 |
|
|
Späť do 19. storočiaJeden americký inžinier nedávno zverejnil štúdiu, podľa ktorej bolo 19. storočie ďaleko bohatšie na originálne technické vynálezy, ako to dvadsiate. Po roku 1870 to vraj so svetom ide dolu vodou a odvtedy viac-menej len rozvíjame vymyslené. Pre nás konzervatívcov a čitateľov Stefana Zweiga to nie je nič prekvapujúce. 19 verzus 20 Vždy sa smejem, keď sa niekde povie, že „konzervatívci sa snažia dostať svet späť do 19. storočia“. V mnohom bolo devätnáste storočie lepšie ako to dvadsiate. Kým obdobie po Viedenskom kongrese charakterizovala rovnováha síl a absencia veľkých celokontinentálnych konfliktov až do roku 1914, dvadsiate storočie bolo krvavým chodníkom násilia a svetových vojen. Kým v 19. storočí kapitalizmus v štýle laissez-faire a priemyselná revolúcia priniesli blahobyt do mnohých kútov sveta, 20. storočie ovládol socializmus a kedysi úrodné nížiny Ruska a Číny zachvátil pod jeho vplyvom hladomor, na ktorý umreli desiatky miliónov ľudí. Zatiaľ čo v 19. storočí biely muž vkročil do vnútrozemia Afriky a Ázie, bičovanými tropickými chorobami, v 20. storočí ich zbabelo opustil. Na misiu, ktorú si Európania predsavzali, totiž doviesť farebné národy k civilizácií, rezignovali. Pred pár desaťročiami sme boli svedkami toho, ako sa Afričania, frustrovaní priepasťou, ktorá zíva medzi nimi a bohatým Západom, upísali socializmu. Hrdinom našich komunistov i západných užitočných idiotov bol vtedy egyptský prezident Násir, znárodňujúci Suezský kanál. Dnes vidíme frustrovaných moslimov, ktorých tiež trápi vlastná neschopnosť zoči voči bohatstvu a moci západného sveta. Experiment s „pokrokovou“ ideológiou socializmu nevyšiel, tak sa snažia nájsť úspech v návrate k expanzionistickému islamu, ktorý arabskej civilizácii zabezpečil v stredoveku civilizačné prvenstvo. Nevedia, že cestou k moci a prosperite môže byť len sloboda. Západ tieto národy prenechal príliš skoro sebe napospas. Bremeno bieleho muža nespočíva v tom, že tieto krajiny zmapoval a postavil v nich železnice, ale v tom, že z nich ustúpil príliš rýchlo, chaoticky a neusporiadane. Európa bola v 19. storočí na vrchole moci, a predsa spáchala v 20. storočí civilizačnú samovraždu, ako sa tiež označuje druhá tridsaťročná vojna (1914-1945). Zlá povesť 19. storočia Technický pokrok, ktorý so sebou prinieslo 19. storočie, bol ďaleko markantnejší ako to, čo zažívame dnes. Kým vtedy sa nové vynálezy objavovali zo dňa na deň (napr. Bellov telefón), dnes nanajvýš strácajú šnúru a miniaturizujú sa. Keď sa dnes povie „19. storočie“ väčšina si predstaví dymiace komíny a cesty zaprášené sadzami, plné otrhaných žobrákov. Toto je obraz, ktorý v ľuďoch zanechali romány Charlesa Dickensa, ktoré však opisujú Anglicko na začiatku 19. storočia, pred zrušením reštriktívnych obilných zákonov. Na začiatku priemyselnej revolúcie sa do miest začala sťahovať bezprizorná vidiecka chudoba, z radov ktorej sa predtým regrútovali zbojníci a tuláci. Prechodom do dymiacich fabrík si aj napriek zlým sociálnym podmienkam polepšili oproti tomu, v čom žili dovtedy. No ľudí v mestách na začiatku 19. storočia tieto davy bedárov šokovali a zrejme tu kdesi treba hľadať vznik socializmu. Nechápali, že pre robotníkov išlo o posun k lepšiemu. Dlhé stáročia obyvatelia miest nechápali celý rozsah chudoby na vidieku. A "to lepšie", čo týchto ľudí postretlo, vnímali ako hrozný dôsledok nespútaného trhu. No nespútaný trh spôsobil najmä bezprecedentný nárast blahobytu v 19. storočí, ktorý na jeho konci umožnil riešiť postupne aj robotnícku otázku. Avšak toto storočie znamenalo aj znovuoživenie kolektivistických myšlienok, či už v podobe socializmu alebo nacionalizmu. Viaceré školy konzervativizmu Konzervatívci vždy chceli konzervovať súčasnosť. Ale pritom sa im vždy strácala ako piesok medzi prstami. Skutočný konzervativizmus je nielen opozíciou pred slepou vierou v pokrok. Je tiež zdravou skepsou voči presvedčeniu, že každá zmena je zároveň zmenou k lepšiemu. Konzervatívci by sa mali snažiť nielen brzdiť negatívne trendy v súčasnosti. Mali by sa tiež snažiť o reštauráciu toho najlepšieho z minulosti. Rôzne konzervatívne smery sa dnes líšia najmä v tom, ako ďaleko do minulosti by sme sa mali vrátiť. Snahou konzervatívnej revolúcie v 80. rokoch 20. storočia bolo vrátiť svet pred druhú svetovú vojnu. Reagan chcel dostať reguláciu v USA do stavu, aký vládol pred hospodárskou krízou a nástupom F. D. Roosevelta. Thatcherová sa tiež chcela navrátiť pred obdobie povojnového welfare state-u, budovaného Atleeho labouristami. Neokonzervatívci tvrdia, že vrátiť sa treba až pred rok 1913, pred prvú svetovú vojnu, ktorá európskej vetve západnej civilizácie priniesla klinickú smrť. Tento cieľ je postavený aj na poznaní, že práve Federálny rezervný systém, založený v roku 1913 v USA, stiahol ekonomiku na cestu cyklických kríz, ktoré vyvrcholili Čiernym piatkom na Wall Street v roku 1929. Potom tu je ešte tá hŕstka klasických liberálov, ktorí zostali verní pôvodnému odkazu škótskych morálnych filozofov. Vedomí si vlastnej slabosti zoči voči deklarovaným „liberálom“, ktorí sú v skutočnosti skôr socialistami, sa spojili s konzervatívcami a svet by chceli vrátiť práve do 19. storočia, času zlatého štandardu a neštátneho vzdelávania. A potom sú tu ešte paleokonzervatívci, ktorí si prajú návrat pred obdobie Bastily a jakobínskeho teroru, kde to vlastne všetko začalo. Kresťanský stredovek bol v mnohých smeroch veľmi odlišný od „temnej“ povesti, ktorú mu pripisovali ateistickí francúzski osvietenci. S návratom do čias šľachty, monarchie, rodiny, prirodzených komunít a autorít a taktiež cirkevnej subsidiarity by nemali problém ani anarchokapitalisti Hoppe a Rothbard... Konzervativizmus má zmysel Každopádne politický konzervativizmus má dnes väčší zmysel než kedykoľvek predtým. Netreba na jeho ciele rezignovať. Dnešný svet, ovládaný postmoderným nihilizmom, sa ukazuje skôr ako karikatúra „nádherného nového sveta“, ktorý nám sľúbila liberálna ľavica. To, čo sa dnes nazýva „moderné“ a „pokrokové“ môže byť už zajtra odhalené ako suchý konár, ako slepá ulička, sťahujúca civilizáciu do záhuby. Myšlienkové prúdy údajne pôsobia až po sto rokoch. 19. storočie sa nieslo v znamení filozofie 18. storočia (Adam Smith). 20. storočie sa nieslo v duchu hegeliánov a marxistov a dúfajme, že 21. storočie sa bude niesť v duchu Hayeka, Kirka, Hoppeho a Voegelina. |
05-08-2005
IdeológiaPri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|