ISSN 1335-8715

28-10-2005   Lukáš Krivošík   Index   verzia pre tlač

FÍN WALTARI

Historický román Egypťan Sinuhe, ktorého autorom je fínsky spisovateľ Mika Waltari, sa nachádza v knižniciach mnohých slovenských rodín. Príbeh zo 14. storočia pred Kristom o lekárovi, márne hľadajúcom dobro, ľudskosť a obyčajné ľudské šťastie, dodnes svojím príbehom oslovuje mladých ľudí. Tento rok si pripomíname 60. výročie jeho vydania.

Detstvo a mladosť

Mika Waltari sa narodil 19. septembra 1908 v Helsinkách. Jeho otec, Toimi Armas Waltari, luteránsky pastor a učiteľ, zomrel, keď mal Mika len päť rokov. Otca sa mu snažili nahradiť jeho dvaja strýcovia, teológ Toivo Waltari a inžinier Jalo Sihtola, ktorých bohaté umelecké znalosti nadobro určili smer, ktorým sa mal chlapec uberať.

Pocit samoty, ktorý sa vinie celým dielom tohto autora sa zrejme dá vystopovať práve k smrti otca. No veľký dopad mali aj historické udalosti po prvej svetovej vojne, ktoré Mika zažil ako dieťa. Jeho rodina patrila počas občianskej vojny k bielym a preto musela pred červeným terorom ujsť z Helsínk na vidiek. Carl Mennerheim síce komunistov porazil a nastolil poriadok, no krajina sa nevyhla krvavej odplate bielych voči ľavici. Možno tu je zdroj Waltariho skepsy voči politickým ideológiám ako takým.

Waltari však prešiel počas života zaujímavým vývojovým oblúkom. Z chlapca s prísnou luteránskou výchovou sa stal v 20tych rokoch vedúci a možno aj trochu dekadentný predstaviteľ generácie tzv. nosičov ohňa („tulenkantajat“).

Išlo o mladých predstaviteľov literárnej moderny, ktorých charakterizoval najmä optimistický pohľad na budúcnosť nezávislého Fínska a vôľa otvárať fínskej literatúre okná do Európy. V 30tych rokoch, keď sa fínsky kultúrny mainstream posunul doľava, bol už z Waltariho konzervatívec, ktorý veľmi triezvo a kriticky hodnotil pochmúrnu realitu demoralizovanej spoločnosti na prahu veľkej vojny, v ktorej nikto nebude môcť zostať neutrálny.

Cez vojnu, ktorá bola Fínsku nanútená, pracoval pre rozviedku a napísal dve knihy, ktoré neskôr stiahla cenzúra, o pravdivých okolnostiach sovietskeho záboru troch pobaltských republík. No v roku 1944 Fínsko zmenilo strany a krajinu začala riadiť sovietska kontrolná komisia. Waltari sa možno aj z pragmatických, existenčných dôvodov obracia od neutešenej súčasnosti späť do dávnoveku ďalekých stredomorských národov.

Práve v povojnovom období napísal svoje najlepšie a najznámejšie diela – historické romány, preložené do vyše 30 jazykov. V nich Waltari cez metaforu minulosti zavrhuje totalitné ideológie a ich deštruktívny vplyv na jednotlivca. V historických románoch sa stáva hlásateľom nefalšovanej kresťanskej lásky k blížnemu a obyčajného ľudského dobra a šťastia.

„Syndróm pochybujúceho protestanta“

Prísna náboženská výchova v detstve, pochybovanie a hľadanie pravdy v štúdiu filozofie a nakoniec znovuobrátenie na kresťanskú vieru, tentokrát na vyššej, hlbšie prežívanej úrovni. Ide o osudovú kružnicu, ktorú nachádzame u mnohých „synov protestantských pastorov“.

Je to príbeh nielen Mika Waltariho, ale aj nášho Martina Rázusa, Carla Gustava Junga a mnohých ďalších. Veľký katolícky mysliteľ a taktiež dlho hľadajúci pútnik, T. S. Eliot to vyjadril slovami: „Nesmieme prestať hľadať a na konci hľadania dospejeme tam, kde sme začali, a pritom budeme mať pocit, že sme tam ešte nikdy neboli“. Ide o kruh, ktorý uzatvára nielen Waltariho život, ale aj život hlavných hrdinov jeho románov.

Dnešný človek často vníma kresťanstvo len ako súbor nezmyselných zákazov, príkazov a rituálov, ktorým nerozumie. No potom niektorých privedie vek alebo mystická skúsenosť k hlbokému poznaniu, že tieto nepohodlné zásady nie sú samoúčelným formalizmom, ale naopak niečím, čo vyviera z hlbokej potreby ľudskej duše. Z potreby po transcendentne.

Títo ľudia sú predchnutí vierou, že žité kresťanstvo je manuál na jediný kvalitný život a sú odpoveďou, ktorá prišla zhora, z vyššieho sveta nad nami, ktorého existenciu aj dnešný postmoderný človek tuší, ale z pohodlnosti sa ním často odmieta zaoberať bližšie.

Keď sa v stredoveku človek vydal na púť, išlo o iný typ rozhodnutia ako dnes. Cesty boli nebezpečné a ak pútnik strastiplnú cestu prežil, zvyčajne počas nej našiel sám seba i Boha. Dotknúť sa zázraku viery sa stredovekému človeku darilo cez kontempláciu v kláštore, mystické zážitky alebo anjelov...

Waltari napríklad veril, že sa mu v snoch prihovára v mnohých podobách jeho anjel strážny a v románoch často uvádza „zážitok mystického precitnutia“ (termín fínskej kritiky), ktorý uvádza slovami: „a v tom mi spadli šupiny z očí“.

Je otázne, či Waltari netrpel mániodepresiou, rovnako ako Edgar Allan Poe, veľký pochmúrny spisovateľ, ktorý bol pre neho v mladosti inšpiráciou. Každopádne, niekoľkokrát sa liečil na psychiatrii a „normálnosť“ odmietal s tým, že duševné poruchy sú blízke tvorivým ľuďom.

Fajčil 50 cigariet denne a vydržal ohromné pracovné tempo, pretože bol posadnutý strachom, že ho skolí TBC, cukrovka alebo alkoholizmus, ochorenia vyskytujúce sa v jeho rodine. Zrejme práve tomuto strachu môžeme ďakovať za rozsiahle dielo, ktoré nám zanechal, zahrňujúce novely, historické a kriminálne romány, rozprávky, divadelné hry a televízne scenáre.

Zmätočné názvy

Keď človek vstúpi do kníhkupectva a chce si kúpiť Waltariho knihu, musí sa najskôr naučiť orientovať v zmätočných názvoch slovenských a českých prekladov. Jedine najslávnejšie dielo, Egypťan Sinuhe („Sinuhe, egyptiläinen“) je preložený správne.

Román „Mikael Karvajalka“ (1948) vyšiel po česky pod názvom Krvavá lázeň a jeho pokračovanie „Mikael Hakim“ (1949) pod názvom Šťastná hvězda. Román „Nuori Ioannes“ (doslova „Mladý Johanes“, 1951) bol do češtiny preložený ako Temný anděl a jeho pokračovanie „Ioannes Angelos“ (1952) ako Pád Cařihradu.

V slovenčine obe knihy vyšli pod názvom Čierny anjel 1 a 2. „Turms, kuolematon“ (1955) bol do slovenčiny preložený pod správnym názvom Nesmrteľný Turms, ale v kníhkupectve si treba dať pozor, aby sa k nemu nepribalil aj Posledný Etrusk alebo dokonca Tajemní Etrusk. Čitateľ potom zistí, že má trikrát tú istú knihu, vždy pod iným názvom.

„Valtakunnan salaisuus“ (1959) vyšlo v češtine ako Jeho království, ale po slovensky ako Tajomstvo Božieho kráľovstva. Jeho výnimočné pokračovanie „Ihmiskunnan viholliset“ (1964) vyšlo už pred desaťročiami pod slovenským názvom Riman Minutus, ale v českom preklade len pred šiestimi rokmi pod správnym názvom Nepřátelé lidstva.

Príčinou týchto zmätočných názvov je fakt, že Waltari často nebol prekladaný do našich jazykov z fínštiny, ale okľukou z nemeckých a dokonca švédskych prekladov (napr. Karin Mansová)...

Filozofia a hrdinovia

Nech sa príbeh odohráva v ktoromkoľvek období, ústrednou postavou Waltariho románov je vždy ten istý typ hrdinu. Čitateľa to však nikdy nenudí. Sinuhe, Turms, Minutus Manilianus, Johanes Angelos, či Mikael Karvajalka...

To všetko sú osamelí hľadači pravdy a zmyslu života, žijúci vždy na rozhraní dvoch vekov. No akoby nestačila rozorvanosť medzi dvomi epochami, pridáva sa ešte bolestná voľba medzi vznešeným ideálom a tlakom prízemného pragmatizmu.

Egypťan Sinuhe predznamenáva štruktúru všetkých neskorších Waltariho historických diel. Sinuhe je lekár, ktorý na staré kolená spisuje vo vyhnanstve pamäti a bilancuje svoj rozporuplný život. Vyrastá v rodine chudobného lekára a sám sa rozhodne stať sa lekárom. S jednookým zbehnutým otrokom Kaptahom precestuje Mezopotámiu, Chetitskú ríšu a dostane sa až na Krétu.

Kým Sinuhe je melancholický idealista, jeho podarený otrok Kaptah je prešibaná líška, ktorá vie ako sa svet točí a nesnaží sa ho zmeniť. Kaptahova chamtivosť, ale aj zdravý rozum a myslenie na zadné dvierka, neraz vysekajú jeho pána z problémov. Takýchto prízemných, pragmatických, i keď dobrosrdečných „kaptahov“ nachádzame ako protiklad svojich zasnených pánov aj v ďalších Waltariho románoch.

Po návrate z ciest sa Sinuhe stáva najskôr lekárom chudobných, no neskôr ho vymenujú za faraónovho otvárača lebiek. Na egyptský trón zasadol nový vládca, Echnaton, ktorý sa snaží nastoliť vládu jediného boha Atona (slnka) a proti kňazom starého božstva, Amona, vedie neľútostný „kulturkampf“. A tu autor, vyštudovaný teológ a filozof, dokazuje skvelú intuíciu, nad ktorou žaslo už mnoho historikov.

Politický konflikt medzi prívržencami Atona a Amona nie je konfliktom medzi zanikajúcim polyteizmom a nastupujúcim monoteizmom. Waltari ho skôr predstavuje ako súboj konzervatívcov (okolo Amonových kňazov) s gnostickým hnutím v štýle Erica Voegelina, ktoré sa vďaka šialenému faraónovi stalo vládnucou ideológiou Egypta.

Sinuhe je najskôr očarený Echnatonom, ťažkým melancholikom, ktorý miluje z celého srdca všetkých ľudí, každému chce silou mocou dobre a tým všetkým škodí. V mene Atona napríklad zastaví každoročné plavby do krajiny Punt, odkiaľ Egypťania čerpali bohatstvo, s odôvodnením, že cesta je nebezpečná a každý rok počas nej zahynie niekoľko námorníkov. Následkom dobre mieneného opatrenia zomierajú teraz všetci námorníci od hladu, lebo nemajú prácu.

Sinuheho priateľovi, generálovi Haremhabovi, faraón zakáže viesť obrannú vojnu proti stále trúfalejším nepriateľom Egypta a v celej krajine prevracia spoločnosť naruby. Jedného dňa sa čoraz bláznivejší Echnaton rozhodne zničiť chrámy starých bohov a nastoliť Atonovo kráľovstvo slnka, priamo na zemi. Nastanú nepokoje a krviprelievanie, pri ktorom zahynie aj Sinuhetova láska Merit a ich malý syn.

Sinuhe bol dlho na strane Echnatona, no po potlačení povstania sa pridá k Haremhabovi a Amonovým kňazom. Ako kráľovský lekár, otrávi faraóna a jeho nástupcom sa stáva nedospelý Tutanchamón. Krajina sa vracia k starým poriadkom a Haremhab zatiaľ skoncuje s vonkajším ohrozením ríše.

Po ďalšej sérii sprisahaní a palácových intríg, do ktorých je viac alebo menej zapletený aj Sinuhe, sa napokon stáva faraónom Haremhab. Sinuheta posiela do exilu preto, lebo veľa vie a navyše lekár, znechutený pomermi v ríši po návrate poriadku, opäť začína hlásať Atonove ideály...

K problematike gnostických a heretických hnutí sa Waltari vracia aj vo svojich neskorších dielach, ktoré sa odohrávajú v kresťanských dobách. Vidieť to napr. v románoch Krvavá lázeň a Šťastná hvězda. Ide o dobrodružstvá fínskeho pútnika Mikaela a jeho druha, siláka Anttiho, po Európe na začiatku 16. storočia.

Waltari bol evanjelik, ale Martina Luthera dosť odsudzoval, lebo rozbil latinskú Európu na protestantský sever a katolícky juh. Katolicizmus mu bol blízky a isté sympatie prechovával dokonca k islamu. Voegelin zíde čitateľovi na um, keď číta napr. o sedliackej vzbure, vedenej Tomášom Münzerom, ale u Waltariho nachádzame aj jasné stopy po filozofii kresťanského humanistu Mikuláša Kuzánskeho, ktorý viedol za katolícku stranu koncily, ktoré mali začiatkom 15. storočia viesť k aliancii medzi Grékmi a latincami.

Mladý Johanes je jeho žiakom a v románoch Těmný anděl a Pád Cařihradu nám odkrýva mnohé z jeho filozofie. Doktor Kuzánsky napr. pomenoval medze rozumu a nemožnosť konečného poznania prírody a vesmíru. Kým Božie dielo je dokonalé, človek svojimi nedokonalými zmyslami nemôže nikdy naplno pochopiť komplexnosť bytia.

Ďalekohľady, či mikroskop síce umocňujú dosah našich zmyslov a matematika môže umocniť dosah rozumu, ale vždy tu budú trináste komnaty poznania, kam už z princípu nemôžeme preniknúť. Ide o banálnu pravdu, ktorú ale dodnes mnohí nechápu. A to medze poznania na báze tzv. kritického racionalizmu v súčasnosti potvrdzuje v spoločenských vedách Hayek a v prírodných vedách Prigogine.

Waltari často ukazuje ľudí v zajatí totalitných ideológií. Kult Atona, militantný osmanský islam, či tajomné učenie geomailerov sú len dávnymi metaforami pre komunizmus a fašizmus, dve ideológie, ktoré tak ťažko zasiahli do života Fínska i samotného spisovateľa.

Dvaja ctižiadostiví krutovládcovia, osmanskí sultáni Mehmed II. a Sulejman, sú zosobnením „vôle k moci“, ktorá sa nikomu a ničomu nezodpovedá a nemilosrdne obracia na ruby životy miliónov. Pri dobrodružstvách Johana Angela a Mikaela Karvajalku, konfrontovaných s cynickou politikou oboch, vyššie zmienených sultánov, si človek nevdojak spomenie na Nietzscheho, ktorý tento typ vôle oslavoval a na jeho žiakov, Hitlera a Stalina, ktorí ju realizovali...

Rím a Istanbul

Waltari sa vo svojich románoch často vracia do dvoch miest, Ríma a Istanbulu. Republikánsky Rím v 5. storočí pred Kristom navštevujeme v románe Nesmrteľný Turms. Budúca metropola sveta je vzmáhajúcim sa mestom, ktoré láka vagabundov zo širokého okolia. Ponúka mnoho príležitostí k úspechu, ale platia v ňom zároveň veľmi drakonické zákony proti politickej korupcii!

Autor tu opäť prejavuje správny historický inštinkt, i keď svojou poznámkou možno len chcel ironicky poukázať na kontrast cností rannej rímskej republiky s neskoršou skorumpovanosťou cisárstva, o modernom Taliansku ani nehovoriac. Každopádne, jemná irónia, až satirický tón vyvažujú vo Waltariho dielach smutný fakt, že pozemský svet je vo svojej podstate krutý a smutný, i keď iný nebude...

Do skazeného cisárskeho Ríma 1. storočia po Kr. nás privádza Riman Minutus, muž, ktorý veľakrát zasiahol do histórie, ale jeho meno ho predurčuje zostať v dejinách neznámy. Autor tu možno ešte presvedčivejšie ako Sienkiewicz vykresľuje kontrast medzi živou vierou raných kresťanov s dekadenciou a hedonizmom pohanskej spoločnosti.

Riman Minutus je pokračovaním knihy Tajomstvo Božieho kráľovstva. Rímsky senátor, otec Minuta Maniliana sa už necíti naplnený záhaľkou a intrigami. Vydá sa po stopách kráľa, o ktorom znamenia tvrdia, že sa čoskoro zjaví na Východe. A nachádza Krista, ktorého ukrižovania i zmŕtvychstania sa stáva svedkom. No jeho syn Minutus sa v pokračovaní románu obráti na kresťanstvo až v hodine smrti, keď ho pľuvancom na čelo pokrstí jeden z kresťanov, ktorý s ním čaká na smrť v cele pod Koloseom.

Tretíkrát sa do (tentokrát pápežského) Ríma na začiatku 16. storočia vydáva Waltari na konci románu Krvavá lázeň. Apokalyptické vyplienenie večného mesta žoldniermi Karola V., v roku 1527, je symbolom pádu posledných istôt jedného končiaceho sa veku.

Waltari má talent na vykresľovanie katakliziem, či už ide o Nerónovo podpálenie Ríma, jeho vyplienenie nemeckými a španielskymi žoldniermi, alebo o dobitie Konštantinopolu v roku 1453. Johanes Angelos sa do Konštantinopolu dostáva ako mladý žiak doktora Kuzánskeho, ktorý sa neúspešne pokúša vyjednať alianciu medzi Grékmi a latincami, ktorá by odvrátila tureckú hrozbu.

Neskôr ho zajmú Turci pri neúspešnom uhorskom útoku na Varnu a on sa stane otrokom i svedomím mladého agresívneho sultána Mehmeda II. Keď ten vyvolá vojnu s Grékmi, aby nadobro dobil Konštantínopol, Johanes odchádza do mesta a nikto si nie je istý, či tam odchádza ako zbeh, sultánov špión alebo vyjednávač.

Pád Cařihradu je temný román, napísaný vo forme denníka, z ktorého priam sála klaustrofobická atmosféra obliehanej metropoly tisícročnej ríše, ktorá už stratila skutočnú vôľu brániť sa. Pritom dej smeruje ku grandióznemu psychologickému súboju medzi sultánom a Johanesom s prekvapivým vyústením...

Waltari navštívil aj moderný Istanbul. Zo svojej cesty po zdevastovanej západnej Európe, tesne po 2. svetovej vojne, s tranzitnými vízami každých sto kilometrov, napísal útly cestopis s názvom Cesta do Istanbulu.

Autor dospieva k záveru, že oproti zvyšku kontinentu Fínsko obišlo z vojny ešte pomerne dobre. Všíma si aj situáciu vo Francúzsku a Taliansku, ktoré stáli na pokraji komunistického puču. Cez Atlantik vyhladované masy vzhliadajú s nádejou k Amerike a jej hospodárskej pomoci.

Zvlášť postoj Francúzov, ktorý k Amerike načiahali prosebne ruky najviac, je viac ako zaujímavý: „Podľa Francúzov mala Amerika platiť. Veď nato, aby platila tu predsa Amerika je“. V uličkách Istanbulu sa autorovi postupne vynárali pred očami kontúry jeho budúcich historických románov.

Waltariho ženské postavy

Ženské postavy Waltariho románov sú naozaj vykreslené charakterovou drobnokresbou. Najmä pokiaľ ide o hádavé xantipy a manipulatívne krásky, ktoré si hlavného hrdinu obtočia okamžite okolo malíčka.

Taká je napr. Nefernefernefer, ktorá mladého neskúseného Sinuheta materiálne privedie na mizinu. Túto kapitolu z románu Egypťan Sinuhe by povinne mal čítať každý muž od 12 do 120 rokov. Vášňou zaslepený Sinuhe odovzdá skazenej Nefernefernefer postupne celý svoj skromný majetok a dokonca aj dom a hrob svojich rodičov, ktorých takto privedie do záhuby.

A to všetko bez toho, aby od tejto vypočítavej ženy dostal čo i len bozk na oplátku. Sebazničujúca špirála, na ktorú prefíkane zvábi Sinuheta Nefernefernefer, je opísaná tak dôvtipne, že ide možno o najgeniálnejšiu kapitolu celej knihy.

No okrem rozmarných a manipulujúcich harpyí sa vo Waltariho diele nachádzajú aj iné ženské charaktery. Napr. Pád Cařihradu sa odohráva na pozadí lásky starnúceho Johana Angela k mladučkej a čistej Anne Notaras. Tá hynie pri obrane mesta, v snahe zabrániť svojmu otcovi, megaduxovi Lukášovi Notarasovi zradiť svoje mesto.

Hoci celosvetovo Waltariho preslávili najmä historické romány, doma si priazeň získal novelami zo súdobého Fínska, ktoré vyšli pod názvom Malé romány. Najpozoruhodnejšou novelou je Plavovláska. Hlavná hrdinka bola splodená z hriechu svojej matky, ktorý spolu s jej krásou predznamenal ako prekliatie jej celý život.

Hriech, pokánie a vykúpenie – to je často sa opakujúci dejový oblúk Waltariho noviel. Autor, ktorý sa v 20tych rokoch nadchýnal ruským futurizmom a s optimizmom celej svojej generácie hľadel do budúcnosti, sa v 30tych rokoch stal neľútostným kritikom a satirikom demoralizovanej fínskej spoločnosti, nad ktorou sa ako temný anjel vznášala vidina blížiacej sa vojny.

Záver

Mika Waltari je nepochybne kresťanský autor, koniec koncov, jeho kresťanské postoje boli aj dôvodom, prečo boli jeho knihy v Sovietskom zväze na indexe. No je to tiež typický predstaviteľ moderny.

Bolestivo prežívaná dilema medzi pragmatizmom a idealizmom, spolu s hľadaním zmyslu života a skutočných hodnôt sú pre moderný svet typické. Fakt, že jeho hrdinovia často (po)chybujú ich robí veľmi ľudskými. Vždy si však nájdu cestu späť k Bohu.

Popularita Waltariho románov je daná najmä tým, že sa dajú čítať na viacerých úrovniach. Pútavý štýl a farbistý dej uspokoja aj menej náročného čitateľa. Filozofia a hlboká znalosť histórie, ktorá vedie k pochopeniu dôb, v ktorých sa tieto príbehy odohrávajú, je zase príťažlivá aj pre hĺbavejších.

Melanchólia a osamelosť, kombinovaná s iróniou a láskavým humorom, ktoré z Waltariho diel dýchajú, sú typickým odrazom duše malého národa, ktorého osud v 20. storočí, aj keď leží ďaleko na severe, bol veľmi podobný osudu nášho národa.

Lukáš Krivošík
(vyšlo na stránkach časopisu Impulz - revue pre modernú katolícku kultúru 3/2005)

  Gut vec
   Ledy 29-10-2005 20:32
  RE: Gut vec
   Lukas Krivosik 30-10-2005 0:09
  RE: Gut vec
   Ledy 30-10-2005 7:24
  komentar
   doktor 30-10-2005 9:56
  RE: komentar
   Lukas Krivosik 30-10-2005 10:49
  politicko/spolocensky e-zin
   jednotko 04-11-2005 20:48
  RE: politicko/spolocensky e-zin
   Lukas Krivosik 04-11-2005 23:32
  RE: politicko/spolocensky e-zin
   tato 05-11-2005 1:33
  RE: politicko/spolocensky e-zin
   Lukas Krivosik 05-11-2005 1:46
  Sinuhe
   Peto 08-11-2005 18:38
  RE: Sinuhe
   Quend 09-11-2005 14:41
  RE: Sinuhe
   Peto 14-11-2005 16:32
  RE: Sinuhe
   cervik28 13-08-2009 20:13
  Waltari
   papageno 16-11-2005 17:37
  Waltari
   Ivanhoe 30-12-2005 18:07
  Egypťan SINUHE.
   kuko 16-06-2007 11:43
  Fín Waltari
   Andrej Rády 22-09-2008 12:44

   

 

Krédo Pravého Spektra

Napriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy.

Kým komunizmus chcel zničiť rodinu, náboženstvo a súkromné vlastníctvo priamo a rýchlo, vyššie uvedené -izmy to robia pomaly a subtílne. Nenápadne, ako potkany, ohlodávajú piliere západnej civilizácie, aby napokon privodili jej pád.

Pravé Spektrum chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu a povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty. Prosperita Slovenska sa dá vybudovať len na zásadách trhovej ekonomiky bez prívlastkov, občianskeho vlastenectva a s vedomím, že skutočná sloboda je predovšetkým silou charakteru. Len na takom základe si môžeme vyberať, čo je morálne správne.

redakcia

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2024 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group