
Rôzne Rozhovory Komentáre Slobodný trh Kultúrna vojna Slovenská otázka EUtópia Ideológia Ficoviny

04-06-2005 Martin Pener Komentáre verzia pre tlač

Čo s načatým špeciálom?

Letectvo už dávno postráda romantiku a dobrodružstvo. Pilot je otrok palubných počítačov, displejov a signalizácií, prísnych leteckých dispečerov a rozmaznaných pasažierov. Napriek tomu sa však tu a tam stane, že zdanlivo rutinný let prinesie aspoň náznak dobrodružstva. O jednom nám nedávno referoval predseda parlamentu: stalo sa tak cestou (letom) zo severnej Ameriky via Island na Slovensko. Počas letu voľajako poklesol tlak oleja, následkom bolo neplánované pristátie i únik onoho oleja na letiskovú plochu.

Následné tápanie, pardon diskusia sa točila okolo úvah nad nákupom nových lietadiel a včlenenie vládnej letky do (celým názvom) Vzdušných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Dovolil by som si tiež trochu zatápať.

S existenciou takýchto útvarov pod „armádou“ sa stretávame podstatne častejšie. Podčiarkujem a zdôrazňujem – samotný transfer nemôže automaticky znamenať vyriešenie problémov nášho leteckého parku. Zďaleka nie! Avšak vojaci dokážu zabezpečiť vyšší nálet pilotov, a tým lepšie udržiavať ich profesionalitu a – lietadlá aj efektívnejšie využiť. Dôvod je jednoduchý – našich vojakom už máme všelikde po svete...

A ešte jedna maličkosť. Totiž - mať takéto lietadlá znamená permanentne ich aj využívať. Ich vlastníctvo je aj po tom, čo ich kúpite a zaplatíte, drahá záležitosť. Najmä z hľadiska „parkovania“ a nutnej priebežnej údržby. Niekoľkotonovú mašinu plnú chúlostivých systémov nemožno zavrieť do hangáru a po štvrťroku ľubovoľne vytiahnuť a naštartovať.

Ešte jedno „filozofické“ zdôvodnenie ma napadá: rezort vnútra má napokon svoju územnú pôsobnosť na „99, a niečo %“ výlučne obmedzenú štátnou hranicou Slovenska. Práca pre našich vojakov (pokiaľ výnimočne nepomáhajú pri povodniach a pod.) je zas dominantne za hranicami štátu, stovky a tisíce kilometrov ďaleko. Na to treba adekvátny letecký park. Pravda, za prvej republiky v čase nepokojov na hraniciach s Treťou ríšou vlastnili československí žandári ľahké prieskumné bombardéry. Vtedy však ešte neexistovali vrtuľníky, ktoré sú pre políciu a vojská ministerstva vnútra ideálnym vzdušným dopravným prostriedkom.

Nechajme však stránku organizačnú a zamerajme sa na otázky technické. Dvom našim lietadlám Jak-40 pozornosť venovať nebudeme. Ani som sa nenamáhal pátrať aké sú staré, stačilo mi zistenie, že výroba toho typu skončila v r.1980. Problém ich ďalšieho využívania sa tak myslím čoskoro vyrieši sám.

Tvrdší oriešok sú dve „túčka“ – Tupolevy Tu-154. Jeden kus je z konca osemdesiatych rokov, druhý z konca rokov deväťdesiatych. Nie že by tieto mašiny boli zlé. Konštrukcia je poctivá, navyše dostali západnú avioniku. Len tie smädné sovietske motory! (Prvé verzie Tu-154 boli vyrobené v polovici sedemdesiatych rokov, odmietam ich preto volať ruskými). To bol kameň úrazu so sovietskou technikou – lacná pri nákupe, pridrahá v prevádzke. Museli sme vôbec tieto typy mať?

Aby sa k nám dostal prvý menovaný kus, tomu sa asi veľmi zabrániť nedalo. I keď... ešte v čase Rady vzájomnej a hospodárskej pomoci nakupovali či minimálne chystali nákup lietadiel z „kapitalistických štátov“ aj jej členovia. Východonemecký Interflug a naše Československé aerolínie už objednávali Airbusy, maďarský Malév prenajímal Boeingy 737. Pravda s tým, že výhľadovo sa vrátia k sovietskym strojom novej generácie. To bolo koncom osemdesiatych rokov.

Druhý novší Tupolev je danajskou deblokáciou. Keď sme ho v roku 1998 získali, ruský priemysel už rozbiehal výrobu neporovnatelne modernejšieho následníka Tu-204. Pripomína mi to príbeh s bojovými MiG 29. V rámci deblokácií sme v 90.rokoch dostali pár kusov a ajhľa – neboli to špeciálne pre nás vyrobené stroje a už zďaleka nie vtedy nové progresívne viacúčelové verzie pôvodnej dvadsaťdeviny. To, čo sme dostali, si už niečo v Rusku odlietalo. Tovar obdobne problematický ako protilietadlový raketový komplet S-300.

Čo teda s oboma Tupolevmi? Keď už ich raz máme, a keď už nepriamo odpisom z deblokácií platíme veľmi mastné sumy za ich modernizáciu, používajme ich pokiaľ to pôjde. Napriek ich enormnej spotrebe paliva. Až príde deň a my si budeme môcť kúpiť moderné Boeingy, Airbusy, Mc Donnel-Douglasy alebo – prečo nie - najnovšie Tupolevy, môžeme staré túčka (taktiež danajsky) darovať. Na svete dozaista bude dosť štátov tretieho sveta, ktoré nebudú nejaký ten bezpečnostný alebo ekologický predpis vnímať až tak puntičkársky.

Čo však namiesto nich? Nuž v prvom rade veľmi dôkladnú a prísnu analýzu potrieb našich ústavných činiteľov. (Teraz neberme do úvahy potreby ozbrojených síl.) Analýzu, ktorá ukáže, ako často naše politické špičky lietajú, na aké vzialenosti, s ako početným delegáciami. A ako často treba vlastné lietadlo. Častejšie využívanie civilných aerolínií našimi potentátmi nám len a len prospeje. Už na to dávno prišli v Maďarsku, už na to prichádzajú v Česku. Tam sa táto téma dostala nedávno na pretras, keď počas letu prasklo okienko inak nepochybne moderného Chalangeru (služobný prúdový stroj). Nákup nových lietadiel im vychádza na riadne miliardy. Nemám prístup k číslam o našich služobných letoch. Preto berte len s rezervou môj návrh na zostavu armádnych dopravných lietadiel určených aj na dopravu ústavných činiteľov:

-malý prúdový stroj s kapacitou cca 20 osôb

-turbovrtulový stroj s kapacitou cca 30-50 osôb (na lety do Bruselu ako stvorený)

-väčší prúdový stroj s pôvodnou kapacitou cca 120 osôb (niečo totiž zaberie salónik a exkluzívne WC)

Na jedného najvyššieho ústavného činitela nám pripadá jedno lietadlo. Nesledujem cieľ, aby mal každý vlastné. Ide o to naplniť predpoklad, že vždy bude k dispozícii dáka ta mašina, aj keď ostatné budú práve poškodené, odstavené pre bežnú údržbu, či prítomné (aj s delegáciou) niekde ďaleko...

Ešte jedna poznámka – na zaoceánsky prúdový letúň zabudnime. Extrémne drahá investícia! Tieto lietadlá musia byť konštruované tak, aby si aj ony na seba zarobili. To (podotýkam takmer vždy) znamená 300 – 400 – 500, v blizučkej budúcnosti aj viac pasažierov na palube. Americký prezident síce takéto lietadlo potrebuje, v našich podmienkach by to však bolo to isté, ako nakúpiť pre ministrov vládné kĺbové autobusy.

Martin Pener