Moderná demokracia a tomizmus?

Hittinger, predstavujúci sa odbornej ale aj širokej verejnosti ako „člen tradície formovanej sv. Tomášom“, sa vo svojej knihe zamýšľa nad vybranými hlavnými predstaviteľmi tomizmu súčasnosti, ako sú: J. Maritain, Yves R. Simon, kardinál Newman, Joseph Pieper, James V. Schall, Marian Montgomery či pápež Ján Pavol II. Skúma, do akej miery títo myslitelia začlenili a ďalej rozvíjali vo svojich úvahach myšlienky sv. Tomáša a v ktorých ohľadoch sa podľa neho odklonili od tomizmu, či už správne alebo chybne.

Hneď prvé kapitoly venuje J. Maritainovi a Y. Simonovi. O obidvoch mysliteľoch hovorí veľmi pozitívne ako o veľkých tomistoch 20. storočia, no nevyhýba sa ani ich kritike, najmä v súvislosti s ich obhajobou modernej demokracie. Ich úlohu celkom korektne charakterizuje ako historicky nápomocnú: „zmeniť os katolíckeho sociálneho a politického myslenia od tradície a monarchie k podpore liberálne demokratických režimov“ a ako snahu o prekonanie „vzájomného antagonizmu medzi Katolíckou Cirkvou a západnou liberálnou demokraciou, datovaného udalosťami Francúzskej revolúcie a podmieneného dramatickým nárastom totalitarizmu“. Hittinger charakterizuje maritainovskú stratégiu ako metafyzické a duchovné približovanie sa k demokracii. Maritain preberá od sv. Tomáša z Akvina koncept „ľudskej osoby“ ako racionálnej substancie obdarenej slobodnou vôlou, ktorej je inherentná jej vlastná dôstojnosť a sám dodáva, že osoba je vlastníkom nescudziteľných prirodzených práv. Maritain taktiež nadväzuje aj na Bergsonovu ideu „demokracie inšpirovanej evanjeliovým odkazom univerzálnej lásky“. Podľa Hittingera rozvinutím tomistického konceptu ľudskej osoby a odkazu Evanjelia Maritain artikuloval teóriu katolíckeho „personalizmu“ a „personalistickej demokracie“ ako alternatívy k totalitarizmu a individualizmu (ktoré vyrastajú na základe renesančného a osvieteneckého ideálu človekostredného humanizmu – pozn. aut.)

V prípade Y. Simona Hittinger naopak hovorí skôr o politickom ako o filozofickom pohľade pri jeho pokuse obhájiť modernú demokraciu. Simon rozvíja Aristotelovu dištinkciu medzi neobmedzenou vládou pána (despotu) a politickou vládou (ľudu), ktorú uplatňuje v aristotelovskom argumente za demokraciu, založenú na všeobecnom hlasovaní a participovaní ľudu. Simon sa podobne ako Maritain inšpiruje aj myšlienkami sv. Tomáša Akvinského, v ktorých hovorí, že tvorba zákonov pre všeobecné dobro patrí „buď všetkým ľuďom alebo všeobecnej autorite, ktorá preberá starostlivosť nad týmto ľudom“ (ST I-II, q.93, odpoveď) vytvárajúc tak prípad, keď zákonitá vláda vyrastá presunom moci z ľudí na vládcov v danom spoločenskom usporiadaní. Simon súhlasí práve s touto teóriou „transformácie“ či „transmisie“ moci (pôvodne ustanovenej neoscholastikmi ako Suarez, či Bellarmine) ako základu demokratickej vlády.

V prípade oboch týchto pokusov (Maritaina a Simona) Hittinger zastáva skôr opatrnejšie stanovisko. Tvrdí, že oba spomínané pokusy nasilu „naťahujú“ antické a stredoveké myslenie na to, aby obhájili demokraciu ako najlepší režim alebo ako výhradne oprávnený režim, pretože tieto zdroje, podľa neho, skôr ukazujú, že demokracia (politea – presnejšie povedané) nie je viac, než len jedným z viacerých legitímnych režimov – a vôbec nie tým najlepším. V skutočnosti Hittinger hovorí, že sv. Tomáš vlastne považuje za najlepšiu formu vlády nie demokraciu, ale zmiešané zloženie, ktoré je „čímsi ako konštitučná monarchia“. Hittinger nakoniec konštatuje, že ani Maritainova ani Simonova argumentácia v prospech demokracie nie je celkom garantovaná textami sv. Tomáša a ich „obhajoba demokratického ducha a zmyslu pre historický pokrok, vedie Simona a Maritaina ďaleko za politickú filozofiu sv. Tomáša“.

Hittinger ďalej obracia svoju pozornosť k maďarskému katolíckému konzervatívcovi Aurelovi Kolonaimu (ktorý je kritikom Maritainovho a Simonovho poňatia demokracie) a k jeho „metafyzike politického konzervativizmu“. Vo svojej knihe sa prikláňa v prospech tohoto postoja oproti Maritainovmu a Simonovmu demokratickému progresivizmu a defenzívnemu neo-tomizmu. Hittinger píše, že Kolonai stavia do protikladu „konzervatívnu metafyziku“, ktorá vidí život z pohľadu „hierarchie, výsad a slobody“ a „demokratickú metafyziku“, ktorá sa na život pozerá z pohľadu „zhodnosti, rovnosti a vzbury“.

Podľa Kolonaia sa konzervatívna metafyzika zhoduje s prirodzeným poriadkom vecí. Problém je v tom, že táto konzervatívna metafyzika smeruje k aristokratickému politickému usporiadaniu, kým demokratická smeruje k masovej kultúre obyčajného človeka, čím pre súčasnú spoločnosť ani jedna z nich nie je celkom akceptovateľná. Kolonai rieši problém kombináciou týchto dvoch usporiadaní v „konštitucionalizme“, ktorý oddeľuje nedostatky v moci od individuálnych práv a spája „slobodu pod Bohom“ s rozptýlenými centrami moci založenými na výsade a stavovskej hierarchii.

Chybou Hittingerovej knihy však ostáva, že nie je celkom jasné, či on sám celkom akceptuje toto riešenie alebo nie, pretože poznamenáva, že Kolonaiove hľadisko je v nesúlade s Druhým vatikánskym koncilom a s názormi Jána Pavla II., ktorý je zástancom práv a dôstojnosti ľudskej osoby. Toto skúmanie smeruje k dileme, ktorá leží v srdci Hittingerovej knihy: na jednej strane považuje práve „konzervatívnu metafyziku“ Kolonaia (ktorá je vlastne metafyzikou pôvodného tomizmu) za pravdivú o skutočnosti, aj keď je vo svojich implikáciách pre politiku skôr hierarchická, stavovská a perfekcionistická ako demokratická či liberálna. Na porovnanie: jednotlivé prúdy neo-tomizmu v ére demokracie sa priblížili k typom metafyzík a politike, ktoré sú egalitárske, personalistické, čo ich však zanechalo neustále zápoliace o odlišovanie svojho učenia od sekulárnych koncepcií demokracie a od možných zneužití práv, poukazovaním na skutočnú hierarchiu cieľov, ktorým sa sloboda musí podriadiť, ak má byť legitímna.

V ďalšej časti svojej knihy sa zaoberá metafyzikou bytia Jána Pavla II., Maritaina a ďalších, nájdeme tam aj kapitoly venujúce sa „sféram nad političnom“ u kardinála Newmana či Jamesa Schalla. Hittinger poukazuje na to, že sila tomistického a katolíckeho pohľadu na politiku tkvie v tom, že je založený na koncepcii hierarchickosti bytia, ktorá poukazuje na ľudské činnosti, ktoré sú „nad“ a „za“ oblasťou politického – skutočnosti ako filozofia, umenie a spiritualita – a ktoré nám pripomínajú jeden zo základných nedostatkov politického života a zároveň ochranu voči ideologickému utopizmu, ktorý je žiaľ v mnohom prítomný v modernom politickom myslení. Píšúc o „intuícií bytia“ v poetickom a kontemplatívnom živote moderných mysliteľov, ktorí videli v stvorenom poriadku „pôvab bytia“, ktorý cítime v božskom prirodzenom poriadku sa Hittinger pokúša o akési obnovenie povedomia vyšších sfér. Poukazuje na to, že pápež Ján Pavol II. ako aj Maritain boli kritikmi Descartovej filozofie, pretože kartezianizmus obracia moderného človeka preč od „bytia“ a miesto toho zdôrazňuje „poznanie“, či idey v mysli a pozerá sa na prírodu ako na objekt nášho panstva a využitia. V týchto úvahach je Hittinger ovplyvnený prúdom nadväzujúcim na sv. Tomáša, rozvíjaného najmä Etiennom Gilsonom a Maritainom, označovaným aj ako „existenciálny tomizmus“. Hittinger tvrdí, že: „existenciálny postoj je druhom prirodzenej bázne“, napĺňa nás úctou nad úplnosťou „odovzdanosti vecí“ ako triumf nad ne-bytím a dáva nám zmysel cítiť „pôvab bytia“ od okamihu, keď sme si istý vierou v láskavosť a dobrotu stvorenia. Hittinger taktiež chváli prácu kardinála Newmana, ktorý pripomínal vedcom, že univerzita je nekompletná bez štúdia teologie a metafyziky – jediných disciplín, ktoré skúmajú celok skutočnosti. Taktiež uznáva prácu súčasného tomistu Jamesa Schalla, pripomínajúceho nám fakt, že klasická filozofia a stredoveká teológia nám poskytujú protilátku na ideologický postoj modernej filozofie k politike.

Túto knihu by som naozaj doporučil každému, kto sa chce venovať politike, no najmä tým, ktorí jej chcú aj hlbšie porozumieť. Táto kniha nám poskytuje možné východisko pre súčasný tomizmus v „dobe demokracie“, ktoré kombinuje metafyziku pôvodného tomizmu, artikulujúcu hierarchiu bytia s politikou neo-tomizmu s jeho rešpektovaním demokratickej slobody. Hittinger sám zdôrazňuje, že kľúčovým je pre „tomistickú politickú filozofiu obrátiť rétorický dôraz“ z obrany modernej demokracie ako jediného legitimného režimu zhodného s ľudskou dôstojnosťou alebo s kresťanským pohľadom na ľudskú osobu, na opatrnú obranu demokracie ako len jedného z viacerých režimov, ktorý umožňuje najlepšie priblíženie sa k cnosti, správnemu životu, ktorý je možný v súčasnej dobe, hoci nie je jednoducho tým najlepším. Takýto pohľad môže priniesť užitočnú opravu Maritainovho chvályhodného, ale zveličeného argumentovania v prospech integrálneho humanizmu a vízii personalistickej demokracie.

John P. Hittinger, dekan na Ave Maria University v Michigane, je katolickým mysliteľom venujúcim sa najmä politickej filozofii. Jeho filozofia ukazuje hlboký prienik do teológie sv. Tomáša Akvinského, skúma rozvoj tomizmu, ako aj moderného liberalizmu.

Juraj Lauko
(autor je doktorand na FiF TU)

Článok bol spracovaný podľa: http://www.claremont.org/writings/crb/spring2004/kraynak.htm...

otázka

crossering

06-04-2009 18:53