ÚPN versuz tieňový Ústav sklerózy národa

Je iróniou osudu, že názov Štátna bezpečnosť sa začal používať v demokratickom medzivojnovom Československu – presnejšie od 1.1.1938. Slovenská vojnová republika disponovala Ústredím štátnej bezpečnosti – Ú.Š.B. Z recesie tak nazývam USB-klúč, bohužiaľ tomuto žartíku rozumie už len pár archivárov. Čo však s dátami, ktoré máme doposiaľ uložené na ŠTB-kľúči?

Nechcem nijako znevážiť prácu pána Langoša a jeho podriadených. V našich slovenských „rodinných“ podmienkach, kde každý je s niekým kamarát z pieskoviska, spolužiak, bývalý kolega, vzdialená rodina a pod.; v týchto podmienkach globálnej protekcie je veľké víťazstvo, že sme sa rozhodli vysporiadať sa s našou totalitnou minulosťou. Len ... náš spôsob pripomína filozofiu západnej medicíny – lieči symptómy, nie chorobu.

Priedušky nemôžu za to, že kašlú, hlava za to, že bolí, kosti, že sa odvápňujú, a tak ďalej. Za to môžu bacily, baktérie, vírusy. Hoci v spolupráci s bacilmi, vírusmi a baktériami ŠTB rozhodne neboli priedušky vždy bez viny, ich odkrytie a usvedčenie je len vrchol ľadovca. Pre odľahčenie od podobenstiev, ponúkam jeden (módne povedané) skutočný príbeh.

Jeden zo zakladateľov divadla Semafor Jiří Suchý vo svoje knihe Tak nějak to bylo (Vzpomínaní 1959-69) popisuje „krásny“ prípad, ako sa človek mohol stať spolupracovníkom ŠTB. Divadelný súbor bol na zájazde po „kapitalistickej“ Európe a v Západnom Berlíne členovia súboru vytušili, že človek, ktorý ich sprevádza oficiálne ako novinár, má celkom iné poslanie.

A tak Suchého onen „novinár“ za prítomnosti ďalších dvoch agentov zaviezol do bytu kdesi na západoberlínskom sídlisku a požiadal ho (ako umeleckého riaditeľa) o sledovanie súboru a podávanie informácií. Suchému preletelo hlavou, že ak odmietne, nájdu si niekoho iného, nikto nebude vedieť kto to je, čoho dôsledkom bude minimálne vzájomná nedôvera. Úlohu informátora prijal s tým, že po návrate do Prahy podá správu. „A tak jsem sedl a napsal jsem krásny elaborát o tom, jak celý soubor reprezentoval naši socialistickou vlast, že za celou dobu se nevyskytl ani jeden případ selhání, dokonce ani emigrat Jiří Sehnal, ktorý nás v Holandsku vyhledal, nijak neprovokoval, pouze jsme si zavzpomínali a on zas odjel... Byl jsem konfidentem-ochotníkem.“

Keď dopíšem tieto riadky, pozriem si na Českej televízii reportáž o údajnej spolupráci herca Jana Kanyzu s ŠTB. U nás doma sa s podobnou kazou v poslednom čase asi najviac zviditeľnil poslanec Banáš. Kanyza aj Banáš sú však viac-menej nezaujímaví. Zaujímaví sú tí, ktorí ešte v 70-tych a 80-tych rokoch priputávali nevinných ľudí o radiátory a bili ich. Tí, ktorí v noci tyranizovali nevinných výstražnými telefonátmi a prezliekali sa do uniforiem Verejnej bezpečnosti, ak bolo treba niekoho šikanovať. Tí, ktorí ako diplomati v demokratických krajinách zásobovali teroristov peniazmi či zbraňami.

A že to bolo obdobie (v porovnaní s érou Gottwalda a Zápotockého) „osvietenej“ soft-totality! Najmladší z týchto mužov a žien ešte nedovŕšili päťdesiatku, sú z nich otcovia a matky, „seriózni“ podnikatelia, manažéri, politici... Kto vie, kedy poslední z nich opustili Slovenskú informačnú službu... možno až v r.1999. (S dožívajúcimi eštebákmi-dôchodcami, ktorí v 50.rokoch mučili nevinných tými najpríšernejšími metódami už toho veľa nenarobíme…)

Kto všetko sú ľudia vedení v zoznamoch spolupracovníkov? V prvom rade ide o veľmi pestrú spoločnosť. Od zakomplexovaných úbožiakov trpiacich syndrónom Jamesa Bonda, cez patrične motivovaných („Pán redaktor, vaše vyslanie do našej tlačovej agentúry v kapitalistickej cudzine vyžaduje...“)‚ oklamaných („Rodina vášho kolegu z oddelenia je v náboženskej sekte... majte sa na pozore... potrebovali by sme od vás.....“), po vyslovene vydieraných („Vaša dcéra urobila prijímacie pohovory na vysokú školu, však? Bola by pre ňu veľká škoda...“).

Niekto bol v získavaní informácií pre ŠTB (či inej forme spolupráce) uvedomelý a snaživý, niekto to bral ako menšie zlo, niekto ako nevyhnutnosť pri výkone povolania. Niekto sa zámerne opil, aby svoju spoluprácu mohol beztrestne vyzradiť a tak sa dekonšpirovať. V lepšom prípade. V tom horšom na svoju trýznivú trinástu komnatu doplatil infarktom.

Práca slovenského Ústavu pamäti národa iste nenarobí toľko zlej krvi ako práca jeho českého náprotivku. Ako som spomínal – Slováci žijú podľa vzoru jeden brat bol gardista a druhý komunista. Vidno to napokon z toho, že sme sa do stoky štátnej bezpečnosti dokázali ponoriť až pätnásť rokov po zmene režimu. Viete si predstaviť že by bývalé satelity nacistického Nemecka začali stíhať vojnových zločincov až v r.1960?!

Martin Pener

A co cerstvejsie zlociny ?		LIBERTARIAN	05-09-2005 8:04
Liecba.		Zolo	06-09-2005 14:11
Martinovi Penerovi		Gilmar	17-11-2005 1:40