenzívne islamizmus (hlavne v Nemecku) v rámci tzv.„dialógu“... A to všetko sa prikorenilo ideologicky prázdnymi a skrútenými heslami ako „tolerancia“ (z pôvodného zmyslu „nechceného akceptovania“ je súhlas), multikultúra, atď. Výsledkom tohto všetkého je kaša bez chute a vône s názvom postmodernizmus, ktorý vystihuje stav v Európe.

Zívajúcu ideologickú prázdnotu, ktorá tu ostala s postmodernizmom sa snaží uzavrieť mediokracia vymývaním mozgu socializmom, enviromentalizmom (čo je v podstate marxizmus v novom obale) a toleranciou každého druhu. Ukazujú nám, aké je to skvelé byť homosexuálom a žiť promiskuitný život. Že staré európske hodnoty a princípy patria akurát tak do múzea, ak nie na smetisko a sú len v ceste k multikulturalite Európy.

To má za následok, že inštitúcia rodiny zaniká, o čom svedčí aj vysoká rozvodovosť v rámci EU a moderné partnerské zväzky pre homosexuálov (prednedávnom odsúhlasené aj v Nemecku). Nemecká mládež nemá žiadne vízie a perspektívy, čo dokazuje rekordne nízky záujem o vysokoškolské vzdelanie a žije len pre momentálne uspokojenie - takzvaná „Party Generation“, s ktorou extrémne stúpa konzum narkotík. Mestá ako Hamburg, Berlín, Frankfurt sa dostávajú na európsky rebríček miest s najvyššou kriminalitou. Do popredia verejného života sa stavajú nemorálni pornoherci, prostitútky, homosexuáli a ktovie ešte kto.

Biedna situácia Nemecka je presne reflektovaná v Berlíne, kde nedávno zvolila SPD spolu s PDS (pretransformovaná komunistická strana bývalého východného Nemecka), za nového starosta mestu Klausa Wowereita, na čo sa on hneď vyoutoval na tlačovej konferencii slovami „Ich bin schwul, und das ist gut so Genossen!“, čím sa chválenkársky vyznal zo svojej homosexuality a úspešné odvrátil pozornosť od faktu, že SPD spolu s komunistickou PDS idú ruka v ruke. Vrchol je, že SPD týmto pofidérnym vyhlásením absurdne získala na popularite.

A aká je budúcnosť EU? Stačí sa pozrieť do Holandska a nájdeme odpoveď. Z neznámeho dôvodu je Holandsko s tými najnemorálnejšími nápadmi typu legalizácia prostitúcie, legalizácia interrupcie, legalizácia eutanázie, legalizácia narkotík, legalizácia partnerských vzťahov pre homosexuálov a ja ešte neviem s čím vždy popredu!

Prečo teda do EU?

Čisto z ekonomického hľadiska na to, aby sa nám sprístupnil ich trh, nie je nutnosťou, aby sme sa stali členmi EU. Stačí, aby sme boli v NATO a prípadne mali bilaterálne zmluvy s členskými krajinami v rámci EZVO. A na oplátku by nám direktívne nenariaďovali absurdné bruselské normy. To, že tieto normy minimalizujú človeka na nesvojprávnu bytosť, ktorú musí ochraňovať veľký a silný a múdry štát je jedna vec. Druhá je však, že sú silno protitrhové. Teda proti nášmu cieľu zvýšiť životnú úroveň. Veď plnú dávku socializmu a diktovaných „dobrých zámerov“ sme si už užili 40 rokov. V tomto zmysle je krok do EU krokom späť.

To, že k nim patríme či už geograficky, alebo myšlienkovo tiež nie je úplná pravda. Geograficky tam asi patríme, ale myšlienkovo nie. My sme tu boli 40 rokov izolovaní, ale oni sa ďalej mohli „vyvíjať“ a aj vyvíjali a zmenili. Zrodili sa v nich postmoderné relativisticko-nihilistické sklony, ktoré spôsobujú sebadeštrukciu a stratu identity (hlavne pod tým „multi-kulti“ natlakom z východu). Nezdieľajú už s nami rovnaké hodnoty. Morálku nahradili nejakou pseudomorálkou, ktorá je úplné prekrútená. Čo bolo predtým tabu je teraz „in“. A ako sa zdá, o chvíľu nebudeme zdieľať ani kresťanskú tradíciu, o čom svedčia v Nemecku prázdnotou zívajúce kostoly a rekordné minimum kresťanov v EU. V podstate sme sa úplne odcudzili, teda skôr oni od nás. Jediné, čo nás spája je geografická poloha a história, na ktorú sa oni snažia zabudnúť.

Resumé

Podľa mňa by sme sa mali snažiť zosilniť vzťahy v rámci V4 na bližšiu spoluprácu. Predsa tieto krajiny sú nám, či už hodnotovo alebo s podobnými problémami omnoho bližšie. Zažili podobných 40 rokov izolácie ako my. Lenže, ako to vyzerá, kocky už boli hodené. Blízka spolupráca vo V4 je zatiaľ len fikciou a slovenskí politici úspešne servilným spôsobom asimilujú všetko, čo prichádza z Bruselu, ako mannu z neba. Nie aby sme sa poučili od našich susedov(napr. česká ODS), a začali verejnú diskusiu, či má vlastne zmysel to, čo nás EU núti podpísať a prijať, či je to pre nás prospešné. Lenže na Slovensku je to tak. Slovenská politická a verejná scéna je na zaplakanie. Ale skôr verím tomu, že si sami spravíme doma poriadok, ako to, že by nám EU dala zázračný liek na naše problémy. Veď sama nesie znaky ťažkej nákazlivej choroby.

Nám „nie nadšencom“ veriacim v staré dobré hodnoty a princípy ostáva dúfať, že keď európsky parný valec jedného dňa cez nás prehrmí (čomu sa asi nevyhneme), nebudeme musieť skonštatovať, že cena za integráciu bola privysoká...

Róbert Mátéffy

Quo vadis everybody?		Wesley Crusher	01-11-2001 18:51
RE: Quo vadis everybody?		Palo Toth	13-11-2001 19:15